Trasa

Pezinská Baba – Čmeľok – Skalnatá – údolie Vidlárová – Veľká homoľa – Peprovec – Modra

Na dnešnú túru sa pridá aj moja mama. Páčilo sa jej na nedávnom spoločnom výlete, rada si to zopakuje. Za začiatok trasy som zvolil Pezinskú Babu. Má vyhovujúce ranné spojenie, vlakom do Malaciek a hneď prestup na autobus smer Pezinok, zároveň ušetríme výškové metre.

Z Baby na Čmeľok

Niečo po 7.30 h ráno sa ocitáme v úplne inej krajine. V Malackách jasno, bez snehu, Baba nás víta jemným bielym popraškom a hmlou. Klasicky po červenej značke stúpame smerom na Čmeľok. Pôvodný plán počítal s prieskumom a vstupom do neďalekých podzemných lokalít, ale trhajúca sa hmla a predierajúce sa lúče rozhodujú o inej trase. Bane sú tu už nejaký rok, nikam nezmiznú, poďme radšej skúsiť šťastie s inverziou. A oplatilo sa. Onedlho vidíme plot vojenského vysielača a hlavný bod kopca Čmeľok, ktorým je rádiomaják. Preháňajúca sa nízka oblačnosť vytvára efektné divadlo. Vrchol 700-metrového kopca neposkytuje nerušený kruhový výhľad, napriek tomu pomedzi stromy bez problémov zbadáme 120 km vzdialený rakúsky Schneeberg. Obidvaja fotíme, príjemné miesto.

Hrebeňom na Skalnatú

Z Čmeľka ďalej červenou značkou, klesanie a nástup hmly. Terén je plne priechodný, snehu len trochu. Za sedlom Javorina dve výraznejšie krátke stúpania a opäť sme nad hmlou. Hranicu inverziu určujem na rozhranie 700 m nadmorskej výšky. Nad hlavami je modrá obloha, slniečko, úplná pohoda. Mame sa páči, mne tiež. Keď sme neďaleko Skalnatej, navštívme ju. Isté obavy o správnosti rozhodnutia sa ukážu opodstatnené. Značený chodník nás na jej vrchol spoľahlivo privedie, ale aj keď sme vo výške 704 m, chýba ešte pár metrov. Známy strom vidieť, nič viac. Neprekáža. Prudké klesanie na Čermáka necháme tak. Ideme späť do sedla pod Skalnatou a spojnicou prichádzame na obchvatovú lesnú cestu. Aj v zimných podmienkach je plne zjazdná bicyklom. Nedávny výlet po okolí mi ukázal zaujímavé trasy a miesta, ktoré chcem dnes mame ukázať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Opäť bane

Od cesty sa odpájame a hrebienkom klesáme druhou lesnou cestou. Síce nič veľmi nevidieť, ale to podstatné máme tesne pod nami. Sympatická bezmenná Štôlnička s malou haldou. Nachádza sa na netypickom vrcholovom mieste. Preto má svoje čaro. Vnútorný priestor je čistý a priestranný, odhadom dlhý možno 5 m. Mame sa pozdáva, ale dovnútra nejde. Od štôlničky je len na skok ku klasickej „veľkej“ štôlni. Rybníček I bola vyrazená za účelom prieskumu antimónového ložiska. Jej nedávno odkopané ústie ma pri predchádzajúcej návšteve lákalo na vstup. Dnes nie som sám, môžem ísť dnu. Vstupná diera nie je ani veľká, ani malá, osobne by som ju ešte viac odkopal. Štôlňa je zatopená, v turistických topánkach pohyb možný len na začiatku. Prvé, čo zaujme, je popadaná odhnitá výdreva a zachované masívne vetracie potrubie. A pod ním voda. Podľa dostupných informácii má baňa dĺžku 250 metrov. Spravím pár fotiek a idem von. Rozdiel teploty je výrazný a citeľný. Vedľa bane je z polovice odťažená halda, materiál možno poslúžil na spevňovanie lesných ciest v okolí.

Kúsok nižšie sa nachádza zavalené ústie ďalšej prieskumnej štôlne, Rybníček II. Trčí z neho rúra, predpokladám, že vo vnútri zostalo niečo podobné ako kúsok vyššie. Udávaná dĺžka je cez 150 m. V tomto prípade sa ústie nachádza pod výrazným skalným bralom, čo nie je príliš bezpečné pre prípadné ručné kopanie vchodu. Silný prúd vody z neďalekého potoka spríjemňuje náš ďalší pohyb smerom dole. Vytvára kvaple.

Údolím a stúpaním

Sneh postupne mizne. Dostávame sa do údolia Vidlárová, kde v jednej bočnej dolinke čaká na návštevu ďalší banský objekt, označený V-812. Navigácia nás k nemu spoľahlivo privedie. Pravdepodobne kutacie práce menšieho rozsahu sú slabo, ale predsa viditeľné. Ich návštevou si odškrtávam ďalšiu malokarpatskú banskú lokalitu v pomyselnom zozname. Už mi ich zostáva len pár. Kvalitná lesná cesta po pár desiatkach metrov končí. Ďalej pokračuje menej výrazná zvážnica. Odľahlé lokality, nikde ani nohy. Dostávame sa kúsok za Kamenný vrch a prichádzame už spolu s trhajúcou sa hmlou k pravdepodobne najvyššie položenej malokarpatskej huncokárskej lokalite. Na Veľkej lúke, kde kedysi bývali ľudia, kde stál ich dom, kde mali ovocný sad, je teraz - nič. Doslova nič. Kamenné základy domu sú stále rozoznateľné, ale aj tak smutný pohľad. Podľa informácii z náučných tabúľ na Zochovej chate, venovaných Huncokárom v Malých Karpatoch, usadlosť zanikla po náhodnom výbuchu leteckej bomby počas Druhej svetovej vojny. Obľúbenou cyklospojnicou križujeme hrebeň Kamennej brány a napájame sa na neznačený chodník. V jemnej hmle prichádzame k Trom jazdcom. Obloha je modrá, čo nás čaká na Veľkej homoli?

Inverzná homoľa

Veľká homoľa víta turistov ako sa patrí. Slniečkom, bezvetrím a prekvapivo bez ďalších ľudí. Zákaz-nezákaz, idem na rozhľadňu. Tabuľa oznamuje zákaz vstupu z dôvodu jej nevyhovujúceho stavu, pre tých čo nevedia čítať sú na schodoch ako prekážka pribité dosky. Ignorantsky ich obchádzam a s túžbou vidieť inverziu opatrne smerujem do výšky 20 metrov. Rozhľadňa by potrebovala rekonštrukciu, pohyb na nej je len na vlastné riziko. Vietor nefúka, hádam nebudem ten, pod ktorým sa rozsype. Stopy ukazujú, že tých, čo nevedia čítať, tu dnes bolo viac. Napriek tomu, výhľad je úžasný. Na malokarpatské podmienky netradičný. Všade biele more, z ktorého trčia ostrovy 700-metrových kopcov. Čmeľok (709 m), kúsok Javoriny (703 m), Čertov kopec (752 m), dvojvrchol Vysokej (754 m), Vápenná (752 m) a slabo viditeľné najvyššie Záruby (767 m). Zo vzdialených končín sa ukazuje len Schneeberg (2076 m). Inovec ani Tribeč, nevidieť. S príjemným pocitom odmeny po odfotení schádzam dole a referujem mame, čo sa dá vidieť. Ona ale hore nejde ani za nič. Chápem ju.

Vedeli by sme tu ostať ešte dlhšie, do hmly sa nám teda vôbec nechce ísť. Z homole máme namierené na jej východné svahy, kde by sa podľa mapy starých banských diel mali nachádzať pozostatky troch štôlní. Zároveň sú posledné v oblasti, ktoré sme ešte nenavštívili.

Banské diela pred nami

Kúsok modrou značkou, kúsok lesnou cestou a krížom cez hmlistý les. Sneh mizne, hmla zostáva. Prvá hľadaná je štôlňa Glasgrün. Súvisí s názvom susedného kopca Sklenený vrch a možno aj s ťažbou sklárskej suroviny. Na jej udávanom mieste podľa mapy nenachádzame nič podozrivé. Sú tu síce ryhy, jarky, ale predpokladám, že len od vody. Vedľa je vodný zdroj a ukončenie asfaltky z Harmónie. Neprekáža, podobný výsledok som čakal. Ukazuje sa, že mapa starých banských diel, je síce vo väčšine prípadov úplne presná, v tomto sa ale mýli. Prípadne sme si len my nič nevšimli.

Pokračujeme asfaltkou a krížom cez les. Nasleduje hľadanie Železnej štôlne. Naša poloha na mape ukazuje, že sme, kde máme byť. Hustý nízky podrast znemožňuje dôkladný prieskum lokality, ale zdá sa, že je tu náznak ryhy, stopy po ústí štôlne. Lenže to môže byť iba začiatok jarku, vyformovaného občasným vodným tokom. Druhýkrát si hovorím, neprekáža. Posledná dnes hľadaná banská poloha je štôlňa Kristián. Jej fotky sú dostupné na www.mbnch.sk takže u nej je istota, že existuje aj mimo banskej mapy.

Cez Peprovec

Pýtam sa mamy, ktorú z dvoch ciest si vyberieme. Prvá možnosť, hrebienkom alebo druhá, údolím lesnou cestou. Prekvapí ma, že poďme trasou cez hrebienok. Súhlasím a oplatilo sa. Skalné útvary, zem pokrytá machom. Veľmi pekné a pre obidvoch nové miesta majúce čaro nepoznaného. Cez vyrezaný les sa ukazuje pohľad na zaujímavú vyvýšeninu kopca Peprovec. Skalnatý vrchol nám dnes výhľad nedopraje, ale oceňujeme jeho návštevu. Pod skalami v spodnej časti akoby sa vlnil val hradiska. Možno je to tak, neviem. Križujeme cyklo aj turisticky značenú lesnú cestu, sme na dohľad od štôlne Panna Mária Pomocná, známejšiu pod názvom Zámčisko. Poloha hľadaného Kristiána je v mape uvedená, iné je ale jeho nájdenie. Na zaznačenom mieste sme nič nenašli. Bude niekde vedľa, čo dnes nezistíme, keďže sa nám správnu lokalitu nechce hľadať. Nezdá sa to, ale aj únava robí svoje. Samozrejme, že nabudúce ju nájdeme, a tak je tu prvý novoročný záväzok.

Do Modry

Zelená značka a cyklotrasa nás vedú do vinohradov a keďže času máme dosť, rozhodujeme sa ukončiť dnešnú túru v Modre. Týmito úsekmi sme ešte nešli. Pomedzím Harmónie, neznačenou cestou prichádzame k prvým modranským domom. Uličkami popri zachovaných mestských hradbách a bašte, Galérii Ignáca Bizmayera, sme v cente Modry. Do odchodu autobusu máme pár minút. Všímame si plagát pozývajúci na miestne vianočné trhy, konajúce sa na nádvorí radnice. Tá je hneď vedľa. Hrá živá hudba, zem vystlaná slamou, zaujímavé. Vo vnútorných priestoroch je výstava na sklo maľovaných betlehemov. Príjemný záver dnešného výletu. Zastávka je neďaleko a hneď prichádza autobus do Bratislavy. Žiadne čakanie a mrznutie vonku.

Záver

Hodnotenie túry je pozitívne. Zimné Malé Karpaty vedia ponúknuť nenáročné pešie trasy. Snehu bolo len aby sa nepovedalo. Nazreli sme trochu do banskej histórie a odmenou nám bola inverzia, ktorá nie je častým javom v nižších pohoriach. Mama s miernou únavou vraví, že sa jej páčilo a bez problémov sa so mnou vyberie na podobnú trasu aj nabudúce. Už sa teším a premýšľam, kam to bude.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek