Obyvatelia tunajšieho kraja pestujú zeleninu, ovocie a veľa druhov byliniek, ktoré využívajú na rôzne choroby ako prírodnú lekáreň. Chovajú ovce, sliepky, kačice. Pravá žltá praženica z domácich vajec má nezameniteľnú chuť. Známa je tiež výroba kvalitného medu, ktorý pôsobí blahodarne s bylinkovým čajom. Tunajší starší ľudia sú plní energie a životného optimizmu. Môžete vidieť 90-ročnú pani ako svižne behá s motykou po vinici a tvrdo pracuje. Je to motivácia pre mladých ľudí, aby neupadli do sedavého spôsobu života, ale sa dokázali vzchopiť a žiť život plnými dúškami, nech sa deje čokoľvek.

Ladice

Nevedela som sa dočkať víkendu, ktorý strávim v obľúbenom Tribeči, ďalekom od hluku mesta, v tichu hôr. V piatok sme sa presunuli do dedinky Ladice, nazývanej domovom dobrých ľudí. Pred vstupom do dediny prechádzate popod starý železničný most, z ktorého vyjdete do ladického zeleného fjordu, pokojnej dedinky učupenej pod vrchmi Veľkého Lysca a jeho brata Malého Lysca. Naľavo sa vypína majestátna zrúcanina hradu Jelenec (Gýmeš). Krajom sa tiahnu nádherné vinohrady s typickými vínnymi pivnicami, ochranu nad nimi má patrón vinohradníctva sv. Urban. Podľa starej legendy „Kto raz ochutná ladické víno, toho srdce stále naspäť ťahá do Ladíc“.

Miestny názov Ladice označoval osadu s málo úrodnou pôdou resp. neobrábanou pôdou. Prvá písomná správa o obci je z roku 1075 a obec sa spomína ako majetok ostrihomského arcibiskupstva v podobe Lenduch, Leduch. Rímskokatolícky kostol je z roku 1713 a na podstavci v lodi kostola je umiestnený gotický zvon s nápisom a letopočtom 1315. V starej budove katolíckej školy sa nachádza etnografické múzeum. Združenie Csemadok bolo založené v roku 1950. Hlavnou aktivitou združenia bolo divadlo. Folklórny súbor Hajnalkert vznikol v roku 1969 ako ženský spevácky zbor, o rok neskôr sa zapojili i muži a postupne vznikal folklórny súbor zameraný na zachovanie ľudových tradícií.

Z 9. stor. pochádza pohrebisko, odkryté na juhovýchodnom okraji obce, kde sa našiel masívny karolínsky dvojsečný železný meč s polkruhovou hlavicou, dlhý 92 cm. Ležal po ľavej strane bojovníka pochovaného v hrobe.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trasa

Ladice – Vinohrady – sedlo pod Gýmešom – Pod Studeným hradom – Studený hrad – sedlo pod Gýmešom – Pod gaštanicou – hrad Jelenec (Gýmeš)

Z dedinky smerom od cintorína sme kráčali starou poľnou cestou, ktorá sa tiahne až k vinohradníckym pivničkám. Dúfam, že tu nepostavia betónovú cestu, ale ostane v pôvodnom stave. Vyzuli sme si topánky a naboso sme stúpali po teplej zemi vyhriatej od slnečných lúčov, človek má lepší súzvuk s prírodou. Telo sa pomaly uvoľní od rušného života v meste.

Ako sme kráčali poľnou cestou, tak sme vdychovali čistý dedinský vzduch. Už sme sa nevedeli dočkať vynikajúceho ubytovania vo vínnej pivnici. Sadli sme si pod starý orech a vybalili sme naše zásoby, dobrú slaninku, cibuľku, chlebík a popíjali sme kvalitné Eugenovo vínečko. Navôkol vládlo ticho a neskutočný pokoj, ktorý radi vyhľadávame. Nenájdete tu žiadnu elektrinu, stačí si zapáliť sviečku a máte svetlo, čo viac nám chýba ku šťastiu. Zaspávali sme pri otvorenom okne a príjemný vánok z lesa nás uspával prianím dobrej noci.

Ladická skala

Zobudila som sa do krásneho ránka. Išla som sa prejsť do vinohradov a započúvala sa do hlasu bažanta. Dravec prelietal voľne a slobodne na azúrovo modrej oblohe, ktorá sľubovala pekné počasie. Tešili sme sa na prechádzku do prastarej Jelenskej gaštanice a na zrúcaniny hradu Jelenec (Gýmeš). Z dedinky sme sa napojili na zelenú značku a kráčali sme úzkym chodníčkom popri domoch, až sme sa dostali do lesa. Nachádzajú sa tu vinohrady, ktoré stráži socha sv. Urbana. Pokračovali sme ďalej starou čerešňovou alejou. Obdivovali sme nádherné vresoviská, ktorých sfarbenie sa mení s ročnými obdobiami.

Z chodníka vždy rada odbočím na moju obľúbenú vyhliadku - Ladická skala (Köhegy), z ktorej si vychutnávam jedinečný pohľad zo skalnej kremencovej bane na zrúcaninu hradu, dvojičky Veľký a Malý Lysec a dedinku Ladice. Magické miesto, kde načerpávam energiu z krásneho kraja, ktorý dúfam zostane neporušený pre ďalšie generácie, aby si ľudia vážili prírodu, ktorá ich obklopuje. Sadla som si na skalu a myseľ sa mi uvoľnila rozjímaním nad krásnou prírodnou scenériou, akú môže vytvoriť len umelkyňa príroda.

Studený hrad

Dostali sme sa k smerovníku Ladice-vinohrady. Vstúpili sme do lesného chrámu, keď som zrazu zbadala na strome kunu lesnú ako sa na mňa pozerá z konára. Bol to príjemný zážitok uvidieť obyvateľa lesa takto blízko. Pomaličky sme pokračovali ďalej, aby sme ju zbytočne nevyrušovali. Kráčali sme príjemným lesným chodníčkom, staré duby boli vyzdobené zeleným machovým kobercom. Započúvali sme sa do spevu vtáčikov, ktoré nám spríjemňovali cestu. V sedle pod Gýmešom sme odbočili na vyhliadku Studeného hradu, ktorý zanikol v 13. storočí. Krásne kremencové bralá, z ktorých sa nám naskytol výhľad na hrad Jelenec (Gýmeš). Na kremencovom hrebienku sa vyskytujú vresoviská, machy a lišajníky. Nachádzajú sa tu staré duby zaujímavých tvarov a zem je posiata vresom.

Vrátili sme sa k smerovníku, od ktorého sme pokračovali lesným chodníčkom so stromovou alejou až sme sa dostali k lúke pod hradom, ktorá bola plná rastlín z čeľade vstavačovité: vstavač trojzubý, počerný, purpurový a európsky významný je poniklec veľkokvetý. Kochali sme sa výhľadom na Žibricu.

Jelenská gaštanica

Odtiaľto je na hrad len kúsok, a tak sme zamierili opäť do lesa, v ktorom sa nachádzali krásne sfarbené rastliny. Z lesa bolo vidieť hradnú zrúcaninu. Dostali sme sa k vstupnej bráne a prečítali sme si zaujímavosti o histórii pevnosti. Zvolili sme najprv odbočku do starej gaštanice. Prechádzali sme okolo peknej skalnej vyhliadky, kde sme si sadli a pozorovali zelené lesy a staré gaštany. Chodník viedol mierne dolu kopcom, kde sme prekračovali popadané stromy, ktoré boli obrastené machom. Dostali sme sa k vstupnej bráne do chráneného areálu Jelenská gaštanica, ktorá je uzatvorená v čase zberu gaštanov v jesennom období.

