Ľadovými Jánošíkovými dierami

Január v roku 2017 nám ukazuje svoju pravú tvár, ktorú akosi podvedome čakáme a ktorá dlhé roky pred zimou na prelome rokov 2016/2017 nebola. Január 2017 je mrazivý, ľadový a svojou mrazivou mocou nám pripravil nádherné divadlo plné bielych, niekde transparentných scenérií, ktoré doslova zmenili krajinu pod Rozsutcami. Takže priatelia, skúste sa odhodlať, vstúpte do sveta ľadovej triešte, pokochajte sa pominuteľnou krásou, ktorá obohatí vaše vnímanie a prinesie neskutočný zážitok.

Trasa

Terchová, Biely Potok (hotel Diery) – Ostrvné – Dolné diery – Podžiar – Horné diery – rázc. pod Pálenicou – Tesná rizňa – rázc. pod Tanečnicou – rázc. pod Pálenicou – rázc. pod Poludňovými skalami – sedlo Vrchpodžiar – Podžiar – Nové diery – Ostrvné – Biely Potok

Času však nazvyš nie je, nakoľko aj malé oteplenie prinesie zmenu, ktorá môže všetku nádheru odsunúť do stratena. Nechcem detailne opisovať krásy Dier. Úmyslom je dať tip, ako stráviť pekné popoludnie v srdci Malej Fatry. Diery boli v sobotu brané doslova útokom. Trasu absolvovali rôzne vekové skupiny, čaro roklín pretínali nadšené výkriky detí ale aj dospelých. Každý bol doslova uchvátený bielymi závojmi, ktoré obopínali skaly navôkol. Ako keby sa tadiaľ prehnal dav vydajachtivých neviest, ktorým ostré hrany závoje poodtŕhali. Závoje menia farbu vplyvom svetla, odtieňov skál ale aj rôznymi minerálnymi prímesami. Nakoľko mrzne až praští, ľad pevne drží, neláme sa, nepadá, nehrozí nebezpečenstvo. Ale človek nikdy nevie, tak sa radšej od ľadových stien a závesov predsa len držíme v dostatočnej vzdialenosti. Hlboký (Dierový) potok, ktorý inak zurčí a dotvára kulisu, je pred našimi očami skrytý. Sem-tam vykúka spod nánosov snehu, lemovaný skružou ľadu, ako keby bojoval o svoje vlastné prežitie. Na niektorých miestach je úplne stratený pod snehom a ľadom, takže akosi zabudnete na to, že pod nohami preteká vodný živel. Celý úsek je schodný, rebríky sú dostupné, prechod bezpečný. Ale predsa s jedným obmedzením. Ak nemáte na nohách mačky, prechod bude veľmi sťažený a na niektorých miestach neschodný. Kto mačky na nohách nemal, ledva sa dostal po kolibu Podžiar (sezónny bufet). Na škodu sa takto slabo vybavení turisti museli vrátiť späť. Horné diery sú predsa len strmšie a aj úsekov pod ľadom je tam omnoho viac.

Aby sme celú trasu prešli v pohode, plynulo, bez kolízií, rozhodli sme sa Jánošíkove diery prejsť v nasledujúcej naplánovanej alternatíve prechodu. Od hotela Diery sme sa až nad Horné diery a Tesnú rizňu presúvali po modrej značke pod Tanečnicu až takmer do sedla Medzirozsutce. Naspäť sme sa vracali zelenou, kopírujúc modrú značku v lesnom poraste až ku kolibe Podžiar. Odtiaľ sme sa žltou trasou presunuli nad Nové diery, tými sme zostúpili ku križovatke ciest s modrou a následne modrou cez zúžený kaňon sme sa vrátili k hotelu Diery.

Zhrnutie

Celý úsek sa dá pohodlne absolvovať za 4 až 5 hodín. To však pre nás neplatilo. Očarení krásou, ktorá nám bola dopriata, zastavujúc sa na každom kroku, aby sme z krásy čo najviac dostali do podvedomia, sme trasu prechádzali od 7-mej ráno do 14.30 h popoludní. Nie že by to bolo namáhavé, ale jednoducho nám nedalo len tak prebehnúť okolo, nezastaviť sa, nepokochať a to niekde doslova so zatajeným dychom. A že fotoaparáty mali čo robiť, aby uspokojili nároky na zaznamenanie všetkého krásneho, dokazujú priložené fotografie. Aspoň sčasti prinášajú obraz toho, čo nám slovenská príroda ponúka a čo zostáva niekedy pre nedostatok informácií nepovšimnuté.