Krajný severovýchod Slovenska je, aj napriek známym atrakciám ako Dukla či drevené kostolíky, nie veľmi navštevovanou oblasťou. Do marca tohto roku som týmto kútom tiež len prechádzal a až v marci som prvýkrát navštívil a prešiel pár kilometrov v Údolí smrti. No, ale až v závere augusta 2015 sme sa na popud môjho parťáka Mareka rozhodli stráviť v tomto kraji tri dni.

Plán bol taký, že v prvý deň zájsť do Príkrej, druhy viac-menej pešo-stopo-busom po drevených kostoloch s prienikom do vojenskej tematiky v Údolí smrti a deň ukončiť v útulni na Rohuli. A až na tretí deň nás mala čakať typická dlhšia túra po hranici s koncom na Dukle a s návštevou Duklianskeho pamätníka a vyhliadkovej veže.

Prvý deň

Habura – Klimov – Mihucov kút – Jastrabec – Plat – sedlo pod Beskydom – Príkra – Bodružal

Asi len málokomu napadne miesto začiatku našej trojdňovky. Vybral som si Monastyr v Krásnom Brode pred Medzilaborcami. Teda to bol len “predkrm”, túra začala až v Habure. V tejto oblasti som ešte vôbec nebol a patrilo sa zastaviť aj pri zrúcaninách Monastyra z 18. storočia v Krásnom Brode. No jeho drevení predchodcovia tam stáli už v 15. storočí. Našťastie, dobrý pocit z málo známych ruín len pomaly vyprchával pri frustrujúcej neochote miestnych šoférov zastaviť dvom ľuďom a zobrať ich pár kilometrov do Medzilaboriec, ktoré sme museli odšliapať. Aspoň že nepieklo ako pár dní predtým. V Medzilaborciach, pred sochou (fontánou) s Andym, sme si dali desiatu a čakali na autobus. Čakanie sme si spríjemňovali ďalším frustrujúcim stopovaním. Až ochotný Poliak, ktorý si všimol naše batohy, nás zobral do Habury.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nie najlepší dojem z neochotných miestnych prešiel, až keď sme vyšli z dediny a stúpali prvé metre do kopca na Klimov. Predtým nás ale prekvapili dve neznáme miestne atrakcie. Prvým bol drevený kostolík, ktorý sme hádali v inej časti dediny, ale najmä socha kniežaťa Laborca na pahorku nad kostolíkom, ktorú by som len márne hľadal na mape. Vyšli sme popri štyroch informačných tabuliach na kopček, čnejúci sa nad Haburu, s parádnym výhľadom a sochou, v ktorej útrobách bola nasypaná zem zo všetkých rusínskych miest a dedín Slovenska.

Zišli sme späť a na chvíľu zašli ku kópii dreveného kostolíka, ktorý na zlosť nasledovníkom, starí Haburčania darovali Malej Poľane a ich potomkovia predali do Čiech. Následne dnešní Haburčania vyvíjali snahy o navrát originálu, ale to im nebolo dopriate, tak si aspoň postavili kópiu. Spolu zo sochou Laborca a nádherným výhľadom je to zaujímavý cieľ nielen pre regionálnu turistiku.

Zvyšok trasy do Príkrej nie je ničím špecifický, iba ak na tuláčenie. Poväčšine v lese, s pár lúčnatými intermezzami. Skôr by bodla cyklotúra po cestách Duklianska, čo prv navrhoval parťak. Ale bicykel mám nie veľmi dobrý, tak prevážila pešotúra. Značky sú celkom dobré, dokonca rázcestníky nie sú socialistické, práve naopak, nové! Po chvíli sme teda pokračovali v túre, aby sme stíhali dôjsť do cieľa. Od kostolíka sme opäť vyšliapali do vedľa stojaceho mierneho kopca s ďalšími peknými výhľadmi, ktoré si môžete pozrieť aj v čierno-bielom podaní budovateľského filmu z 50-tych rokov 20. storočia, keď dobrí komunisti zakladali družstvá aj v horách - v Habure.

Cestou sme vošli do lesa, kde sme po miernom stúpaní za chvíľu natrafili na rázcestník Klimov, smerujúci aj do bydliska rodičov Andyho Warhola v Mikovej. No tam sme neschádzali, ale po hrebeňovej červenej sa vydali na sever na hranicu, kde v Mihucovom kúte sme odbočili na žltú a následné na zelenú, ktorou sme na kamošove naliehanie len zišli na asfaltovú modrú. Jediným niečím novým na trase bola chata s neďalekým pramienkom, ktorej veranda sa dá použiť na núdzové útočisko. Ale keďže stojí na absolútne nezaujímavej trase v nezaujímavej oblasti nezaujímavého kúta Slovenska, tak pochybujem, že tam niekedy niekto bude chcieť prespať...

Modrá asfaltka skončila veľkou lesnou točňou s výstražnou tabuľou Pozor štátna hranica. Značka sa vnorila doprava do lesa a následne kdesi doľava a stretla sa zo žltou na Jastrabci s ďalším novým smerovníkom a dokonca zošitom na zapísanie. Vďaka jeho žltému nasmerovaniu sme vyšli na lúky sťa klin zarazené v lesoch nad Príkrou tesne pred západom Slnka. Vyzeralo to tam ako poľovnícky raj, keďže tam bolo niekoľko posedov. Za pološera sme konečne zišli do Príkrej, kde nás v “centre“ dediny privítala plechová búda autobusovej zastávky. Rýchlo sme zašli ešte pozrieť drevený kostolík a následne kdesi v dedine našli ako-tak vhodne miestečko na prespatie.

Druhý deň

Tento deň sme začínali aj končili peším pochodom, medzi tým stopovaním či dokonca dohodnutím presunu. Trasa z Príkrej do Bodružalu vedie po asfaltke a nechcelo sa mi ňou isť, keďže radšej som chcel ísť lesom do Mirole, aby sme sa následne nemuseli vracať rovnakou asfaltkou z a do Bodružalu. Ale to sme nemali večer predtým zísť práve cestou do Príkrej. A to sa mi ráno tiež nechcelo, tak som vybral asfaltku, ktorou som nechcel viac ísť...

Že sa vám to zdá ťažko pochopiteľné a pritiahnuté za vlasy? No, máte pravdu. Ale neprekáža! Do Bodružalu sme došli pešo, lebo zas nás nikto nezobral, keďže ani nikto nešiel. Ale do Mirole áno, takže včerajšia medzilaborecká mizéria aj tu zasahovala, tak nás nie malo šoférov opäť odignorovalo. Prešli sme sa teda opäť, až sme došli k malému skromnému drevenému kostolíku v Miroli, pofotili a obrátili sa späť. Vyzeralo to na ďalšiu šliapačku, ale našťastie nás zobrali skoro rodáci od Sabinova. Klišé o malom svete platí aj na nedôverčivom severovýchode.

V Bodružali sme nakukli aj do vnútra kostola. Následne som mal ďalší výborný nápad ísť cez kopec do susedného Krajného Čierneho. Prvotná krásna cestička okolo kostola v Bodružali nás nasmerovala do lesa, kde ale hneď zmizla a môžem ďakovať parťákovi, že mi neobúchaval o hlavu celé blúdenie a štveranie sa necestou cez... Až vďaka rade pilčíkov, sme sa dostali na cestu, ktorá nás priviedla na zelenú značenú asfaltku z Kožuchoviec do Krajného Čierneho. Došli sme, napojili sme sa pri studni a vybehli k drevenému kostolu. Poliaci tam práve usádzali nový vrch hrobu.

Milý starček z krásneho dreveného domu mi dovolil nabrať vodu a idúc dole dedinou sme stopili domáceho, ktorý práve smeroval do Svidníka. To bol síce náš čiastkový cieľ, ale medzitým sme chceli pozrieť v blízkych Hunkovciach nemecký cintorín z prvej svetovej vojny a tiež drevenú cerkev. Cintorín stoji za návštevu a zaujal ma najmä hrob nemeckého vojaka – môjho menovca... Pri cerkvi, ktorá je v centre dediny, sme stretli manželský pár zo Slovinska, ktorý nás ochotne zobral autom. Na oplátku sme im navrhli návštevu vnútrajška Ladomirovského dreveného kostolíka. Samozrejme sa im páčil. Následné nás zobrali až do Svidníka, kde som im navrhol ešte odbočku do Bardejova. Či tam naozaj došli sa nikdy nedozviem.

Vo Svidníku, keďže sme mali veľa času, sme zašli okolo parku vojenskej techniky pri múzeu k pamätníku okup... pardon, osloboditeľov a následné neskorších bratských “pomáhačov”. A keďže kamoš chcel vidieť Poddukliansky skanzen, prebehli sme cez cestu a vyštverali sa ku skanzenu. Nakoniec dobrý nápad, lebo aj tak sme mali more času. V skanzene zaujala stará Korczma, v pár maštaliach chované kravy a pekne na modro namaľované domčeky. Akurát mi pri posledných modrých domoch začalo signalizovať, že mám malo miesta na ďalšie fotky, tak ma skoro “oné”. Mal som ešte pol dňa a ďalší deň pred sebou a nejakých pár miest, ktoré som si chcel zdokumentovať. Nastalo horúčkovité prehodnocovanie opodstatnenosti uchovaných fotiek a následné vymazávanie záberov, ktoré nevyhoveli.

Času sme mali stále dosť, tak sme zašli na obedík, ktorý parťák pochválil nielen predo mnou, ale aj pred čašníčkou, aby odkázala kuchárovi. Po obede sme ešte zašli kúpiť pivko na večer a následne skúšali stopovať k Taranu. Keď konečne po asi polhodine nám na trochu komické posunkové dorozumievanie v štýle my v aute ideme doprava a my stopujeme tiež doprava, zastavili a zobrali k asi 1 km vzdialenému rázcestiu. Skoro ma vystrelo, lebo som si myslel, že je to ďalej. Keďže však kamošovi to bolo fuk a najmä ochotná dvojica išla až za Údolie smrti, tak som opäť ja neochotne privolil a hodili nás až na začiatok Údolia smrti. Tým sme síce ušetrili pár kilometrov pešochodu, ale aj mojej návštevy Tarana, ktorý mi po druhýkrát ušiel vďaka stopovaniu, pričom v marci to bolo opačným smerom.

Pokračovanie uverejníme o týždeň.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek