Schwarzenberg Hütte

V stredu okolo 13-tej som prifrčal na veľké parkovisko pred mýtom Glocknerstraße (1151 m). Vyhodil som si na chrbát batoh a vyrazil som hore údolím Ferleitental. Dolinou vedie štrková cesta, po ktorej jazdili elektromobily. Po troch kilometroch som zo štrkovej cesty odbočil a začal som prudšie stúpať. Išiel som lúkami a míňal som pasúce sa kravy. Kúsok pred chatou je dvojica burácajúcich vodopádov. Boli plné vody z topiacich sa ľadovcov.

Dorazil som na Schwarzenberg Hütte (2267 m). Chatár ma privítal slovami, že ma už dlhšie sledovali ďalekohľadom. Som tu ohlásený a všetci ostatní hostia sú už na chate. Chatár bol srdečný azda až príliš. Pýtal sa ma, kam mám zajtra namierené, a hneď mi vysvetľoval, čo ma na trase čaká. Aj mi od chaty ukázal, kadiaľ pôjdem. Nedalo mi to a začal som sa ho pýtať na prácu. Tak mi ju vysvetlil a iba som vyvaľoval okále.

Chata Schwarzenberg Hütte je otvorená iba deväť týždňov v roku. Nemá jedného chatára, každý týždeň tu chatárči niekto iný. Teraz to tu majú na starosti dve manželské dvojice, každá s jedným dieťaťom. Deti mohli mať asi osem rokov. Rodiny sa dohodli tak, že sa o chatu starajú na striedačku. Jeden deň jedna, ďalší druhá. Takto majú dosť času na chodenie po horách a na oddych. Ako vraveli, tunajšie chatárčenie je niečo medzi prácou a dovolenkou.

Na Schwarzenberg Hütte nebýva veľa hostí. Chatu zásobuje helikoptéra raz za rok. Predsieň bola zaprataná vrecami s cibuľou, ktoré tu neminú ani za päť rokov, a dolu pod chatou za kadibúdkou chovajú vo výbehu sliepky. Večer sa jedna chatárska dvojica obliekla do krojov, ďalší deň hrali na harmonike. Na chate bola fantastická rodinná atmosféra, ktorú som si užíval.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hintere Bratschenkopf

Ďalší deň som išiel na Bratschenkopf. Prešiel som malý ľadovec a prišiel som ku žľabu pod vysokou skalnou stenou. Vedel som, že treba ísť hore žľabom, lenže tým sa valila voda. Tak som si obul mačky a stúpal som ostrým ľadovým hrebienkom povedľa skaly. Keď som na opačnej strane žľabu zbadal značku, prešiel som na skalu.

Stúpa sa tu strmými skalnými platňami. Zopár železných kolíkov padajúce kamene ohli a pritĺkli na skalu, vyššie je aj nejaké istiace lano. Keby boli hladké skaly z vápenca alebo zo žuly, tak by som sa na nich neudržal. Na pieskovci však topánky držali dobre.

Vyššie sa svah zmierni a je členitejší. Serpentínami sa príde k snehovému poľu, ktoré treba pretraverzovať. Mačky si opäť prišli na svoje. Dnes som si ich nazúval šesťkrát. Za snehom sa popri nižšej stienke vyjde na hrebeň.

Na hrebeni značenie končí. Presnejšie, značka mieri k Heinrich Schweiger Hütte a stráca sa na ľadovci. Na Bratschenkopf treba ísť hrebeňom. Sú tu pekné oblé pieskovcové vežičky, ktoré sa idú vrchom. Akurát z poslednej som nevedel zliezť, tak som sa vrátil a vežičku som obišiel.

Z Hintere Bratschenkopfu (3413 m) sú nádherné výhľady. Najkrajším štítom na okolí je jednoznačne Großer Wiesbachhorn, bolo však vidno aj zaľadnené vrcholky Venediger Gruppe.

Po oddychu som začal zostupovať. Išiel som rovnakou trasou ako hore, takže najnáročnejší bol zostup hladkými skalnými platňami pod serpentínami. Svah sa tam skláňa nadol až príliš prudko, normálne som sa bál. Ale zišiel som to.

Je to zvláštne. Ako ferrata je výstup na Bratschenkopf nezaujímavý, náročnosť je maximálne A/B. Ako lezenie to tiež nestojí za veľa, pretože ruky skoro vôbec nepoužijete. Napriek tomu je to náročný a poriadne exponovaný alpský výstup, pri ktorom navyše potrebujete mačky a čakan.

Hohe Dock

Tretí deň som zamieril na Hohe Dock. Pretraverzoval som neveľmi strmé snehové pole, ktoré nočná búrka zmenila takmer na ľad, a prišiel som do sedla. Nad ním začína klasická via ferrata. Chodník je istený stovkami metrov oceľového lana vo forme zábradlia. Pár úsekov má náročnosť B, zvyšok je ľahší. Ide sa tu podobne strmými platňami ako na Bratschenkopf, no keď sa človek má čoho držať, hneď je to ľahšie. Jedinou mrzutosťou bol piesok, ktorý sa na lano dostal vďaka nočnej búrke. Pôsobil na ruky ako "šmirgeľ".

Z Bratschenkopfu sa zdalo, že je hrebeň Hohe Docku rovný ako pravítko, je tu však jedna skalná veža za druhou. Štíhlejšie ferrata obchádza, čapaté treba zdolať. Tu v noci nepršalo, na chodníku bol poprašok snehu s drobnými krúpkami.

Vyšiel som na Hohe Dock (3348 m). Z vrcholu kopca pekne vidno Großglockner na juhu a Bratschenkopf na severe. Chodník vedie ďalej, lenže som sám, cez poriadny ľadovec s trhlinami ísť nemôžem. A tak som sa vrátil na chatu rovnakou trasou. Nasledoval zostup do doliny a cesta domov.

Záver

Ako každého turistu, aj mňa lákajú najmä najvyššie kopce. Takými sú v Glockner Gruppe Großglockner a Wiesbachhorn. Na tieto štíty chodia davy a trasy sú bezpečné. Chodníky na nižšie kopčeky môžu byť oveľa náročnejšie, naviac, človek na nich nestretne veľa ľudí. Na Bratschenkopfe som bol v stredu sám, na Hohe Dock išla okrem mňa zo Schwarzenberg Hütte iba mladá dvojica Rakúšanov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek