Sú také dni, keď človek nemá veľa času na dlhé cesty vlakom, autobusom alebo aj autom, ale predsa chce vypadnúť niekam do neznáma. Dnes to stočíme smerom na západ od Bratislavy, teda trošku južnejšie, ale to len minimalisticky.

Hmmm, Malé Karpaty – to je veľká známa. Našťastie alebo na nešťastie, sme boli dlhé roky odrezaní od končín nachádzajúcich sa západným smerom od Bratislavy, kde sa nachádza pohorie Viedenský les (Wienerwald). Veru dlho-predlho som ani len netušil, že niečo také existuje obďaleč hraníc. Pri tej príležitosti sa musím poďakovať internetu a jeho užitočným informáciám. Jednoducho, bohaté možnosti, ktoré poskytujú človeku študovať mapy a objavovať celkom zaujímavé ciele. Aj keď Rozsutec to určite nie je. Neprekáža. Na Hikingu som z oblasti opísal okolie mestečka Mödling.

Južnejšie od mestečka sú veľmi zaujímavé kúpeľné mestečká – Baden či Bad Vöslau, ktorých návštevu odporúčam turistom holdujúcim mestskej turistike. Mňa zaujal pozoruhodný kopec, týčiaci sa nad vyššie uvedenými mestami – volá sa Hoher Lindkogel (834 m). Nie je to nič extrémne, ani veľké, ale na druhej strane, pre mňa neznáma končina a to je dostatočná výzva. Hlavne výstup z južnej strany som ešte neprešiel, tak načo ďalej otáľať?!

Preboha – pán autor – vyjadruješ sa ako nejaký skúsený himalájolezec, že výstup z južnej strany. He-he-he, áno a išiel som aj zo severnej strany, ale to je dávno. Chcel som poznať aj južnú výstupovú trasu na Hoher Lindkogel. Najdôležitejším momentom pre mňa bolo, že som konečne chcel pofotiť výhľady z rozhľadne na vrchole s názvom Sina-warte. Keďže pri výstupe severnou stranou som sa dostal do neskutočnej hmly a tým pádom bolo absolútne bezpredmetné liezť na rozhľadňu. Takže znovu na Hoher Lindkogel z neznámej, južnej strany.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Najlepšie je vyraziť autom z Bratislavy. Je to zhruba 1,5 hodiny jazdy po bočných cestách, diaľničná známka sa mi na kúsok neoplatila kupovať. A tak po blúdení po rôznych dedinkách som popri meste Baden zamieril do kúpeľného mestečka Bad Voslau. Pre zaparkovanie môjho tátoša som si zvolil lokalitu pri hostinci Haidlhof. Ešte dobre, že mam navigáciu Locus, lebo by som sa tam asi v živote nedostal. Navigácia, aj keď len turistická, veľmi pomohla, zatiahol som teda na parkovisko pri hostinci. Preventívne sa vnútri lámanou nemčinou spýtam, či tam môžem parkovať s tým, že si dám pri príchode kávu. “OK,“ zaznela odpoveď, takže o auto som mal postarané a kávu som si tam nakoniec nedal, akosi nevyšiel čas.

Nahodil som batoh, nastavil navigáciu, lebo je fakt, že rakúske turistické chodníky sú pomerne neprehľadné, a bodrým krokom som sa dal na cestu. Len tak očkom som postrehol, že vrcholy kopcov vôbec nevidno. Ale snáď sa to roztrhá do príchodu na vrchol. Popri ceste a ohraničených pasienkoch som po 500 metroch odbočil smerom do lesa. Pomedzi pasienky som sa dostal do hustejších lesov. Trasa na značkách bola označená ako Beethovenwanderstrasse. Viedla lesnou cestou v údolí. Dookola svahy plné stromov, typické Malé Karpaty. Na také chodenie som zvyknutý. Cesta mierne stúpala, a tak ma to čakalo po celú cestu, no neprekážalo mi to.

Po chvíli stúpania som sa dostal na prvé odpočinkové miesto. Bolo to malé skalné zákutie, zaujímavý tam bol strom, ktorého korene obopínali skalu v mojej veľkosti. Veľmi zaujímavý objekt – volalo sa to Opfersteine. Zastavil som sa a spravil si pár záberov lokality a nastavil nohy na ďalší postup. Čakalo ma ešte zhruba 5 km cesty do kopca, ktorá dlho stúpala. Po bokoch na svahoch kopcov som míňal rôzne skalné útvary a zákutia, bolo to však prikryté lesmi, teraz však celkom viditeľné. Predsa len – jeseň bola za nami, lístie zo stromov opadané, nebolo to zarastené, tak sa dalo obzerať.

Po viacerých zákrutách a nejakej serpentíne, stále do kopca, som sa dostal na rovnejšiu cestu. Vedel som, že asi po 500 metroch som mal zabočiť doprava do lesa, a tak som sa modlil, aby sa konečne objavil chodník v lese. Moje modlitby boli vyslyšané. Stále som tušil, že mám nastúpaných málo výškových metrov, tak teraz na chodníku v lese som to mal dobehnúť. Čakalo ma zhruba polkilometrové stúpanie. Celkom dobre sa mi išlo a toto ma nemohlo predsa zastaviť. Problém bol len v tom, že oblaky sa nerozplynuli a ja som sa dostal do celkom parádnej hmly. Znovu som sa ocitol na mieste, ktoré som si pamätal z výstupu zo severnej strany. Vrchol nebol ďaleko. Po chvíli chôdze ma privítala vstupná brána s nápisom „Eisernes Tor“ na vrcholovú plošinu s chatou s rovnakým názvom „Eisernes Tor“. Vedľa stála skôr menovaná murovaná rozhľadňa. Bol som hore a v totálnej hmle. Žiadne výhľady, nič – absolútne nič. Rozhľadňa bola zavretá, bolo by zbytočné sa na ňu aj vyštverať. Čo s tým?! No čo som mohol, tak som si akurát dal predsavzatie, že to dám niekedy znovu a vybalil som si z batohu moje zlepence, čaj a pustil som sa do doplnenia energie.

Potom som sa vydal na spiatočnú cestu. Zo začiatku po rovnakej ceste ako som vystúpal, ale po klesaní na poľnú cestu, kde som odbočil na vrcholové stúpanie, som sa dal rovno cestou k hradu Merkenstein. Na ruiny som sa tešil. Cesta dolu kopcom mi veselo ubiehala. Bolo to trochu jednotvárne, ale poháňala ma radosť. Trošku som poblúdil na cestičkách, popretkávaných lesom na svahoch Lindkogelu, našťastie ma navigácia vždy vrátila na správny smer.

K hradu som sa dostal z bočnej strany, tým pádom som musel preliezať nejaké múry, ale zvládol som to. Na vstupnej bráne, ku ktorej som sa dostal od boku však visela značka – Zákaz vstupu! To som zažil prvýkrát v tejto oblasti. Tak som si čosi odfotil len z nádvoria, na ktoré som sa odvážil. Nikto tu nestrážil, ale padajúce kamene z múrov sú dosť nebezpečné, netreba zbytočne pokúšať šťastie. Zaujala ma odvážna veverička, ktorá sa šplhala kolmo na hradnú vežu do výšky snáď 30 metrov. S úžasnou ľahkosťou zdolávala metre na veži a po chvíli mi zmizla z dohľadu. Vrátil som sa cez bránu k mojej trase.

Na druhej strane lesnej cesty sa mi za okamih objavil zámok Merkenstein – uzavretý, oplotený – totiž šľachtici v Rakúsku majú stále svoje sídla a bývajú v nich, aspoň som si ho odfotil. Najkrajšia pasáž cesty ma ešte len čakala. Po zhruba 200 metroch od zámku, som sa dostal do oblasti veľkých skalných blokov a zákutí - krásna časť túry. Žiaľ, veľa času som stratil na vrchole a pri ruinách a môj čas vyhradený pre túričku sa krátil. Tak som si to len zbežne prešiel s tým, že veď sem určite ešte prídem, keď bude lepšie počasie.

Pasáž, ktorá sa tiahla do kopca a do hĺbky lesa, sa mi veľmi páčila. Niekde tam by mala byť podľa mapy nejaká ruina veže, čo ma láka. Opäť ďalšia zámienka pre budúcu návštevu. Teším sa. Len som zbehol po ceste dolu kopcom a okruh som uzavrel pri pasienkoch, kde som túru začínal. Pozerám, čo sa to tam pasie. Teda, ako vidiecky chalan som choval svine, kozy, sliepky, zajace – ale toto som ešte nevidel. Tvory podobné sviniam sa hromadne pásli ako kravy na pasienkoch. To musia byť mangalice. Veru aj boli. Takže pár fotiek zarastených sviniek so zdravou životosprávou, s drobnými nohami, náskok do auta a poďho domov.

Na navigácii mi ukázalo dĺžku túry 13 km a prevýšenie 550 metrov. Je to túra vhodná pre letné poldňové túlanie sa prírodou alebo pre kratšie zimné dni. Voda bola vlastná alebo hore na chate, kde sa dá kúpiť občerstvenie a nejaké jedlo (s rakúskymi cenami, samozrejme).

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek