Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Výhľady
Výhľady Zatvoriť

Túra Lastovičí vrch, Jedľovec a Kloptaň z kupeľov Štós

Už doma pred cestou do kúpeľov som spriadal plán, kam vyrazím aspoň na jednu jesennú turistickú trasu. Podľa časových údajov to vychádzalo na Kloptaň a potom dole do Mníška, aby som sa dostal aj nejako autobusom späť. Po dažďoch a snežení sa malo trocha vyčasiť, a tak piatok mal podľa predpovedí byť tým dňom „D“. Nevyužiť takúto možnosť pre turistiku by bol predsa hriech a vždy ma táto lokalita lákala za poznaním čarokrásnej prírody Volovských vrchov.

Vzdialenosť
19 km
Prevýšenie
+1050 m stúpanie, -1225 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 14.10.2016
Pohoria
Volovské vrchy
Trasa

Trasa

Kúpele Štós – Priporčie – Lastovičí vrch – Jedľovec – sedlo Jedľovec – Zbojnícka skala – Kloptaň – Hutná hoľa – Mníšek n / Hnilcom

Ešte pred raňajkami stíham jednu procedúru a z plným žalúdkom vyrážam v ústrety jesennému dňu. Možno ešte vo výške nad tisíc metrov bude aj nejaký sneh po ochladení a snežení, ktoré bolo v predchádzajúcich dňoch. Prechádzam okolo malého jazierka nad parčíkom s kúpeľnou vílou a už som pri smerovníku, kde sa na chvíľku zastavím, aby som si pozrel údaje písané na tabuľkách. Odteraz už bude pre mňa smerodajná len červená značka až k vrcholu Kloptaň. Hneď nad kúpeľmi vyplaším srnky, ktorým sa ani veľmi nechce zutekať, a tak až po dlhšej chvíli zbehnú po svahu hlbšie do lesa. Po chvíli som na štátnej ceste, ktorú musím prejsť a pokračovať na jej druhej strane. Je tu pri malej lúčke mokrejšie, tak sa snažím to obchádzať, aby som na konci nevyzeral ako čert. Cesta lesom ubieha v pohode, značenie je veľmi dobré a ja sa cestou teším z každej maličkosti. Veď preto som sa aj vybral na túru - aby som trocha pookrial na duchu a spoznal nové pekné zákutia Volovských vrchov.

Dostávam sa k smerovníku Pripočie, kde odbočí zelená značka smerom na Smolnícku hutu, ja však ostávam na červenej E 8 - Ceste hrdinov SNP, ktorou budem dnes kráčať ďalej. Miestami je to blatisté, niekde idem trávou, lesom, rúbaniskami. Občas sa objaví výhľad na okolie, a tak po štyroch kilometroch som pod vrchom, kde mi tabuľa KST – Skoba Vyšný Medzev napovie, že som pod Lastovičím vrchom. Vpravo je kríž s tabuľkou na pamiatku padlým legionárom v roku 1919. Trocha sa osviežim, aby som mohol pokračovať ďalej, ale stále mi vnútorný hlas našepkáva - chod sa pozrieť aj k vrcholu, času máš dosť. Neodolám a už kráčam lesnou cestou k vrcholu, neviem čo tam bude, ale som prekvapený a nakoniec neľutujem, že som si trocha zašiel.

Lastovičí vrch ( 1061 m)

Ten necelý kilometer stal za to. Na vrchole je veža vykrývača signálu, ale aj pekný výhľad smerom na Kojšovskú hoľu, Kloptaň, ale aj čo to tam vidím - Vysoké Tatry s vrcholkami odetými v bielom snehovom šate, krása. To je odmena za čas strávený navyše a mimo trasy. Dole zbehnem trocha rýchlejšie, aby som dobehol stratu a už kráčam v slnečných jesenných lúčoch v ústrety ďalším prekvapeniam, ktoré na mňa dnes určite ešte čakajú. Po pravej strane mám nádherný pohľad do doliny. Obchádzam Lastovičí vrch, po pravej ruke mám stále peknú panorámu Volovských vrchov, mierne klesám do sedla, a potom nahor pod vrchol Jedľovec.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Čo tak nájsť aj tento vrchol, veď je to len 936 m a som niekde v 900 m, možno sa mi to podarí. Škoda, vrchol som nenašiel, bolo to celé zarastené. A tak sa predieram húštinami, strminou pomedzi ihličnany dole k lesnej ceste a turistickému chodníku. Konečne som na značke a už sa hneď lepšie dýcha. Klesajúc mierne dole sa po chvíli dostávam do sedla pod Jedľovcom, kde je aj smerovník a kde sa križuje červená trasa z modrou, prichádzajúcou z Medzeva smerom na Smolnícku pílu. Som na 840 m, a tak teraz budem musieť opäť stúpať cez les, mladinu, kde občas obchádzam padnuté stromy alebo konáre. Miestami sa ešte objaví aj nejaký ten fliačik snehu a po zhruba dvoch kilometroch sa dostávam k miestam, kde to vyzerá ako v začarovanej krajine - suché stromy, niektoré aj padnuté na zem a tie sa musia obísť. Za chvíľku sa objavuje nejaká skalka, a tak hneď moje srdiečko trocha zajasá, veď práve takéto miesta mám veľmi rád. Neviem, ako sa to volá, ale výhľad je stadiaľ už lepší na celé okolie. Hlavne však smerom do doliny, kde je nejaká dedina, pravdepodobne Smolnícka Huta.

Zbojnícka skala

Stále je ešte vidieť aj k Vysokým Tatrám, ale to ešte nie som celkom na vrchole, ten je niekde medzi suchými stromami a skalkami. Tu nachádzam aj nápis pod jednou zo skaliek, že sa jedná o Zbojnícku skalu s 1147 m. Celkom pekné miesto. Som niekde v polovici dnešného putovania, a tak si tu trocha aj oddýchnem, potrebujem sa trocha osviežiť teplým čajom a po chvíľke pokračujem po hrebeni sem tam okolo nejakej skalky. Na miestach, kde je len niekoľko suchých stromov a len nové stromčeky, ktoré zatiaľ ešte nezastierajú výhľad na okolie, mám stále možnosť dobrých výhľadov. Už sa objavuje aj vrch, ktorý má byť vyvrcholením dnešného putovania Volovskými vrchmi. To však ešte musím zísť nižšie, do sedla medzi Zbojnícku skalu a Kloptaň, a potom vystupať k samotnému jeho vrcholu. Pokračujem zo sedla nahor, prevýšenie však už nebude veľké, čaká má iba okolo stovky metrov. Nadchýnajú má miestami krásne jesenné farby v miestach, kde je viac listnatých stromov. Predsa je tu október a to je čas jesenných farieb. Cestou ešte niekoľko skaliek v húštine a konečne to vyzerá, že som pod vrcholom, je to tu oveľa redšie a podobá sa to trocha miestu zo Zbojníckej skaly. Som na vrchole a objavuje sa aj drevená vyhliadka.

Kloptaň ( 1154 m)

Konečne som v mieste, ktoré som mal v pláne navštíviť už dávnejšie, len až teraz nastala ta pravá chvíľa k splneniu predsavzatia. Niečo snáď aj o samotnom mieste s vyhliadkovou vežičkou, ktorá je celá drevená čnejúca do výšky tak desať metrov. Medzi podperami samotnej veže je umiestnená aj chránená časť, menší zrub s lavicou, v tom kde je možnosť sa ukryť pred nečasom a možno aj prenocovať. V okolí je aj 20 ha prírodná rezervácia, ktorá od roku 1989 chráni v Slovenskom Rudohorí žijúce rastliny a živočíchov. Dávam si dole ruksak, aby som sa mohol pohodlnejšie dostať rebríkom na najvyššie poschodie vyhliadkovej vežičky a trocha si obzrieť okolie, pokochať sa prírodou a okolitými kopcami aj dolinami. Odtiaľto už budem stále len klesať k cieľu dnešného turistického dňa. Teraz sa venujme iba Kloptani. Je tu miesto s ohniskom, stolom a lavicami na oddych a vedľa smerovníka aj schránka s vrcholovou knihou. Pekne ju vyberám a píšem do nej slová, ktoré sa mi práve rodia v mysli, nech je v nej zaznamenané, že som tu bol, že som bol nadšený prírodou, okolím a všetkým čo som dnes videl a zažil. Z veže je veľmi dobrý výhľad na východ, západ a sever, do dolín, kde sa objavuje v diaľke aj nejaké mestečko - pravdepodobne Gelnica aj Mníšek n. Hnilcom, kde budem dnešné putovanie končiť. Na východe Kojšovská hoľa, Vysoké Tatry sa už pomaly strácajú v opare. Dole, v smere kadiaľ budem pokračovať, je ešte Hutná hoľa. Schádzam a posiľňujem sa trochou jedla, keksom a všetko zapíjam čajom. Slniečko svieti a je tu tak pekne, že sa človeku ani nechce odísť, ale ešte ma čaká kus cesty, a tak odchádzam z tohto prekrásneho miesta. Smerovník, ktorý tu je, v podstate určil aj smer mojej cesty. Opúšťam červenú SNP–čku a budem pokračovať po zelenej do Mníška n. Hnilcom.

Stáčam sa na severozápad a klesám po hrebeni značkovaným chodníkom až k lúčke s posedom a smerovníkom pod Hutnou hoľou. Trochu ma aj táto láka, ale neviem či by som stíhal autobusové spojenie do kúpeľov. Veď k cieľu ostáva ešte takých 7 km. Smerovník udáva čas hodinu a tri štvrte, čo by aj zodpovedalo dĺžke. Pokračujem už iba lesom, kde-tu ma niečo upúta, kvietok, nejaká huba rastúca na okraji chodníka... až sa dostanem na okraj lesa, kde je viac briezok. Začína tu aj veľká lúka oplotená elektrickým ohradníkom a naskytá sa pohľad do doliny Hnilca. K riečke je to ešte kúsok a cez lúky sa mi občas stratí aj značka. Nejako ma zmätie ten ohradník, a tak trocha odbočím vľavo od značky. Dostávam sa k brodu, ale po roztopenom snehu je v riečke dostatok vody, a tak sa vôbec nepokúšam o jej zdolanie. Vraciam sa naspäť a hľadám možnosť, ako sa dostať cez oplotenie. Nakoniec nachádzam možnosť odopnutia tohto elektrického oplotenia a v pohode sa dostanem aj k značkovanej trase, ktorá práve tu pokračuje cez dedinu. Cez most prechádzam na druhu stranu, tu odbočuje aj značkovaný chodník vpravo smerom ku železničnej stanici. Ja sa však chcem dostať do centra dediny a orientáciou je samozrejme kostolná veža. Pokračujem týmto smerom až som konečne pri kostole a obecnom úrade, za ktorými je autobusová zastávka. Je tu niekoľko ľudí, ktorí čakajú na nejaký ten spoj. Chodí ich stade viac na rôzne smery. Môj pôjde až o necelú hodinku, lebo nechcem prestupovať, ale ísť priamo až do kúpeľov Štós. Aby som zbytočne nestál na zastávke, tak sa trocha poobšmietam po centre nech mi ubehne rýchlejšie čas. Konečne prichádza aj môj autobusový spoj a už sedím na sedadle a pozerám sa na okolitú krajinu. Prechádzam cez Smolnícku pílu, Smolnícku hutu, Smolník a potom serpentínami do sedla nad kúpele a o chvíľu som na mieste, kde som ráno začínal dnešné putovanie.

Čo dodať na záver dnešného dňa? Prežil som veľmi pekný, slnečný jesenný deň a spoznal nové miesta v prírode. Musím povedať, že aj značenie bolo fajn, a tak som nemusel nikde blúdiť. Zase som využil svoje tulácke nutkanie na spoznanie nových miest a už teraz viem, že sa sem budem chcieť ísť pozrieť aj v budúcnosti. Veď práve túlanie prírodou mi dodáva silu a dobíja batérie pre fungovanie v dnešnom uponáhľanom svete.

Fotogaléria k článku

Najnovšie