Túra

Z Nitry do Jedľových Kostolian - 2. časť

11.02.17
Po prepršanej noci nás ráno v útulni pod Lyscom víta hmlistý les a dážď, ktorý padá iba zo stromov. Balenie nám trvá večnosť, no celý deň tu nemôžeme trčať. Duškyho domáce tyčinky opäť zabodujú, no poriadne raňajky odkladáme. Spleťou lesných chodníčkov a ciest mierime mimo značiek véééľkou okľukou lesmi do Zlatna.

Opäť lesy akoby park (všade neustále hrkútajú lesné holuby) a na nás prestáva pršať. Kukajú aj kukučky. Nádhera! Prichádzame na lesnú asfaltku, potom na inú a motajúci sa lesnými zákutiami prichádzame k miestu, ktoré sa volá Kľačany – horáreň. Svinky nám tu prejdú cez cestu smerom k usadlosti obklopenej lúkami a lesmi a za nimi si spanilo vykračuje mačka. Spätný pohľad na Veľký Lysec je odtiaľto nádherný, no aj poučný. Spoza kopca sa valí ďalší dážď, a preto pridávame do kroku. Dostávame sa na miesto, kde vpravo odbáča lesná cesta. Tam nás to ťahá. Ale ideme po červenej značke, až napokon zistíme, že sme mali ísť tadiaľ, kam nás to ťahalo. Značka sa tu totiž zvláštne akosi dookola hadí v riedkom lese. Nakoniec sa napájame na zvážnicu a lúkou popri lese dolu kopcom prichádzame do Zlatna. V dedine počuť cirkulárku, popred nás prechádza traktor s vlečkou plnou dreva, ktorý nás dnes dvakrát míňal. Opäť sme nezmokli. Na maličkom námestí pred zrušeným obchodom chystám niečo pod zub.

Zdenči: Rado medzitým konzultuje s domácim možnosti občerstvenia. Poradí nám miestny penzión, ku ktorému nás dokonca zavedie. Slušne zaklopem, spýtam sa, či by sa nenašli zo tri pivká pre smädných pocestných.

„Nič vám nedám!“ znie odpoveď spoza baru. „Veď ja to nechcem zadarmo. Zaplatíme.“ Snažím sa kontrovať. „Nemám, nedám, choďte preč. Máme tu akciu, všetko máme presne vypočítané,“ ozve sa opäť spoza baru.

„Aspoň po jednej plechovke...“ skúšam to znova, vidiac tri plechovky na bare. „Nedám, máme zatvorené, choďte preč.“ Sklopíme chvosty a radšej rýchlo utekáme k Petrovi. Náhodou by sme hádam aj po papuli dostali.

Aj domáci je prekvapený. Ospravedlňuje sa za správanie tety spoza baru a radí nám, že možno pri obore sa nájde nejaký bufet.

Ako chatár viem, že ak by chcela, hoci by aj robila inventúru, pivo sa dá predať vždy. Dvom smädným tulákom však neposkytla ani vodu. Vytočení chlapi mi všetko referujú a zároveň ma odhovárajú, aby som tam nešiel urobiť „bordel“. Po obede sa zhodujeme, že kadiaľ budeme chodiť, tam budeme každého odhovárať, aby tam nešiel. S tým, aby niekde turistovi s vyplazeným jazykom nepredali pivo, sme sa ešte nestretli, preto nech tam radšej nikto nikdy nechodí.

Zo Zlatna smädní pokračujeme poľnou cestou na juhovýchod. Pri potoku zbadáme značenie, ktoré môže (a nemusí) zamotať hlavy ľuďom bez orientácie. Je to tu jasne napísané (cez pole k lesu 400 m), až mi napadá, že by to mohlo byť rozšírenejšie (nie je to ojedinelé, u nás je viac takýchto smerovníkov). Je to pekné a orientačne úprimné.

Popod kopec Člnok mierime do Vlčieho kúta. Ach, tie lesy. Na rázcestí na asfaltke špekulujeme, až sa rozhodujeme ísť po svojom. Veď sme tuláci. Púšťame sa cez, ako inak, voňavý májový les po chodníčku vychodenom lesnou zverou. Pri potoku Pelúsok sa rozchádzame a každý hľadá schodný výšľap nahor na polia. Tam sa na nás zablatených usmieva slniečko a polooblačno – neuveriteľné!

Nádherný výhľad na krajinu nás dostáva do radosti, ako aj na vrch Benát a Prosný vŕštek (vyššiu Krivú odtiaľto nevidno), ktoré sa týčia nad Machulincami a Žitavanmi. Chlapi si to šinú rovno do dedinky Lovce, tak ich fotím z diaľky odzadu aj s kopcami a čvachtám cez blatisté pole na začiatok dediny, ktorá je prívetivá od začiatku. Dedinské vône, brechot psov a dym horiaceho dreva nás vedie k najbližším domom. Tam sa pýtame, kde je krčma. Chlapík kosí záhradu pod dozorom ženy a vidno, že by išiel najradšej s nami, načo ho žena zvrieska sťa Hitler, až zahučí. Ďakujeme nešťastníkovi a po podrobnom opise trasy smerujeme okolo cintorína a kostola k orosenému občerstveniu. Ak by nás chcel niekto vypátrať, nájde nás bez problémov – všade za nami je opadané blato.

Na ulici pred krčmou sa okamžite dostávame do centra pozornosti príjemných domácich. „Kysučan, Záhorák a Tatranec? Od vás by som bitku dostať nechcel,“ prapodivne konštatuje štamgast, ktorého vzápätí dvíhame zo zeme naliateho ako cisternu. Ten keby nám dýchol včera večer do ohňa, tak nám drevo pod Lyscom, hoc mokré, zhorí do tla za minútu. Po uistení ostatných, že sme tuláci a žiadne nebezpečenstvo nešírime, sa dávame do reči s príchodiacimi a prísediacimi a duchom krásny starý ded nám rozpráva, že nedávny mráz všetko hrozno i ovocné stromy znivočil. Ach jaj.

Po rozlúčke s milými ľuďmi sa poberáme hore dedinou. Vraj máme naraziť na červenú značku. Trošku maturujeme, ale nakoniec je rozhodnuté. Ocitáme sa pod zvernicou, ktorú obchádzame. Kdejaké pripomienky mužstva ohľadom nás a zvernice spestrujú chôdzu popri plote, odkiaľ pekne vidieť do malebnej krajiny v okolí Topoľčianok.

Chvíľu prechádzame lesíkom a za ním vidíme ovečky nad Žikavou. Tie nás neuveriteľne potešili, a tak si dávame krátku prestávku, aby sme ich aj nás odfotili a do večne hladných duší prahnúcich po krajinných nádherách plne nasali ráz i scenérie tunajšej krásnej krajiny. Ďalej pokračujeme úzkou poľnou asfaltkou. Pri vodnej nádrži Žikava nič nechápeme a ceríme zuby cez vysoký plot. Predstavovali sme si to tu úplne ináč – na konci rozbahnených brehov sa nachádza vila, hrôzostrašne oplotená ako koncentrák vrátane nevábneho rybníka. A tu sme sa pôvodne, inšpirovaní mapou, chceli umyť, okúpať.

Kráčame vskutku malebnou krajinkou, míňajúc krásny žrebčín Breziny po ľavej strane po ceste, ktorá sa príjemne vlní ako stuha. A do toho roztratené staré a osamelé stromy, lesíky, vlnovky, polia.

V rozjímaní nad krajinou sa obzrieme za seba a ajhľa – dážď je nám opäť v pätách. „Nestíha za nami,“ usmeje sa Rado. „Poďme ďalej na hrad Hrušov, tam prespíme, je tam prístrešok,“ hovorí Zdenči. Za žrebčínom sa asfaltka stáča doprava, červená sa vnára do lesa pred nami. No pohľad smerom na juh nie je v súlade s našimi plánmi. Celoplošne sa k nám od polí veľmi rýchlo valí búrka (veď to možno vidieť na fotkách) a ani to, že si z nej robíme prču, nám nepomôže. Kým vedieme reči o preclievaní búrok na hraniciach a vypisovaní „céemeriek“, búrka vedomá si „Schengenu“, hraníc nepozná a zaraz nad nami máva temnými chápadlami. Treba sa rýchlo rozhodnúť. V ohybe cesty sa pri lese nachádza obrovský hangár, no chlapi chcú ísť ďalej, lebo noc je ešte veľmi ďaleko. Nalieham, že tu je sucho isté a ďalej je neisté. Rozmýšľame, a tak opäť nastáva porada. Prvé kvapky a hrmenie však rozhodli – chceme byť v suchu tu a teraz.

Leje, ako sa patrí, a sme v suchu. Na výdatných zvyškoch slamy a sena si rozkladáme pelechy a poďho sa okúpať rovno pod odkvap! Smejeme sa ako deti a je nám dobre. Z takej strechy niečo natečie a toto sme potrebovali. Ako keby to prišlo na zavolanie či skôr pomyslenie. Veľký hangár či senník zo starých trámov so škridlovou strechou je taký veľký, že by sa tu dal hrať futbal. Spontánne ďakujeme za jeho existenciu. Neskôr prestáva pršať, a tak nás nutká na prechádzku. Zistili sme, že horáreň poniže sa volá Tatry. Zdenči ostáva na stráži a my sa s Radom poberáme utešeným krajom do Tatier po mokrej uzučkej asfaltke lemovanej ovocnými stromami smerom na Krásny majer. „V Tatrách“ sa ma Rado pýta, či vidím Lomničák. Obaja však vidíme ďalší dážď, ktorý sa na nás hrnie, tentoraz od juhozápadu. Vraciame sa naspäť a po príchode do lesa 100 metrov od hangáru počujeme hlasné Zdenčiho stráženie. Keď sa zobudil, navečerali sme sa a keď išli chlapi spať, mne to nedalo a poďho na ďalšiu prechádzku. Večer mávam najviac energie a vôňa vody a lesa ma vábi spoznávať okolie. Neskoro v noci si líham do mäkkého pelechu a ďakujem, že tu môžeme byť, aj keď sa mi bude ráno veľmi ťažko vstávať a partia sa bude rehotať.

Zobúdza ma vzdialené erdžanie koní. Snáď sa mi to zdá, no keď ma kamaráti poriadne zobudia, hmlisto vidím Rada, ako sa díva na svah nad žrebčínom pod lesom, kde sa roztopašne preháňajú úchvatné kone s vejúcimi hrivami. Nádhera! Ráno je viac ako komické – všetci na sebe máme množstvá kliešťov, a tak si ich navzájom vyberáme. Okolo sporadicky prechádzajú autá, ktorých posádky to hádam nevidia. Schyľuje sa na dážď, a tak sa po raňajších úkonoch teperíme z hangáru. Napriek dlhotrvajúcej nepriaznivej predpovedi počasia sme tvrdohlavo rozhodnutí, že nezmokneme ani „za svatoho“.

Ponárame sa do útrob dubového lesa, v ktorom, veselo čvachtajúc po rozblatenej lesnej ceste, raňajkujeme ako inak – Duškyho tyčinky. Po prekročení potoka Topoľnica zisťujeme, že onedlho nás čaká frekventovaná asfaltka, po ktorej budeme musieť chvíľu ísť. Lesy sú vlhkosťou nasiaknuté na prasknutie. Búrlivý spenený a hnedý potok svojimi riavami strháva hlinu z brehov a množstvá konárov vytŕčajú z vody ako ruky topiacich sa lesných preludov. Nálada v partii je, ako vždy, tradične smiechu chtivá, miestami rehotavá. Chata sa nezadržateľne blíži. Frmolom hučiaca asfaltka ohlasuje svoju blízkosť. Aby som nevnímal okolitú premávku, 600 metrov som sa rozhodol čistiť si za pochodu zuby. Čističi vraj vždy chodia poslední, a tak som sa zaradil na koniec.

Tmavosivé mračná sa pri odbočke na hrad Hrušov rozhodli, že nás opršia a sťažia naše absurdné, no pevné predsavzatie nezmoknúť v niekoľkodňovej tlakovej níži. Ha-ha-há, vchádzame do lesa! Zase sme s tým vybabrali. Po strmom chodníku a neskôr po ceste unikáme kvapkám, ako sa len dá. Na lúke pod hradom obdivujeme voňavé kvitnúce pagaštany konské a konečne zhora trošku vidíme do krajinky obklopenej dažďom. Ukazuje sa daždivý hrebeň Tribeča. Tesne pod hradom sa pcháme do prístrešku a pri druhých skromných raňajkách padá na pretras téma, či sa pre nás na chate v hrnci nájde ešte niečo teplé, keďže je na chate Fero. Fero je totiž fenomén. Zažil som ho, keď zjedol sedem tanierov gulášu za sebou a podľa Jura by Fera mali skúmať, nakoľko je štíhly a nikto nevie pochopiť, kam to množstvo jedla dáva. Fero skrátka trpí chronickým hladom za každých okolností a podmienok.

Spod strechy si za mrholenia fotíme hrad Hrušov. Hneď, ako prestalo pršať, pokračujeme ďalej. Opäť ďalší žrebčín a krásne lesy a lúky okolo. Od Rybníkov stúpame na niekdajší štál Javor až pod samotný Kruh, ktorý nikto z partie nenazve ináč, ako žaluď (od doby, keď sme kopec prvý raz pred rokmi, vyrehotaní, uvideli z náprotivného Boriska). Po mokrej lúke klesáme v ústrety dubovému lesu. V mužstve je neustále veselo, lebo Borisko je na dohľad. Na diaľku ponad Hlbokú dolinu zo vzdialenosti 3,5 km vzdušnou čiarou hypnotizujeme, hladní ako vlci, Fera, aby sa držal ďalej od kuchyne. V tej chvíli netušíme, že od teplej polievky nás delí ešte asi 10 km.

Krásny dubový les si konečne vychutnávam v plnom zdraví na rozdiel od zážitku spred štyroch rokov, keď som tadiaľto kráčal s prasknutými rebrami v rámci hrebeňovky Tribeča. Cieľ bol aj vtedy rovnaký. Úsmevy nerozlučných parťákov sa lesknú medzi dubovými konármi spolu s dažďovými kvapkami a neustále vtipkovanie nás privádza dolu do Hlbokej doliny. Doľahol na nás akýsi smútok, keďže si uvedomujeme, že po všetkých dňoch je definitívny koniec putovaniam rozľahlými májovými lesmi. Poniže ruiny Skýcovského mlynu pri Hostianskom potoku márne pátrame po mostíku, či čomkoľvek, po čom by sa dal prekročiť. Je totižto nevídane rozbúrený a rozvodnený a nám sa nechce vyzuť a prebrodiť ho, nakoľko hĺbka je tu hodne vyše kolien a niekde aj po pás. Náš plán je totiž jasný – prísť na chatu v suchu. Chodíme preto hore–dolu popri džungľou zarastených brehoch, až to napokon rezignujúci Zdenči skúša po spadnutom hladkom a šmykľavom kmeni. S Radom ho skúmavo a s obavami sledujeme, no jeho odhodlanie našťastie odvrátil až príliš klzký kmeň a následný balans. Nemá cenu vykúpať sa aj s ruksakmi neďaleko cieľa – zhodli sme sa unisono. To ale dávno leje ako šialené. Riešime, čo ďalej. Po dohode s mapou a mužstvom mierime popri potoku smerom dolu na Hostie, dúfajúc v nejaký mostík, zvažujúc aj to, že prídeme do Hostií a po pive uvidíme ako, kedy a kam ďalej. Čo by tiež nebol zlý nápad. Pripitá SMS jedného z oslavujúcich z chaty nám radí, aby sme si postavili most a valili hore na Borisko čím skôr, lebo Fero už vstal.

„He, he, odpíš mu, že je blbec,“ hovorí Zdenči. „Most radšej nájdeme.“ „Fero nám fakt polievku zje, keď to takto pôjde ďalej, chlapi,“ dodáva pomaly a vážne Rado.

Po tom, ako padlo rozhodnutie ísť na Hostie, nakoniec po poldruha kilometri nachádzame mostík cez mútny a hlboký potok, ktorý sa nám nechcelo prebrodiť. „Aha,“ hovorí vysmiaty Rado, „ako krásne sa dá prejsť cez potok. To si vychutnajme!“

Lejak ustal a my sa, spotení v dusne vlhkosti a pri pripekajúcom slnku, štveráme hore lúčnatým kopcom z Hlbokej doliny do Jedľových Kostolian. Nádherný kraj štálov (lazníckych usadlostí) ako zo starej rozprávky. V tlakovej níži pečie slniečko a prichádzame do dedinskej krčmy zvlažiť hrdlá. Tam sa k nám pripája Edo a neskôr šliapeme hore na sedlo pomedzi krásne rozkvitnuté jarné záhradky plné výnimočných vôní a farieb a utešené domčeky v strmom svahu. Za rozhľadňou Drieňová nás za sedlom Edo spoločne fotí s krajinou, ktorou sme prešli. Po príchode na Borisko nás opäť víta slniečko a jasná obloha. Neveríme vlastným očiam. Spoločná drzá a spočiatku utopická predpoveď ukovaná silným priateľstvom v Nitre, priečiaca sa všetkým ústavom, prístrojom, družiciam a zdravému rozumu vyšla do bodky tak, ako bola ukutá. Slnko nám svieti!

„Chalani,“ víta nás štyridsiatkový oslávenec s vrúcnym objatím. „Ako to, že ste suchí, veď vkuse lialo! Bola tlaková níž a my sme si stále vraveli, kde v celodenných lejakoch spíte a rátali sme s tým, že to zabalíte a prídete o deň – dva skôr. A vy až teraz...“ nešlo do hlavy Jurovi. A my, podľa vopred dohodnutého scenára, ktorý sme si vysnívali v Nitre, Jurovi vravíme po spišsky (lebo sa mu to páči): „Ta ty ňeznaš jak ňezmoknuc v tlakovej ňiži? Ta to mušiš znac!"

P. S. 1: Fero nám polievku nezjedol. Vďaka, chlapci!

P. S. 2: Aj keby ste chceli, viac vám neprezradíme. Po divokej noci si totiž na viac nepamätáme.

Fórum 16 príspevkov
Z Nitry do Jedľových Kostolian - 2. časť 08/01/18 23:47 16 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Zo Zlatej Idky do Rožňavy - 1. časť Tohtoročná zima konečne stála za to, no ani za svet sa jej nechce odísť a pustiť k slovu jar. S kamarátmi nás už svrbia päty, od decembra sme sa nevideli, tak za dlhých zimno-jarných večerov začíname e-mailami kuť plány na jarný vander. Dáme si Volovské vrchy plánované na minulé leto? Alebo radšej Poloniny, ktoré nás lákajú už dlhšiu dobu? Či radšej nejaké nižšie pohorie, kde nehrozí, že nás ešte prekvapí zima? Nakoniec aj z dôvodu lepšej dopravnej dostupnosti si vyberáme Volovské vrchy. 13/08/18 Kolektív autorov Volovské vrchy
Túra Z Nitry do Jedľových Kostolian - 2. časť Po prepršanej noci nás ráno v útulni pod Lyscom víta hmlistý les a dážď, ktorý padá iba zo stromov. Balenie nám trvá večnosť, no celý deň tu nemôžeme trčať. Duškyho domáce tyčinky opäť zabodujú, no poriadne raňajky odkladáme. Spleťou lesných chodníčkov a ciest mierime mimo značiek véééľkou okľukou lesmi do Zlatna. 11/02/17 Kolektív autorov Tribeč
Túra Z Nitry do Jedľových Kostolian - 1. časť Termín a cieľ minuloročného prvého vandru „To muši tímu“ nám v podstate určil náš kamarát Juro. V tomto termíne sa totiž rozhodol osláviť svoju 40-tku na chalupe na štále Borisko nad Jedľovými Kostoľanmi. Isto vtedy ani netušil, čo všetko zažijeme, než tam prídeme, a my už vôbec nie. 04/02/17 Kolektív autorov Tribeč
Najnovšie články na titulke
 
Útulňa Hájovňa v sedle Červená studňa Vraciam sa späť k tajchu Červená studňa a špekulujem nad umiestnením novej turistickej útulne v rovnomennom sedle. Pri murovanom dome priamo pri ceste sa ozýva krik detí. Podľa posedení to tam vyzerá na bufet. Pozerám, či je teraz funkčný. dnes Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
PR Pozvanie na čaj v Maroku je príležitosť spoznať miestnych Korenistá exotika medzi púšťou a oceánom! Tisíce uličiek a ani jedna rovnaká! Cestovateľské kino v utorok 19. novembra v KC Dunaj vyzýva nasadnúť na lietajúci koberec a vojsť do labyrintu farieb, vzorov a vôní, v ktorom sa miesia kultúry arabského sveta, Afriky a Európy. Návštevníci budú mať možnosť nahliadnuť pod pokrievku tohto pestrého kultúrneho tajinu a ochutnať všetko, čo Maroko ponúka. Večerom bude sprevádzať skúsená cestovateľka Katarína Líšková. včera sponzorovaný článok Festivaly a premietania

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Z Nitry do Jedľových Kostolian - 2. časť 08/01/18 23:47 16 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Tribeč (CHKO Ponitrie)

  • Počet dní
    • 3

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 617 m n. m.

    • min: 200 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1971 m

    • klesanie: 1855 m

  • Vzdialenosť
    • 57 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 10.05.2016

  • Štart trasy
    • šírka: 48.3464 ° SŠ
      dĺžka: 18.091 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.48551 ° SŠ
      dĺžka: 18.48046 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.34617 ° SŠ
      dĺžka: 18.10851 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 48.41879 ° SŠ
      dĺžka: 18.2682 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 48.45933 ° SŠ
      dĺžka: 18.39742 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Zobor, útulňa pod Veľkým Lyscom, Senník na Brezinách

  • Voda
    • Svoradov prameň, Kostoľany pod Tribečom pod kostolom

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Jedľové Kostoľany (bus) - Zlaté Moravce (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.94 (0.25)