Názor

Nič je pre prírodu všetko

08.03.17
Turista bol odjakživa milovník prírody. Prirodzených krás hlbokých a tichých dolín, zurčiacich divých potokov, šuchotania lístia, dych berúcich výhľadov z vrcholkov hôr. Koľkí z nás už v pondelok, sediac v práci za počítačom alebo za volantom, premýšľajú o tom, ako v sobotu ráno budú kráčať lesnou cestou za tichom a pokojom lesa? Nie vždy však človek odchádza z prírody s dobrým pocitom, niekedy si domov nosím aj obavy, či o pár rokov budú ešte existovať miesta, ktoré som si zamiloval.

Po nádherných kúskoch lesa často ostanú len zničené cesty, plastové fľaše po robotníkoch, olejové škvrny a znivočené všetko to, čo miestu dávalo ducha a atmosféru. Privítal som preto snahu ochrániť pred akýmkoľvek zásahom územie aspoň na 5 % našej krajiny.

Príroda ako taká tu bola skôr ako samotné ľudstvo, zrodili sme sa v nej, žili sme v nej milióny rokov a rešpektovali ju, uctievali a prikladali jej neraz vlastnosti božstva. Viem, že k takýmto ideálom sa už vrátiť nedá, nikdy sa nevrátime do jaskýň a nebudeme vysedávať pri ohni a zver loviť oštepom. Svoj komfort a životnú úroveň by neobetoval nikto z nás, ani ten najzarytejší ekoaktivista. Zaráža ma len obrátenie hodnôt vo vzťahu človek a príroda. Zatiaľ čo v minulosti bolo jasné každému, že príroda sa stará o človeka, dnes sa ľudstvo správa, akoby sa človek musel starať o prírodu. Les je nutné pestovať, robiť preň plán, vyberať, ktorý strom je správny a ktorý nie, les sa zmenil na tovar. Menežovať treba aj zvieratá, aby náhodou nenastal v prírode chaos. Ideálne by bolo, ak by nás zvery poslúchali natoľko, že by vlci začali žrať trávu a medvede by mohli radšej žrať kamene namiesto ľahko dostupnej kukurice na hektároch polí v podhorí.

S nádejou, že dáme prírode šancu na sebarealizáciu a budeme si ju môcť užívať v takej forme, aká sa tu zachovala tisíce rokov, sa na území Slovenska vyhlásili pomerne veľké územia národných parkov. Pre človeka milujúceho prírodu je to úžasný fakt, že v maličkom štáte máme takmer 24 % osobitne chránených území. Je to takmer dvojnásobne viac ako je priemer krajín EÚ. Ale to je asi celé, čo je na tomto fakte potešujúce.

Stačí sa vybrať do Tatier, Nízkych Tatier, do Polonín... Niet národného parku, kde by neboli výnimky, kde by nebola snaha aspoň čiastočne hospodáriť a správať sa v prírode ako v hospodárskom lese. Nie je nič výnimočne uprostred národných parkov sa prechádzať po zničených cestách od zvážania dreva. Nie je nič netradičné, ak sa dozvieme, že jesť čučoriedky by nebol vhodný nápad, lebo sa po lese rozstrekoval karcinogénny postrek. Nie je výnimkou, že cyklista alebo geocacher dostane pokutu pretože zišiel zo značeného chodníka.

Ochranu prírody sme akosi pritiahli za vlasy a zabudli na pravý zmysel ochrany prírody - zachovanie prirodzeného prírodného bohatstva vo forme, v akej tu pretrvalo roky bez ľudského zásahu. Les neskolabuje, zvieratá sa navzájom nevyvraždia, ani škodcovia nezničia les tak, aby sa neobnovil, ak sa o územia prestaneme starať. Nerobiť nič je pre prírodu všetko. Nepotrebujeme drahé plány ochrany a manažmentu lesa, ani chránených území, stačí vyhradiť územie, kde si príroda bude môcť od človeka odpočinúť. Kde sa inak ako na vlastných nohách nebude dať dostať, kde nová lanovka finančných žralokov z Bratislavy nezmení raz krajiny a kde sa nebude vyvážať drevo z lesa pod zámienkou lykožrútovej kalamity. Nepotrebujeme mať 24 % chránených území, kde v bezpečí nie je ani vlk, ani medveď, ani les, pretože existuje sto dôvodov, prečo udeliť výnimku na výrub alebo odstrel.

Manažment lesa je potrebný v územiach, kde má plniť hospodársku úlohu, v miestach, kde je dávno les prispôsobený ľudským potrebám. V miestach kde sa na les pozerá len z hľadiska produkcie drevnej hmoty. My však potrebujeme, a mal by to vyžadovať každý človek milujúci prírodu, aby existovali lokality, kde by bol dosah človeka minimálny. Kde by sme mohli pozorovať vývoj lesa a jeho skutočnú podobu bez preberania vhodných druhov drevín, bez hluku áut, motorových píl a motoriek. Miesto, kde by som raz zobral deti a tie zase svoje a les so svojim genius loci by tam stále stál - neporušený, rozmanitý, pokojný. Želám si a podporujem iniciatívu mať takéto územie aspoň na 5 % rozlohy Slovenska.

Veľa ľudí sa ohradí a bude namietať, aká mesačná krajina ostala po lykožrútovi v Tatrách. Ostala, naozaj to je smutný pohľad. Smutný pohľad pre ľudí, nie pre prírodu. Pri povrchnom pohľade láka predstava rýchlo škaredú kalamitu odstrániť a vysadiť tam to isté, čo tam rástlo, nech sa o pár rokov netreba pozerať na paseku. V podstate plníme komoru pre budúce generácie lykožrútov s obrovskou námahou, s veľkým množstvom vynaložených financií len so žiadostivosťou chcieť tam mať les čím skôr. Ľudský život je príliš krátky na to, aby sme čakali 100 rokov na nový prirodzený les, no čo je to pre les jeden rok? Ako sekunda ľudského života pre človeka. Je to len krátky okamih. Les potrebuje čas, on nezomiera, len sa "upgraduje" - ak do toho nezasiahne človek.

Po každej kalamite má les tendenciu zlepšiť svoju predchádzajúcu podobu, využije odumreté stromy ako základ pre život nových, mladých, schopnejších a silnejších stromov. Každý mŕtvy strom predstavuje príležitosť pre vznik nového života. Mŕtvy strom do lesov patrí, potrebuje ho množstvo hmyzu, vtákov, poslúži ako úkryt pre rôzne živočíchy a pomaličky, nebadane sa po rokoch stratí a premení na živnú pôdu pre budúcu generáciu lesa. Každý les má schopnosť obnoviť sám seba, skúsme sa pozrieť pre príklad do Tichej doliny. Jedno dokumentované miesto, kde sa človek o výsadbu nijak nepričinil, najprv len padnuté stromy po kalamite. Už po pár rokoch vyzerá miesto životaschopne a dokonca estetickejšie ako rovná plantáž vysadených stromčekov (fotografie z tohto miesta nájdete na dole priloženom odkaze). Stojí za zamyslenie, či práve toto nie je cesta ako pristupovať k ochrane prírody. Nie k ochrane s výnimkami, nie k ochrane, o ktorej pochybuje aj úplný laik. Ale skutočnej ochrane – k ničnerobeniu.

Pričiňme sa aspoň sčasti o to, aby sa honba za ziskom nestala posledným výdychom hŕstky prirodzených lesov, čo nám ostali. Nemusia sa z nás stať hneď aktivisti, ani tvrdí odporcovia akejkoľvek ťažby, nemusíme nadávať pri každom zarinčaní motorovej píly v lese. Ale vyjadrime svoj názor ľudí, ktorí milujú prírodu, že chceme skutočnú ochranu prírody a nie len ťažkopádne formulácie zákonov a predpisov na papieri, ktoré chránia prírodu asi tak účinne ako homeopatiká ľudské zdravie...

Súvisiace odkazy

Diskusia
Nič je pre prírodu všetko 21/03/17 08:28 31 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Prístrešok Chata Žabia studňa pod Panským vrchom Okolie Ružína je pre turistu zemou zasľúbenou. Vyhliadky, divoké lesy, množstvo skál, jaskýň... Stačí sa sem vybrať a stráviť pár dní. Pre tých, ktorí hľadajú v oblasti strechu nad hlavou, prinášam ďalší článoček o núdzovom prístreší. 22/04/17 Stanislav Ďurica Čierna hora, Volovské vrchy
Túra Vyhliadky v okolí Vyšného Slavkova Na najvyšší vrchol Braniska - Smrekovicu som už išiel každou prístupovou trasou okrem jednej, vedúcej z Vyšného Slavkova. Práve túto trasu, na ktorej sú pekné vyhliadkové miesta, som konečne spoznal na skorú jar, hneď ako z hôr zmizol sneh. A hoci je trasa nenáročná, ponúka nádherné pohľady na okolitú krajinu. 14/04/17 Stanislav Ďurica Branisko
Prístrešok Malá Knola na Knolskej poľane Slovenský raj je po jeho okrajových častiach plný penziónov a privátov, to však mnohí z nás nevyužívajú a hľadajú skôr ubytovanie zadarmo. Jednou z možností je pekný prístrešok pod najvyšším vrcholom podcelku Volovských vrchov - Knola, pod Veľkou Knolou. 08/04/17 Stanislav Ďurica Slovenský raj, Volovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Výstup na jarno-zimný Sivec Zámerom článku nie je primárne predstaviť vrch Sivec (Šivec), ktorý je na stránkach Hikingu popísaný dostatočne. Skôr ide o to, demonštrovať na ňom nádherné, trochu až bizarné výtvory aprílovej prírody. Minulý týždeň nám totiž pomaly sa pohybujúca tlaková níž nadeľovala výdatné zrážky, ktoré trvali, na apríl veľmi netypicky, niekoľko dní. Keďže k nám zároveň vťahovala chladný vzduch zo severu, na slovenské hory sa vrátila pravá zima v podobe rekordných nádielok snehu. A keďže v nižších polohách je naplno rozbehnutá jar, tento kontrast si netreba nechať ujsť. dnes Peťo Nový Čierna hora
Rozhovor Biker Michal Maroši si splnil svoj kanadský sen Michal Maroši, profesionálny jazdec známy aj pod prezývkou Marosana, sa narodil 29. mája 1978 v Benátkach nad Jizerou. V roku 1998 vyhral Európsky šampionát v dual slalome. V roku 2003 sa zúčastnil známej freeridovej súťaže RedBull Rampage v Utah (USA), ktorá je vrcholom freeridingu, kde získal 4. miesto. Vyskúšal rôzne disciplíny napr. downhill, four cross, bmx, dual, slopestyle, freestyle, dirt, pumptrack... Venuje sa podpore bikovej scény, organizuje kempy pre nádejných jazdcov. Natočil sériu Marosana never dies a na konci sezóny organizuje festival Marosana end of the season. včera Tatiana Filipková Rozhovory
Predstavenie Fenix HL26R – nabíjacia čelovka pre bežcov Čelovky Fenix, ktoré sme doposiaľ testovali, budili dojem nerozbitnosti, lebo robustnosť mala prednosť pred gramami navyše. Preto telo čelovky bolo kovové a dizajnovo vybočovalo z radu bežného outdoorového vzhľadu. Tento raz sa mi však do ruky dostal model HL26R, ktorý má plastové telo, je ľahký a dizajnovo viac zapadá do outdooru. Jeho hlavným zameraním je horský beh, čo ho však nediskvalifikuje ani z iných použití. 26/04/17 Ľubomír Mäkký Čelovky a svietidlá

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Nič je pre prírodu všetko 21/03/17 08:28 31 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 900 ľudí
0.47 (0.09)