Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Hurá na cestu
Hurá na cestu Zatvoriť

Túra GR11 - Od Atlantiku po Stredozemné more

V septembri 2015 som spolu s Janom Doležalom z Dolného Kubína absolvoval prechod Pyrenejí po ceste GR 11. Cestu dlhú cca 820 km s prevýšením 46 000 metrov sme absolvovali za 33 dní. Zverejnenie nášho putovania by mohlo byť inšpiráciou pre ľudí, túžiacich po ozajstnom dobrodružstve.

Vzdialenosť
840 km
Prevýšenie
+46000 m stúpanie, -46000 m klesanie
Náročnosť
ťažká, 5. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
33 dní
Obdobie
jeseň – 30.08.2015
Pohoria
Španielsko a Andora: Pyreneje (Cordillera Cantábrica) regióny Baskitsko, Navara, Aragónsko a Katalánsko
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 2900 m n. m.
  • Najnižší bod: 0 m n. m. Atlantický oceán, Stredozemné more
Voda
horské pramene
Nocľah
vlastný stan (bivaky), horské útulne

Konečne voda. V studenej vode máčam prepotenú košeľu, ktorú si hneď naťahujem na prehriate telo. Sme v sedle Martzial, vo výške 400 m. Obyvatelia mesta Irún si tu organizujú pikniky. Aj teraz je tu piknikový deň. Opekajú na pripravených ohniskách, jedia, pijú, hrajú sa s deťmi. Radi by sme sa k nim pridali, no zvolili sme si iný cieľ aj iný plán.

Včera som sa v Grenoble rozlúčil s manželkou Ľudkou, s ktorou sme ukončili osemdňový prechod po GR 54 v Dauphinských Alpách (Alpes du Dauphine). Ľudka sa vracia na východ a mňa v Lyone čaká Jano.

Z Lyonu ideme celú noc autobusom do Bordeaux a potom vlakom do Hendaye na francúzsko-španielskej hranici. Po desiatej vystupujeme z vlaku a do jednej putujeme po pobreží na Cap de Higuer. Tam začína cesta nazvaná Grand Route a je označená číslom 11. V skratke GR 11. Po kúpeli v príjemne teplej vode Atlantiku začneme svoje dlhé putovanie naprieč Pyrenejami k Stredozemnému moru. Pred nami je 820 kilometrov a 46 000 metrov prevýšenia.

Cesta cez mestá Hondarribia a Irún je neznačená a my sa nimi predierame len vďaka kostrbato preloženému prekladu zo španielskeho sprievodcu. V nadmorskej výške nula slnko nemilosrdne praží na nás i naše 20-kilové batohy. Teplomer ukazuje 33 stupňov v tieni. Tri hodiny nám trvá, kým sa vymotáme z mesta a pri diaľnici objavíme prvú turistickú značku. Červeno-biely pruh nás bude od tejto chvíle nie vždy spoľahlivo sprevádzať až do cieľa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Mojím jediným spoločníkom je Jano. Nikoho iného si vedľa seba na tejto ceste neviem ani predstaviť. Bol som rozhodnutý ísť s ním... alebo sám. Veď samota mi vlani na Ceste hrdinov SNP neprekážala. Teraz však môžem s určitosťou povedať, že ísť GR 11 sólo by nebola dobrá voľba, lebo tieto dve cesty sa nedajú porovnávať.

Mokrá košeľa ma príjemne chladí. Stúpame peknou lesnou cestou, ktorá náhle prejde do zarasteného chodníka v prudkom svahu. Stmieva sa a zisťujeme, že ideme po červenej značke, ale nie do Bery. Tu totiž inú ako červenú značku nepoznajú a križovanie červených značiek sme kdesi prehliadli. Vodu nemáme a dnes sa k nej ani nedostaneme. Vraciame sa a na trochu rovnom mieste potme staviame stan. Hneď ako zaľahneme, začne fučať a vietor zosilňuje. Začínam mať obavy, či nápory vetra stan vydrží. Nemôžem spať ani v stane, ani pred stanom. V diaľke nad morom zúri búrka. Zaspím až nadránom.

Počasie nám ďalšie dni nepraje. Atlantik stále prináša hmlu, vietor a občasné prehánky. Krajina, ktorou prechádzame, je jedna veľká pastvina. Ovce, kravy, býky a kone sa pasú voľne alebo v nekonečných drôtených ohradách. Každý kus dobytka má zvonec. Malé zviera – malý zvonec. Najväčšie zvonce majú kone. Z ustavičného zvonenia som ohlušený. Dokonca v sedle Urballo vychádzam o polnoci zo spacáku a hodnú chvíľu zaháňam konské zvonce čo najďalej.

Ďalšou zaujímavosťou krajiny sú bunkre. Nie je ich toľko ako v Albánsku, kde je ich niekoľko stotisíc, ale stretávame sa s nimi prekvapivo často.

Pred Sorogainom sa kúpeme v rieke a konečne sušíme vlhký obsah batohov. Po prudkom stúpaní okolo drôtenej ohrady stratíme značku a pozostatky starého značenia nás definitívne zvedú z cesty do Burguete, kde máme zostúpiť. A tak zostúpime do susednej dediny Espinal. Do Burguete šliapeme asi hodinu asfalt. Tu objavíme pri dverách miestnej reštaurácie neodolateľnú ponuku. Menu za 10,- € (cestovina, hranolky, mäso, jogurt a pivo).

Po únavnom dni v noci a najmä ráno pociťujem, že niečo nie je v poriadku. Moja energia sa kdesi vyparila. So sebazaprením vypijem čaj, colu a z lekárničky vyťahujem Smektu. Neviem, čo je to za hnedý prášok, no Ľudka mi ho balila s tým, aby som ho použil, keď nebudem vedieť, čo mi je. A naozaj. Smekta naštartuje čistenie organizmu a zvraciam, ako nikdy doteraz. Celý deň idem malátny a iba pijem vodu. Trápim sa so sebou i s batohom, ale hladovka priniesla výsledok a ďalší deň sa mi energia vracia.

Po týždni na cestách nám v noci zamrzol stan. Signál, že sa počasie konečne vylepší. Začalo zopár slnečných, no v týchto výškach, do ktorých vchádzame, pomerne chladných dní. Pyrenejská jeseň prichádza. Z Národného parku Oscidentale prechádzame do NP Ordesa. Konečne známe miesta. Do tmy dôjdeme až pod parkovisko v Ordese. Prší celú noc. Ráno v daždi pokračujeme na chatu Góriz. Okolo 10-tej dážď utíchol. Vyberieme si skratku cez ferratu pri vodopáde. S batohom sa s ferratou poriadne natrápim. Odpoludňajší lejak nás zachytí pod strechou chaty Góriz. Do večera vystúpime do sedla Arablo a zostúpime nad Rio Belos. Na idylickom mieste vo výške 1800 m si postavíme stan, aby sme ráno vystúpili na hrebeň Anisclo. Tu začína zostup 1200 výškových metrov na dĺžke 3,5 km strmou stenou. Táto etapa je považovaná za najťažší úsek GR 11. Právom. S nepríjemnými traverzami sa trápime skoro štyri hodiny, kým prídeme na chatu Pineta. Neviem si predstaviť, že by sme išli v daždi. Na chate o nás nejavia záujem. Je po sezóne a čistia žumpu. Ideme ďalej dolinou. Od hladu mám tmu pred očami. Zrazu na odbočke narazíme na hotel. Bol postavený pred dvomi rokmi. S obrovskými batohmi, zarastení a s hladnými očami vstupujeme do luxusnej reštaurácie. Tvárime sa však, že takto zvyčajne obedujeme, a tak sa nás personál ujme. Obed nie je lacný, ale cítim sa skvele. Teplá voda na toalete je samozrejmosťou. Konečne sa oholím. V kontrastoch je krása života. Chvíľu si užívame a potom znovu „do roboty“. Batoh, značka, cesta, voda, stan, jedlo... Aký jednoduchý je tu život.

Do Parzánu zostúpime napoludnie. Dokúpime zásoby a hneď naberieme smer chata Biados. Občas zaprší, ale nad priehradou začne krupobitie. V otvorenej krajine sa nemáme kde schovať a krúpy nás celkom obtĺkajú. V daždi a vetre prechádzame sedlo Chistau a rýchlo zostupujeme do pásma lesa. Začína hrmieť a prichádza poriadna búrka. Neviem, kedy som takú naposledy zažil. V najťažšej chvíli nám šťastie do cesty postavilo kamennú útulňu. Nič vábivé, ale kto by v takejto chvíli odmietol strechu nad hlavou. Kým sa v útulni snažím založiť oheň, Jano sa vyberie hľadať vodu. Vody naokolo je síce dosť, no je kalná. Po dlhom hľadaní Jano nájde akúsi chatrč, pri ktorej objaví poklop a pod poklopom ventil s vodou. Vráti sa do nitky mokrý v neutíchajúcom hromobití. Mne sa podarilo založiť oheň, a tak sme na noc zachránení.

Po prejdení regiónov Baskicka, Navarry a Aragónska prichádzame do Katalánska. Hneď za hranicou regiónu sa tesne pred zotmením zastavíme pri chate Conangles. Dvere do chaty sú zamknuté a zvnútra sa ozýva zúrivý psí brechot. Sklamaní chceme odísť, keď sa vo vnútri rozsvieti a pri dverách nás prívetivý ženský hlas pozýva dovnútra. Objednáme si pivo a pýtame sa na jedlo. Ponúkne nám tyčinky a čipsy. To je na náš hlad pramálo. Zrazu akoby si spomenula a z chladničky vyťahuje hrachovú polievku. „To je už iná reč,“ pomyslíme si. Nakoniec v chladničke nájde dve veľké upečené kuracie stehná. K mäsu chatárka pripraví zeleninovú misu a sprvoti hladný večer sa zmení na lukulské hody. Počas prípravy prídu do chaty ďalšie „hladné krky“, no tie sa musia uspokojiť iba s omeletou a chlebom. Podarí sa nám tu kúpiť PB-bomby, ktoré súrne potrebujeme. Stan si postavíme asi kilometer za chatou pri vode.

Ráno nás víta deň, na ktorý by som najradšej zabudol. Stúpame údolím po nie dobre značenom chodníku a orientujeme sa väčšinou podľa "mužíkov". Za necelé štyri hodiny sa môžeme dostať na chatu Restanca. Chodník by mal prechádzať okolo jazera Rius. V hustej hmle, vetre a drobnom mrholení prídeme k jazeru. Podľa sprievodcu máme jazero obchádzať zľava a na jeho východnom výbežku odbočiť na chatu Restanca. Po strminách obchádzame jazero. Pre hmlu nič nevidíme a asi po dvoch hodinách prídeme k miestu, kde sme k jazeru ráno prišli. Vraciame sa tentoraz po hrebeni a hľadáme odbočku. Odbočky nikde. Popoludní sa hmla konečne začne trhať a za hrebeňom uvidíme hlboké údolie. Terén pre zostup je ako-tak schodný, a tak vyše hodiny zostupujeme na chodník, kde narazíme na smerovník. Na smerovníku sú samé neznáme ciele. Znepokojení konečne vytiahneme mapu a po zameraní zistíme, že sme mimo nej. Ráno sme totiž neprišli k jazeru Rius, ale k jazeru Redon. Potom sme kopili chybu za chybou. Musíme sa vrátiť do sedla a z neho vystúpiť na najvyšší vrchol hrebeňa. Z vrcholu sa po hrebeni dostať na bočnú rázsochu a z nej na miesto, kde sme ráno vystúpili k jazeru. Pred nami je 600 metrov stúpania. Od rána sme nič nejedli a čas, adrenalín a počasie nám nedovolí na jedlo ani pomyslieť. Na hrebeni je víchrica a vietor nás zráža k zemi. Prikrčení sa v poryvoch vetra predierame k jazeru. Blíži sa súmrak. Od jazera sa vraciame po chodníku dole a zúfalo hľadáme odbočku k jazeru Rius, ktorú sme ráno v hmle prehliadli. Bezradne pátrame, keď sa z hmly vynoria dve postavy. Podľa oblečenia domorodci, ktorí nás k odbočke nasmerujú. Je takmer tma, keď sa dostaneme k jazeru Rius, kde sa nám podarí postaviť stan. Ako ráno zisťujeme, tak to bolo pre stan jediné možné miesto.

Charakter pohoria sa začne meniť pri jazere Maurici pred hranicami s Andorou. Skalnatý, akoby vysokotatranský reliéf, začína striedať reliéf porovnateľný so Západnými Tatrami. Andorou prejdeme za dva dni. Zabrať nám dal najmä úsek z Arnisalu do Aransu. Asi 5 km za hranicami Andory prídeme k útulni Esparvers. Cez úzky vchod sa dá do nej len ťažko prepchať a pre ľudí trpiacich klaustrofóbiou je úplne nepoužiteľná. Jano sa v nej rozhodne prespať a naveľa sa dám tiež presvedčiť. Po večeri si dnu nanosím veci a uložím sa do spacáka. Posledným úkonom pred spaním je zápis do denníka. Pri písaní mi svetlo čelovky skĺzne na dieru medzi tmavými doskami podlahy. Z diery na mňa pozerajú dve myšie oči. Predstava, že by sa v noci mala po mne prechádzať myš, poprípade aj s rodinou alebo kamarátkami, ma vyženie z útulne a v stane strávim celkom mrazivú noc.

Je tu pyrenejská jeseň. Dni sa krátia, chlad pribúda a rozhodneme sa prísť do cieľa čo najskôr. Prepočty aj intuícia nám hovoria, že ideálne by to bolo vo štvrtok 1. októbra okolo poludnia, aby sme sa stihli dostať do civilizácie. Sme v Setcases asi 170 km od cieľa a máme na to 5 dní. Nevieme nič o teréne, ktorý nás čaká, ani presnú predpoveď počasia. Máme však plán a ten je pre nás silnou motiváciou. Sme dole z vysokých hôr, no terén sa stal menej prehľadný, zarastený mačinou, nájsť dobrý zdroj vody alebo miesto pre stan je zrazu problém.

Podľa plánu dnes musíme prísť do Els Vilars. Popoludní však začne pršať a dážď zosilňuje. Zrýchľujeme krok po zvlnenej lesnej ceste. Rýchlo sa zotmie a Els Vilars nikde. Naše čelovky s problémami presvecujú husté dažďové kvapky. Značiek je poriedko a občas, keď dlhšie značku nevidíme, sa k ostatnej značke vraciame, aby sme sa presvedčili, že sme neprehliadli odbočku a neblúdime. Je okolo deviatej večer, keď zrazu pred sebou uvidíme svetlá. Hurá, je to Els Vilars. Pár domov v strmom svahu. Pri ceste nájdeme verejný vodovod. Teraz len nájsť miesto pre stan. V tme, daždi a v tomto priestore sa to javí ako neriešiteľný problém. Sme zúfalí. Zrazu v nekonečnej pustatine pri nás zastane veľký tereniak. V prvej chvíli mi napadne, že je to polícia. Je to však asi náš „anjel strážny“. Posadí nás do auta a vyvezie nad dedinu do polí, kde nás vysadí na blativom mieste akurát na náš stan. Neuveriteľné. Aj s batohmi sa „nasúkame“ do stanu. V akrobatických polohách sa prezlečieme, uložíme do spacákov a do polnoci stihneme uvariť obvyklú večeru, čiže čaj, instantnú polievku a instantnú zemiakovú kašu so sardinkami.

Ďalší deň prší od rána a nevyzerá to, že by prestalo. K dažďu sa pridružil nepríjemný a studený vietor. Ideme ako stroje a takmer bez prestávky. O druhej odpoludnia konečne uvidíme more a do večera stihneme prísť až do La Selva de Mar. Do cieľa nám ostáva 20 km.

Ráno je bez mráčika a nás nemá čo zastaviť. Hustou mačinou sa predierame k majáku na myse Creus. Cestu sme si mohli skrátiť po asfaltke vedúcej k majáku, ale tak ako doteraz, ideme zásadne po červenej.

Okolo 13-tej sme pri majáku. Žiadne slzy dojatia. Akoby sme tomu ani nemohli uveriť. Strmým chodníkom schádzame na koniec výbežku a tam Jano nájde zaujímavé miesto. Je to ako kamenná vaňa, v ktorej sa každým prílivom vymieňa voda a príliv práve začal. V dunení burácajúceho mora zhadzujeme zo seba zvršky a vo „vani“ takmer rituálne zmyjeme „prach“ našej 33 dní trvajúcej cesty. Ostali nám iba spomienky hlboko vryté v našich srdciach.

Zhodnotenie

Vybral som iba zopár z mojich spomienok na často strastiplnej, ale vždy krásnej ceste, pretože popísať ju chronologicky by bolo dlhé a únavné. Pod heslom „žiadna chata, žiaden camping“ sme išli 33 dní bez jediného dňa oddychu. Splynuli sme s okolitou prírodou a zdalo sa mi, že sily nám neubúdajú, ale práve naopak. Cesta mi zobrala topánky, ktoré som zodral spolu s klobúkom. Zobrala mi 7 kilogramov zo živej váhy, čím som sa dostal pod moju „maturitnú“ váhu.

To, čo mi cesta dala, je predovšetkým poznanie nekonečne krásnej prírody španielskych Pyrenejí. Cesta po GR 11 by sa mohla zdať ako únavné vystupovanie a zostupovanie, no po každom výstupe z údolia do sedla sme celí vzrušení očakávali, akú novú krásnu scenériu nám krajina prinesie. A krajina nikdy nesklamala.

Parametre etáp prechodu a nocľahy

Deň Km Celkom km Prevýšenie (m) Táborisko
1. 17 500 Col de Erlaitz (bez vody)
2. 18 35 1000 Col de Idola (pri dome, pršalo)
3. 34 69 1600 Col de Urballo (na nádvorí kamennej chaty)
4. 29 98 1300 Burguette (lúka za plotom)
5. 19 117 800 1 km nad Hiriberri (Aneškou)
6. 31 148 1200 Merendero de Zatrapea
7. 24 172 1000 3 km za Zurizou
8. 27 199 1300 4 km pod Candanchu
9. 31 230 1400 4 km nad Salent de Gallego
10. 21 251 1900 Baňos de Panticosa
11. 33 284 1300 Pod parkoviskom v kaňone Ordesa
12. 19 303 1700 Nad Rio Bellos
13. 16 319 1700 Col Las Coronetas
14. 28 348 1300 5 km od Refugie Biadós (búda v búrke)
15. 33 380 1700 Refugio d el Quillón (spal som na verande)
16. 26 406 1400 1 km nad Refúgio Conangles (kde sme večerali)
17. 6 412 900 Port de Rius (prekliaty deň) + blúdenie
18. 21 433 900 500 m od Refúgio Colomers (plechová búda)
19. 27 460 700 La Guingueta d´Aneu
20. 17 477 2000 Lleret (pri pódiu)
21. 24 501 2400 3 km nad Areu (lúka tesne pri rieke)
22. 19 520 1600 1 km pred Arinsalom (les v Andore)
23. 17 537 1700 1 km nad Encampom (s výhľadom na mesto)
24. 21 558 1600 Riu d´Engait (nocľah s myšou)
25. 25 583 1000 2 km za Puigcerdiou (bez vody a poriadne mrzlo)
26. 23 606 1200 Nad campingom Can Fosses, Planoles (vodojem)
27. 20 626 2000 2 km nad Núriou (veľmi studený večer)
28. 28 654 1400 Molló
29. 34 688 2600 7 km od Albanye (noc bez vody pri ceste)
30. 33 721 1400 1 km pred La Vajol (lúka za plotom)
31. 38 759 1500 Els Vilars (daždivý zostup i noc)
32. 33 792 700 La Selva de Mar (borovicový lesík)
33. 20 812 1100 Figueras (posteľ)
Spolu 812 44700 (+ blúdenie)

Fotogaléria k článku

Najnovšie