Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Ďalšia svetlá chvíľka
Ďalšia svetlá chvíľka Zatvoriť

Bežky Jeseníckou magistrálou na bežkách

Králický Snežník alebo tiež masív Králického Snežníka je geomorfologický celok a vysoká, členitá hornatina na rozhraní Čiech, Moravy a Kladska. Väčšia časť hornatiny leží v poľskom Kladsku. Toľko a ešte viac hovorí o pohorí Wikipedia.

Vzdialenosť
18 km
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 18.02.2017
Pohoria
Česká republika: Králický Sněžník
Trasa
Voda
Chata Slaměnka, prameň pod Tvarožnými dírami
Doprava
Dolní Morava (vlak, bus)

V polovici februára sa pridávam ku kysuckým turistom a idem spoznávať krásy tohto pohoria. Najväčším lákadlom autobusového zájazdu má byť vyhliadková veža „Stezka v oblacích“, ktorá sa nachádza v katastri obce Dolní Morava. Celý týždeň na webkamerách sledujem krásne slnečné počasie, ktoré v oblasti panuje. S prichádzajúcim víkendom však slnko vystrieda nízka oblačnosť. Podľa predpovedí by však počas dňa malo byť pár svetlých chvíľok a my, ako optimisti, veríme, že si vychutnáme aj výhľady.

Je krátko po piatej hodine ráno, na Kysuciach po nočnom snežení mrholí. Pristupujem do autobusu. Čím viac postupujeme na západ a do vyššej nadmorskej výšky, tak sa dážď mení na sneženie a po prejazde hraničného priechodu na Bumbálke sa ocitáme v pravej zimnej krajine. Husté sneženie nás sprevádza hodný kus cesty. Za „Olomócem“ sa autobus ponorí do hustej hmly. Veríme, že niekde blízko nad nami však svieti slnko.

Prechádzame krajinou, ktorá bola kedysi obývaná sudetskými Nemcami. Nemecký vplyv vidieť hlavne na architektúre. Veľa domov je už ale neobývaných a postupne chátrajú. Za dedinkou Červená Voda môžeme z okna autobusu vidieť prvé objekty opevnenia, ktoré bolo budované proti nepriateľským susedným štátom. Na lúkach tu zo zeme vytŕčajú objekty ľahkého opevnenia, tzv. ropíky. Blížiac sa k poľskej hranici, za mestom Králíky prechádzame okolo jedného z ťažkých objektov opevnenia, tzv. delostreleckej tvrdze Hůrka. Dnes je tu vybudované múzeum. Na svoje si tu prídu aj milovníci vojenskej histórie.

Po vyše štyroch hodinách cestovania vystupujeme z autobusu na parkovisku pod lyžiarskym areálom. Z celého autobusu je nás osem bežkárov. Presunieme sa k informačnému centru pod lanovkou, kupujeme si informačnú mapu a dumáme, čo ďalej. Hmla sa na chvíľu roztrhala, vidieť dokonca aj vyhliadkovú vežu na kopci, no od severu sa k nám blíži sneženie a mraky. Svorne sa zhodneme v tom, že bude najlepšie, ak sa lanovkou vyvezieme hore k chate Slaměnka, vyjdeme na vežu, a potom sa uvidí čo ďalej. Najatraktívnejšie bežkárske trate z celkovej dĺžky vyše 70 km aj tak začínajú pri chate alebo okolo nej prechádzajú. A navyše, pri kúpe skupinového lístka ušetríme nejakú korunu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Reklama na Stezku v oblacích sľubuje „dechberoucí výhledy“, no dnes máme smolu. Ale zase na druhej strane, sme doslova v oblakoch a sem-tam sa naskytne svetlá chvíľka a pomedzi pretrhnutú oblačnosť zazrieme slnko a dokonca aj do údolia vidieť.

Keď nie sú výhľady, povedzme si aspoň niečo o unikátnej stavbe. Stojí blízko horskej chaty Slaměnka v nadmorskej výške 1116 m. Je vysoká 55 metrov a na jej vrchol sa dostaneme po 710 metrov dlhej drevenej lávke. Na jej stavbu sa spotrebovalo 380 t ocele, 300 m2 lepeného lamelového dreva z červeného smreku z rakúskych Álp a 250 m2 hranolov. Odolá vetru s rýchlosťou 200 km/h. Milovníci adrenalínu sa môžu prejsť po tzv. kvapke, čo je sieť vo výške 50 m, prípadne sa dole môžu spustiť tobogánom alebo prejsť z jedného poschodia na druhé cez rukáv, čo je hustá sieť na lezenie. V prípade dobrého počasia je možné vidieť okrem iného aj Krkonoše.

Pred tým než nastúpime do bežeckej stopy, nemôžeme obísť horskú chatu Slaměnka. Niektorí potrebujú rozdýchať výstup na vežu (vraj dobre, že bola hmla, inak by ich tam nikto nedostal), taktiež musíme pozrieť do mapy, ktorou trasou sa máme vybrať a v neposlednom rade treba čo? No predsa namazať. Tí čo nemáme bežky so šupinkami, tak samozrejme aj bežky.

Trasa

Horní Morava - Stezka v oblacích - Slaměnka - Slamník (U laviček) - traverz Uhliska - chata Vilemínka - chata pod Vodopádem (Vodopád na Hlubokém potoce) - Horní Morava (U závory)

Po bojovej porade vychádzame z chaty a nevidíme ani vežu a ani zjazdovku, ktorou by sme mali prejsť, aby sme sa dostali na tzv. Jesenícku magistrálu, ktorá je zároveň cyklotrasou číslo 6267. O radu poprosíme vlekára, ktorý nám ukáže smer. Stopu vraj nájdeme za snežným delom na druhej strane zjazdovky, nemáme kde zablúdiť, treba sa držať traverzu. Po asi 500 metroch nás čaká pri altánku pravotočivá 90-stupňová zákruta, no šípky ukazujú viac doprava ako by mali, navyše pod niekoľkými centimetrami čerstvého mokrého snehu vidieť stopy po bežkách, tak náš „šupinkový predvoj“ sa vyberá do kopca. My, čo sme namazali, sa trápime s lepiacim sa snehom, trochu zaostávame, ale aj tak ich kúsok nasledujeme. Veď hádam vedia kam idú. Po asi 200 metroch stúpania vyberiem telefón a kontrolujem mapu. Snažíme sa prvú päticu otočiť, no nepočujú nás, na zvonenie telefónov nereagujú. Po chvíli sa však objavujú s bežkami v rukách a vracajú sa vysmiati k nám. Hore na kopci Slamník (1232 m) končí vlek a pokračovať sa dá len po zjazdovke dole k chate. Niekedy sa oplatí zaostávať. Naše stopy v kombinácii so šípkami ukazujúcimi do kopca zmagorili aj ďalšiu skupinu bežkárov, rýchlo ich však otočíme a svorne sa vraciame k altánku.

Za altánkom pokračujeme po správnej stope a po miernom krátkom klesaní nasleduje asi 6,5 km mierneho stúpania (prevýšenie asi 50 výškových metrov). Hmla okolo nás sa rozplynula, no nad nami visí oblačnosť, výhľady nie sú. Šupinkári sa nám vzdialili, no máme ich na dohľad. Sneh sa lepí, lepšie je nezastavovať. Pri každom rozbehu sa chvíľu trápim, pokiaľ zošúcham sneh z bežiek dole. Je to nepríjemný pocit, keď telo s rukami chce ísť dopredu, no nohy sa nevedia pohnúť.

Až po klesanie je trasa príjemným traverzom, ktorý kopíruje hrebeň od Slamníka takmer po Králický Sněžník. Súdiac podľa rúbanísk, na ktorých rastú mladé smreky, cesta slúžila ako zvážnica. No po vyťažení dreva ju využívajú na turistické účely ako cyklotrasu a bežkársku trasu.

Pred klesaním, odkiaľ nás čaká 4-kilometrový zjazd a prekonanie asi 300 výškových metrov, nás zvyšok partie čaká, do rúk nám hneď strčia niečo tekuté na zohriatie a zároveň na odvahu. Necháme si medzi sebou dostatočné odstupy, foťák pre istotu zvesím z krku a strčím ho do bezpečia batohu a už fičíme dole kopcom. Na rozdiel od stúpania sa mi teraz sneh nelepí a zjazd si vychutnávam. Stopa drží smer a idem ako vlak po koľajniciach, v prudších úsekoch však radšej vyjdem zo stopy a pluhujem, povedľa stopy je miesta dosť. Niektoré zákruty majú 90 °, jedna dokonca takmer 180 °, no skon kopca v nej nie je veľký, takže sa dá bezpečne zvládnuť. V jednej zo zákrut prejdeme ponad rieku Morava (tu je to iba horská bystrina), prameniacu pod Králickým Sněžníkom. Tá nás bude sprevádzať až do cieľa.

Zastavujeme sa v kamenno-drevenom prístrešku na mieste „Pod vodopády“. Sú tú krásne nové lavice z masívu, stoly a krb. Napadne nás otázka, ako dlho by podobné miesto ostalo nepoškodené u nás na Slovensku.

Na parkovisko nás čaká miernejší zjazd s dĺžkou 3,5 km s prevýšením 150 m. Sneh sa mení. Je starý, mokrý a zo stromov „prší“. Šupinkári sa dole kopcom trápia, mne sa bežky šmýkajú bez problémov. Stopa končí, cesty sa rozdvojujú. Páči sa mi, ako tu majú zabezpečené, aby stopu neničili autá. Zo snehu vytvorili barikádu, pomedzi nahrnuté kopy snehu vedie iba úzky chodník. Ďalej pokračujeme po odhrnutej ceste, chaty okolo nej sú znamením, že čoskoro sme pod zjazdovkami. Sneh z cesty po chvíli mizne, ale po krajnici sa dá prejsť aj na bežkách.

Je krátko po pol druhej, do plánovaného odjazdu autobusu máme hodinu a štvrť. Nevýhoda jednodňového autobusového zájazdu do vzdialenejších končín je, že vodič musí dodržiavať časy a tým pádom sa aj výlet končí skôr, ako by sme si priali.

Cigánska muzika v žalúdkoch nám už veselo vyhráva. Chcelo by to nejakú reštauráciu. Do kopca pod zjazdovku, kde je jedáleň, sa nám nechce šliapať, vyberáme sa preto dole dedinou. V prvom penzióne máme smolu. Obsluhujú iba ubytovaných, na zvonenie nikto nereaguje, hoci za dverami vidím pohyb.

Pokračujeme ďalej. V hoteli za riekou nájdeme voľný stôl, no čašníčka nás hneď upozorní, že tam majú lyžiarsky kurz a musia najskôr obslúžiť 90 študentov, a potom sa môžu venovať nám.

Neostáva nám teda nič iné, iba kráčať ďalej. Čas do odchodu autobusu sa nám však kráti a hoci máme v batohoch jedlo z domu, chcelo by to aspoň teplú polievku.

Od vrchnej zjazdovky sa k nám blíži skibus. Len tak z recesie na neho zamávame, šofér nám zastavuje a na necelý kilometer využijeme jeho služby. Hneď sa ho aj pýtam, kde by sme sa mohli najesť. Odporučí nám penzión na Rozcestí. Privíta nás príjemné prostredie, chutná domáca strava a pivo vychladené na správnu teplotu.

Do autobusu nastupujeme na minútu presne a môžeme ísť vyzdvihnúť pešiakov, ktorí spoznávali pamiatky mesta Králíky a okolia, resp. časť z nich navštívila vojenské múzeum.

Záver

Pred nami je štvorhodinová cesta autobusom domov. Prieskum oblasti Dolní Morava dopadol na jednotku a pevne verím, že sa sem ešte tento rok vrátim. A určite na viac dní ako jeden. Je tu čo pozerať.

Fotogaléria k článku

Najnovšie