Hop – ale mám riešenie. Malé Karpaty. Viem, viem, poviete si – pche – Malé Karpaty a ešte k tomu nejaká Veľká homoľa. Veď to je nič. Takú o ničom túru si tu vymýšľaš? No áno – od Zochovej chaty, keď sa zaradíte do promenády rádoby-turistov, je to tak – máte pravdu. Tadiaľ rád chodievam len v zimnom období, kedy počasie odradí všetkých rekreantov z lokality Zochova chata. Ale vymyslel som si niečo úplne iné. A to si dovolím tvrdiť, že aj keď to je blízko, niektoré časti a dokonca aj kilometre trasy nepoznám. Pozrel som sa do mapy a načrtol som si ďalšiu osmičku do môjho itineráru.

Naštartujem auto skoro už pred obedom, lebo veď viete. Poisťovák. A nasmerujem si to rovno do Modry, nech som čo najskôr tam. V Modre na námestí je fajn parkovisko priamo pod ostrým zrakom strážiaceho národného buditeľa a jeho partie. Pozor – majú pušky, takže sa asi nemusíte veľmi obávať o svojho tátoša. Tak som ho tam nechal a poprosil som Ľuda, nech mi dá na tátoša pozor.

„Neboj Vlado, budem dávať pozor, keby niečo, som tu, dám pozor. A Ty na oplátku pozdravuj chodníčky a lavičky kadiaľ som sa sem-tam tiež vybral.“

Trasa

Modra - Harmónia - Pod Peprovcom - Pod Srnčím vrchom - Široké - Bezová studnička - Traja jazdci - Veľká homoľa - Malá homoľa - Pod Peprovcom - Štúrova lavička - Ingle - Modra

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dobre, dohoda bola uzavretá. Nahodil som batoh na chrbát a poďho, vybral som sa hore námestím sledujúc červenú značku. Dobrú chvíľu popri hlavnej ceste až k horárni pri ceste. Viem, nič moc, ale tešil som sa z fajn počasia a vedel som, že štreka nebude dlho trvať. Veru nie - po chvíli som odbočoval od horárne smerom do záhradkárskej kolónie a popri starom modranskom mlyne som si to prášil do Harmónie. Ešte na mňa dýchala civilizácia. Ale to skôr do času.

Prišiel som do Harmónie a nasmeroval som si to po modrej po ceste hlbšie do Malých Karpát. Modrá však navigovala moju cestu len chvíľu, za poslednými domami som si to nasmeroval doľava na zelenú značku. Chvíľa pochodu lesom a do kopca – následne sa ešte objavili rekreačné domčeky hornej časti Harmónie a po chvíli ma úplne obklopili čerstvo-zelené lesy malokarpatské. Ticho prerušované len spevom vtákov ma od tejto chvíle sprevádzalo skoro celú cestu. Listy mali ešte svoju jarnú sviežo-zelenú farbu. Takto zafarbený les je úžasný. V tom momente nepotrebujem výhľady z veľkých výšok, stačí mi nadmorská výška okolo 500 metrov nad morom.

Kráčam si chodníkom pomedzi buky Malých Karpát, chodník sa vinie hore-dolu a úplne zabudnem, že ráno som mal náladu pod psa. Zelená značka sa po chvíli spojí so žltou, vedúcou od Zámčiska, a spoločne ma dovedú na rázcestie pod Peprovcom. Po ceste nie sú žiadne výhľady, len les a lúky, ale to mi úplne stačí, ide sa mi krásne a spoločnosť mi robia kvety malokarpatských strání. Jednoducho krása.

Križovatka pod Peprovcom je stretávací bod, tadiaľto sa vrátim z vrcholu Veľkej homole, ukončím tým horný okruh z osmičky. Aj keď je dnes horný okruh na mape trošku čapato nakreslený, neprekáža. Tiahnem ďalej po zelenej smerom ku križovatke pod Srnčím vrchom. Je to síce po lesnej ceste – akoby to bolo určené aj pre cyklistické trasy. Ale ide sa mi výborne. Na križovatke pod Srnčím vrchom opúšťam zelenú a dám sa na chvíľu žltou značkou. Ešte predtým si poprezerám studničku pod Srnčím vrchom. Tečie z nej dosť nedôveryhodná voda. Tak si uhnem radšej zo svojej pribalenej. Uvedená studnička je ale pekne upravená, páči sa mi. Ale potrebujem šliapať ďalej.

Stále viem, že musím vystúpať na Veľkú homoľu. Cestou, ktorej časť veľmi nepoznám. Išiel som síce od Pezinka na rozhľadňu, ale to bolo trošku inou trasou. Túto časť trasy som ešte neabsolvoval. Ale je úžasná hlavne tým, že stretávam minimum ľudí, teda stretol som len jedného. Viem, je pracovný deň, cez víkend to je možno iné, ale aj tak si myslím, že túto trasu veľa ľudí nevyhľadáva.

Po žltej som sa dostal k horárni Široké. Nikdy v živote som tu nebol, ale páči sa mi tu. Okolo horárne je krásna udržiavaná lúka, decká sa tu môžu dokonale vyblázniť. Sú tu nejaké hojdačky, lavičky a odpočinkové miesta. Napojím sa na červenú značku zo Zumberga a začínam tiahly dlhý výstup na Homoľu. Cesta vedie v hlbokom jarku a lesom. Tu musí byť asi dosť hríbov. Následne stretávam hubárku, ale nemá toho veľa v košíku. Má však psa, čo vzbudzuje rešpekt. Našťastie ju poslúcha, takže si môžeme povedať pár slovíčok tipu:

„Rastú?“ - „Ani nie, mohlo by to byť aj lepšie.“

Radšej mašírujem ďalej do kopca. Pes vo mne nevzbudzuje dôveru, zazerá a gáni, hubárka vedela prečo si ho drží pri sebe. A viem, že je lepšie byť v dostatočnej vzdialenosti. Jarok ma vyvedie na cestu smerom k homoli. Vedľa cesty je krásna upravená Bezová studnička. Voda tu je fajn, tak si dám odpočinok. Užívam si to. Stromy robia úžasný tieň a vychutnávam si to tu vyvalený v tráve. Oddych ale rýchlo pominie. Cesta sa tiahne do kopca, ja však dlho po nej nemusím. Červená sa tiahne po vyrúbanej časti kopca. Otvárajú sa mi výhľady na mesto Pezinok. Šliapem do kopca, len trošku začínam mať obavy či nezablúdim. Aj keď by som mal ísť stále do kopca. Dlho som nevidel značku a tak si kontrolujem každú odbočku z cesty. Zadýchane naberám výšku, ale už to nemôže byť k vrcholu ďaleko. Každú chvíľu zablúdi môj zrak do údolia. Sem-tam stúpim na spráchnivený peň a fotím. Užívam si prvé lepšie výhľady z kopca. Musím však dávať pozor a hľadať červené značenie. To sa podarilo až na konci výrubu, aj keď so šťastím, ale mám to.

Ešte chvíľu po chodníku v lese a som na Troch jazdcoch. Začína trasa, na ktorej človek stretne plno dovolenkujúcich z lokality Zochova chata – Piesok. Aj sa tak stalo. Ale netrápi ma to, po chvíli aj tak zídem z magistrály a pôjdem si chodníkmi, ktoré prinášajú viac ticha a lesa. Na vrchole si spomeniem na výrok kolegu:

„Vedúci, bol som cez víkend na nenormálnom kopci, strašný, strašný stupák – nevládal som s dychom, bolo to neskutočné – ledva som to vyšiel.“

„A čo to bolo za kopec?“ pýtam sa.

„No Homoľa, išli sme to s deťmi zo Zochovej chaty, ale poviem Vám, nikdy viac!“

Usmial som sa pri spomienke na rozhovor. Nechcel som ho zhadzovať tým, že zdolal taký kopčúlik. Som rád, že aspoň svoje deti vytiahol trošku od televízora a počítača do hôr. Som na vrchole kopca a na vrchole pomyselnej osmičky na túre. Spustím sa severovýchodnou stranou dolu a po zhruba 200 metroch odbočím doprava na modrú značku. Znovu sa ocitnem v tichu lesa – sám so svojimi myšlienkami a pohodou. Krásnym lesom míňam Malú homoľu. Nejdem na vrchol, ani neviem kde je, nechcem sa túlať krovím. Nemám repelent a v kroví a tráve číhajú rôzne maličké tvory, čo vedia znepríjemniť život turistu.

Tak si vykračujem modrou dolu kopcom. Fajn sa mi ide. Prídem na úvozovú cestu odkiaľ mám nové, ale dosť obmedzené výhľady. Ale vďaka aj za to. Osobne sa mi páči aj pekný zelený solitér vyrastajúci na čistinke, nemusím mať úplne dychberúce výhľady. K pohode stačí aj strom. A tak si nadhodím batoh, vyberiem foťáčik a zistím, že sa mi vybila baterka. No čo už, musím k článku asi použiť fotky z iných návštev. Neprekáža.

Po zhruba trištvrte hodine klesania sa dostanem k ukončeniu vrchnej časti osmičky – teda znovu na križovatku pod Peprovcom. Hodím dole batoh a dám si zopár glgov z čutory. „He-he-he – aká čutora, je to len plastová fľaša, Vlado, zase si myšlienkami niekde v minulosti, kedy si chodil s vojenskou čutorou po kopcoch.“ Ale to je dávno.

Nahodím batoh a vydám sa na poslednú časti trasy. Od Peprovca po modrej smerom do Modry. Ani som nečakal aké krásne časti lesa budem prechádzať chodníčkom modrej značky. Chodník sa vinul medzi zeleným parádnym lesom s vysokou trávou po kolená a mne to vôbec nepripadalo, ako by som bol niekde v lesoch blízko Modry. Stromy nad chodníkom vytvárali krásne oblúky. Síce nie víťazné, ale veľmi pekné a mne bolo dobre pri srdci. Zabudol som na poisťováka a bol som rád, že sa schôdzka s ním zrušila.

„Panbodaj šťastia, lavička“ – pozdravím rozbitú lavičku a skalu imitujúcu lavičku v lokalite Štúrova lavička.

„Pozdravuje Vás Ľudo z námestia – vraj na Vás rád spomína.“ – pripomínam jej.

A lavička hovorí: „No to musela byť moja predchodkyňa – ja si nepamätám takého.“

Neprekáža, pozdrav som odovzdal, môžem kráčať ďalej. Vstupujem do modranských záhrad a vinohradov. Popri malom priehradnom múre nad Modrou vstupujem do modranských ulíc, aby som po modrej značke pomaly prišiel k cieľu cesty.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek