Výstup na Karlhoch Kogel

Čosi pred siedmou som auto odstavil na parkovisku za St. Ilgen pod Festlau (849 m). Prezul som sa, natiahol som si na gate šušťáky s návlekmi a bol čas vyraziť. Problém bol v tom, že bola tma. Rozhodol som sa preto, že pôjdem plánovanú trasu naopak a vyrazil som po asfaltke.

Keď som míňal Gasthof Bodenbauer (884 m), bolo už ako-tak vidno. Ešte kilometer som šliapal po rovinke a za potokom Trawies Bach som začal stúpať. Keďže na svahu bol sneh, nazul som si snežnice. Neskôr som išiel lesom po skalách, kde veľa snehu nebolo, no nechcelo sa mi snežnice vyzúvať, tak som šliapal v nich. Postupne snehu pribúdalo.

Prišiel som do záveru údolia Trawiestal a začal som prudšie stúpať. Smerovníky ma posielali na akési obchádzky, ja som sa tvrdohlavo držal stôp. Včera či predvčerom tu prešlo zopár turistov. Lenže vyššie sa stopy stratili, lebo ich zafúkal čerstvý sneh.

Záverečné metre na rázcestie G'hacktbrunn boli náročné. Na svahu bol tvrdý zľadovatelý sneh, na ktorom bola asi 5-centimetrová vrstva nového iskrivého snehu, ktorý bol ľahký ako páperie. Tieto dve vrstvy spolu nedržali, takže hoci som stúpal veľmi miernym svahom, podchvíľou som sa po starom zľadovatelom snehu skĺzol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pod G'hacktbrunn som vyšiel z tieňa na slnko. Hneď mi bolo veselšie. Na G'hacktbrunn začalo tyčové zimné značenie. Konečne som vedel, kde je chodník. Išiel som po ňom asi pol kilometra a zahol som na východ. Kamenistým svahom s minimálnym množstvom snehu som vystúpal na planinu. Ešte pár metrov po rovinke a som na Karlhoch Kogeli (2098 m). Je 13.00 h a čas mám dobrý.

Na vrchole

Na Karlhoch Kogel nevedie značený turistický chodník, preto ma prekvapilo, že je na ňom pekný vrcholový kríž. Dobre od neho vidno protiľahlý hrebienok s najvyšším kopcom Hochschwabu a chatu Schiestl Haus. Na východe vidno Hohe Veitsch, na západe Gesäuse a ďaleko na juhu sa medzi dolinami váľa nízka inverzná oblačnosť. Je slnečno, bezvetrie, počasie je nádherné.

Na vrchole som si chvíľu oddýchol a začal som zostupovať. Podľa mapy som mal na výber z dvoch trás. Priamu, dolu poriadne strmým svahom, som zavrhol. Vybral som sa na juh. Kamenistým žľabom som zbehol do širokého sedla a kráčal som po rovinke. Podišiel som oblý pahorok a zamieril som do vysneženého žľabu. Žľab sprvu klesal mierne, neskôr bol strmší. Zlomil som v ňom paličku. Putovala do batohu, do ruky som vzal čakan. Po chvíli sa v hradbe kosodreviny objavila špára s orezanými vetvami. Konečne som mohol zo žľabu odbočiť. Chodník ma priviedol k poľovníckej chate.

Karl Graben

Na chate som zjedol obed. Nato som zbehol do dolinky Karl Graben, ktorou som mal podľa mapy zostupovať. Spočiatku to bolo v pohode, neskôr sa začali na dne dolinky objavovať balvany. Nový sneh bol nafúkaný tak, že som sa doň na jednom mieste zaboril po stehno. A to som mal na nohách snežnice. Zo trikrát som z väčšieho kameňa zoskočil, no za posledným skokom bolo treba zopár krokov pobehnúť. V snežniciach nič moc. Rozhodol som sa, že zoskakovať už nebudem. Namiesto toho som si sadol na balvan a po zadku som sa zviezol dolu. Túto techniku som postupne zdokonaľoval.

Dolinka je celkom pekná. Dobre z nej vidno bralnatý hrebeň Fölzkogelu a na jednom mieste, kde sa dolina vetvila, boli krásne skalné veže. Len keby sa na dne neváľalo toľko balvanov. Ako toto mohli vyznačiť ako lyžiarsku trasu?

Postupne bolo balvanov viac a viac a snehu bolo menej. Začalo sa šeriť. Stále som zostupoval v snežniciach, ktorých hroty na vápenci hádzali iskry. Snažil som sa ísť opatrne, no začal ma tlačiť čas. Niektoré náročnejšie miesta, kde to už dnom dolinky nešlo, som obchádzal po ľavom svahu. Svah však bol strmý, takže som sa po ňom často skĺzol.

Hľadanie cesty v šere

Prišiel som na druhé vetvenie (1160 m). Sprava sa pridala dolinka, ktorou tiekol potok. Snehu bolo málo, a tak snežnice putovali do batoha. Pár metrov som preskákal po kameňoch, ale nižšie sa dolinka zúžila, menila sa na roklinu, ktorú voda zaplavovala od jednej zvislej skalnej steny po druhú.

Čo teraz? Naľavo je vysoká skalná stena, na pravej strane za mnou je iba strmý svah. Kúsok som sa vrátil a vyhrabal som sa z riečiska. Na poriadne strmom svahu je redší, stredne vysoký lesík.

Chvíľu som sa v lesíku lopotil, keď som si všimol na svahu nad sebou rovnú čiaru. Nebude to chodník? Veru tak. Chodník nebol značený a bol iba slabo vychodený, dal sa však sledovať. Najhoršie sa rozoznávali zákruty, pretože ho využíva zver, ktorá serpentíny nepozná.

Chodník ma priviedol na dno doliny a vyparil sa (950 m). Kaňon zostal hore, tu dolu bolo široké dno vysypané štrkom. Kadiaľ ďalej? Zbadal som obďaleč svetlo. Bol to pomník, na ktorom niekto dnes večer zapálil sviečku. Podstatné bolo, že zanechal v snehu stopy. Hurá! Stačí, keď budem sledovať stopy a prídem do civilizácie.

Návrat za tmy

Dotyčný išiel trochu kľukato, ale to mi neprekážalo. Svietil som si na jeho stopy čelovkou a držal som sa ich ako kliešť. Po chvíli sa k stopám pridali ďalšie a prišiel som na lesnú cestu. Konečne. Po čase cestička vyústila na asfaltku a o 17.30 h som bol pri aute. Uff.

Ráno mrzlo, neskôr bol na planine a v Karl Graben vďaka slnku odmäk, teraz opäť mrzlo. A to poriadne. Keď som si dával dolu šušťáky, ako keby som si vyzliekal plechové brnenie. Podobne vyzeral aj spodok vetrovky (techniku šmýkania sa po zadku bude treba ešte zdokonaliť) a rukavice. Kým som sa hýbal, tak to ušlo, avšak teraz ma začala klepať zima. Čo najrýchlejšie som sa prezliekol, oškrabal som námrazu z okien a mohol som ísť. No ešte dobrú štvrťhodinu som mal skrehnuté prsty úplne bez citu, kým sa vzduch v aute nezohrial.

Záver

Možno keď napadne v Karl Graben veľa snehu, tak sa dolinka dá zlyžovať. Nechápem však, ako sa má zísť v takých podmienkach záverečná časť. Lesom to v takých podmienkach nepôjde.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek