1. deň

Ráno sa nikam neplašíme, veď máme pred sebou len trojhodinovú túričku. Úplná pohoda. Z Prešova odchádzame až o desiatej a vlečieme sa smerom na Bardejov. V dedinke Kríže, ktorá leží akoby pánubohu za chrbtom, máme troška problémy s autom. Na ceste je čistý ľad a poriadne vyjazdené koľaje. Chvíľku sa motkáme po dedine, na jednom mieste ma musia kamaráti potlačiť, aby som sa vôbec rozbehol... Nakoniec nachádzame miesto, kde sa otáča autobus a parkujem tak, aby som nezavadzal.

Kríže – Panteliš – sedlo Lysina – Veľká Javorina – Chochuľka – Čergov – útulňa Drina

Počasie je mizerné, chladné a sivé. Po horách sa prevaľuje ťažká tmavá oblačnosť. Na nálade nám to neuberá a stále dúfame, že sa to zlepší. Zelená značka nás sprvu vedie dolinou potôčika Solisko a po pár stovkách metrov sa odpája z doliny a vedie priamo do kopca k vrcholu Panteliš. Po chvíľke stúpania sme nad dedinkou a máme rozhľad do celej doliny. Bohužiaľ, viditeľnosť nestojí za veľa.

Pomaličky ale isto zisťujeme, že dnešok nebude prechádzka ružovou záhradou. Cesta nie je vôbec prešliapaná. Ale utešuje aspoň to, že snehu je tak po priehlavky. Kiežby ho bolo toľko aj o hodinu neskôr...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stále stúpame k vrcholu Panteliš a snehu stále pribúda. Miestami sa prebáram po kolená a to som rád, že iba po kolená, keďže paličkou skúšam hĺbku snehu a je to viac ako meter. Šliapať v týchto podmienkach bez návlekov, lyží alebo snežníc je doslova žmýkanie síl. No utešujem kamarátov a aj seba tým, že dnes nás čaká len krátka túra, takže to zvládneme. Po Panteliš sme došli pomerne plní elánu a sily. Neďaleko si dávame obedňajšiu prestávku a čerpáme energiu.

Neskôr snehu ešte pribúda a miestami sa noha preborí až po zadok a to už končí všetka sranda. Naťahujeme sa, kto ide dopredu prešliapavať cestu. Striedam sa s Jarom. Závidím mu, že má aspoň návleky. Na povrchu snehu je množstvo stôp a zver má v snehu spravené doslova koridory. Vidíme uličky vyšliapané od diviakov, sŕn a dokonca aj cestičky svorky vlkov, ktoré sa vždy nachádzajú blízko koridorov zveri.

Do sedla Lysina to máme len pár stovák metrov, tie sa však ťahajú a sú nekonečné. Po každých 20 metroch si treba oddýchnuť. Robím si nádej, že hlavný hrebeň bude prešliapaný a možno vyfúkaný. Aké by to bolo krásne, stúpiť nohou na pevnú zem...

Zmordovaní a unavení zisťujeme v sedle Lysina, že sa nám trasa predĺžila oproti údajom na smerovníkoch dvojnásobne. A to pred sebou ešte väčšiu časť len máme. Hlavný hrebeň nás víta ešte väčším množstvom snehu a posledné stopy, čo tu vidno, sú dávno zasnežené a zafúkané. Budú to ďalšie hodiny trápenia sa.

Opäť sa striedame v prešliapávaní a aby toho nebolo málo, snehová pokrývka sa mení na nepríjemnú vrstvu s ľadovou krustou, ktorá miestami drží a miestami sa prepadne. Takže niekdy skončí jedna noha po zadok v snehu a druhá na povrchu. Z ľadovej krusty máme až doškriabané nohy. Prichádza tiež nepríjemná chladná biela hmla a to, čo som si myslel, že na Čergove nie je možné, aby sa mi niekedy stalo, sa naozaj stalo. Schádzame z chodníka a až po dlhšom čase si uvedomujem, keď sa trocha hmla roztrhne, že sme niekde zle odbočili.

Na značky sa nikto nedíva, každý hľadí len pod nohy a šliape krok za krokom, pred sebou len belostná hmla. Niet divu, že sa dá v takomto počasí zísť z chodníka a ani si to neuvedomiť, hoci mám tieto končiny v malíčku. Takže opäť sa musíme vracať po svojich stopách, je to už trocha zúfalé, a to až tak, že sa z toho môžeme len smiať.

Je takmer pred zotmením. Podľa pôvodných plánov sme už dávno mali byť na útulni Drina a užívať si jej pohodlie. A my sa stále predierame cez horské lúky za Veľkou Javorinou smerom na Chochuľku.

Pripravujeme sa na to, že dnes budeme musieť šliapať s čelovkami. Mali sme však jedno veľké šťastie, a to, že od Chochuľky až na vrchol Čergova bol sneh parádne tvrdý a išlo sa po ňom nádherne. Žiadne prebáranie sa, žiadne brodenie... K útulni Drina prichádzame tesne pred zotmením.

Celí mokrí a unavení musíme ešte nachystať drevo. Ťaháme konáre z okolia, pílime, lámeme, rúbeme. Len nech máme čím skôr možnosť zaliezť do tepla útulne a sledovať blčiace plamene v piecke. Útulnička sa nahrieva na príjemnú teplotu pomerne rýchlo, a tak si už v pohodlí spacákov vychutnávame jedlo, vínko, trocha muziky a postupne útulňa tíchne, až kým nezaspí posledný človek. V piecke vyhaslo rýchlo a už o dve hodiny okolo piecky majstruje Šumi, ktorý sa nechce zmieriť s chladom v útulni.

2. deň

Útulňa Drina – Čergov – Bukový vrch – Kašprikov kútik – sedlo Žobrák – Kríže

Ráno je v útulni opäť chladno. Takže len spravíme, čo je nutné - jedlo, voda, káva, upratanie a znova mierime v ústrety zasneženým lesom v okolí Bukového vrchu. Našťastie, červenú trasu nedávno niekto pred nami prešiel a v snehu ostali stopy, takže sa len snažíme správne ukladať nohy podľa stôp a nemusíme sa snehom predierať. Aj snehu je menej ako na hlavnom hrebeni.

Tento úsek Čergova je pre mňa jeden z menej zaujímavých, musím však dodať, že v okolí Bukového vrchu je naozaj krásny zmiešaný les s jedľami, starými bukmi, javormi. Naozaj stojí za to si ho vychutnať. Ktovie ako dlho tu ešte bude takto stáť.

Cesta stále trošku klesá, trošku stúpa, ale žiadne veľké prevýšenia sa nekonajú. Vedie viac-menej lesom s občasným výhľadom na východ, mierime na vyhliadkové miesto v sedle Žobrák. Stojí tu stará útulňa s rozhľadňou a asi 50 metrov od nej vznikla nová rozhľadňa s omnoho väčšou a praktickejšou útulňou. Takisto tu od mojej poslednej návštevy pribudol rozsiahly krytý prístrešok s množstvom lavíc a stolov.

Záver

Na úplný záver túry pri schádzaní modrou značkou späť do Krížov nás príroda chce potešiť aspoň náznakom slnka, a tak sa mraky roztrhnú, ukáže sa modrá obloha a teplé slnečné lúče. Ale netrvá to dlho. Modrá značka vedie dosť strmo priamo z kopca k chatovej osade v doline za dedinkou (Chata SNP).

V doline sme za necelú pol hodinku. Dívame sa na hradbu kopcov naokolo. Čergov je naozaj zvláštne pohorie. Bol som tu stovky krát a zakaždým som si odtiaľ odnášal iné pocity. A opäť. Opäť ma raz pohorie presvedčilo, že je výnimočné a že keď doň vstupujem, nemôžem nič očakávať dopredu.

Takže znova nabudúce...

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek