Úvod

Nemýlite sa, je to dlhé, skoro až nekonečné. No stručne sa to asi ani nedá podať, ledaže by vám stačilo: "Boli sme v Slovinsku autom, kadečo sme videli, kadečo sme zažili a nakoniec sme sa vrátili živí a zdraví späť domov." Verím, že keď text úspešne dočítate do konca, tak vás to možno navnadí navštíviť Slovinsko tiež a že informácie budú pri plánovaní možno aspoň trochu užitočné.

Piatok

Náš výlet začal vskutku skvostne. Prišiel som domov z práce, všetko pobalené, ešte nákup posledných drobností, na ktoré sme zabudli. Cestou do obchodu som skontroloval ešte auto a zistil som, že aj napriek tomu, že som dolieval vodu do chladiča, je jej tam zas nejako pomenej. Tak teda, nebudem nič riskovať, hovorím si, a idem do servisu. Tam mi servisák ukázal, že voda z chladiča nie "pomaly ale isto" kvapká, ale skôr tečie. No reku, tak teda sa asi nikam nejde. Nie som ani prvý a nebudem ani posledný, čo takto dopadol tesne pred dovolenkou. Skúsil som ešte obvolať pár ľudí. Bingo, pán brat požičia. Tak teda otočka domov a výmena áut. Odchod sa posunul o niekoľko hodín na ráno druhého dňa.

Sobota - výstup na Prisojnik

Vstávame o piatej a skorá káva, nech nezadriemem za volantom. Berieme veci do auta a vyrážame asi okolo 6.30 h. Okolo 11.30 schádzame po niekoľkých hodinách jazdy z diaľnice na juhu Rakúska a ideme sa terigať do kopca. Že stúpanie 18 % - zaraďte 1. No reku, dobre. Niektoré autá si aj celkom zafučali, ale zvládli sme. A už sme boli v Slovinsku, našej cieľovej destinácii. Odparkovali sme v dedinke Podkoren, kde sme si dali obed, ktorý sme si chystali predchádzajúci deň.

Potom sme sadli znovu do auta a vybrali sa smer sedlo Vršič (1611 m) za mestom Kranjska Gora. Na prvý deň sme totižto mali naplánovaný výstup na horu Prisojnik, tiež nazývaný Prisank (2547 m). Samozrejme, nič nemôže byť dokonalé. Chceli sme na túru vychádzať ako ľudia, ráno. Keďže sa nám to však celé posunulo, tak sme vyrážali v neturistickú hodinu (asi 14.30 h). Na túru s trvaním asi 6 až 7 hodín, no to je rozum...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sobota je tiež dňom, kedy sme si uvedomili, že si máme vážiť slovenské turistické značenie. Hory tam majú krásne, Júlské Alpy sú majestátne, ale značenie, odpusťte Slovinci, ale to je tragédia. V Slovinsku poznajú len jednu farbu, a to červenú. Cesty označujú červenými krúžkami s bielou bodkou v strede alebo len červenou čiarou naznačujúcou smer chôdze. To sme pochopili asi až po pol hodine, že zobáčik doľava znamená "odboč doprava". No, ale čo je problém pri jednofarebnom značení? To sme pochopili pri prvom "hríbiku" (rázcestníku), na ktorom boli tri šípky, všetky červené a na všetkých bolo napísané "Prisojnik", iba časy sa mierne líšili. Pozreli sme sa do mapy, kde boli tri červené trasy, ale tu neboli ani časy.

Nakoniec sme od chatára zistili, ktorou cestou máme ísť. Trafili sme. Po chvíli sme dorazili ku skalnej stene, kde bola tabuľka s označením Kopiščarjeva pot s upozornením, že ide o náročnú značenú turistickú cestu. Nahodili sme sedáky a vyrazili. Trasa bola na viacerých úsekoch pekne odistená oceľovými lanami, na väčšine úsekov však bolo istenie sa o laná skôr strata času. Boli tam však aj pekné exponované miesta či miesta, kde bol vápencový podklad nepríjemne šmykľavý, a tam už bez pochýb bolo viac než rozumné istiť sa. Počas výstupu sme niekoľkokrát videli tzv. Pohanskú dievku (Ajdovska deklica) - ide o miesto v skale pripomínajúce ženskú tvár.

Neskôr sme sa dostali k ďalšiemu nádhernému výtvoru prírody. K pravdepodobne najväčšiemu prírodnému skalnému oknu v Alpách s výškou asi 80 m a šírkou 30 m, cez ktoré priamo vedie značená cesta Kopiščarjeva pot, ktorou sme išli hore. V okne je kopa kamennej sute a je potrebné byť naozaj opatrný, aby ste niekomu pod vami neposlali kamenné prekvapenie.

Za oknom sa dalo ísť doprava alebo doľava, viditeľné označenie by ste tam ťažko hľadali (až keď ste sa vydali doprava, tak ste videli na skale napísaný smer a cieľ cesty). Stretli sme tam však turistov, ktorí nám povedali, že na Prisojnik je 1 - 1,5 hodiny, tak sme sa tam vybrali. Po asi hodine, keď sme vystúpili na jeden z predvrcholov a videli sme, že ten náš je ešte asi dosť ďaleko, sme sa rozhodli kvôli pokročilému času otočiť. Predsa len o 6-tej večer zvyknem byť v doline na chate, papať večeru a byť v ťažkej pohode a nie trčať vo výške možno 2300 m a nevedieť či stihnem do tmy zísť dolu.

Zostup bol čistá Golgota, mali sme toho už dosť po celom dni v aute a kamene, tzv. podkýňáky, nie sú tiež nič príjemné pre unavených zostupujúcich. Stihli sme to presne. Keď sme zišli dole, videli sme posledné lúče slnka na končiaroch dvojtisícoviek za nami. Bolo to krásne, romantické, boli sme šťastní, že sme dole, živí a zdraví, ale bolo treba zabezpečiť posledné - nocľah. Spomenuli sme si na miesto, kde sme deň po príchode do Slovinska obedovali s výhľadom na štíty. Bolo to v dedinke Podkoren na okraji dediny pri kostole. Je tam parkovisko a vedľa neho lúčka. Zaparkovali sme auto, postavil som stan a zaľahli sme.

Nedeľa - roklina Vintgar a Bledské jazero

Prebúdzame sa ráno na budík, ktorý zvonil asi okolo 6-tej, aby sme čím skôr zbalili stan, pretože sme nevedeli, kedy bude omša, tak nech to nebije do očí. Samozrejme nám to ešte nejaký čas trvalo než sme sa vykopali zo spacákov. Vychádzame zo stanu do hustej hmly. Behom prípravy raňajok a varenia rannej kávy sa postupne rozplynula a ukázalo sa krásne ráno s výhľadom na okolité lúky a vrcholy Álp. Hygienu sme vybavili zbieraním rannej rosy z trávy, ktorej bolo toľko, že sme sa celkom plnohodnotne osviežili a poumývali. Po raňajkách sme zdvihli kotvy a išli sme do Kranjskej Gory na omšu. Po nej sme sa prešli po meste a vyrazili sme ďalej.

Zastavili sme sa v dedinke Podhom, z ktorej sme sa vydali do rokliny Vintgar. Dalo by sa to prirovnať možno k Slovenskému raju bez rebríkov. Je to pohodlná prechádzka na asi 1 - 1,5 hodiny (jedným smerom - treba sa potom samozrejme dostať ešte späť alebo ísť cestou okolo). Trasa vedie popri silnej horskej riečke Radovna. Okrem nespočetného množstva turistov na úzkych obojsmerných chodníkoch a mostíkoch, vedúcich popri a ponad Radovnu, sa môžete kochať pohľadom na priezračne čistú vodu, sledovať pereje a hučiace vodopády. Za 4,- €, čo človek dá pri vstupe, určite stoja za pohľady.

Neskôr večer sme išli k Bledskému jazeru, kde sme odstavili auto na platenom parkovisku (2,- €/h) a išli sme sa okúpať. Voda bola príjemná, ale nebolo to nič extra výnimočné. Ani známy ostrov s kostolom v strede jazera z nášho pohľadu skoro nevyzeral ako ostrov. Po hodine sme sa pobrali k autu a išli sme preparkovať. Hore pri železničnej stanici je veľké parkovisko, kde sa dá pohodlne zaparkovať zadarmo. Odtiaľ sú celkom pekné výhľady, pretože je to niekoľko desiatok metrov vyššie ako jazero.

Určite by bolo fajn poprechádzať sa aj po meste či ísť pozrieť Blejski grad nad jazerom, no bol najvyšší čas hľadať strechu nad hlavou, respektíve miesto, kde strechu postaviť. Využívali sme k tomu najmä turistickú mapu Triglavského národného parku (TNP), ktorá bola síce na plánovanie turistiky takmer nepoužiteľná, ale aspoň na nej bolo jasne vidieť hranicu národného parku, pre nás indikátor prísneho zákazu stanovania, a boli na nej značené lúčky, čo sa nám tiež zišlo.

Po asi 20 minútach jazdenia po obci Bohinjska Bela sme si povedali, že skúsime ísť do zákazu na súkromnú cestu a majiteľa domu, ku ktorému cesta viedla, sa spýtať, či by mu neprekážalo, keby sme si tam postavili stan. S malou dušičkou som klopal na dvere, tá sa ešte viac zmenšila, keď som uvidel prichádzať ku dverám staršieho pána, možno 70-nika. Povedal som si, že ma buď poženie, alebo mi po anglicky vôbec nebude rozumieť a potom ma tiež poženie. Príjemne ma však prekvapil, pretože angličtinu ovládal bezproblémovo (možno dokonca lepšie ako ja) a nemal ani problém s postavením stanu pri jeho dome.

Po tom čo sme rozložili stan a zotmelo sa, sme uvideli, že sa za horami blýska, tak sme sa rozhodli nezmoknúť a všetko opäť zbaliť a presunuli sme sa prvýkrát na noc do auta. Komfort tu bol značne obmedzený, keďže zložené zadné sedačky netvorili s kufrom rovinu. Myslím, že za zmienku stojí prírodná lezecká vápencová oblasť v obci Bohinjska Bela s výškou asi 35 m a vodopád slap Iglica blízko lezeckej oblasti.

Pondelok - vodopád Savica a Bohinjské jazero

Prebúdzame sa do veterného rána. V noci asi ani nepršalo, všade sucho, čiže sme zbytočne putovali do auta, no vyspali sme sa relatívne dobre. V pláne máme návštevu Bohinjského jazera - najväčšieho ľadovcového jazera v Slovinsku (na dĺžku meria asi 4 km). Autom sme ho celé obišli a zaparkovali sme až v dedinke Ukanc pri hoteli Zlatorog, kde sme platili len 5,- € za celý deň (keď sme sa poobede k autu vrátili už tam nebol nikto kto by parkovné vyberal). Odtiaľ sme sa najskôr vydali na malú nenáročnú túru k vodopádu - slap Savica. Dostanete sa tam asi za 1,5 h šliapania (hodina po širokej štrkovej ceste – dá sa aj bicyklom, a 20 minút po spoplatnenom chodníku za 3,- € s kopou betónových schodov). Celou cestou takmer neuvidíte značku, lebo tu pre istotu značili veľkým "rovná sa“ a číslom, ktoré sa počas trasy dokonca zmenilo za iné. Pri odbočkách choďte stále po ceste, ktorá sa vám zdá byť hlavná, žiadny smerovník nečakajte. Cestou späť sme sa zastavili ešte pri rieke Savica, kde sme si trochu omočili nohy, bolo to však dosť bolestivé, lebo voda je v nej naozaj ľadová i keď krásna, priezračná.

Potom sme sa išli okúpať do jazera. Po skúsenosti s riekou som si myslel, že to nie je možné, ale voda bola veľmi príjemná, na plávanie úplne ideálna. A bola absolútne čistá. Celé jazero bolo ako vystrihnuté z nejakého prírodopisného časopisu. Po chvíľke sa spustil dážď, najskôr tichý, no neskôr celkom slušný lejak, a tak sme, trasúc sa od zimy, celí mokrí čakali na terase v kempe pri jazere asi pol hodinu.

Vzhľadom na náš stav sme sa rozhodli, že si na noc skúsime nájsť ubytovanie na priváte. Mokrí stavať stan do mokrého a ešte za to platiť asi 13,- € na osobu sa nám zdalo ako nezmyselný nápad. Zastavili sme sa pri prvom apartmánovom dome, hneď blízko jazera (v mestečku Stara Fužina), kde chceli od nás 56,- € za oboch. Pani nás presviedčala, že to je štandardná cena. No nakoniec sme sa rozhodli sadnúť do auta a ísť ďalej. O asi 10 minút sme prišli do mestečka Bohinjska Bistrica, kde sme hneď v prvom priváte, do ktorého sme vošli, zohnali ubytovanie za 40,- € za oboch, tak sme tam zostali.

Na večeru sme išli do reštaurácie (Gostilnica Strudl), aby sme ochutnali niečo lokálne. Dal som si varené rozpučené zemiaky zmiešané s oškvarkami, kyslú kapustu a niečo, čo pripomínalo salámu. Manželka si zvolila sladké - rolády s mäkkým syrom (na spôsob cottage cheese). Porcie boli naozaj slušné, lebo sme sa najedli do prasknutia a to sme na „obed“ mali len instantnú minútku takže isto odporúčame.

Utorok - Ľubľana a Predjamski grad

Tentokrát v noci pršalo celkom výdatne, takže apartmán sadol ako prdel na... Dali sme sa tiež trochu dokopy, sprcha a podobné srandy a ráno sme si uvarili teplé jedlo k obedu. Z Bohinjskej Bistrice sme vyrazili smer Ľubľana. Tam sme sa zastavili, dali si obed a potom sme išli smer staré mesto. Najskôr som vymýšľal ako neplatiť parkovné, lebo som mal predstavu bratislavského parkovania. Potom som zistil, že priamo v centre pod hradom sa dá parkovať za 0,70 €/h, čo je smiešna suma. Zaplatil som parkovné na tri hodiny a vybrali sme sa do mesta. Najskôr sme si vyšliapali na hrad. Zo strany, z ktorej sme išli, bol otrasný chodník (ani by som to nenazýval chodníkom). Ale vyšli sme. Hrad bol pekný, bola tam kopa ľudí a dalo sa po ňom poprechádzať - pár desiatok minút tam bolo čo robiť aj napriek tomu, že sme si neplatili žiadnu prehliadku. Zároveň bolo možné navštíviť rôzne výstavy, ktoré tam majú asi sezónne. Zaujímavé bolo tiež prepojenie moderného dizajnu a starého historického miesta.

Potom sme zišli dolu do starého mesta, kde sme sa prešli popri rieke. Bolo tam neskutočné množstvo stánkov a podnikov a samozrejme ľudí. Mesto bolo veľmi pekné a čisté. Nakoniec sme sa zastavili ešte na trhu, kde sme si kúpili ovocie, ktoré sme hneď od hladu zjedli. Z Ľubľany sme vyrazili k Predjamskému gradu, čo je ďalší člen z NAJ kategórie Slovinska. Je zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov ako najväčší jaskynný hrad. Určite ste ho už videli na fotkách, ale naživo... Tak nejak som bol z toho užasnutý, aj keď som vedel o čo ide.

Chvíľu sme rozmýšľali či vôbec ísť dovnútra. Nejako sme nevedeli, čo od toho čakať a či sa to oplatí, či to nebude nejaká nudná prechádzka po troch hradných miestnostiach. Nakoniec sme sa rozhodli kúpiť si lístky (12,- €/osoba). Pred vstupom sme dostali audiosprievodcu v českom jazyku. Popravde sme boli veľmi milo prekvapení. Presúvali sme sa po značkách po hrade a nevedeli sa dočkať na ďalšiu nahrávku a na to, čo v nej bude. Veľmi zaujímavé bolo ako stavitelia využívali dielo prírody, ako jednotlivé miestnosti situovali a prepájali murované steny a steny z holej skaly jaskyne. Zaujímavý bol tiež príbeh a história hradu. Za zmienku stojí možnosť návštevy jaskyne pod hradom, čo sa dá za príplatok k lístku.

Pri kaplnke v obci Predjama stojí zaujímavý strom. Ide o asi 500-ročnú lipu, ktorú údajne zasadila na hrobe niekdajšieho pána hradu, lúpežného zbojníka Erazma Predjamskeho, jeho milá. Lipa tam stojí dodnes ako symbol života aj napriek ničivému požiaru spred pár rokov. Dnes je stiahnutá popruhmi, aby sa jednotlivé časti nerozpadli. Na zemi neďaleko lipy sme našli niekoľko semiačok, z ktorých snáď vyrastú nové stromy a snáď sa dožijú aspoň zlomku veku "rodičovského stromu".

Ďalej môže byť zaujímavá návšteva jaskyne Postojnska jama (v meste Postojna asi do 20 km od Predjamského gradu), ktorá tiež drží mnoho tromfov v rukáve. Síce sme tam neboli, ale určite stojí za zmienku, že ide o jaskyňu s najdlhšou prehliadkovou trasou na svete (približne 5 km sprístupnených chodieb). Unikátom sú koľajnice vedúce podzemím, kade sa počas prehliadky budete presúvať vláčikom. V jaskyni žije vzácny endemický obojživelník “človekoryba“ (lat. Proteus anguinus), ktorý aj napriek ťažkým podmienkam dokáže v jaskyni prežiť. Bez potravy totižto údajne vydrží až 10 rokov.

V noci sme spali na ceste k ďalšiemu zaujímavému miestu. Stan sme si postavili na lúčke neďaleko jednej dediny kúsok od hlavnej cesty. Bolo tam príjemne a ticho, nikto nás tam nevyrušoval.

Streda - Škocjanske jame, lipicany a nakuknutie do Talianska

Ráno sme sa vydali do jaskynného komplexu Škocjanske jame. Vďaka svojej jedinečnosti boli zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Jaskynná výzdoba nie je až taká ohurujúca, ako sme možno zvyknutí na Slovensku. Je to z dôvodu dávneho zemetrasenia, ktoré ju zničilo, a podľa informácií od sprievodcov stalaktit vyrastie o 1 cm približne za 100 rokov, takže na mnohých miestach sme videli "iba" 1000-ročných mládencov.

Čo je však zaujímavé, je jeden z najväčších známych podzemných kaňonov na svete. Vyformovala ho rieka Reka, ktorá priamo preteká jaskyňou. Počas prehliadky pôjdete okolo pamätnej tabule označujúcej výšku vody počas záplavy, dostanete sa do priestoru vysokého cez 140 m, budete prechádzať vo výške asi 47 metrov nad riekou po Cerkvenikovom mostíku. Zaujímavý bol aj pohľad na staré, dnes už nepoužívané turistické chodníky a starý pôvodný most ponad rieku, ktorý bol niekoľko desiatok metrov nižšie než aktuálny. Vraj ho zobrala voda. Vyzerá to tam trochu ako v Tolkienovej Morii (respektíve v Jacksonovej).

Podľa zákulisných informácií od sprievodkyne sa do budúcna plánujú spoplatnené jaskyniarske výlety do nesprístupnených priestorov ako je napríklad Martelova dvorana, jeden z najväčších podzemných dómov v Európe s objemom 2,2 milióna metrov kubických. To by stálo za výlet. Ešte spomeniem, že sa dá spraviť prehliadka rôznymi spôsobmi. My sme si zvolili len prehliadku jaskyne. Dá sa tiež samostatne prejsť bez sprievodcu trasu popri rieke Reka až k vstupu do jaskyne, respektíve dá sa kúpiť lístok na obe trasy a teda prechod jaskyňou a následné pokračovanie popri rieke proti prúdu až do dediny Škocjan. Vstupné do jaskyne pre dospelého je 16,- €.

Ďalej sme sa zastavili v dedinke Lipica, kde majú od roku 1580 žrebčín, v ktorom boli vyšľachtené známe kone lipicany. Aj bez vstupu do plateného areálu sa dá zaparkovať a ísť si aspoň na chvíľu pohladiť bieleho muhaha.

Vzhľadom na to, že sme sa nachádzali takmer na hranici s Talianskom, tak sme sa tam vydali. Prechádzali sme okolo krásneho prístavného mesta Terst (Trieste). Zastavili sme sa však až niekoľko kilometrov ďalej, kde sme zbehli na malú chvíľu okúsiť slanú vodu, keď už sme sa kúpali skoro v každej vode, okolo ktorej sme išli. Hneď za hranicami sme vedeli, že sme prišli do Talianska, čiary na cestách zmizli a jazdilo sa po taliansky (ako sa dalo), ale aj to má niekedy svoje čaro.

Potom sme to otočili smer sever, späť do Slovinska do dediny Čezsoča. Mnohým vyznavačom vodných športov je oblasť veľmi dobre známa, pretože tu je naozaj veľa možností na rafting či kaňoning, koncentrovaných na veľmi malom priestore. Je to neprehliadnuteľné. Keď prechádzate cez dediny a všade vidíte autá s člnmi, na každom druhom dome visí reklama a asi každý piaty obyvateľ tam má vlastný kšeft s raftingom (samozrejme čísla treba brať s rezervou). Zároveň sme opäť na hraniciach Triglavského národného parku, a teda je tam kopa možností na turistiku či nenáročné prechádzky.

Podstatné je, že nielen domáci, ale aj Slováci tu organizujú zájazdy. Dohodli sme si kaňoning s chalanmi z AAC Tour z Hlohovca, ktorí v Čezsoči majú počas sezóny stálu základňu, teda sa to dalo úplne v pohode napasovať na náš štýl výletu. Len sme sa dopredu informovali, či by bolo možné niektorý deň prísť a ísť na niektorý z programov. Odporúča sa ísť počas týždňa - čím viac v strede týždňa, tým je menšia pravdepodobnosť, že tam bude veľa víkendových turistov. V noci sme pre zmenu spali prvýkrát v kempe. Cenovo nás vyšiel pomerne priaznivo (8,50 €/osoba). Kemp bol veľmi slušný a navyše tam bolo toľko Slovákov, že by sa tam asi ťažko niekto mohol stratiť.

Štvrtok - kaňoning Sušec a Rajbeljsko jezero

Po dohode s inštruktorom v predchádzajúci deň sme ráno pred 9-tou nabehli na parkovisko, vyfasovali sme neoprény a ostatnú výbavu a v počte tri kusy (my a inštruktor Kubo) sme vyrazili na kaňoning na Sušec. Bolo to pre nás niečo nové a neznáme, ale zároveň sa nám to páčilo. Pani manželka je síce neplavec, a teda bola trošku viac v šoku, keď nás Kubo púšťal po vodou vymletých skalných šmykľavkách do ľadových jazierok všemožnými spôsobmi (dole hlavou, na chrbte na bruchu...). Sušec patrí medzi najľahšie, bolo to prakticky nenáročné, zároveň to bolo pomerne záživné, keďže tam bolo naozaj veľa šmykľaviek a podobných sránd, ktorých je pri náročnejších tiesňavách podstatne menej a tam je potrebné veľa miest zlaňovať.

Kubo a pravdepodobne aj ostatní inštruktori sú fakt v pohode, dostatočne zodpovední a vedia čo robia. Dá sa s nimi užiť kopec zábavy a aj kaňoning je omnoho záživnejší ako u iných, keďže oni sú asi jedni z mála, ktorí svojich klientov po šmýkalách šmýkajú a na skokoch nechávajú skákať. Iní údajne väčšinu zlaňujú, je to zdĺhavé a nezáživné, čo mi ku kaňoningu nepasuje. No uznajte, keď sa môžete šmyknúť po 13 m dlhej strmej šmýkačke, tak to budete zlaňovať? No nebola by to škoda?

Cestou späť do Čezsoče sme sa zastavili na moste ponad rieku Soča, z ktorého sa dalo skákať. Je to výška asi 12 m, čo je dosť, ale keď som tam bol, tak som si povedal, že to musím dať. Keďže som bol na aute, tak sme mali už vyzlečené neoprény, a tak som išiel, ako sa povie naostro, iba v plavkách. Dostal som inštruktáž ako to spraviť, treba sa poriadne odraziť: „Nie že spravíš len krok dopredu!“ Inštruktáž je inštruktáž, ale keď človek stojí na moste 12 m vysoko, tak mu je inštruktáž na dve veci. Po asi minúte rozmýšľania som to dal. Čo som spravil? Krok dopredu. Čo malo za následok naklonenie a dopad na zadok a vercajch. Z výšky 12 m naozaj nič príjemné, snáď som neutrpel žiadne trvalé následky.

Po príchode sme si oprali neoprény, cvakli za program (40,- €/osoba), rozlúčili sa a vybrali sa späť do kempu. Tam sme si spravili obed, zbalili sa a vyrazili ďalej na sever. Prešli sme cez národný park až až k sedlu Predil. Tam sme zamierili len kúsok za hranice do Talianska k jazeru Lago del Predil (Rajbeljsko jezero). To bola naša cieľová stanica na tento deň. Jazero bolo ako krásne, tak som ho aj opáčil. Poprechádzali sme sa aj dookola. Boli tam pozostatky z vojny, bolo to nejaké strategické miesto na prechod cez hory, a tak tam boli všelijaké delá a zaujímavé bunkre. Niekde v oblasti by malo byť múzeum, ale k tomu sme sa nedostali.

Na noc sme sa rozhodli spať v aute na (ne)parkovisku. Neboli sme už v Triglavskom národnom parku, a keďže sme si nezistili podrobnosti, tak sme trochu tŕpli či nás v noci neprídu navštíviť nejakí carabinieri s pokutou. Našťastie sa tak nestalo. Bola možnosť zaplatiť 6,- € za “kemp“, ale to sa nám nechcelo. Ťažko sa to totižto nazývalo kempom, pretože to bolo len asfaltové parkovisko, kde neboli ani toalety, takže všetci z neho chodili na potrebu do lesa. Ono 6,- € nie je strašné, ale na druhej strane, za čo tam vlastne človek platí?

Piatok - výstup na Mangart

Ráno sme vstávali skoro, veľmi sme sa nebavili, len sme upratali auto po noci a vyrazili. Vracali sme sa po ceste späť do Slovinska. Na pláne sme mali výstup na vrch Mangart (2 679 m). Vyviezť autom sa dalo až do výšky asi 1900 m. Cestou hore zastavíte pri malej búdke kde zaplatíte 5,- € za vstup na horskú cestu dlhú asi 12 km plnú serpentín a tesaných tunelov s celkovým stúpaním 22 %. Po zaparkovaní sme si dali raňajky a vyrazili sme hore.

Celé to trvalo asi 1,5 hodiny, čo je celkom rýchlovka. Hore sme išli náročnejšou z dvoch možných ciest (Slovinská cesta) a dole ľahšou (Talianska cesta). Slovinská cesta je údajne ferrata obtiažnosti C. Tu som sa naozaj ani raz nezaistil o oceľové lano. Nie z hlúposti, ale jednoducho preto, lebo to terén nevyžadoval. Po chvíli vzdala nacvakávanie na oceľové lano aj moja milá, lebo ju to zdržovalo. Výstup bol ale celkom pekný s krásnymi výhľadmi.

Po zostupe sme si spravili poslednú instantnú minútku (z celkového počtu 2) a vyrazili sme domov. Cestou sme sa zastavili ešte v Taliansku na nákup olivových olejov a pod. Ešte sme si spravili asi 10 km zachádzku do Kranjskej Gory, v ktorej sme boli prvý deň, pretože sme nemali kúpené žiadne magnetky a podobné somarinky pre kamošov a rodinu. Potom bola len cesta po rakúskych diaľniciach domov.

Čo nás oslovilo

• Malá krajina, veľa krás a to sme boli len v jednej časti.

Čo nás sklamalo

• Slovinské turistické značenie - to už som snáď dostatočne opísal vyššie.
• Auto-moto turistika v národnom parku. Obľuba istej skupiny ľudí je voziť sa na aute či motorke po národnom parku. Vzhľadom na to, že tadiaľ vedú cesty a aj pomerne slušné, tak sa tam chodili vyblázniť. Na jednej strane bolo super, keď sa človek mohol vyviezť niekde bližšie, a tak skrátiť čas výstupu, čo môže v Alpách byť nekonečné a úmorné, kým sa človek niekam dostane peši. No keď človek počas celého výstupu počuje všelijaké vyslovene hučiace športové motory nadšencov, ktorí zastávajú filozofiu, čím hlučnejšie - tým lepšie, tak je to pomerne nepríjemné. A naozaj sme tam videli všelijakých típkov.

Čo nás to stálo

V nasledujúcej tabuľke sú približné sumy celého výletu, ktorý trval od soboty rána do piatku večera. Cena je za 2 osoby. Myslím, že suma sa dá hravo stlačiť ešte nižšie podľa preferencií cestujúceho, zároveň však môže byť aj podstatne vyššia. V našom prípade bolo najväčším výdavkom vstupné, i keď to bolo navýšené najmä kaňoningom, ktorý tvorí viac ako polovicu celej sumy za vstupné. Nasleduje cestovanie, keďže sme prejazdili asi 1500 km. V cene nie je započítané jedlo, to sme si z veľkej časti priniesli so sebou a varili sme si. Cena za ubytovanie je tiež pomerne dosť irelevantná, keďže sme len 2 razy platili - raz za privát a raz za kemp.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek