Pohľad do doliny Veporského potoka
Túra

Okruh z Utekáča na Klenovský Vepor

30. 04. 2017
Veporské vrchy som prvý raz navštívil len pred rokom, avšak zanechali vo mne silný dojem. Roztrúsené samoty (kolešne), rozsiahle lúky a mystické lesy. Nie príliš veľa turistov. Lokalita, ktorá spĺňa parametre, aké na horách vyhľadávam. A tak som po pár mesiacoch od prvej návštevy opäť zavítal tentokrát na vrchol Klenovského Vepra.

1. deň

Utekáč, Salajka – Cisárske sedlo – Ráztočné (Ráztočno) – Podoltárne (Pod Oltárnô) – chata pod Vartou

Prvé slnečné lúče a prebúdzajúca sa príroda láka do prírody nielen mňa. Bez zbytočných rečí sa ku mne pridávajú kamaráti. Na moje počudovanie, deň pred túrou zisťujem, že nám nestačí jedno auto. Naša partička sa pomaly ale isto rozrastá o nových ľudí. Ľudí zberáme z Prešova, z Košíc a posledný člen, naša nová kamarátka, ktorú sme spoznali pri túre na Skalisko – Brigitte, nastupuje v Krásnohorskej Dlhej Lúke. Pred nami je ešte takmer dvojhodinová cesta autom. Trocha blúdime, ale nakoniec úspešne parkujeme za Utekáčom v časti Salajka.

Pred sebou máme hory a chuť spoznávať kraj pod Veprom. Začíname hneď stúpať do Cisárskeho sedla pomedzi domčeky, neskôr okolo opustenej usadlosti. Chodník nám dáva takto na začiatku dosť zabrať, keďže stúpa priamo do kopca. Veľmi pekný úsek cesty prichádza hneď ako sa cesta vynára z lesa a vychádza na lúky v okolí sedla. Okolo sú krásne brezové háje a rozsiahle lúky. Za chrbtom pekný výhľad na juh. Po necelej hodinke šliapania sadáme do trávy v sedle a dávame si prvú prestávku.

Výškové metre, ktoré sme vyšliapali, strácame behom pár desiatok minút pri zostupe do osady Ráztočné (Ráztočno). Z kopca schádzame mimo značky, zlákala nás pekná cestička, vedúca k samotám - kolešne s názvom Cisárske. Aj napriek tomu, že je ešte len skorá jar, slnko má silu. Príjemne hreje a dobíja energiou. Neznačený chodník nás privádza k asfaltovej ceste vedúcej dolinou Veporského potoka. Chceli sme pokračovať neznačenou cestou, ale tá nás privádza len do dvora, kde nás okamžite na to, že tadeto cesta nepovedie, upozorní nahnevaný pes. Radšej volíme spiatočku...

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Už žiadne experimenty po neznačených cestách neplánujem. Ideme nájsť značku, ktorá nás bezpečne dovedie, kam máme namierené. Po zelenej značke opäť naberáme výškové metre a prechádzame pomedzi kolešne roztrúsené po okolí. Lúky sa striedajú s lesmi, po okolitých stráňach sa pasie dobytok a staručké domčeky vytvárajú krásnu atmosféru kraja.

Smerujeme k vrcholovému hrebienku pri vrchole Oltárne, oblúkom míňame kolešne Čechovo a značka nás privádza kamsi pod vrchol, kde je spúšť. Popadané stromy, malinčie, značky žiadne... Snažíme sa predrať na vrchol a stojí nás to dosť síl. Strácame však Matúša a Guľu, ktorí sa kdesi zamotali. Voláme, kričíme a nakoniec zisťujeme, že našli skratku, ktorá ťažký úsek obchádza. Vyčkávajú nás na skalných vyhliadkach na hrebeni.

K chate pod Vartou to už nemáme ďaleko. Každý sa teší na oddych a pohodlie starej drevenice. Čím sme bližšie, tým je tempo rýchlejšie. Nevieme sa už dočkať. Míňame posledné úseky bývalého lesa a po poslednom prudšom stúpaní sa z lesa vynára malá lúčka s dvomi stavbami. Staršia budova je pekná drevenica otvorená pre verejnosť a slúžiaca ako turistická útulňa. Sklamal ma však interiér. Vďaka aj za taký aký je, ale nebyť blbcov, čo majú za potrebu svoj odpad vyhadzovať v útulniach, ničiť všetko, čo nie je z tehál a kameňa, mohlo tu byť naozaj útulne. Spanie v podkroví okamžite zavrhujeme, jednak dostať sa tam je nepohodlné a neporiadok i špina ma presviedčajú, že lepšie by bolo spať hoci aj vonku pri ohni.

O hodinku všetci spokojne sedíme okolo teplého ohníka a zajedáme, čo sme si doniesli, popíjame niečo na zahriatie. Noc prichádza rýchlo, predsa len je ešte marec. Do pohodlia spacáku ma ako prvého vyháňa bolesť hlavy a celá noc bola skôr utrpením ako oddychom. Až nadránom ma bolesť hlavy prechádza a zaspávam práve, keď sa kamarátom okolo začínajú klepať zuby od zimy a prehadzujú sa vo svojich spacákoch. Vonku bol v noci mráz a rozhýbať sa po takejto noci nie je činnosť, ktorá by vyčarila úsmev na tvári. Ten nám však pripravuje milý pán z vedľajšej lesníckej chaty (novšia stavba), ktorý nám na tácke prináša horúci čaj a domácu pálenku.

2. deň

Sedlo pod Vartou – Jánošíkova skala – Klenovský Vepor – Machnáčov grúň – Šopisko – Tri chotáre – sedlo Železná brána – sedlo Pereš – Cisárska hoľa – Salajka

Hneď zrána máme na pláne cieľ celej našej túry – Klenovský Vepor. Chodník k jeho vrcholu vedie pekným lesom, ale postupne sa mení na poriadne strmý svah so súvislými vrstvami ľadu. Terén vhodný na obutie mačiek. Driapajúc nechtami, hľadajúc akýkoľvek kúsoček miesta bez ľadu sa po centimetroch dostávame k vrcholu. Je to makačka. Bez ľadu by to bol len prudký výstup akých máme v nohách stovky, ale ľad. Miestami to ide len po štyroch, držiac sa všetkého, čo vyrástlo z kamenistej pôdy.

Na vrchole je najskôr Matúš a potom ja, postupne prichádzajú ďalší a na dievčatá čakáme ešte hodnú chvíľu. Začíname mať výčitky, že sme im asi mali ísť na pomoc, ale naše parťáčky sú predsa horalky.

Z predvrcholu Jánošíkova skala sú nádherné výhľady, ktoré si však neviem naplno vychutnať pri pomyslení, že nás čaká strmý zostup po zľadovatenom chodníku. Hore sa to nejako dá, ale dole sa stačí pošmýknuť a už to ide samo. Moje obavy sa naplnili a pri schádzaní to ide viac po zadku ako po nohách. Ideme štýlom šmýkania sa od jedného stromu k druhému. Zadok trpí, dlane zodreté, ale hlavne, že všetci máme úsmevy.

Čím nižšie zostupujeme, tým je svah menej strmý a ľadu ubúda. Každý je šťastný, keď nohami stojíme na blatistom chodníku, vedúcom na Machnáčov grúň a na Šopisko. Slnko naberá na sile a na nočný mráz je dávno zabudnuté. Lúky sú posiate šafranmi a posledné snehové polia sem-tam križujú medvedie stopy. Hory sú prázdne. Vyzerá to, akoby sme tu boli len my sami.

Namierené máme do sedla Pereš po modrej značke. Je to však kus cesty trocha monotónnym chodníkom, verím, že v lete by to bolo o niečom úplne inom, teraz je všetko akési sivé a chladné. Najhorší úsek modrej značky je za vrcholom Čremoš, vedie cez husté černice, húštinu kríkov s tŕňmi a nie je to nič príjemné sa cez to drať. Karimatka pripnutá na batohu vyzerala po tomto úseku akoby ju roztrhala svorka psov. Akonáhle vyjdeme z lesa otvára sa rozprávkové sedlo Pereš s malou usadlosťou roztrúsenou po jej svahoch.

V sedle nastáva dilema či pokračovať zelenou na Cisársku hoľu, alebo zísť modrou až do Havrilova a pokračovať asfaltkou. Pohľad na strmý výstup na vrchol Cisárskej hole je silno demotivačný, ale beriem to ako výzvu a začíname pomaly znižovať výškový rozdiel, medzi nami a vrcholom. Je to náš posledný kopec, tak nemôže byť problém ho zvládnuť. Skupinka sa opäť trhá a stretávame sa až v zákryte pred vetrom na holi. Vetrisko je tu poriadny, takže sa veľmi nezdržujeme, len zjeme niečo na doplnenie energie a peknými lúkami sa uberáme k trase, kde sme začínali včerajší deň. K autám to nemáme ďaleko, možno polhodinka zostupu.

Zhodnotenie

Až teraz - po čase, keď píšem článok som si uvedomil, že to bola na dlhý čas naša posledná spoločná túra. Akosi sa nám celá partia rozišla do sveta alebo niektorí mali zdravotné problémy. O to radšej na prežité dva dni rád spomínam. Pri pohľade do mapy nevyzerá územie nijako výnimočne. Zdanie však veľmi klame, pretože táto časť nášho malého Slovenska ponúka naozaj rozmanité krajinárske zážitky – malebné, ľudoprázdne usadlostí-kolešne, výhľady aj krásne lesy. Takže o pár rokov prídem opäť...

Fórum 10 príspevkov
Okruh z Utekáča na Klenovský Vepor 01/11/19 18:36 10 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Päť vihorlatských pralesov za dva dni Na turistike mám najradšej jej rôznorodosť - jeden deň môže byť človek na štítoch v Tatrách, potom v dolinách Slovenského raja, v jaskyni, v lužnom lese, v historických mestečkách... možností je vždy neúrekom. A jednou z nich je aj obyčajné motanie sa nádhernými lesmi či dokonca pralesmi a spoznávanie prírody v jej najprirodzenejšej forme. My sme sa počas veľkonočných sviatkov vybrali takto spoznávať pralesy vo Vihorlatských vrchoch. 29/02/20 Stanislav Ďurica Vihorlatské vrchy
Túra Sitno – okruh cez Vlčiu jamu Hrad Sitno pozná zo Slovenských povestí asi každý. No pre nás, turistov z východu, sú napríklad Štiavnické vrchy trocha od ruky, a tak sa do týchto končín nedostávame často. Tentokrát sme sa to však rozhodli zmeniť a kde inde začať spoznávanie pre nás neznámeho pohoria, ako práve na známom vrchu s hradom. 27/02/20 Stanislav Ďurica Štiavnické vrchy
Túra Strimba – výstup z Koločavy Ukrajina nás ako Východniarov láka svojou blízkosťou dlho, lenže všetky turistické plány brzdí predstava hodín v kolónach na hranici. Akosi sme to neustále odkladali a nechávali na inokedy. Na začiatok mája sme si všetci konečne vybavili voľno na predĺžený víkend a vybrali sme sa spoznať okolie známej a možno aj komerčnej dediny Koločava a Sinevirského národného parku. 11/02/20 Stanislav Ďurica Svet
Najnovšie články na titulke
 
Správa Združenie horských útulní Škótsko (MBA) Horské chaty a útulne sa nachádzajú vo väčšine pohorí v Európe i mimo nej. Väčšinou musíte za ich použitie platiť, rezervovať si miesto vopred (napríklad Korzika) a v mnohých si môžete kúpiť aj jedlo a pitie. Vo Veľkej Británii je to veľmi odlišné. Tu existuje dlhá tradícia otvorených prístreškov (útulni) zvaných Bothies, ktoré sú k dispozícii všetkým bezplatne. Žiadna rezervácia, jednoducho príďte. Veľmi málo zariadenia, musíte mať so sebou všetko, čo si myslíte, že budete potrebovať. dnes Pavol Horváth Zaujímavosti
Túra Na Čachtický hrad a Veľký Plešivec s deťmi Po minulotýždňových doslova monzúnových dažďoch tento víkend opäť nesľubuje ideálne počasie na turistiku. No aj naši dvaja turisti vedia, že neexistuje zlé počasie, iba zle vybavený turista. S týmto heslom v sobotu ráno chalani mudrujú nad mapou hradov západného Slovenska. Nedosiahnutých cieľov je v nej ešte veľa. Máme záujem o miesta, kde nestretneme veľa ľudí. No okrem hradu by sme sa radi pekne prešli, predýchali pľúca, čo je v "rúškovej" dobe veľmi potrebné. S maminou si balia batohy a ja sa s radosťou pripájam. včera Daniela Mäkká Malé Karpaty
Cyklotúra Z Duklianskeho priesmyku na Devín na bicykloch 4 Krátka správa z dlhej trasy alebo dlhá správa z krátkej trasy... Posledný zo série štyroch článkov o cyklistickom prechode z Duklianskeho priesmyku na hrad Devín, ktorý je voľne inšpirovaný Cestou hrdinov SNP. V tejto časti prechádzame z Turčianskych Teplíc na hrad Devín. včera Miloš Hajdin Biele Karpaty, Malé Karpaty, +

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Okruh z Utekáča na Klenovský Vepor 01/11/19 18:36 10 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Veporské vrchy a Stolické vrchy

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1338 m n. m. – Klenovský Vepor

    • min: 400 m n. m. – Klenovec-Ráztočno

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1801 m

    • klesanie: 1801 m

  • Vzdialenosť
    • 33 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 25.03.2016

  • Štart trasy
    • šírka: 48.6119 ° SŠ
      dĺžka: 19.7944 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.6119 ° SŠ
      dĺžka: 19.7944 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.68828 ° SŠ
      dĺžka: 19.78496 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Chata pod Vartou (turistická útulňa)

  • Voda
    • Prameň pri chate pod Vartou, prameň pri salaši v sedle Pereš

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Utekáč (vlak, bus) - Salajka (bus, parkovisko)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.1 (0.29)