Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Pamiatkami Podduklianska II. - smrtiaca oceľ

Počas stáročí na Poddukliansku nemala oceľ také významné miesto v živote miestnych ako drevo. No cez prvú a najmä druhú svetovú vojnu sa to diametrálne zmenilo a zasiahla tunajší kraj veľmi výrazne. Smrtiaca oceľ neznamenala len smrť tisícov padlých vojakov, ale aj desiatok domácich a dala názov Údoliu smrti.

Vzdialenosť
32 km
Prevýšenie
+1428 m stúpanie, -1356 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 31.07.2015
Pohoria
Nízke Beskydy: Ondavská a Laborecká vrchovina (CHKO Východne Karpaty)
Trasa
Voda
prameň Podomky v Údolí smrti prameň v Belejovciach
Nocľah
Miťová útulňa na Rohuli
Doprava
Svidník (bus) - Kružlová (bus)
Vyšný Komárnik (bus) - Svidník (bus)
SHOCart mapy
» č.1116 Dukla, Medzilaborce (1:50.000)

Ako som písal v prvej časti putovania, túrou sme druhy deň začínali, ale aj končili. Tentoraz od Údolia smrti, kam nás zobral ochotný pár zo Svidníka. Akurát som prišiel o taran. Do tretice sa to už snáď podarí!

Trasa

Údolie smrti – Kružlová – Rohuľa – Belejovce – Vápenicke sedlo – Filipovské sedlo – sedlo Mazgalica – Stávok – sedlo pod Stávkom – Šarbov – Krajná Porúbka – Dukliansky priesmyk – Vyšný Komárnik

Prešli sme od vstupnej tabule s názvom Údolie smrti po pravej strane a vyšli popri tankoch T-34 k rozhľadni s tiež fajnovým výhľadom. Odtiaľ sme zišli dole do dediny Kružlová, odkiaľ som vedel ako sa dostať na Rohuľu. Vedel som však len o dlhšej trase, ktorú som absolvoval na prelome zimy a jari a ktorá išla z dediny doprava cez bývalé JRD a potom oblúkom ponad les k Rohuli. V dedine sme síce naďabili na lokálnu žlto-bielu značku, ktorá vyzerala byť kratšia, ale viedla cez cigánsku osadu. Boli sme nadšení... Predsudky a zlé scenáre robili svoje. Voľky-nevoľky sme sa ňou vydali. Osadníci ale, zjavne zvyknutí na turistov, nič neriešili a dokonca aj odzdravili, keď sme pozdravili. Takže sme im asi trocha krivdili.

Vyšli sme vyššie k smerovníku, ktorý nás posielal do lesa. Ale pokračovanie trasy sme v lese nenašli, tak sme blúdili. Už som chcel ísť ďalej doľava oblúkom k neďalekej modrej, ktorou som išiel pri prvej návšteve, ale nakoniec parťák razantne vybehol do strmáka hory a tam sme objavili pokračovanie lokálky, ktorá prichádzala sprava a po ktorej sme došli opäť k zmienenej modrej. Už len krátkym výbehom na Rohuľu sme dorazili k Miťovej chate a rozhľadni, kde sme chceli prespať. Prišli sme tak akurát na západ slnka. Výhľady ďalekosiahle, oproti marcovému mlieku zjavný posun viditeľnosti. Rozložili sme oheň a ten asi privábil štyroch Čechov. Trocha sme pokecali a išli sme spať. No vďaka blchám, ktoré asi rozniesla hrmotajúca veverička, sme sa v noci budili. Inak ale Miťova útulňa slúži na česť jej staviteľom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

3. deň

Konečne až na tretí deň sme absolvovali normálnu dlhšiu, ale z 2/3 otravnú hojdačkovú trasu. Z Rohule sa nám veľmi nechcelo, ale o druhej poobede sme museli byť v Duklianskom priesmyku, keďže nám išiel autobus. Tak sme si museli pohnúť. “Našťastie” trasa väčšinou prechádzala lesmi, takže sme minimálny čas stratili civením do krásneho okolia. Jedine prvá tretina, po Vápenické sedlo viedla po otvorených lúkach. V prvej a na dlhší čas jedinej dedine, ktorou sme prechádzali, v Belejovciach zaujal výdatný prameň, potom smerovník so svetovými metropolami a asi najkrajšia autobusová zastávka. Akurát tam asi veľa autobusov nezájde…

Pre zaujímavosť, na neďalekej kóte Kalinec, ku ktorej vedie modrá odbočka, by sa mali nachádzať zrekonštruované zákopy a delo z 2. svetovej vojny. Neďaleko Vápenického sedla sa nachádza malý prístrešok s krížom a dokonca v lese by mal byť prameň, ktorý sme ale neskontrolovali. Vnikli sme do lesa za účelom dostať sa na hraničnú červenú. K tomu bodu sme však nedošli, keďže sme tesne pred ním odbočili po červenej lokálke k hrobu vojaka a následné pokračovali k pamätníku zbytočnosti vojny. Tu sme našli červenú hraničnú trasu, po ktorej sme postupovali až za horu Stávok.

Keď boli sem-tam výhľady, tak v hojdačkovom teréne zanikli a jediné zaujímavé miesto bolo s pohľadom smerujúcim do poľského Magurskeho Parku Narodoweho. Oboroh v sedle Mazgalica neprekvapil, ale na hore Stávok áno. Článok o ňom je už dlhšie na Hikingu. Rozhľadňa na Stávku vyzerá byť krehká, ale bola, až na pár chýbajúcich čiastok rebríka, bezpečná. A s výhľadmi na všetky strany, ktoré však zanikali v opare. Zišli sme z nej a tiež z hraničnej “hrebeňovky” do dediny Šarbov, ktorou sme si chceli skrátiť cestu a načerpať vodu. Lenže značku sme stratili a aj keď sme do Šarbova po blúdení zišli, nikde nikoho, lebo celá dedina, v počte asi 11 duší bola na omši v inej dedine. Až nad ňou sme stretli hospodára z mesta, nápadne pripomínajúceho známeho expolitika Migaša.

Lúkami sme prešli do Krajnej Porúbky, kde sme sa dostali okľukou okolo ohradeného pozemku s plemennými býkmi, ktoré vyzerali nie veľmi mierumilovne. Predsa sme sa len dostali do dedinky a spýtali sa prvého miestneho na cestu na hranicu. Poradil a zároveň, ako bývalý turista, pozval nás na pivko. A veru, dobre padlo a hneď aj naštartovalo na druhú poradenú skratku strmým nástupom popod elektrické vedenie do hraničného hrebeňa. Tam sme hneď našli červenú, po ktorej sme lesným terénom došli do Duklianskeho priesmyku.

Apropo, upozornenie. V čase prechodu ešte zelená do Šarbova na TuristickaMapa.sk existovala a stále existuje na freemap. No teraz na TuristickaMapa.sk je vymazaná. Naproti tomu pribudla zelená z Krajnej Porúbky na hranicu, zhruba trasou, ako nám prvotne radil ochotný miestny turista. Tiež pribudla zo sedla pod Stávkom modrá, pretínajúca Cestu hrdinov SNP (červená), a ktorá končí v Nižnej Pisanej. Podľa mňa trocha zbytočne zdvojená trasa k hranici, keďže povedľa, priamo na Stávok sa vinie žltá, ktorá má pokračovanie do poľskej dediny Olochowiec.

Došli sme akurát hodinu pred odchodom autobusu, tak sme mali čas sa zastaviť pri pamätníku, kde na hanbu Vychodňara som ešte nebol. Zároveň bolo málo času, aby sme vyšli na rozhľadňu. Tiež som zabudol pozrieť lietadlo a zákopy, ale na kamarátovu radosť, vyšiel čas na rýchle prezretie dreveného kostola vo Vyšnom Komárniku. Krátky čas sme skúšali stopovať, ale v nedeľu som si veľké nádeje nerobil, keďže kamionisti nútené vajčakovali na parkoviskách a bežní šoféri nás v tomto kraji nemali v láske. Počkali sme si na autobus do Svidníka a následne do Prešova. Tým sa skončilo trojdňové objavovanie drevených a oceľových pamiatok Podduklianska.

Zhrnutie

Jednotlivé tri dni a celkovo túru hodnotím veľmi pozitívne. Mrzí ma akurát, že som sa nezastavil pri tarane či nenavštívil rozhľadňu na Dukle alebo zákopy. Ale to je asi 5 % z toho, čo sa podarilo, so zvyškom som veľmi spokojný. Prekvapila socha kniežaťa Laborca, krásne výhľady na Haburu či trasa z Belejoviec k hraniciam a aj nemecký cintorín. Nesklamali drevené kostolíky, skanzen vo Svidníku alebo Údolie smrti. Značenie, až na niektoré úseky, bolo vynikajúce.

Fotogaléria k článku

Najnovšie