Túra

Viedenský les - Hoher Lindkogel južnou trasou

14.02.17
Potulovanie sa pri kúpelných mestách Baden a Bad Voslau v neskorej jeseni. Trasa je vhodná na letné popoludnie alebo neskorý zimný alebo jesenný deň. Jednoducho, keď chcete vypadnúť niekam do neznámych končín a nedá sa isť veľmi ďaleko.

Sú také dni, keď človek nemá veľa času na dlhé cesty vlakom, autobusom alebo aj autom, ale predsa chce vypadnúť niekam do neznáma. Dnes to stočíme smerom na západ od Bratislavy, teda trošku južnejšie, ale to len minimalisticky.

Hmmm, Malé Karpaty – to je veľká známa. Našťastie alebo na nešťastie, sme boli dlhé roky odrezaní od končín nachádzajúcich sa západným smerom od Bratislavy, kde sa nachádza pohorie Viedenský les (Wienerwald). Veru dlho-predlho som ani len netušil, že niečo také existuje obďaleč hraníc. Pri tej príležitosti sa musím poďakovať internetu a jeho užitočným informáciám. Jednoducho, bohaté možnosti, ktoré poskytujú človeku študovať mapy a objavovať celkom zaujímavé ciele. Aj keď Rozsutec to určite nie je. Neprekáža. Na Hikingu som z oblasti opísal okolie mestečka Mödling.

Južnejšie od mestečka sú veľmi zaujímavé kúpeľné mestečká – Baden či Bad Vöslau, ktorých návštevu odporúčam turistom holdujúcim mestskej turistike. Mňa zaujal pozoruhodný kopec, týčiaci sa nad vyššie uvedenými mestami – volá sa Hoher Lindkogel (834 m). Nie je to nič extrémne, ani veľké, ale na druhej strane, pre mňa neznáma končina a to je dostatočná výzva. Hlavne výstup z južnej strany som ešte neprešiel, tak načo ďalej otáľať?!

Preboha – pán autor – vyjadruješ sa ako nejaký skúsený himalájolezec, že výstup z južnej strany. He-he-he, áno a išiel som aj zo severnej strany, ale to je dávno. Chcel som poznať aj južnú výstupovú trasu na Hoher Lindkogel. Najdôležitejším momentom pre mňa bolo, že som konečne chcel pofotiť výhľady z rozhľadne na vrchole s názvom Sina-warte. Keďže pri výstupe severnou stranou som sa dostal do neskutočnej hmly a tým pádom bolo absolútne bezpredmetné liezť na rozhľadňu. Takže znovu na Hoher Lindkogel z neznámej, južnej strany.

Najlepšie je vyraziť autom z Bratislavy. Je to zhruba 1,5 hodiny jazdy po bočných cestách, diaľničná známka sa mi na kúsok neoplatila kupovať. A tak po blúdení po rôznych dedinkách som popri meste Baden zamieril do kúpeľného mestečka Bad Voslau. Pre zaparkovanie môjho tátoša som si zvolil lokalitu pri hostinci Haidlhof. Ešte dobre, že mam navigáciu Locus, lebo by som sa tam asi v živote nedostal. Navigácia, aj keď len turistická, veľmi pomohla, zatiahol som teda na parkovisko pri hostinci. Preventívne sa vnútri lámanou nemčinou spýtam, či tam môžem parkovať s tým, že si dám pri príchode kávu. “OK,“ zaznela odpoveď, takže o auto som mal postarané a kávu som si tam nakoniec nedal, akosi nevyšiel čas.

Nahodil som batoh, nastavil navigáciu, lebo je fakt, že rakúske turistické chodníky sú pomerne neprehľadné, a bodrým krokom som sa dal na cestu. Len tak očkom som postrehol, že vrcholy kopcov vôbec nevidno. Ale snáď sa to roztrhá do príchodu na vrchol. Popri ceste a ohraničených pasienkoch som po 500 metroch odbočil smerom do lesa. Pomedzi pasienky som sa dostal do hustejších lesov. Trasa na značkách bola označená ako Beethovenwanderstrasse. Viedla lesnou cestou v údolí. Dookola svahy plné stromov, typické Malé Karpaty. Na také chodenie som zvyknutý. Cesta mierne stúpala, a tak ma to čakalo po celú cestu, no neprekážalo mi to.

Po chvíli stúpania som sa dostal na prvé odpočinkové miesto. Bolo to malé skalné zákutie, zaujímavý tam bol strom, ktorého korene obopínali skalu v mojej veľkosti. Veľmi zaujímavý objekt – volalo sa to Opfersteine. Zastavil som sa a spravil si pár záberov lokality a nastavil nohy na ďalší postup. Čakalo ma ešte zhruba 5 km cesty do kopca, ktorá dlho stúpala. Po bokoch na svahoch kopcov som míňal rôzne skalné útvary a zákutia, bolo to však prikryté lesmi, teraz však celkom viditeľné. Predsa len – jeseň bola za nami, lístie zo stromov opadané, nebolo to zarastené, tak sa dalo obzerať.

Po viacerých zákrutách a nejakej serpentíne, stále do kopca, som sa dostal na rovnejšiu cestu. Vedel som, že asi po 500 metroch som mal zabočiť doprava do lesa, a tak som sa modlil, aby sa konečne objavil chodník v lese. Moje modlitby boli vyslyšané. Stále som tušil, že mám nastúpaných málo výškových metrov, tak teraz na chodníku v lese som to mal dobehnúť. Čakalo ma zhruba polkilometrové stúpanie. Celkom dobre sa mi išlo a toto ma nemohlo predsa zastaviť. Problém bol len v tom, že oblaky sa nerozplynuli a ja som sa dostal do celkom parádnej hmly. Znovu som sa ocitol na mieste, ktoré som si pamätal z výstupu zo severnej strany. Vrchol nebol ďaleko. Po chvíli chôdze ma privítala vstupná brána s nápisom „Eisernes Tor“ na vrcholovú plošinu s chatou s rovnakým názvom „Eisernes Tor“. Vedľa stála skôr menovaná murovaná rozhľadňa. Bol som hore a v totálnej hmle. Žiadne výhľady, nič – absolútne nič. Rozhľadňa bola zavretá, bolo by zbytočné sa na ňu aj vyštverať. Čo s tým?! No čo som mohol, tak som si akurát dal predsavzatie, že to dám niekedy znovu a vybalil som si z batohu moje zlepence, čaj a pustil som sa do doplnenia energie.

Potom som sa vydal na spiatočnú cestu. Zo začiatku po rovnakej ceste ako som vystúpal, ale po klesaní na poľnú cestu, kde som odbočil na vrcholové stúpanie, som sa dal rovno cestou k hradu Merkenstein. Na ruiny som sa tešil. Cesta dolu kopcom mi veselo ubiehala. Bolo to trochu jednotvárne, ale poháňala ma radosť. Trošku som poblúdil na cestičkách, popretkávaných lesom na svahoch Lindkogelu, našťastie ma navigácia vždy vrátila na správny smer.

K hradu som sa dostal z bočnej strany, tým pádom som musel preliezať nejaké múry, ale zvládol som to. Na vstupnej bráne, ku ktorej som sa dostal od boku však visela značka – Zákaz vstupu! To som zažil prvýkrát v tejto oblasti. Tak som si čosi odfotil len z nádvoria, na ktoré som sa odvážil. Nikto tu nestrážil, ale padajúce kamene z múrov sú dosť nebezpečné, netreba zbytočne pokúšať šťastie. Zaujala ma odvážna veverička, ktorá sa šplhala kolmo na hradnú vežu do výšky snáď 30 metrov. S úžasnou ľahkosťou zdolávala metre na veži a po chvíli mi zmizla z dohľadu. Vrátil som sa cez bránu k mojej trase.

Na druhej strane lesnej cesty sa mi za okamih objavil zámok Merkenstein – uzavretý, oplotený – totiž šľachtici v Rakúsku majú stále svoje sídla a bývajú v nich, aspoň som si ho odfotil. Najkrajšia pasáž cesty ma ešte len čakala. Po zhruba 200 metroch od zámku, som sa dostal do oblasti veľkých skalných blokov a zákutí - krásna časť túry. Žiaľ, veľa času som stratil na vrchole a pri ruinách a môj čas vyhradený pre túričku sa krátil. Tak som si to len zbežne prešiel s tým, že veď sem určite ešte prídem, keď bude lepšie počasie.

Pasáž, ktorá sa tiahla do kopca a do hĺbky lesa, sa mi veľmi páčila. Niekde tam by mala byť podľa mapy nejaká ruina veže, čo ma láka. Opäť ďalšia zámienka pre budúcu návštevu. Teším sa. Len som zbehol po ceste dolu kopcom a okruh som uzavrel pri pasienkoch, kde som túru začínal. Pozerám, čo sa to tam pasie. Teda, ako vidiecky chalan som choval svine, kozy, sliepky, zajace – ale toto som ešte nevidel. Tvory podobné sviniam sa hromadne pásli ako kravy na pasienkoch. To musia byť mangalice. Veru aj boli. Takže pár fotiek zarastených sviniek so zdravou životosprávou, s drobnými nohami, náskok do auta a poďho domov.

Na navigácii mi ukázalo dĺžku túry 13 km a prevýšenie 550 metrov. Je to túra vhodná pre letné poldňové túlanie sa prírodou alebo pre kratšie zimné dni. Voda bola vlastná alebo hore na chate, kde sa dá kúpiť občerstvenie a nejaké jedlo (s rakúskymi cenami, samozrejme).

Fórum 12 príspevkov
Viedenský les - Hoher Lindkogel južnou trasou 09/03/17 19:00 12 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Chorvátsko – Staza Ante Premužića očami dovolenkára Konečne autom hore! Moje pologule v zadnej časti tela sú poriadne zlepené. Ktovie, či sa niekedy od seba aj odlepia. To je ale hudba budúcnosti. Strach a opatrnosť veru zapôsobili na moje telo efektom zvýšenej potivosti. Ale čo už, keď som sa na toto nechal prehovoriť. Veru ísť serpentínami na chorvátskom pobreží do výšky 1200 metrov na 10 km je celkom pekný a stresujúci zážitok. Hlavne pre nás – cestných pirátov rovinatých ciest. Na rovine sa môžeme predvádzať, ale úsek serpentín zo Sv. Jure po dedinku Oltari je celkom náročný na sústredenie pri jazde, ale zvládol som ho. 26/11/19 Vladimír Popluhár Svet
Príbeh Večer pelendrekom, ráno metlou?! Som už postarší človek – čas uteká okolo mňa ako splašený kôň. Ale s tým už nič nenarobím. Sem-tam sa vrátim mysľou do minulosti. Spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som zažil v mojom živote. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj zapíšem, možno už za 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko v poriadku – aspoň si ich potom prečítam. 15/11/19 Vladimír Popluhár Príbehy
Túra Jesenný okruh Súľovskými skalami Nie – nešiel som tam kvôli dĺžke trasy, nešiel som tam kvôli veľkým prevýšeniam a náročnosti trasy. Tento okruh je v ponímaní slovenských turistov veľmi otrepaný a stokrát prechodený krížom-krážom. To stokrát je samozrejme myslené, len ako metafora. 15/06/19 Vladimír Popluhár Súľovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Prístrešok Vrchlúky Z Ružomberka je vyznačených viacero alternatív prístupu na liptovskú vetvu hrebeňa Veľkej Fatry. Všetky sa stretávajú v oblasti Vlkolínskych lúk na západnom úpätí vrchu Sidorovo. V okolí Vlkolínca je tiež viacero trás NCH a pravdepodobne v rámci ich budovania postavili aj niekoľko prístreškov. Jeden sa nachádza na Vrchlúkach. dnes Michal Bukvai Veľká Fatra a Choč
Rozhovor Behu som úplne prepadla Víťazkou Slovenskej ultratrailovej ligy 2019 sa stala Denisa Kušnierová, ktorá už niekoľko rokov behá po našich aj zahraničných horách pod hlavičkou Trail Runners Trnava. So stovkami začala iba tento rok, no hneď to rozbalila vo veľkom štýle. Na najvyšší stupeň víťaziek sa postavila na Lazovej, Ponitrianskej aj Javorníckej stovke a na všetkých troch podujatiach stanovila nové ženské traťové rekordy. Svojimi výkonmi sa nestratila ani v zahraničí. Ako členka Slovak Ultra Trail Team si v máji vybehala 3. ženské miesto na kratšej trase rumunských pretekov Transylvania 100 a v auguste so spolubežcom Erikom Hübnerom prvenstvo v kategórii zmiešaných štafiet na rakúskom KAT100 Ekiden Trail. Sezónu SUT zavŕšila triumfom na Malokarpatskej vertikále týždeň po Javorníckej stovke. Kto by sa nechcel porozprávať s takouto maníčkou? Ja som chcela a maníčka súhlasila. včera Júlia Batmendijnová Rozhovory
Túra Magurský NP: Diablov kameň a Magurský vodopád Vyberáme sa na nenáročnú túru k našim susedom do Poľska. Náš cieľ sa nachádza v Magurskom národnom parku (Magurski Park Narodowy). Navštívime Diablov kameň (Diabli Kamień), Magurský vodopád (Wodospad Magurski) a poprechádzame sa po dedinke Folusz. Trasa je ideálna pre rodiny s deťmi, pretože za krátky čas sa tu dá uzrieť naozaj mnoho atraktívnych krás panenskej prírody. včera Gabriela Ferencová Nízke Beskydy, Poľsko

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Viedenský les - Hoher Lindkogel južnou trasou 09/03/17 19:00 12 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Rakúsko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) - Viedenský les (Wienerwald)

  • Počet dní
    • 1

  • Nadmorská výška
    • max: 834 m n. m.

    • min: 325 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 550 m

    • klesanie: 550 m

  • Vzdialenosť
    • 13 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 25.11.2016

  • Doprava
    • Bratislava (vlak, bus) - Bad Voslau (parkovisko pri hostinci Haidlhof)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.54 (0.24)