Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Osturňa – Lapšanka – Jezersko – Havka – Lechnica

Osturňa je naozaj pánubohu za chrbtom. Dokazuje to nielen štvorhodinové cestovanie, ale aj nutnosť trikrát prestupovať. No napriek tomu sú dedina a blízke okolie, hodné návštevy. A nielen po značených trasách, ale aj na vlastnú päsť.

Vzdialenosť
40 km
Prevýšenie
+735 m stúpanie, -956 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 02.07.2015
Pohoria
Zamagurie: Spišská Magura
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1135 m n. m.
  • Najnižší bod: 475 m n. m.
Voda
prameň v Osturni, vodovod (pumpa) v Havke
Nocľah
Malá poľana
Doprava
Spišské Hanušovce (bus) - Osturňa (bus)
Lechnica (bus)/Červený Kláštor (bus) - Spišská Stará Ves (bus)
SHOCart mapy
» č.1107 Spišská Magura (1:50.000)

Trasa

Osturňa – Lapšanka (Łapszanka) – Malorovka – Veľká Franková – Malá Franková – Furmanec – Malá poľana – Bukovina – Jezerské jazero – Jezersko – Keheľ – Zálesie – Havka – Rigeľ – Lechnica

Keď kamarát zo západu chcel do kraja zavítať, popozerať "zamagurský Vlkolínec" či Pieniny a nastali horúce dni, ktoré aj v prostredí, kde zima zvyčajné láme mínusové rekordy, znamenali cez deň vyplazený jazyk a v noci pohodové spanie pod širákom, stretli sme sa v autobuse vo Veľkej Frankovej a vystúpili pri strategickom bode v Osturni, pri šenku.

Zamagurský Vlkolínec

Skoro to bola fatálna chyba, keďže pivo a najmä pekná mladá krčmárka lákali ostať. No v poslednom návale výčitiek sme vstali a začali túru prehliadkou drevených domčekov Osturne, ktorým sa môže pokloniť aj samotný Vlkolínec. Pomaličky sme kráčali k žltej odbočke k poľským hraniciam, kde sme si ešte vybehli trocha vyššie a až pri starej pivničke sme polozarasteným chodníčkom vyšli na osturnianské úbočia, odkiaľ sa nám postupne ukazovali Belianske Tatry. Vyšli sme až k vykrývaču a odtiaľ zarastenými, ale aj pokosenými stupňovitými políčkami k novej asfaltke, kde sme objavili žltú, po ktorej sme sa trocha unudene v sparne šinuli k do Lapšanky (Łapszanka). Zastavili sme sa až v poľskej (pôvodne slovenskej) dedinke pri peknej starej kaplnke so zvoncom a posedením s výhľadom opäť na Belianske Tatry.

Odtiaľ sme sa dali po modrej do Kacvína (Kacwin) a prvotne stúpanie nám uľahčil ochotný miestny traktorista, ktorý nám sám ponúkol, že nás vyvezie. Síce len asi 5 minúť jazdy na improvizovanej vlečke, ale rozhodne nezabudnuteľná udalosť. Keď sa modrá oddelila od smeru jazdy traktoristu, opustili sme vlečku a dali sa pomedzi políčka do lesa. Modré značkovanie bolo celkom dobré a rovnako aj schodnosť chodníčka, ale po čase sa viditeľne horšil, až bola celkom zarastený. Avšak čochvíľa nás značky naviedli na lesnú prašnú cestu, tak sa išlo opäť lepšie. Až nás priviedla k lesnej križovatke, kde značka chýbala. Našli sme ju, až keď sme sa rozdelili a klesala priamo k ceste, ktorá išla od križovatky naľavo. Tak sme ju ešte raz stretli, tentoraz zľava, až sme sa na ňu napojili v údolí. Po pár minútach odbočila strmo hore do lesa. A tu sme značku opäť a nateraz definitívne stratili, keď sme si mysleli, že ide strmo do lesa. Ale odbočovala hneď na prvej menšej križovatke doľava, kde išla asi miernymi serpentínami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Naopak, my sme to dali rovno do kopca a práve preto sa nám nechcelo vracať, keď sme zistili, že žiadnej značky niet. Tak sme neplánovite prešli opäť na Slovensko, kde sa postupne prudká zvážnica stratila. Blúdiac sme sa snažili smerovať vľavo, až sme brodiac sa krovím, sa dostali na starú polozarastenú zvážnicu. Ňou sme vyšli na kopec, kde sme na malej čistinke skúsili zistiť našu polohu na GPS a našli sme sa na Malorovke. Aj silueta Belianskych Tatier nám dávala šípiť, kde asi sme. Keďže sme nechceli zísť opäť do Osturne, pokračovali sme doľava po zarastenej ceste, ktorej priechodnosť sa postupne zlepšovala. Pohodovou cestou v tieni a chládku lesa sme zišli do pololúčnych a zachvíľu lúčnatých oblastí nad cestou z Veľkej Frankovej do Osturne.

Zišli sme dolu a rozmýšľali sme ísť kolmo na cestu, ale keďže jarok sa zdal byť veľký, neskúšali sme k nemu ani dostať, keďže by to čosi trvalo a dali sme prednosť síce nudnej, ale aspoň schodnej asfaltke. Tak sme došli k jarku pred Veľkou Frankovou, kde sme si oddýchli máčaním si nôh v chladnej vode. Následne sme pokračovali cez dedinu a na jej konci sme stopli auto, ktoré nás zobralo do Malej Frankovej. Vyhodilo nás pri prvom dome, kde sme si pýtali vodu. Domáci gazda nás ubezpečil, že trasa na Malú poľanu je v pohode.

Vydali sme sa do mierne strmého kopca, na hranici lesa a lúky, čím sa nám ukázali výhľady na dolinu. Následne sme definitívne vošli do lesa a pomaly kráčali na Furmanec. Žlté značenie je na celej trase veľmi dobré. Rovnako nás vedie aj žlté Céčko. Postupne les redol, keďže sme prichádzali do polomu, kde už rástol nový les. Prešli sme okolo smerovníka Furmanec, prístreška a kríža s výhľadmi na hlavný hrebeň a tiež na širočiznú krajinu na severozápade.

Stúpanie bolo len veľmi mierne. Prešli sme okolo cykloodbočky do Jezerska a v peknom hustom ihličnatom lese okolo rázcestníka Hrb s modrou odbočkou do Jezerska. Pokračovali sme na Malú poľanu, ktorá mala byť neďaleko. Krásnym, ale krátkym lesom sme sa dostali na neskutočne zničený pás, tiahnuci sa krásnym lesom, ktorý vytvorili buldozéry kvôli zjazdovke. Trocha smutný pohľad. “Chodník” prechádzal zjazdovkou na druhú stranu, kde stojí kolík so žlťou značkou, ktorý posiela turistov opäť do lesa. My sme už nevchádzali, ale prešli po zjazdovke okolo lesa, kde sme zbadali okrem budov s bufetmi v sedielku stojacu rozhľadňu, kde sme plánovali stráviť noc.

Okolo jazera do Jezerského a Keheľa

Výhľadňa má potenciál stať sa akou-takou náhradou za útulňu. Má dostatok miesta, aby sa na nej vyspalo niekoľko ľudí. A čiastočne ochráni pred slabým dažďom. No pred vetrom neochráni asi ani najnižšie poschodie. Nás to však netrápilo, keďže sme tam boli v čase horúčav. Po rozjímaní na najvyššom poschodí, kde okrem panoramatickej mapy s popisom Belianskych Tatier je ďalekohľad na eurá (ako keby ich chceli vydrankať, keď výhľad je super aj bez ďalekohľadu). Rovnako nezaškodí spočinúť zrakom na severe, na poľských dedinkách, ktoré vynikajú najmä v noci, keď sú rozsvietené pouličné lampy. Ideálna romantická chvíľka, akurát frajerka chýbala. Po nasýtení pohľadov sme sa rozhodli zaliezť do spacákov, ktoré sme si roztiahli na druhom poschodí a s pivom v ruke a výhľadmi na Belianske Tatry sme ešte chvíľu kecali. Keď nastala tma, tak sme si zaželali dobrú noc a zaspali sme.

Ráno sme vstali relatívne neskoro a až okolo ôsmej sme vyštartovali k Jezersku. Trasa je od Malej poľany dobre značená a udržiavaná kosením. Najprv ide lesom s výhľadmi na Belianske Tatry. Prešli sme okolo miesta, kde cez nejaký program inštalovali búdky pre vtáčiky. Akurát trocha smiešne, že na jednom mieste ich bolo asi 10 a ďalej nič. Pri rázcestí Bukovina sme odbočili doľava a prešli do bývalého lesa. Klesanie sa zväčšilo, až sme po zvážniciach prišli k Jezerskému jazeru. Pozreli sme si ho z každej strany, keďže okolo celého vedie chodníček. Dá sa k nemu dostať, sadnúť k nemu aj o niečo povyše. Pofotili sme a pokračovali po rozbitej zvážnici, čím sme došli k ďalšej ceste, kde na boku je zamknutá búda. Značka tu chýbala, okrem Céčka, ale pokračovali sme okolo potôčika v klesajúcom ráze ďalšiu asi polhodinu, až sme došli k prvým chatám Jezerska. Samotná dedina je v bočnej doline a značka vedie len jej spodnou časťou po asfaltke, k samote Keheľ.

Nadivoko cez Zálesie a Havku do Červeného Kláštora

Aj keď tu značka konči, ja som neskončil, ale chcel som vojsť do vnútra Spišskej Magury. Pod vnútrom som si predstavoval prírodu a dediny v bočných dolinách od hlavného cestného ťahu zo Spišskej Starej Vsi do Kežmarku. No hradba hrebeňa, ktorý sa tiahne nad Keheľom nevyzerala byť extra ľahká a zároveň zarastené polia bolo celkom obtiažne prechádzať. Mne to však nedalo a dal som sa viac doľava, keď som prešiel brodením prvú a druhu lúčku. Prešiel som úzkym pásom lesa a dostal sa na ďalšiu lúku, tentoraz pekne pokosenú, takže pochod nebol vôbec ťažký. Výhľady boli ďaleké. A blahorečil som si, že som sa napriek neprívetivému začiatku odhodlal dať na cestu. Mohol som sa dať po otvorených lúkach, kdesi až k Spišskej Starej Vsi. Zabočil som doprava, úzkou lúčkou, vošiel opäť do lesa a po starej ceste vyšiel na ďalšiu lúku, kde som v doline hádal Zálesie. Neďaleko stojaci trojkríž mi to potvrdil a následne aj vizuálny kontakt s domami Zálesia v dolinke. Presne tak som si predstavoval trasu. Hore – dole – hore – dole. Pri prvom “dole” som bol, tak mi bolo treba len zísť do dedinky, kde ma čakalo druhé “hore”.

Do Havky sa mi išlo o čosi lepšie, aj keď okľukou po lúkach, keďže som z oproti stojaceho kopca videl, že sa nimi dá prejsť na druhu stranu. Najlepší spôsob je zísť až za posledný dom, resp. prvý, o niečo nižšie, kde je pohodový prechod na vpravo sa tiahnucu lúku. Z nej priamo hore do kopca a možno až na vrch hrebeňa a odtiaľ rovno do Havky. Nechal som sa viesť pokosenými lúkami a pod zalesneným hrebeňom odbočil doľava, kadiaľ smerovala lúka. Vydal som sa po nej, a tak som obišiel lesík, keďže ma lúka priviedla na ďalšiu, ktorá klesala do druhej doliny. No podľa všetkého som smeroval pred dedinu, tak som neschádzal, ale snažil sa obísť predošlý les. To sa mi potvrdilo, keď som uvidel Havku, ale až za bočnou dolinou s potôčikom, ktorý som musel prejsť, ak som nechcel obchádzať. Trocha problematické, ale neprekáža, času som mal dosť. Vyšiel som na druhu lúku, kde som uvidel maličkú Havku. Rovnako aj ďalšie “hore” - strmé stúpanie na oproti stojaci kopec, ktorým som chcel ísť do Lechnice.

Ešte som musel zísť do Havky a tiež nájsť cestu stúpajúcu do kopca. Zišiel som, preskočil potôčik Jordanec a hneď na začiatku dediny som objavil cestu do lesa. Zanedlho bola zarúbaná, tak som musel prejsť na strmú lúku, kde som sa za chvíľu napojil na predošlú cestu. Po zarastenej lúke a miznúcej ceste som vyšiel na v poradí tretí hrebienok, kde sa mi ukázala dolina smerujúca kdesi k Lechnici. Smerovala tam aj nejaká cesta, ale radšej som sa dal k oproti stojacemu posedu, naľavo od Ringeľa, kde som hádal nejakú cestu. To sa mi potvrdilo a vošiel som do lesa, dal sa doľava, čím som chcel smerovať priamo k Lechnici. Cesta pomaly mizla a mňa za zmocňovali obavy, ktoré vyvrcholili, kde sa mi zdalo, že som našiel medvediu stupaj a to už mi ľahko nebolo. No pokračoval som ďalej a cesta mizla viac a viac. Došiel som k malej čistinke, kde som ju úplne stratil. Namiesto toho som objavil dve pokračovania, tak som sa vybral tým, ktorý sa zdal viac používanejším. Následne som sa dostal k miestu, kde bolo samé malinčie, ale našťastie spoza stromov presvitalo svetlo. Tam som tipoval, že asi budem na konci hrebienka, čo sa mi potvrdilo, keď napravo klesal terén. Dal som sa teda napravo a na moju radosť som našiel starú zvážnicu, ktorá klesala k ďalšej už normálnej lesnej ceste. Tu som sa, o dosť pokojnejší, dal doľava a miernym klesaním došiel na lúčky, ktoré ma priviedli k výhľadom na Lechnicu a Tri koruny (Trzy Korony). Zišiel som do dediny a tesne pod ňou stopol pani, ktorá ma hodila ku kostolu v Červenom Kláštore.

Záver

Túru môžem hodnotiť ako relatívne obtiažnu, aj keď na prvý pohľad tak nevyzerá. Ale zároveň zaujímavú a trocha objaviteľskú. Určíte zaujme Osturňa a jej terasovité lúčky. Netradičný je výhľad na Belianske Tatry od Lapšanky (Łapszanka). Výstup na Malú poľanu je v prvej polovici krajší ako v druhej. Ale výhľady z rozhľadne stoja za to. Jezerské jazero tiež poteší, aj keď krajšie bude, až keď vyrastie nový les. No a objaviteľská trasa z Keheľu do Lechnice cez Zálesie a Havku sa dá s mapou zvládnuť. Výhľady na dedinky sú parádne a som rád, že som sa na to podujal. Možno by nebolo zlé označiť trasu, aby sa zelená či modrá nekončili v ničote zvanom Keheľ, ale pokračovali do Lechnice, resp. Červeného Kláštora.

Fotogaléria k článku

Najnovšie