Trasa

Fort Wiliam Visitor Centre – Glen Nevis – Lochan Meall an t-Suidhe – Ben Nevis – Carn Dearg – Allt a Mhuilinn – Distillery – Inverlocky Castle – Lochy Holiday Park Fort Wiliam

Vstávali sme skoro a po výdatných raňajkách nás taxíky previezli z kempu k návštevníckemu centru. Vedúci rozhodli, že si ušetríme kilometre ráno, aby sme vládali dôjsť zavčasu späť do kempu. Tak, taxíkom som ešte na túru nešiel, ale po návrate z túry som im blahorečil. Tak vysokých kopcov, ako je Ben Nevis, je na Slovensku fúra. Ale 1370 metrov prevýšenia, pričom prakticky stále stúpate hore, je problém spraviť aj vo Vysokých Tatrách. Teda pokiaľ nevynecháte tatranskú železnicu.

Po prehliadke návštevníckeho centra sme museli podpísať prehlásenie, že ideme na vlastné riziko a mohli sme vykročiť. Počasie k nám bolo konečne priaznivé a hoci bolo veterno, občas hmlisto, rozpršalo sa až po návrate do Fort Wiliam.

Prvé kroky viedli po drevenom moste ponad riečku na druhú stranu. Zabávali sme sa na ovci, ktorá sa rajbala o oceľové lano, držiace most. Pohybovali sme sa medzi oplotením a kamennými múrikmi, oddeľujúcimi jednotlivé pozemky. Došli sme k smerovníku. Neboli tu značky, len na drevených šípkach napísané názvy. My sme pokračovali na Ben Path. Ohraničená cesta nás doviedla k pokladničke v skale. Tu zbierali dobrovoľné príspevky na udržiavanie trasy na Ben Nevis.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z roviny sme začali stúpať serpentínami hore kamenným chodníčkom. Naokolo bola zeleň, ale nie stromy. Cestou vraj ročne vyjde hore stotisíc ľudí. Pre mňa, vo vzťahu hory – turistika, nepredstaviteľné číslo. Míňali sme ľudí, ktorí podľa mňa išli evidentne po prvýkrát na ťažšiu túru. Mnohých sme míňali pri zostupe a oni ešte stále stúpali hore.

Ako sme naberali výšku, otvárali sa nám prekrásne výhľady do údolia pod nami, ale aj na okolité kopce. Občas hmla všetko zakryla, potom ju vietor odohnal a my sme sa cítili ako v divadle po zodvihnutí opony. Došli sme k jazeru. Naľavo sme sa mali vracať do kempu a vpravo sa pokračovalo na vrchol. Na moje veľké prekvapenie sme sa čoskoro ocitli v hmle a na snežnom poli. Kto mal tenisky, bol veľmi nemilo prekvapený. Chlapík predo mnou ma zaujal neobvyklými ochrannými návlekmi. Prekrývali mu totiž aj prednú polovicu vibramky a tým mal chránený jazyk. Kto absolvoval vojnu a mal na sebe atóm bordel, tomu to môže pripomenúť tie galoše.

Predbehli sme skupinku recesistov. V ruksaku niesli veľkú bábiku, oni boli oblečení za pirátov a podobne. Zo snehu sme vyšli na trávnatú rovinku. Vľavo medzi skalami boli trhliny. V jednej kopa snehu a pod druhou kolmá strmina. Z trávy sme definitívne vyšli na kamenné pole. Kamenní mužíčkovia nám v hmle ukazovali smer a zrazu sme stáli na vrcholovej plošine. Uprostred kamenného mora sa týčil kužeľ s bivakom, vrcholový ihlan, ruina meteorologickej stanice a najvyššie položený pamätník Veľkej Británie. Hore postávala a posedávala snáď stovka ľudí. Bivak je uzatvorený antikorovými dverami. Dnu je miesto tak pre troch ľudí. Vraj je len pre mimoriadne prípady, prespávať sa tu nesmie. Meteorologická stanica fungovala v rokoch 1883 až 1904 a všetko hore nosili na somároch. Vraj ako prvý vyšiel na Ben Nevis 17. augusta 1771 James Robertson. Čudujem sa, že tu nestojí žiadna chata. Pri toľkej návštevnosti by musela mať tržby ako hrom.

Obišiel som si celú vrcholovú planinu, no miesto, kde by nefúkalo som nenašiel. Tak som sa uchýlil pod kužeľ s bivakom a rýchlo sa najedol. Začala mi byť zima, a tak som neváhal a začal zostupovať dolu. Na úrovni jazera som konečne zišiel pod úroveň hmly a dokonca, keď som pokračoval ďalej zostupovou trasou do kempu, prestal fúkať vietor. Naľavo sa mi pri zostupe do údolia ukázal morský záliv a neskôr aj more. Klesal som pomedzi dva hrebene k riečke. Nechcelo sa mi ísť dosť ďaleko doprava k mostíku, a tak som riskol preskakovanie po kameňoch. Šťastlivo som suchý prešiel na druhý breh a pokračoval doľava v klesaní.

Z kopcov sa valilo množstvo potôčikov a bolo tu aj pár celkom slušných vodopádov. Zhora sa údolím dolu valila hmla, a tak som pridal do kroku, aj keď som už skotačenia po skalách začínal mať dosť. Objavili sa prvé nízke stomčeky. Prišiel som k ohrade, cez ktorú viedli schodíky. Za ňou bola lesná cesta a na paneli označujúcom asi parkovisko, visel oznam od našich vedúcich, kade máme ďalej pokračovať. Minul som miesto, odkiaľ zvádzajú vodu do výrobne whisky a úzkym chodníčkom som došiel do areálu podniku. Pomedzi haly so sudmi som došiel k vstupnému areálu, prešiel som križovatku a smeroval do mesta. Do Ben Nevis Distillery pôjdeme zajtra.

Dorazil som k zrúcanine hradu a uvidel jediného Škóta v sukni počas celého zájazdu. Sprevádzal japonských turistov a láskavo im držal nad hlavami dáždnik, kým oni fotografovali. Pozrel som si ešte v depe odstavenú parnú lokomotívu, prešiel som po moste na druhú stranu rieky a bol som rád, že som v kempe. Neskôr sme vystúpili aj na druhú najvyššiu horu Veľkej Británie – 1309 m vysoký Ben Macdhui.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek