Túra

Červená Skala – Rejdová – Brdárka – Vlachovo

09.01.17
Pôvodným miestom tohtoročného letného vandru „To Muši tímu“ mali byť Volovské vrchy a mal sa konať o týždeň skôr a v hojnejšej zostave. Kvôli Petrovým povinnostiam na Limbe celý vander nakoniec rušíme, a keď sa mu nakoniec podarí z Limby narýchlo uvoľniť o týždeň neskôr, zvyšní chalani si na tento termín nemôžu zobrať dovolenky.

1. deň

Ostávame teda len dvaja, klasickú 3- až 4-dňovku musíme okresať len na dvojdňovku a Volovské vrchy meníme za Stolické. A to ešte ani ráno v deň túry nie je jasné, či naozaj pôjdeme podľa plánu. Na prestup od autobusu z Popradu na vlak, ktorý nás odvezie zo zastávky Dobšinská Ľadová Jaskyňa do Červenej Skaly máme podľa cestovného poriadku 6 minút, pričom len presun na železničnú stanicu trvá 5 minút.

Stojíme v Poprade na autobusovej zastávke a čakáme na autobus, pričom podľa cestovného poriadku sme sa už 10 minút mali v ňom viezť. Autobus prichádza. Peťo na otázku šoférovi: „Kedy asi budeme pri Dobšinskej ľadovej jaskyni?“ dostane odpoveď: „Kedy tam budeme, vtedy tam budeme. Nestaraj sa.“ Touto otázkou šoféra zrejme podráždil a vyprovokoval k zúrivej jazde väčšinou na neutrále a v niektorých úsekoch rozmýšľam, či nepôjdem autobus potlačiť, aby sme išli trošku rýchlejšie.

V Hranovnici a vo Vernári k nám ešte pristupujú zberači čučoriedok, každému z nich treba vydať lístok, šofér má stále dosť času. Od Vernára však šoféra ako keby vymenili a k jaskyni prichádzame dokonca s 5-minútovým predstihom. Je 8.05 h, vlak nám odchádza 8.16 h, to musíme stihnúť. Nakoniec máme ešte na stanici fúru času, keďže REx 780 Kráľová hoľa z Margecian do Banskej Bystrice (aspoň niečo ešte ostalo z legendárneho Horehronca) pár minút mešká.

Vlak prichádza, nastupujeme do posledného vozňa, miesta na sedenie si ani nehľadáme, stojíme pri zadných dverách, kde zároveň popri sledovaní ubiehajúcich koľajníc a okolitej krajiny raňajkujeme. Jazda vlakom telgártskou slučkou je pre mňa premiérou. Pevne verím, že to nie je moja posledná jazda cez unikátny úsek. Radšej sem čím skôr vezmem nášho Kuba, kým celú trať úplne nezrušia.

Trasa

Červená Skala – Stračaník – sedlo Profant – sedlo Telgártska priehybka – zrub Mastná – sedlo Jamap (rázc. pod Trsteníkom) – sedlo Nemýtnik – Rejdová – Brdárka – sedlo Hora - Vlachovo

Stanica Červená Skala. Vystupujeme. Mierime k miestnej krčme Snežienka, kde sme pred tromi rokmi končili náš vander. Krčma je zrušená. Odľahčujeme teda batohy a raňajky zapijeme plechovkovým pivom. Peťo si zároveň zaspomína na detské roky, kedy sa v tejto krčme zastavoval s rodičmi na vynikajúce buchty.

Zo stanice musíme najskôr prejsť asi 2 km po hlavnej ceste smerom na Telgárt, aby sme z nej odbočili vpravo na lesnú cestu v doline potoka Stračaník. Lesná cesta je zároveň žlto značenou cyklotrasou a po nej pôjdeme hodný kus našej dnešnej túry. Na stromoch nás prekvapí a aj šokuje oznam o vykonávaní postreku a zákaze zberu lesných plodov. Dátum, kedy bol postrek vykonaný však chýba. Resp. po ňom ostali iba nečitateľné stopy. Nebolo by od veci dátum postreku na papieri vyznačiť čitateľne a tak, aby ho vlhkosť nezničila. Ako má turista vedieť, či si môže bezpečne nabrať vodu z prameňa či odtrhnúť malinu? Až po niekoľkých kilometroch sme narazili na jediný papier, na ktorom bol aj dátum čitateľný. Postrek bol vykonaný 16. 6. 2016.

Prichádzame ku križovatke dvoch ciest. Žlté „Céčko“ na strome je nakreslené tak, ako keby patrilo ceste, ktorá ide vpravo. Tadiaľ však podľa mapy vedie zelená cyklotrasa, preto prechádzame po moste ponad potok Stračaník a vydávame sa vľavo. Po chvíli míňame zrub Kuchárová, nezastavujeme sa, pokračujeme lesnou cestou ďalej. Stúpanie naberá na intenzite, ale nie je to nič tragické. Z lesa počuť hlasy hubárov, tiež si sem tam odbehneme z cesty do lesa a aspoň očami zbierame suchohríby a modráky. Keďže s nimi nemáme čo urobiť, nechávame ich na mieste a hovoríme si, že ak nejaké nájdeme zajtra, tak v lese neostanú.

V jednom mieste cesta zahne o 90 stupňov doľava a dovedie nás do sedla Profant. Pozdravíme traktoristu, ktorý zhadzuje reťaze z kolies, a keďže slnko poriadne pripeká, hľadáme nejaký tieň a študujeme mapu. V ponuke je niekoľko lesných ciest, treba si len vybrať správnu. Kam cesty vedú ukazujú len šípky na smerovníku. Žiadne ďalšie „C-čko“ na strome. Žltá do Telgártu je jasná, tou však pokračovať nechceme. Cesta, ktorá prudko stúpa do kopca sa nám veľmi nepozdáva. Nakoniec pokračujeme paralelne so žlto značenou cestou a mali by sme byť na zelenej cyklotrase. V jednom mieste sa prudko láme a pokračujeme vpravo.

Popri ceste rastie množstvo čučoriedok a malín, spomaľujeme a dopĺňame vitamíny. O niečo ďalej sa „vďaka“ rúbaniskám ponúkajú prvé výhľady na Nízke Tatry a horehronské dedinky. Pofukuje vietor, takže nás aspoň trošku ochladzuje, pred slnkom sa tu nie je kam skryť, stromy chýbajú. Až krátko pod hrebeňom opäť vchádzame do lesa a pozeráme po hríboch. Tu stretáme partiu, zrejme študentov s pedagógom, a každý má v ruke veľkú „šubleru“ na meranie priemeru kmeňov. Ponúkame im suchohríby, ktoré sme obišli a nechali v lese, no nemajú záujem. Z lesa vyjdeme pod Telgártskou priehybkou a sme na modrej značke. Pred nami sa otvára nekonečná mesačná krajina. Niekoľko kilometrov iba jedno veľké súvislé rúbanisko, sem-tam stojí opustený suchý smrek, ktorý sa zrejme nedal výhodne speňažiť. Ani náznak po novom lese, všade iba náletové dreviny, malinčie a ružová kyprina. Spúšť je však len smerom na Rejdovú. Modrá hrebeňová značka ako keby bola hranicou, za ktorú lykožrút nesmie a smerom na Horehronie stromy stoja.

Zložíme sa pod statným smrekom, nalejeme si po štamperlíku, a keďže je čas obeda, niečo zobneme. Posilnení pokračujeme ďalej po modrej smerom k Trestníku (na mapách ako Trsteník). Po pravej ruke sa nám ponúka výhľad na oba Radzimy, popod ktoré budeme prechádzať zajtra, na horizonte rozoznávame Volovské vrchy, Silickú a Plešiveckú planinu a hádam vidno až do Maďarska. Slnko sa schováva za mraky, takže chôdza cez mesačnú krajinu je znesiteľnejšia. Krútime hlavami nad obrovskými kopami nespracovaného dreva, ktoré odtiaľto určite nikdy nikto neodvezie. Ľudia v dolinách na oboch stranách hrebeňa by sa palivu určite potešili, keby ho mali doma vo dvore.

Prichádzame k odbočke, kde modrá značka opúšťa lesnú cestu a pokračuje bývalým lesom na Trestník (Trsteník). Pôvodne sme mali v pláne vyjsť na kopec a pokochať sa výhľadmi na Kráľovu hoľu a Vysoké Tatry, no keď vidíme zarastený chodník, nechce sa nám opustiť širokú cestu a predierať sa malinčím. Navyše potrebujeme doplniť vodu a prameň sa nachádza pri lesnej chate Mastná, ktorá stojí pod lesnou cestou. V diaľke vidíme kúsok lesa, ktorý je ako oázou v púšti. Keď sa priblížime k lesíku, zazrieme zelenú strechu chaty a odbočíme k nej. Voda zo studničky tečie silným prúdom, napijeme sa, opláchneme spotené tváre a presunieme sa k chate, pri ktorej stojí novučičký prístrešok. Skladáme batohy, po preskúmaní okolia sa vyvalíme do mäkučkej trávy a aj si trošku zdriemneme. Zobudí nás až zavýjajúci zvuk motora. Niekto sem ide. Auto stíchne, nikto sa neblíži, no je najvyšší čas pokračovať ďalej, hoci rozospatým sa nám ani veľmi nechce. Prejdeme popri aute, ktoré nás zobudilo a zisťujeme, že patrí našim spoluobčanom - zberačom čučoriedok.

Po chvíli prichádzame k ďalšej obrovskej kope nespracovaného dreva v sedle Jama. Ďalej môžeme pokračovať po zvážnici cez Buchvald, ale máme už dosť mesačnej krajiny, preto odbočujeme vľavo a od rázcestia pod Trsteníkom pôjdeme ďalej lesom po žltej značke. Hneď ako vojdeme do mladého lesíka, čaká nás odmena v podobe dvoch krásnych zdravých pravákov (hríbov smrekových). Tieto tu už len tak nenecháme. Vyberám plátenú tašku, ktorú som si pre každý prípad pribalil do batohu a hríby idú s nami. Z lesa vyjdeme na lúku a za ňou nás čaká menšie rúbanisko. Rozdiel oproti tomu, ktorým sme kráčali pred pár minútami je však viditeľný. Sú tu vysadené mladé smrečky, dokonca sú čerstvo obkosené.

V tejto chvíli ešte netušíme, ako sa o chvíľu so žltou značkou potrápime. Cesta sa zrazu končí, krížom cez ňu je padnutý veľký smrek, ktorý tu podľa toho, ako je obrastený malinčím leží dlhšie. Smrek obídeme lesom a za ním je to podobné. Malinčie a popadané stromy. Tu nám to ešte neprekáža, motáme sa viac lesom ako lesnou cestou, ktorou vedie žltá značka, hľadáme ďalšie hríby a aj nachádzame. Keď sa zmení charakter lesa, vraciame sa späť na zarastenú cestu. Podliezame, preliezame, obchádzame. S batohmi to nie je vôbec zábava. Po chvíli sa cesta znovu objaví, dokonca sem-tam aj žltú značku na stromoch zazrieme. Keď sa nám zdá, že sa akosi dlho motáme, zapínam telefón a zisťujem, že už nie sme ďaleko od sedla Nemýtnik (985 m), kde by sme chceli zložiť kosti a prespať.

Čas máme dobrý, les okolo sa opäť mení na smrekový, preto pokračujeme v hľadaní hríbov. Po chvíli však stromy zmiznú, stratí sa aj cesta, o žltej značke ani nehovorím. Pred nami je len ďalšie veľké rúbanisko, vysoká ružová kyprina, ktorá odkvitá a vo vetre sa z nej vznáša páperie. Navigácia mi síce ukazuje, kadiaľ by sme sa mali vybrať, no burina je miestami vyššia ako my. Nemáme na výber, rukami sa prehrabujeme v kyprine a čakáme, kedy sa pred nami objaví nejaké zviera. Vychádzame z bludiska medzi veľkými pňami. Vľavo zazrieme na stromoch ružové štvorce.

Predpokladáme, že sú to značky, ktoré by mohli označovať pokiaľ sa má rúbať. Cestou najmenšieho odporu sa vyberáme dole vyrúbaným svahom, narazíme aj na vyjazdené koľaje a keď pod sebou zazrieme lúku, vieme, že to už musí byť sedlo Nemýtnik.

Chvíľku sa motáme po lúke pomedzi kravské lajná, pokocháme sa krásnymi bedľami, ale chatka a prístrešok, v ktorom plánujeme prespať sa nám nechcú ukázať. Chatu (terénna stanica ochrancov prírody) zazriem až keď sa dostanem na vyjazdenú poľnú cestu.

Unavení z predchádzajúcej preliezačky skladáme batohy, zapijeme strastiplnú cestu, opláchneme sa, vybalíme proviant a kým nám slnko nezapadne za mraky a kopec, urobíme si zopár fotiek. Od Rejdovej počuť auto. O chvíľu z neho vyskáče asi 8 ľudí, vykladajú veci na opekanie, alkohol, decká si stále dokola repujú nejakú blbosť... Je to v prdeli. A to sme si chceli užiť romantický večer vo dvojici. Aby bolo jasno, obaja sme normálne orientovaní, ale niekoľko mesiacov v kuse v hlavnej sezóne na horskej chate dá človeku zabrať a Peťo si chcel od ľudí na chvíľu oddýchnuť. Pobalíme sa teda a so slovami, že máme pred sebou ešte ďalekú cestu pokračujeme ďalej.

Na opačnej strane lúky zazrieme ďalšiu búdu, uvažujeme o tom, že by sme svoje kosti zložili práve tu, ale nakoniec sa rozhodneme pokračovať bližšie k Rejdovej. Na chvíľu strácame žltú značku, no inštinkt nás nezradí a vyberáme si správnu cestu lemovanú starými listnáčmi, nevyzerá to tu veľmi frekventovane. Narazíme ale na jedno miesto, kde len nedávno niekto bol a cestu nám skrížia popílené stromy a opäť musíme preliezať. Po necelých troch kilometroch prídeme na lokalitu Žďar, odkiaľ sa ponúka krásny výhľad na Stolicu a Kyprov. Slnko pomaly zapadá, lepšie miesto na nocľah už asi nenájdeme. Je tu síce prudký svah, ale pod statnými smrekmi si nájdeme rovnú plochu na spanie. Rozložíme oheň a vychutnávame si posledné lúče slnka. Opečieme klobásky a slaninu, nezabudneme provokačne zavolať chýbajúcim kamarátom a príjemne unavení zaliezame do spacákov. Noc máme však obaja prerušovanú. Obyvatelia lesa sú zvedaví na nových susedov a celú noc okolo nás niečo praská a šuchoce. Tu črieda diviakov, tam brechajúci srnec, dokonca aj jeleň si už trénuje svoj hlas na blížiacu sa ruju a raz neďaleko od nás zaručí. Našťastie žiadneho maca vôňa slaniny neprilákala.

2. deň

Vstávam zároveň so slnkom a sledujem, ako postupne osvetľuje protiľahlé kopce. Až teraz ráno vidno, ako sú Stolica a Kyprov vyrúbané a zmizne postupne aj zvyšný les, pretože aj stromy, čo ešte stoja, sú vyschnuté. Budím Petra, pobalíme sa a vydávame sa ďalej. Pár metrov do kopca nám dáva zabrať. Musíme sa rozchodiť. Z cesty vojdeme do lesa a hneď zbierame hríby. Pekné ráno.

Vychádzame na lúkach, zostupová cesta je v mape značená ako cik-cak, no vyberáme sa rovno cez zarosenú trávu. Po chvíli máme topánky úplne premočené. Rejdovú máme na dosah, najskôr sa však musíme dostať na druhý breh riečky Slaná. Prejdeme popri divokých skládkach k mostu a vchádzame do dediny. Privíta nás pamätník SNP. K obchodu musíme prejsť takmer cez celú dedinu. Ale neprekáža nám to. Je tu čo obzerať. Ako sme sa neskôr dočítali na infopaneli, zástavbu prevažne z 19. storočia charakterizujú zrubové domy z drevených trámov, omazané hlinou a natierané väčšinou modrou farbou (šmolková). Chalanov v dedine sa pýtame, kde by sme našli obchod, jeden z nich nás spoznáva a hovorí, že sme sa včera stretli hore v sedle Nemýtnik. Pokračujeme smerom, ktorým nás poslali, zložíme sa na námestíčku pri kostole, topánky necháme sušiť na slnku a vyberáme sa do miestnych potravín. Nemôže chýbať treska v majonéze a čerstvé rožky. Na dobrú chuť nám vyhráva miestny rozhlas, pred potravinami sa rozloží predajca s obuvou a oblečením... Vychutnávame si neskoršie raňajky a pokoj dediny.

Treba nám však pokračovať ďalej. Vraciame sa späť dole dedinou, zahneme k družstvu a poľnou cestou smerujeme k Radzimom do sedla Kozub. Do cesty sa nám postaví Žoltkovský potok, našťastie je ponad neho postavená lavička, prejdeme na druhú stranu a asi minútu na to sa po ceste valí tatrovka s drevom. Mali sme šťastie, ak by sme sa zdržali, stáli by sme v kúdoloch prachu. Aby sme to nemali veľmi jednoduché, cesta sa končí černicovými kríkmi. V kraťasoch je veľká zábava brodiť sa takýmito krkahájmi. Za nimi sa znovu objaví široký chodník, miestami ich je aj viac, no inštinktívne si vyberáme správny. Odskočíme si medzi brezy a nachádzame zopár kozákov.

Chodník nás vykopne na rozľahlej lúke sedla Kozub, z ktorej sa ponúka pohľad na Malý Radzim, keď sa otočíme, môžeme sa pokochať včera a dnes prejdenou trasou. Krátko pred sedlom sa zložíme do tieňa stromov a doplníme tekutiny. Pomedzi pasúce sa kravky pokračujeme do takmer zaniknutej dedinky menom Brdárka. Kedysi bola preslávená šľachtením a pestovaním čerešní, dodnes tu rastie okolo 3000 čerešňových stromov, vyše 200 odrôd. Hlavne na jar musí odolávať nájazdom fotografov, ktorí tu lovia krásne zábery rozkvitnutých čerešní. Míňame rázcestie zelenej a žltej. O chvíľu sa sem znovu vrátime. Ale ešte predtým si v prameni doplníme zásoby vody, chvíľku posedíme a vraciame sa späť k rázcestiu. Po žltej do sedla Hora nás podľa času na smerovníku čaká 20-minútový výstup a 180 výškových metrov. Smejeme sa, že to isto značil Chuck Norris. V papierovej mape je údaj 30 minút, hikeplanner uvádza 35 minút. My sme sa hore prudkým kopcom s plnou poľnou vyštverali za necelú trištvrte hodinku.

V sedle sa vyvalíme do trávy a pozeráme skalnaté bralo Veľkého Radzima s vyhliadkou Vdovčíkovo kreslo. Výstup na vyhliadku dnes jednohlasne zamietneme, veď nám neutečie a bude tu aj nabudúce. Ak by sme sa nemuseli kvôli povinnostiam vrátiť do civilizácie, dnes by sme určite skončili na tomto mieste. Zmiešaný les, bedle na kraji lúčky, v ploskačke ešte nejaká ohnivá voda... Komu by sa chcelo preč?

Aby sme si to s návratom do civilizácie nerozmysleli, tak radšej rýchlo vstávame a pokračujeme po žltej do Vlachova. Ešte spätný pohľad na Veľký Radzim a pozeráme takmer stále len vpred. V jednom mieste sa nám ponúkne pohľad zároveň na vysokotatranského „Deda“ (Lomnický štít) a kráľovnú Nízkych Tatier (Kráľova hoľa). Opúšťame lúky a vnárame medzi vysokánske buky. Zamyslení v jednom mieste strácame žltú značku, musíme sa vrátiť kúsok späť a odbočiť na zvážnicu vľavo, no ďalej pokračujeme bez komplikácii. Posledné metre vedú po starej strmej a vodou vymletej zvážnici. Kráčame v hlbokej strži, skôr teda skáčeme z jednej strany na druhú ako srnky.

Od dediny počuť dopravný hluk, už sme určite blízko. Ostáva nám čas aj na potúrové pivko, na terase krčmy hodíme reč s miestnymi a poberáme sa na autobus. Ako sa tak vezieme hore dobšinským kopcom, zo zamyslenia ma preberie hnedá chlpatá guľa – mladý medveď si pobehuje po lúkach len kúsok od hlavnej cesty. Pekné zakončenie vandru.

Fórum 18 príspevkov
Červená Skala – Rejdová – Brdárka – Vlachovo 18/01/18 07:46 18 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Z Koniakowa do Wisły – Czarne Keď sa opäť naskytla príležitosť navštíviť poľské Sliezske Beskydy (Beskid Ślaski), nezaváhal som ani na minútu a hneď som sa nahlásil, aby mi nevyfúkli miesto v autobuse. Tak ako už predchádzajúcich 16 rokov, aj tento rok zorganizovali turisti z PTTK Wisła turistickú akciu „K prameňom Wisly“. Tento rok usporiadatelia zvolili za cieľ pochodu „Karczmu Drewutnia“ v miestnej časti mesta Wisła – Czarne. Ale sem si to musíme najskôr odkráčať. 07/05/19 Zdeno Vasilišin Západné Beskydy, Poľsko
Túra Vláčikom na Plavecký hrad Alebo presnejšie do Plaveckého Podhradia a na hrad už po svojich. Od jari kujeme plány, že sa vláčikom-Zahoráčikom niekedy zvezieme a zároveň vyrazíme na túru do Malých Karpát. Motorový vlak jazdí druhú sezónu po už takmer zaniknutej trati od konca apríla do polovice októbra počas víkendov a sviatkov. Spája Záhorskú Ves s Plaveckým Podhradím a od prípojných vlakov z Bratislavy alebo od Kútov je naň možné prestúpiť v Zohore. Okrem motorovej jednotky, ktorá premáva celoročne denne na trati Zohor – Záhorská Ves, má však zaradený špeciálny vozeň na prepravu bicyklov. 03/01/19 Zdeno Vasilišin Malé Karpaty
Recenzia Peter Wohlleben – Sprievodca lesom Knihu mi podsunul kamarát Juro so slovami: „Mám pre teba dobré čítanie.“ Najskôr asi mesiac nedotknute ležala medzi ostatnými knihami na nočnom stolíku, no keď som ju otvoril, zistil som, že to ma veru bude baviť. Autor je síce Nemec, ale poznatky z jeho knihy sa dajú aplikovať aj pre našu krajinu. Z každej stránky cítiť, že Wohlleben je skutočný milovník lesa a vo svojej knihe sa delí s čitateľom zábavnou formou a v prepojení s praxou o svoje zážitky z lesa. 17/10/18 Zdeno Vasilišin Mapy a knihy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Čertovica – Beňuška – Braväcovo Sú kopce, ktoré patria takpovediac do turistickej klasiky, ale mne sa z rozličných dôvodov vyhýbajú. Takým bol aj vrch Beňuška v Nízkych Tatrách. Má pekné meno, je ľahko dostupný, „všetci“ turisti už na ňom boli, len ja sa tam nie a nie dostať. V máji Klub železničných cestovateľov Zvolen, s ktorým občas chodíme, si dal do plánu práve tento kopec. Tak koniec výhovorkám, pridávame sa k nim! dnes Danka Tomášiková Nízke Tatry
Rada Zaistené cesty s deťmi Dnes už nie je veľa turistov, ktorí si nevyskúšali zaistené cesty. A asi je už aj dosť detí, ktoré rodičia zobrali so sebou. Rád by som sa s vami podelil o zopár postrehov, ako vybrať, naplánovať a bezpečne zvládnuť ferraty s deťmi. včera Rasťo Šmidovič Začíname
MTB Krasňanský a Päťbojársky trail Nevedela som sa dočkať voľného sviatočného júlového dňa, ktorý strávim na bicykli. Single traily som si obľúbila a vždy sa poteším, keď spoznám nový trail. Mojim prvým veľkým zážitkom bola Cerová dráha, ktorej trať sa kľukatí malokarpatskou divočinou a vy tam zažívate pocit, akoby ste sa nachádzali v hlbokých lesoch Veľkej Fatry. včera Tatiana Filipková Malé Karpaty

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Červená Skala – Rejdová – Brdárka – Vlachovo 18/01/18 07:46 18 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Spišsko-gemerský kras a Stolické vrchy

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1302 m n. m.

    • min: 395 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1381 m

    • klesanie: 1764 m

  • Vzdialenosť
    • 34 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 25.08.2016

  • Štart trasy
    • šírka: 48.8172 ° SŠ
      dĺžka: 20.2781 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.7725 ° SŠ
      dĺžka: 20.41221 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.81739 ° SŠ
      dĺžka: 20.27801 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • lesná čistinka Žďar pod vrchom Plezová (1035 m)

  • Voda
    • prameň pri lesnej chate Mastná, prameň v obci Brdárka

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Červená Skala (vlak, bus)
      Vlachovo (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.97 (0.26)