Ako študentka vychyteného bratislavského gymnázia a pravá mestská slečinka som sa v druháku dobrovoľne prihlásila na povinný lyžiarsky výcvikový kurz. Lyže som dovtedy mala obuté len raz, na podobnom kurze v ôsmej triede ZDŠ-ky (základná deväťročná škola, pozn. redakcie). Prípravy prebiehali tak, že sme si v predpísaný deň a hodinu vyzdvihli lyže, palice a lyžiarky v sklade športových potrieb v suteréne školy. Podotýkam, že lyžiarky boli gumené a na lyže sa upínali pružinou. Doma som v pivnici objavila batoh môjho brata, ktorý používal na čundre, kam ho naši púšťali veľmi neradi. Prečo? Neviem. Polovicu batoha zabrali lyžiarky, pribalila som ešte požičané otepľovačky, vlastnoručne pletený rolák, vkusné flanelové pyžamo, teplé ponožky a sáčok sladkostí... Toto všetko som ledva doniesla autobusom na hlavnú stanicu, podľa mňa to vážilo minimálne 100 kg. Vo vlaku sme vyspevovali krylovky (tvorba Karla Kryla, pozn. red.), čím sme určite privádzali nášho triedneho do polobezvedomia, veď sa písal rok 1974. No nepovedal nám ani slovo.

V Ružomberku na nás čakal autobus, odviezol nás do "školy v prírode" v Trlenskej doline pri Ružomberku. Dnes už poznáme históriu tohto miesta, je to jezuitská chata postavená v roku 1936. Každé ráno sme mali nástup pred chatou s denným programom. Nie, žiadny zoznam zákazov sa nečítal. Prvý deň sme sa delili do družstiev na neďalekej lúke, kde nebol vlek, nacvičovali sme pohyb nahor pekne bokom krok-sun-krok.

Snehu bolo v tú zimu málo, tak sme za ním museli denne cestovať autobusom na Donovaly, kde sme dvojfázovo trénovali jazdu vlekom a pluhovanie. Teda aspoň tá skupina, kam som patrila aj ja. Ostrieľaní lyžiari zdolávali Zvolen iba s občasným dozorom triedneho.

Obed sme dostávali v papierovom sáčku. Dva krajce chleba s maslom a dvoma hrubými kolieskami prešovskej salámy, k tomu jedno jablko. Batohy sme mali nahádzané na kope dole pri vleku, takže v čase obeda to už bola mrazená "lahôdka". Dodnes si v zime dám do lepeňáka radšej horčicu, chuť zmznutého masla v polozmrznutom chlebe mám totiž doteraz na jazyku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Autobus sa až po chatu nedostal, posledný úsek sme museli pešo, spolužiaci sa sem tam pretekali, koľko lyží naraz vynesú, nuž gavalieri.

Po návrate na chatu sme po olovrante vždy skončili všetci na jednej izbe - bolo nás iba 32. Áno vošli sme sa, pretože izby boli iba dve, jedna dievčenská a jedna chlapčenská, obe s dlhým dvojradom poschodových postelí. Vliezli sme všetci na spodný rad a vyhukovali sme krylovky za doprovodu gitary. Ešte sme ovládali Sugar baby love a iné odrhovačky príslušnej doby. Po večeri sme ožili a ešte sme zvládli diskotéku, miestny bufet ponúkal iba farebné malinovky a horalky. Skoro ako z filmu "Sneženky a machři". Čo sme robili po večierke, to už triedneho nezaujímalo. Jedna spolužiačka napríklad priniesla čerešňový kompót, trepala ho v tom strašnom batohu, sedeli sme na vrchnej posteli a kôstky sme pľuli na zem. Ráno sme ich museli zbierať.

O rok neskôr sme si vzorným správaním, respektíve protekciou na školskom odbore, vyslúžili ešte jeden lyžiarsky zájazd, pre zmenu v Červenom kláštore, ktorý za socíku slúžil tiež ako "škola v prírode". Rekvizity zostali, mali sme sladkých sedemnásť a čas medzi olovrantom a večerou tzv. odpočinok sme trávili po izbách v menších skupinkách, sem tam aj po dvojiciach. Gitara a krylovky samozrejme nechýbali ani tam. No hrubým kláštorným múrom to bolo jedno.

Keď raz v takýto odpočinok triedny, ktorý to ešte zázračne prežil, obišiel niekoľko izieb a nenašiel nikoho, vytušil, že sme sa komplet vyparili do krčmy, ktorá bola na opačnom rohu nádvoria kláštora. Zrazu stál v jej otvorených dverách. Gitara zmĺkla a bolo počuť iba ticho, ako keď stlačíte vypínač na rádiu, no on sa iba bez slova otočil a odišiel. Na večeru sme prišli do nohy, presne načas. Kázeň si odpustil a večerná diskotéka bola ako vždy. No do krčmy sme viac nepáchli. Vo vlaku nás ubezpečil, že čo sme si tam navarili, to sme si už zjedli. (V preklade: rodičia nedostanú žiadne hlášky.) Uľavilo sa nám. Asi si povedal, že veď nehorí, dievčatá cuckali cinzano s plátkom citróna a chlapci mali pred sebou až jedno pivo - nuž, vreckové veľa nedovolilo. A striehnuť na nejakých mlaďasov s cigaretou v hube za rohom sa mu asi nechcelo.

V rámci experimentu sme absolvovali aj letný výcvikový branný tábor, stanovali sme na Richňavskom jazere a mali sme brannú prípravu, pochodovali sme, učili sa strieľať zo vzduchovky. Áno, aj dievčatá. Vôbec sme nereptali, tie 2 hodinky denne sme ako jeden v bielych tričkách a bielych šiltovkách vzorne mierili na terče a bavili sa ľavá - pravá. Veď namiesto sedenia v škole sme pri jazere stanovali, jedli konzervy z ešusu... Bol to taký čunder s dohľadom. Zasa sme spievali milované krylovky večer pri ohni, opekali špekáčiky, skoro tajne cuckali nejaké pivo - fuj, ale bolo hnusné a držali sa za ruky. Nič sme nemali zakázané. Na Sitno sme vyšli všetci, v Antole (dnes Svätý Anton) sa nám nechcelo ísť na prehliadku kaštieľa, tak sme nešli. Trochu sa fajčilo, trochu popilo, ale bez zákazov to bolo v medziach normy. Aspoň tak si to pamätám. Či bolo v noci niekomu zle a grcal za stromom, to prehlušili svrčky. A poviem vám, bolo to krásne.

Nasledujúci školský rok nám triedneho zobrali, vraj ním už nemôže byť, keď nás neučí žiadny iný predmet ako telesnú výchovu, aj to iba chlapcov. V maturitnom ročníku sme už zemepis nemali. My sme ale vedeli svoje a na protest sme nechceli 1.septembra ani nastúpiť do školy, no pravdaže sme všetci do nohy nastúpili. Novej triednej sme to dávali pocítiť veľmi, veľmi dlho. Vzali sme ju na milosť až na stužkovej.

Keď nám na maturitnom stretnutí po X rokoch triedny premieta svoje vlastné diáky z týchto akcií, tak sa môžeme popukať od smiechu. A my mu vidíme v očiach hrdosť, že bol s nami v tom našom sladkom veku. A dnes si už asi nespomenie, koľké sme boli do neho zamilované, hoci nám to vtedy určite jasne čítal v očiach. Ďakujeme, pán profesor.