Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Bežky Tajomné Malé Karpaty na bežkách i peši

Tohtoročná zima sa zatiaľ nemusí za seba hanbiť. Celkom slušnú snehovú nádielku uštedrila aj nižšie položeným končinám a vďaka inverznému počasiu, kedy pretrváva mrazivé počasie celý deň, sa sneh úspešne drží. Aj keď na druhej strane, pri slnečnom počasí by pobyt v zasneženej prírode bol ešte príjemnejší.

Vzdialenosť
15 km
Prevýšenie
+601 m stúpanie, -600 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 28.01.2017
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty), zvernica Biela hora (poľovný revír)
Trasa
Voda
Zochova chata, prameň pod Hubalovou, studnička Modranská Baba
Doprava
Modra (bus) - Modra-Piesok, Zochova chata (bus, parkovisko pri kaplnke sv. Márie Magdalény)
SHOCart mapy
» č.1078 Malé Karpaty, Bratisla (1:50.000)

V polovici januára po výdatnom snežení sme mohli začať voskovať bežky aj v Malých Karpatoch. Po množstve ľudí, ktorých som stretal od Zochovej chaty cez Čermákovu lúku, na Hubalovú a ďalej do zvernice ostala celkom pekná stopa. Žiaľ, strojovo upravovanej stopy sa v lesoch Malých Karpát asi nedožijeme (okrem okruhu na Pezinskej Babe), musíme si vystačiť s tým, čo si urobíme sami.

Trasa

Modra-Piesok (Zochova chata) – Rybník Fúgelka – Panský dom – Hubalová – Čermákova lúka – Modra-Piesok

Po fotkách od kamaráta Dušana na sociálnej sieti, z ktorých bolo vidno, že stopa ešte existuje, bolo rozhodnuté – v sobotu sa ide na bežky. Najskôr som nastavený na rovnakú trasu ako pred dvomi týždňami, no hneď ako odparkujem auto pri kaplnke na Zochovej chate si hovorím, že načo by som išiel dva razy po rovnakej trasa tam aj späť. Skúsim vojsť do obory už tu a po starej známej trase od Panského domu sa vrátim späť. Už som viackrát videl bežkárov pokračovať pomedzi chaty za kaplnkou sv. Márie Magdalény, ale nikdy som neskúmal kam idú. Dnes sa zahrám na prieskumníka a pozriem sa do miest, kde som ešte nebol. Papierovú mapu som si nezobral, načo aj, veď som si povedal, že idem iba do Karpát a na známe miesta. Musím sa spoľahnúť len na mapu v telefóne. Teplomer hlási -9 °C, pofukuje vetrík, stromy sú krásne namrznuté a námraza z nich mi padá za golier.

Po odhrnutej ceste sa dá ísť bez problémov aj na bežkách, sledujem stopy bežkára, ktorý išiel predo mnou. Po pár sto metroch však zahol vľavo, ja pokračujem po ceste ďalej. Za poslednou chatou traktor s odhŕňaním skončil, ďalej pokračujem po dávnejšie vyšliapanom chodníku, ktorý má dovedie pred otvorený plot obory. Stopy pokračujú aj za plot a nasledujem ich. V jednom mieste však pešiak odbočil do kopca vľavo, no ja sa vyberám po ceste a púšťam sa miernym klesaním z kopca popri plote, ktorý je vo vnútri obory.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Hmla, mráz a vietor vytvoril v bukovom lese krásne divadlo. Hmla neustále prichádza a odchádza, v lese vládne tajomno. Podľa mapy sa mám dostať na lesnú cestu k potoku Hlboký jarok. Pri pohľade z kopca je potok naozaj hlboko. Spustím sa teda nižšie, vyplaším pritom kŕdeľ vtákov, ktorí si pochutnávajú na niečom v mladej bučine. Aj stôp od zveri je tu neúrekom. Po cestičke popri potoku sa spúšťam nižšie ku križovatke lesných ciest. Podľa mapy mám pokračovať do kopca po spevnenej lesnej ceste. Predo mnou sa sem driapalo nejaké auto, podľa stôp vidno, že šofér ho poriadne potrápil. Medzi stopami od kolies sa však dá pohodlne stúpať. Asi 200 metrov predo mnou mi cestu skríži trojica muflónov. Chvíľu sa mlčky pozorujeme, no pri pokuse vytiahnuť z batohu foťák zver uteká. Foťák si nechám zavesený na krku a v diaľke zazriem čriedu asi tridsiatich muflónov. S krátkym ohniskom však nič nezmôžem.

Na mape je neďaleko odo mňa nejaká stavba. Pôvodne som si myslel, že to bude poľovnícka chata, no prichádzam k veľkému senníku. Kúsok za senníkom ma čaká klesanie po vyjazdených koľajách od auta. Cesta ma privádza k lúke s poľovníckym posedom, oproti ktorému nie je nič iné ako krmelec. Tu musím zahnúť prudko doľava, čaká ma prudké klesanie a chvíľku zvažujem, že by som si bežky vyzul, no nakoniec sa po okraji cesty pustím s bežkami na nohách. Pluhom sa dá udržiavať bezpečná rýchlosť aj v ujazdených koľajách. Až do miesta, kde narazím na trčiaci kameň spod snehu. V tom momente beriem bežky na plecia a pokračujem radšej peši. Dobre robím. Kameňov s ubúdajúcimi výškovými metrami pribúda.

Ďalšia lúka s rozsypaným krmivom a na jej okraji maringotka. Naďalej pokračujem pešo s bežkami na pleci a prichádzam ku Kamennému potoku. Nechce sa mi zachádzať až k mostíku, preto prechádzam cez zamrznutý potok na cestu. Nazval som si ju diaľnica obory, je rozhrnutá až na asfalt a vedie od Účelového zariadenia kancelárie NRSR v Častej–Papierničke. Privedie ma ku krásnemu miestu, ktoré je ukryté očiam širokej verejnosti – rybník Fúgelka, ktorý bol postavený v druhej polovici 19. storočia. Neskôr sa doma v turistickom sprievodcovi po Malých Karpatoch z roku 1935 dočítam, že cesta po ktorej som sem prišiel bola v tom čase jednou z odporúčaných trás na výlety po Malých Karpatoch a pokračovala k horárni pod Grgavým bukom (na TuristickaMapa.sk je to Krvavý buk, našiel som aj pomenovanie Krkavý buk). Tak sem sa musím ešte vrátiť a skúmať.

Neďaleko od rybníka stojí Lesná chatka Rybník. Poza ňu sa dostanem už na bežkách späť na odhrnutú lesnú cestu. Bežky idú znova na plece. Obora je popretkávaná množstvom lesných ciest, väčšinou nespevnených, no v zime, keď sú pod snehom, je to aj tak jedno. Prichádzam k ďalšej križovatke ciest, kde by som mohol z „diaľnice“ odbočiť doľava a dostať sa pred Panský dom. Rastie tu množstvo červených smrekov (smrekovce opadavé) na jeseň tu musí byť krásne, no vtedy by som pohyb v obore radšej neriskoval. Pokračujem stále pešo po odhrnutej ceste. V najvyššom bode leží na ceste asi 5 cm „snehu“ ktorý napadal z mrznúcej hmly. Okolo mňa lieta množstvo vtákov. Sýkorky, farebné stehlíky, červenobruchaté hýle... ornitológ by si prišiel na svoje. Aj ma mrzí, že som im nezobral niečo pod zub. Veď ani pre seba okrem termosky s čajom nič nemám.

Obúvam bežky a veziem sa z kopca dole k prístrešku, ktorý má najlepšie časy za sebou. Podľa mapy sa spevnená cesta kľukatí a odbáča vpravo. Baterka v telefóne hlási iba 34 %, preto mobil putuje do vnútorného vrecka. Môj cieľ je vľavo, preto sa vyberám nespevnenou, zato zasneženou lesnou cestou do sedla medzi Baďurkou a Opáleným. Z Opáleného bol vraj kedysi „úchvatný pohľad na Bielu skalu“, uvádza Turistický sprievodca po Malých Karpatoch z roku 1935.

Cesta by sa tu mala rozdvojiť, no vpravo je len nejaký žľab s popadanými stromami. Nasledujem preto zver a po jej stopách, idem popri plote doľava, aj keď v mape cesta končí niekde na vrchole. Vtom z vrecka začujem tiché pípnutie a mobil mi dáva adiós. Ešte z posledných 2 % baterky vyžmýkam pohľad na mapu, zapisujem si ho do hlavy a čaká ma strmý pád lesom o vyše 50 výškových metrov k potoku Pajdla. V bežkárskych topánkach padák nie je žiadna zábava. Navyše ľad na potoku je na moje počudovanie aj v mrazoch veľmi slabý a v jednom mieste sa ocitnem pravou nohou takmer po koleno vo vode. Našťastie len na chvíľu a voda dnu neprenikla.

Cesta stúpa popri potoku, nemám kam zablúdiť, dovedie ma až k miestu nazvanému Panský dom, kde nie je núdza o ľudí a ani o stopu. Nejaký odvážlivec dokonca odbočil zo stopy k sedlu Skalka a išiel mi oproti. No asi po kilometri klesania ho to prestalo baviť a vrátil sa späť.

Červená značka, ktorá je súčasťou Štefánikovej magistrály a zároveň Cesty hrdinov SNP, kedysi viedla okolo chátrajúceho domčeka. Na niektorých stromoch si možno ešte všimnúť vyblednutú pôvodnú značku.

Doplním tekutiny z termosky, pozdravím sa s okoloidúcimi bežkármi a vydávam sa smerom k Hubalovej. Pôvodná stopa je prejdená autom, no bežkári sa nedali odradiť a vytvorili si novú medzi kolesami. Asi na pol ceste medzi Panským domom a Hubalovou ma čakajú dve prekážky v podobe padnutých stromov. Keď som videl stopy po aute, potešil som sa, že jeho posádky aspoň prepílila stromy a sprejazdnila cestu, no opak je pravdou. Pred prvým stromom sa auto otočilo. No čo už, treba podliezať a prekračovať. Miniem strapatý kmeň, ktorý je asi pozostatkom veternej kalamity a o chvíľu som vonku z obory, na rázcestí Hubalová.

Ďalej pokračujem po červenej značke na Čermákovu lúku. Do sedla pod Gajdošom ma čaká takmer 150 výškových metrov. Na kraji lesa sú značky, že v lese prebieha ťažba, zo začiatku je stopa prejazdená krížom-krážom traktorom, no po asi 200 metroch sa dá bezproblémovo pokračovať po zvyšku stopy. Je to skôr široký utlačený chodník. Hmla hustne, pod Gajdošom nevidno na krok. Miernym klesaním pokračujem k Čermákovej lúke. Obieham partiu chlapov, na sánkach si vezú kotlík. Boli na Gajdošovi a varili guláš.

Prichádzam na Čermákovu lúku, miesto, kde nestretnúť človeka je umenie. No dnes je tu pusto. Po chvíli prichádza starší manželský pár na bežkách a za ním ďalší ľudia. Od Čermáka sa spustím po neznačkovanej lesnej ceste. Čaká ma záverečný a najrýchlejší zjazd dnešného dňa. Oproti mne hore nešliape nikto, môžem si to naplno vychutnať. Stopa dávno zmizla, chodník je vyhladený od pluhovania. Ešte záverečné metre popri opravenej asfaltke k huncokárskemu cintorínu a po modrej značke schádzam k autu. Posledné klesanie absolvujem radšej s bežkami v rukách. Aj tak ma zaujíma, čo sa skrýva za plotom v maringotke.

Na maringotke je natiahnutá veľká mapa Malých Karpát s vyznačenými huncokárskymi sídlami. Kto by nevedel, kto boli Huncokári, tak tu je vysvetlenie zo stránky Huncokari.sk: Huncokári boli prisťahovalci z nemecky hovoriacich krajín, ktorí prišli na pozvanie našich bývalých zemepánov. Ich pomenovanie vzniklo skomolením nemeckého slova Die Holzhacker (drevorubač). Sami sa nazývali Waldleute (lesní, horskí ľudia). Pomenovanie Huncokár vnímali ako posmešné.

Huncokári až do polovice 20. storočia bývali na horských samotách v izolovanom prostredí, preto sa ich kultúra, reč, zvyky a ostatné aspekty života akoby zakonzervovali v karpatských lesoch. Huncokári bývali po obidvoch stranách Malých Karpát, ktoré vlastnili rôzni zemepáni. Niektoré lesy vlastnili aj mestá ako napríklad Modra. Jednotliví vlastníci si preto vytvorili svoje strediská, kde mali svojich lesmajstrov a im podriadené strediská. Rodiny huncokárov bývali na samotách priamo v lese. My, potomkovia Huncokárov, sa dodnes spolu stretávame a rozlišujeme sa podľa stredísk vytvorených našimi niekdajšími zemepánmi.

Brána k maringotke je zatvorená, na jar sa sem určite pôjdem pozrieť, či je niečo zaujímavé vo vnútri. Teraz nám ostáva len dúfať, že zima ešte nepovedala posledné slovo a sneh sa čo najdlhšie udrží a umožní mi spoznať ďalšie nepoznané miesta v Malých Karpatoch.

Fotogaléria k článku

Najnovšie