Gaštanica bola za CHA vyhlásená v roku 1952 s výmerou 3,80 ha a ochraňuje zachovaný starý lesný porast gaštana jedlého v Tribeči. Nachádzajú sa tu 300 až 400-ročné jedince. Je to najstarší umelo založený porast gaštana jedlého, ktorý sa aklimatizoval v dubovo–hrabových lesoch. Zachovaný je archívny dokument rodiny Forgáčovcov o výsadbe gaštana jedlého z roku 1240–1241, v ktorom sa píše o založení gaštanového sadu pod hradom Jelenec (Gýmeš). Ide o najstarší známy pokus o umelo založený lesný porast u nás.

Vstúpili sme do džungle starých gaštanových stromov. Predierali sme sa vysokánskou trávou a obdivovali sme staré obrovské stromy. Cítila som sa tu ako v džungľovom pralese. Rastie tu rôznorodá kvetena a na malom úseku tu môžete obdivovať živú prírodu vo svojej jedinečnej kráse. Niektoré staré stromy mali zaujímavo pokrútené konáre. Vtáctvo koncertovalo svojim štebotom a umocňovalo atmosféru prírodou pulzujúceho života. Vrátili sme sa rovnakou cestou k zrúcanine hradu, kde sme si na ohnisku opiekli výborné špekáčiky. Obed v prírode chutí najlepšie.

Hrad Jelenc (Gýmeš)

Dobre posilnení sme vstúpili do hradného areálu a vystúpili sme na hornú vyhliadku, kde sme pozerali priamo na dedinku Kostoľany pod Tribečom s kostolom sv. Juraja (národná kultúrna pamiatka). Bol postavený v 11. storočí a v interiéri sú zvyšky románskych a gotických nástenných malieb z 11. stor. a románska kamenná krstiteľnica.

Pokračovali sme skalnými schodíkmi do veže, z ktorej bol výhľad na všetky strany. Kráčali sme okolo zaujímavého skalného okna, z ktorého bol výhľad na zelené lesné chrámy. Išli sme prechodom cez kaplnku k ďalšiemu vyhliadkovému miestu, kde bol pohľad priamo na Veľký Tribeč. Užívali sme si výhľady na smaragdovo zelené tribečské lesy.

Jelenec (z maďarského pomenovania Gýmeš) je zrúcanina hradu na strmom kremencovom kopci Dúň (514 m) a maďarské slovo gím znamená "jelenica, jeleň alebo srna". Jelenec (Gýmeš) je jedným z rodových hradov šľachtického rodu Forgáčovcov. Každý hosť, ktorý po prvýkrát zavítal na hrad, dostal pred vstupnou bránou drevenou lopatou štyri údery po zadku. Išlo o nevšedný zvyk, známy ako lopatový tanec. V roku 1868 zriadili Forgáčovci chov muflónov a v roku 1883 muflónie stádo vypustili do prírody.

Hradný vrch Dúň je územím európskeho významu. V skalách pod hradom bolo zaznamenané hniezdenie výra skalného. Cieľom občianskeho združenia Castrum Ghymes je záchrana národnej kultúrnej pamiatky.

Úryvky z histórie Ladíc

Domy sa stavali z nepálenej tehly so strechami z ražných slamených stebiel. Ľudia bývali v domoch prevažne s dvomi izbami. V takomto dome bývalo aj osem ľudí tzv. viacgeneračné bývanie. Žili v ťažkých podmienkach a rodinu považovali za najväčšiu hodnotu. Vstupovalo sa priamo do kuchyne, dlážka bola hlinená, neskôr drevená. Raritou bola tzv. čierna kuchyňa s otvoreným komínom, kde sa údili klobásky. V jednej izbe spali rodičia s deťmi a v kuchyni starí rodičia. Ďalšia izba bola sviatočná, kde sa hrávalo napr. na organe. Vodu mali zo studne a chovali domáce zvieratá.

Pochúťky ladickej kuchyne: fazuľová polievka so zeleninou a domácimi hrubými rezancami, guláš, perkelt s haluškami, halászlé, gombóce (slivkové knedle) s makom. Tradičné pôstne jedlo pred Veľkou nocou bolo keltýš (kalkýš) z naklíčených obilnín (raž, pšenica). Ľudia po dlhej zime potrebovali doplniť vitamíny v tele a týmto jedlom ich získali priamo z prírody. Každý rok sa v novembri konali hody, ktoré pozostávali buď zo zabíjačkových špecialít, alebo piekli domácu kačicu. Piekli sa makové štrúdle, orechovník, kakaovník. Obyvatelia si robili domáci kečup z jabĺk a klinčekov, zavárali uhorky, kvasené uhorky v sude, čalamádu. A varili rôzne druhy lekvárov.

V budove starej katolíckej školy sa nachádza prezentácia ľudovej kultúry Ladíc. Jedinečnosťou dedinského života po duchovnej stránke boli pašie v kostole. Mužský zbor a ženský zbor. Ľudia po ťažkej práci sa večer venovali štúdiu pašií, ktorých nahrávky boli známe aj v Budapešti.

Unikátnosťou kultúrneho dedičstva Ladíc je rebríkový tanec, na ktorý sa viaže legenda: „Mladá grófka našla v lese na zemi vtáča, ktoré vypadlo z hniezda, a naliehala na svojho otca, aby ho do hniezda vrátili. Gróf Forgáč poddaným prikázal, aby vtáčika pomocou rebríka vložili do hniezda. Oni oponovali, že rebrík bude musieť byť veľmi dlhý a že cez hustú horu sa im s ním pôjde ťažko. Gróf privolil, že môžu vyrúbať stromy tak, aby sa im cez horu ľahšie prechádzalo. Ladičania niesli rebrík v horizontálnom rade, a tak si zabezpečili dostatok dreva. Tak sa o Ladičanoch hovorí, že sú to tí, ktorí rebrík krížom nosia.“

Z denníka Andrása Vargu, ktorý žil v rokoch 1901 - 1988. Bol výborným vinohradníkom a získal diplom za vystavené víno Sauvignon ročník 1967 a Portugal ročník 1967. V roku 1969 postavil kríž s korpusom Krista: "V roku 1969 som nechal postaviť na konci dediny kamenný kríž pre božiu slávu." Bol postavený ako ďakovný kríž za šťastný návrat z prác v zahraničí. V roku 1958 mal na starosti pracovníkov na poli. Zaviedol: kto koľko spravil, toľko mal zaplatené. "Treba pracovať presne ako hviezdy idú na oblohe." Andrásov výrok: "Tu sme žili spolu tisíc rokov, spolu so Slovákmi. Boh pomohol Slovákom, že spolu žili s Maďarmi tisíc rokov, Boh pomôže aj Maďarom."

Vzácne sú stretnutia Ladičanov, ktorí sa presťahovali do iných miest na Slovensku a vedia sa stretnúť niekoľkokrát do roka priamo v ladických vinohradoch pri dobrom jedle, vínku a hlavne dobrej nálade si udržujú pekné zvyky aj naďalej.

Nemali by sme zabúdať odkiaľ pochádzame, pretože to nás robí tým, čím sme, bez svojho pôvodu akoby sme ani neexistovali. Je dôležité poznať svojich predkov, zvyky, tradície. To je naša minulosť, ktorá z nás robí človeka a sme na to hrdí.

Venovanie:

Článok venujem môjmu otcovi a Ladičanom, aby nezabúdali na svoju históriu a chránili si tunajšie krásne prírodné zákutia, aby aj ostatné generácie mohli obdivovať malebnú dedinku.

Použité zdroje:

• webová stránka obce Ladice,
• informačný panel na hrade,
• propagačné materiály (brožúry).

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek