Začalo sa to ešte v roku 1970, keď som slúžil základnú vojenskú službu. Celé dva roky sme sa pomerne flákali a chodili do strážnej služby na muničák a na strelnicu. Pri jednej strážnej službe som z nudy vyliezol na povalu strážneho domčeka a tam som medzi rôznymi haraburdami našiel mosadzný varič Meva. Bol v katastrofálnom stave. Pravdepodobne slúžil vojakom na ohrievanie potravín v stráži, ale pretože vojaci asi neprekypovali starostlivosťou o zverený majetok, skončil vyradením z evidencie a vyhodili ho na povalu. Varič vyzeral hrozne. Bol stokrát zaliaty a zaprskaný jedlom a mastnotou, horák bol zapečený, ventily sa nedali otáčať a tlaková pumpa nefungovala. Len v nádržke na palivo boli ešte zvyšky petroleja. Okamžite som vo variči objavil netušenú krásu, a tak som ho zabalil do celty a šup ho do batoha. Pri najbližšom opušťáku som si varič odniesol domov. Keď tak na to spomínam, zisťujem, že daný varič bol hádam jediná „dobrá“ vec, ktorú mi dala vojna.

Po návrate z vojny som varič vytiahol z pivnice, kde na mňa čakal a pustil som sa do čistenia. Rozobral som ho ako sa len dalo, vydrhol som ho všetkými možnými odmasťovačmi, vyškrabal z neho zvyšky jedál, na pumpičke vymenil tesnenia, rozhýbal a vyčistil ventil a horák. Nakoniec som ho vyleštil Sidolom, čo bola pasta na leštenie kovov. Varič vyzeral skvele. Čo skvele, vyzeral prepychovo, elegantne a honosne. Stál hrdo na troch nožičkách. Vyleštená mosadz sa blýskala zlatom a mne neostalo nič iné, len vyskúšať jeho funkčnosť.

Jeden kolega z práce mi dal inštruktáž, a tak som milý varič naplnil čerstvým petrolejom, nahrievací žliabok zalial denaturovaným liehom a napumpoval určitý tlak do nádržky. Horiaci lieh nahrial potrubie vedúce k horáku a keď som zatvoril ventil, tak varič začal postupne horieť prudkým modrým plameňom a hučal ako ruská stíhačka. Jeho výkon bol až strašidelný. Samozrejme, v porovnaní s varičom na pevný lieh, ktorý sme vtedy na vandroch občas používali. Bol som nadšený. Celý pokus som urobil na lúke pri našej trampskej chate, pretože som sa trošku obával nejakej explózie alebo podobnej reakcie a nechcel som riskovať ani vlastnú domácnosť.

Varič sa páčil úplne všetkým. Len naše priateľky a manželky ho odmietali obsluhovať s tým, že to určite v najbližšej dobe vybuchne a bude po chate. A tak sme varič obsluhovali len my, chlapi, a ženská časť osádka používala radšej starý dvojplatničkový elektrický varič, na ktorom jedna platnička nehriala a druhá sa rozohrievala asi 25 až 30 minút. Postupne sa používanie petrolejového variča stalo rutinou. Ak sme chceli uvariť rýchlo vodu napríklad na kávu či čaj, naštartovali sme varič. Ak išlo o dlhšie varenie, použili sme elektrinu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

No, a potom prišiel koniec roku a my sme ako vždy, nabehli do chaty a veselili sa, až sa hory zelenali. Neskôr sme všetci pospali a keď sme sa predobedom poprebúdzali, dali sme si niečo na popravku a chlapi sme sa rozhodli, že sa pôjdeme trošku vyvetrať a že si urobíme menšiu túru. Vonku pekne mrzlo, snehu bolo tak akurát a my sme opäť chytili správnu náladu, aj nám pekne vyhladlo i vysmädlo. A tak sme to otočili a vrátili sa na chatu. Naše dievčatá, manželky a frajerky zostali na chate, pretože sa im nikam nechcelo a tiež hovorili, že dajú chatu do poriadku, aby to tam zasa vyzeralo ako u ľudí. Vedeli sme, že si potrebujú oddýchnuť a trošku poklebetiť, a tak sme to len uvítali.

Keď sme sa vrátili, hneď sme vytušili, že niečo nie je v poriadku. Baby boli akési príliš tiché a skromné, nezabŕdali do nás, len si vymieňali pohľady. "Tak čo, ani nám neuvaríte kávu," spýtali sme sa. "Ale uvaríme," hovorili, "spustite ten váš varič a za chvíľu je hotovo." Tak som pristúpil k variču a hneď ma zarazilo, že varič stojí nakrivo. "Čo je s tým varičom?" spýtal som sa, "Robili ste s ním niečo?" Varič sa kýval ako opitý námorník, čo bolo, vzhľadom na to, že má len tri nohy, teoreticky nemožné. Zdvihol som varič, aby som ho skontroloval, a vtedy som to uvidel. Dno palivovej nádrže, ktoré je za normálnych okolností mierne vtlačené dnu, tak ako je to na plynových kartušiach, bolo na variči vypuklé až tak, že z nádržky na petrolej sa stala nádržka s "brušiskom", ktoré bolo väčšie ako dĺžka nožičiek, a tak sa varič na ňom prevaľoval.

"Preboha, to čo ste s tým varičom urobili?" hovorím. No a potom to z našich krajších polovičiek vyliezlo. Keď sme odišli, najprv upratali a potom si išli uvariť kávu. Lenže sa im nechcelo čakať, kým sa rozohreje obria platnička na elektrickom variči, a tak si povedali, že to skúsia aj ony na petrolejáku. Naliali do ohrievacieho žliabku lieh, a keď už doháral, tak začali pumpovať tlak do nádržky. Lenže oheň v žliabku zhasol a varič nič. Preto to zopakovali, a ešte raz, a potom tvrdohlavo zasa, a pumpovali a pumpovali, až sa zrazu varič začal kývať. A to už vytušili, že je zle. Naše baby do toho napumpovali toľko vzduchu, že vyduli dno a len vďaka použitému materiálu nedošlo k roztrhnutiu nádrže a následnému výbuchu, ale len k deformácii, ktorá ich prakticky zachránila.

Boli sme šokovaní. "No a ktorá z vás to obsluhovala?" pýtali sme sa. "Ja," prihlásila sa Jana, "ale keď to nechcelo horieť, tak sme sa pri pumpičke striedali, lebo už ma bolela ruka."

No, a bolo po variči. Nádržka, tak ako všetky tlakové nádoby, sa opravovať nesmie, a tak sme varič kdesi odložili. A všetci sme si uvedomili, že toto bol naozaj "šťastný Nový rok"!