Trasa

Podlesok – rázcestie pod Kláštoriskom – Kláštorisko, chata – Kláštorisko, lúka a späť

Ako východisko volíme Podlesok. Včerajší preventívny telefonát na horskú službu nás uistil, že chodník z Podlesku na Kláštorisko je „prepluhovaný“ (čo som si nevedel predstaviť), a teda nebudeme mať žiadny problém sa tam dostať. Tak sme tu, je jasné ráno, -10 °C, sneh vŕzga pod podrážkami, všade kopa snehu, jednoducho, zima v reklamnej podobe.

Kláštorisko

Podľa hikeplannera je najkratší chodník po zelenej (s modrým nástupom), tak mašírujeme popod kolibu. Tam decká nachádzajú viac než polmetrové cencúle, čo je veľká zábava a 10 minút fuč. Ak to takto pôjde aj naďalej, Kláštorisko dnes neuvidíme. Našťastie ďalšie podobné zdržania nenasledujú. Zachádzku k Hrdlu Hornádu neabsolvujeme, boli sme tam v lete pri zdolávaní prielomu Hornádu. Takže krížom okolo chatiek a čoskoro sme na zelenom chodníku. Kde sa šikmé ranné lúče prederú cez koruny stromov, tam sa sneh nádherne leskne. Darmo, zimná túra má svoje neoddiskutovateľné čaro.

Chodník vchádza do rokliny nejakého potôčika, všetko je v tieni, mráz nám ale neprekáža, je totiž úplné bezvetrie a mierne stúpanie zabezpečuje dostatočné vnútorné vyhrievanie. Celý čas rozmýšľam nad prepluhovaním chodníka. Je zjavne dobre prešliapaný, ale na šírku jedného človeka. Kto tu čo a ako pluhoval, to netuším. Neprekáža, hlavne že to ide. Prechádzame ešte jednou dolinkou, podľa mapy sa volá Hlboká. Evidentne pribúda svetla, zo severných svahov sa dostávame do horných pasáží. Pomedzi stromy presvitajú Tatry, čo sľubuje pekný výhľad na Kláštorisku. Zrazu sa náš úzky chodník pripája na 2 metre širokú, krásne prepluhovanú cestu. Záhada je vyriešená. Práve sme sa pripojili na žltú značku, čo je lesná cesta z Podlesku. Husí pochod končí, odteraz môžeme kráčať všetci štyria vedľa seba, čo sa deckám pozdáva oveľa viac.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Chodník/cesta zakrátko vystupuje z lesa a dostávame sa na Kláštorskú lúku. Všade naokolo je jedna veľká biela pláň neporušeného snehu, iba sem-tam pretkaná úzkou stopou po lesnej zveri. Deti výskajú od radosti, môžu si to dovoliť, v tejto nádhere sme tu totiž úplne sami. Trochu to nechápem, my sviatoční turisti a máme to celé pre seba. Ale úprimne sa tomu tešíme. Deťom kazí dokonalú radosť snáď jedine fakt, že na skutočne veľkej lúke sa ale naozaj nedá zanechať stopy úplne všade. Je tu pol metra snehu, k ruinám kláštora sa ani nepokúšame dostať. Po krátkom občerstvení sa rozhodneme ísť do horných častí lúky, odkiaľ by mohol byť krajší pohľad na Tatry. Po iba čiastočne prešliapanom chodníku vedúcom k rázcestníku Kláštorisko-lúka sa ide o poznanie ťažšie. Je to prvé varovanie, že v snehu to bude inak ako na tráve.

K dobru turistickej verejnosti treba povedať, že sa tam predsa len nejakí dvaja-traja objavili. Pokochali sa výhľadom a išli ďalej. Zatiaľ čo my sme ostávali na "našom" veľkom zasneženom detskom ihrisku, kde sa robili všetky možné blbiny, ktoré deti dokážu v snehu povytvárať. A to všetko s krásnou panorámou Tatier až po 56 km vzdialený Baranec v pozadí. Vzhľadom na množstvo „akcie“ bola zaneprázdnená kamera a foťák oddychoval v brašni, čo sa prejavilo v trestuhodne malom množstve fotiek z toho dňa. Pokračovanie modrej značky smerom na Čertovu sihoť je pod neporušeným polmetrovým kobercom snehu, tak sa vraciame naspäť na Podlesok. Tentokrát to vezmeme celý čas po prepluhovanom chodníku a cesta dole nám zbehne tak rýchlo, že sú nejaké dve hodiny poobede a sme pri aute.

Tomášovský výhľad

Na návrat do penziónu sa mi vidí ešte priskoro, síl ešte trochu ostalo, a tak študujem mapu, čo sa dá ešte do západu slnka stihnúť. Zisťujem, že keď sa presunieme do neďalekých Spišských Tomášoviec, tak určite stihneme Tomášovský výhľad. Mala by to byť z konca dediny slabá polhodinka. Rozhodnuté, ide sa. Auto nechávame pri plote posledného domu, domáca pani je práve na balkóne, tak dostávame aj povolenie na parkovanie. S čím sme ale nerátali je, že tu žiadny prepluhovaný chodník nie je. A každý centimeter z 50-tich čísiel snehu nám to dal vedieť. Deti ešte ako tak, tých tvrdšia horná vrstva snehu väčšinou udržala. Ale my, čo krok, to náhle preborenie sa po kolená. Bolo to ako šliapať do polmetrových schodov, ktoré sa zrazu spustia naspäť o 40 cm...

Síl ubúdalo rýchlejšie ako slovenských lesov, no stihli sme to ešte pred západom slnka. Zimný Tomášovský výhľad v teplom svetle klesajúceho slnka bol krásny, oveľa krajší, ako sme si ho pamätali z leta. A na rozdiel od leta, teraz sme tu boli sami. Tak som to pre zmenu obehal s aparátom. Aj tu platí, že každý pohľad iný ako smerom k Tatrám sa zdá nejaký fádny. Navyše, pohľad smerom na západ do doliny Bieleho potoka bol rovno proti slnku. Čiže sú fotky dosť podobné. Práve sme si išli dať zaslúženú sladkú odmenu, keď sa objavila skupinka chalanov. Nie turisti, skôr miestni. Zdržali sa pár minút a už boli preč. Snáď sme im neskrížili plány. A opäť, Tomašovský výhľad patril iba nám. Naozaj sme nikde nič nevybavovali...

Zhrnutie

Tak sme teda po lyžiach a korčuliach definitívne zaradili do zimného rodinného repertoáru aj túry. Napriek ťažkej bitke na Tomášovskom poli. Užitočná a relatívne neškodná výstraha, že zimu na horách naozaj netreba podceňovať a obzvlášť nie s deťmi. Príroda sa potom odmení nádhernými zážitkami. Naše dnešné boli z notoricky známych miest, no aspoň z trochu menej opozeraného ročného obdobia. Neviem, či sme len my mali šťastie, alebo sú krásne miesta v zime vždy pokojné (prázdne), no odporúčanie vyraziť na ne aj v snehu je na mieste.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek