Túra

Okruh z Utekáča na Klenovský Vepor

30.04.17
Veporské vrchy som prvý raz navštívil len pred rokom, avšak zanechali vo mne silný dojem. Roztrúsené samoty (kolešne), rozsiahle lúky a mystické lesy. Nie príliš veľa turistov. Lokalita, ktorá spĺňa parametre, aké na horách vyhľadávam. A tak som po pár mesiacoch od prvej návštevy opäť zavítal tentokrát na vrchol Klenovského Vepra.

1. deň

Utekáč, Salajka – Cisárske sedlo – Ráztočné (Ráztočno) – Podoltárne (Pod Oltárnô) – chata pod Vartou

Prvé slnečné lúče a prebúdzajúca sa príroda láka do prírody nielen mňa. Bez zbytočných rečí sa ku mne pridávajú kamaráti. Na moje počudovanie, deň pred túrou zisťujem, že nám nestačí jedno auto. Naša partička sa pomaly ale isto rozrastá o nových ľudí. Ľudí zberáme z Prešova, z Košíc a posledný člen, naša nová kamarátka, ktorú sme spoznali pri túre na Skalisko – Brigitte, nastupuje v Krásnohorskej Dlhej Lúke. Pred nami je ešte takmer dvojhodinová cesta autom. Trocha blúdime, ale nakoniec úspešne parkujeme za Utekáčom v časti Salajka.

Pred sebou máme hory a chuť spoznávať kraj pod Veprom. Začíname hneď stúpať do Cisárskeho sedla pomedzi domčeky, neskôr okolo opustenej usadlosti. Chodník nám dáva takto na začiatku dosť zabrať, keďže stúpa priamo do kopca. Veľmi pekný úsek cesty prichádza hneď ako sa cesta vynára z lesa a vychádza na lúky v okolí sedla. Okolo sú krásne brezové háje a rozsiahle lúky. Za chrbtom pekný výhľad na juh. Po necelej hodinke šliapania sadáme do trávy v sedle a dávame si prvú prestávku.

Výškové metre, ktoré sme vyšliapali, strácame behom pár desiatok minút pri zostupe do osady Ráztočné (Ráztočno). Z kopca schádzame mimo značky, zlákala nás pekná cestička, vedúca k samotám - kolešne s názvom Cisárske. Aj napriek tomu, že je ešte len skorá jar, slnko má silu. Príjemne hreje a dobíja energiou. Neznačený chodník nás privádza k asfaltovej ceste vedúcej dolinou Veporského potoka. Chceli sme pokračovať neznačenou cestou, ale tá nás privádza len do dvora, kde nás okamžite na to, že tadeto cesta nepovedie, upozorní nahnevaný pes. Radšej volíme spiatočku...

Už žiadne experimenty po neznačených cestách neplánujem. Ideme nájsť značku, ktorá nás bezpečne dovedie, kam máme namierené. Po zelenej značke opäť naberáme výškové metre a prechádzame pomedzi kolešne roztrúsené po okolí. Lúky sa striedajú s lesmi, po okolitých stráňach sa pasie dobytok a staručké domčeky vytvárajú krásnu atmosféru kraja.

Smerujeme k vrcholovému hrebienku pri vrchole Oltárne, oblúkom míňame kolešne Čechovo a značka nás privádza kamsi pod vrchol, kde je spúšť. Popadané stromy, malinčie, značky žiadne... Snažíme sa predrať na vrchol a stojí nás to dosť síl. Strácame však Matúša a Guľu, ktorí sa kdesi zamotali. Voláme, kričíme a nakoniec zisťujeme, že našli skratku, ktorá ťažký úsek obchádza. Vyčkávajú nás na skalných vyhliadkach na hrebeni.

K chate pod Vartou to už nemáme ďaleko. Každý sa teší na oddych a pohodlie starej drevenice. Čím sme bližšie, tým je tempo rýchlejšie. Nevieme sa už dočkať. Míňame posledné úseky bývalého lesa a po poslednom prudšom stúpaní sa z lesa vynára malá lúčka s dvomi stavbami. Staršia budova je pekná drevenica otvorená pre verejnosť a slúžiaca ako turistická útulňa. Sklamal ma však interiér. Vďaka aj za taký aký je, ale nebyť blbcov, čo majú za potrebu svoj odpad vyhadzovať v útulniach, ničiť všetko, čo nie je z tehál a kameňa, mohlo tu byť naozaj útulne. Spanie v podkroví okamžite zavrhujeme, jednak dostať sa tam je nepohodlné a neporiadok i špina ma presviedčajú, že lepšie by bolo spať hoci aj vonku pri ohni.

O hodinku všetci spokojne sedíme okolo teplého ohníka a zajedáme, čo sme si doniesli, popíjame niečo na zahriatie. Noc prichádza rýchlo, predsa len je ešte marec. Do pohodlia spacáku ma ako prvého vyháňa bolesť hlavy a celá noc bola skôr utrpením ako oddychom. Až nadránom ma bolesť hlavy prechádza a zaspávam práve, keď sa kamarátom okolo začínajú klepať zuby od zimy a prehadzujú sa vo svojich spacákoch. Vonku bol v noci mráz a rozhýbať sa po takejto noci nie je činnosť, ktorá by vyčarila úsmev na tvári. Ten nám však pripravuje milý pán z vedľajšej lesníckej chaty (novšia stavba), ktorý nám na tácke prináša horúci čaj a domácu pálenku.

2. deň

Sedlo pod Vartou – Jánošíkova skala – Klenovský Vepor – Machnáčov grúň – Šopisko – Tri chotáre – sedlo Železná brána – sedlo Pereš – Cisárska hoľa – Salajka

Hneď zrána máme na pláne cieľ celej našej túry – Klenovský Vepor. Chodník k jeho vrcholu vedie pekným lesom, ale postupne sa mení na poriadne strmý svah so súvislými vrstvami ľadu. Terén vhodný na obutie mačiek. Driapajúc nechtami, hľadajúc akýkoľvek kúsoček miesta bez ľadu sa po centimetroch dostávame k vrcholu. Je to makačka. Bez ľadu by to bol len prudký výstup akých máme v nohách stovky, ale ľad. Miestami to ide len po štyroch, držiac sa všetkého, čo vyrástlo z kamenistej pôdy.

Na vrchole je najskôr Matúš a potom ja, postupne prichádzajú ďalší a na dievčatá čakáme ešte hodnú chvíľu. Začíname mať výčitky, že sme im asi mali ísť na pomoc, ale naše parťáčky sú predsa horalky.

Z predvrcholu Jánošíkova skala sú nádherné výhľady, ktoré si však neviem naplno vychutnať pri pomyslení, že nás čaká strmý zostup po zľadovatenom chodníku. Hore sa to nejako dá, ale dole sa stačí pošmýknuť a už to ide samo. Moje obavy sa naplnili a pri schádzaní to ide viac po zadku ako po nohách. Ideme štýlom šmýkania sa od jedného stromu k druhému. Zadok trpí, dlane zodreté, ale hlavne, že všetci máme úsmevy.

Čím nižšie zostupujeme, tým je svah menej strmý a ľadu ubúda. Každý je šťastný, keď nohami stojíme na blatistom chodníku, vedúcom na Machnáčov grúň a na Šopisko. Slnko naberá na sile a na nočný mráz je dávno zabudnuté. Lúky sú posiate šafranmi a posledné snehové polia sem-tam križujú medvedie stopy. Hory sú prázdne. Vyzerá to, akoby sme tu boli len my sami.

Namierené máme do sedla Pereš po modrej značke. Je to však kus cesty trocha monotónnym chodníkom, verím, že v lete by to bolo o niečom úplne inom, teraz je všetko akési sivé a chladné. Najhorší úsek modrej značky je za vrcholom Čremoš, vedie cez husté černice, húštinu kríkov s tŕňmi a nie je to nič príjemné sa cez to drať. Karimatka pripnutá na batohu vyzerala po tomto úseku akoby ju roztrhala svorka psov. Akonáhle vyjdeme z lesa otvára sa rozprávkové sedlo Pereš s malou usadlosťou roztrúsenou po jej svahoch.

V sedle nastáva dilema či pokračovať zelenou na Cisársku hoľu, alebo zísť modrou až do Havrilova a pokračovať asfaltkou. Pohľad na strmý výstup na vrchol Cisárskej hole je silno demotivačný, ale beriem to ako výzvu a začíname pomaly znižovať výškový rozdiel, medzi nami a vrcholom. Je to náš posledný kopec, tak nemôže byť problém ho zvládnuť. Skupinka sa opäť trhá a stretávame sa až v zákryte pred vetrom na holi. Vetrisko je tu poriadny, takže sa veľmi nezdržujeme, len zjeme niečo na doplnenie energie a peknými lúkami sa uberáme k trase, kde sme začínali včerajší deň. K autám to nemáme ďaleko, možno polhodinka zostupu.

Zhodnotenie

Až teraz - po čase, keď píšem článok som si uvedomil, že to bola na dlhý čas naša posledná spoločná túra. Akosi sa nám celá partia rozišla do sveta alebo niektorí mali zdravotné problémy. O to radšej na prežité dva dni rád spomínam. Pri pohľade do mapy nevyzerá územie nijako výnimočne. Zdanie však veľmi klame, pretože táto časť nášho malého Slovenska ponúka naozaj rozmanité krajinárske zážitky – malebné, ľudoprázdne usadlostí-kolešne, výhľady aj krásne lesy. Takže o pár rokov prídem opäť...

Fórum 10 príspevkov
Okruh z Utekáča na Klenovský Vepor 01/11/19 18:36 10 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Cez Malé Pieniny (sedlo Vabec – Červený Kláštor) Pieniny sú síce maličkým národným parkom, ale svojou rozmanitosťou sú stále oblasťou, kam sa rád vraciam. Zvlášť som si obľúbil a často navštevujem lokalitu blízko sedla Rozdiel nad Litmanovou. A pri voľbe dvojdňovej turistiky padla opäť voľba na túto oblasť s plánom, že noc strávime práve v tomto sedle. včera Stanislav Ďurica Pieniny
Túra Temniak, Kresanica a Malolúčniak z poľskej strany Poľská strana Tatier nie je pre mňa to pravé orechové. Davy turistov a trocha cirkusantské Zakopané nelákajú človeka, ktorý vyhľadáva v horách skôr samotu a kľud. Ale občas musí človek robiť aj kompromisy. A tak sa vyberám po dlhšej dobe na turistiku spolu s mamou, ktorá sa sem chcela pozrieť. Na výber bolo mnoho možností, nakoniec však voľba padla jednoznačne na vrchol Temniak (poľsky Ciemniak). 10/01/20 Stanislav Ďurica Západné Tatry
Túra Pralesy Skalná Alpa a Jánošíkova kolkáreň Ráno sa budíme, až keď Slnko ohrieva stany na teplotu, že sa v nich nedá vydržať. Času máme dosť, celý deň pred sebou ale ja, ako vždy, mám v sebe nekontrolovateľnú túžbu vyraziť čím skôr, čo ospalým kamarátom lezie na nervy. Skorý ranný entuziazmus schladí spŕška nepekných zaspaných pohľadov a nadávok z hlbín stanov. To sa však mení po raňajkách. Všetci sa tešíme na nové, málo známe časti veľkofatranských pralesov. Dnes sa ocitneme s doprovodom z OZ Jantárová cesta uprostred krásneho pralesa Skalná Alpa a neskôr v Jánošíkovej kolkárni. 10/04/19 Stanislav Ďurica Veľká Fatra a Choč
Najnovšie články na titulke
 
Reportáž 500 km od Slovenska a predsa doma Kedysi to bola jedna krajina. Lenže je to už 300 rokov, čo naši krajania odišli z "Horných Uhier" na tzv. "Dolnú zem", na juh Uhorska. Dnes žijú v kraji Vojvodina na severe Srbska, ale tiež v Chorvátsku, Maďarsku a priľahlom cípe Rumunska. Dolnozemskí Slováci, ktorí tri storočia obývajú šíre roviny Veľkej dunajskej nížiny (Alföld). Že to nie je len pár vymierajúcich dediniek sa dozviete. dnes Tomáš Trstenský Svet
Túra Cez Malé Pieniny (sedlo Vabec – Červený Kláštor) Pieniny sú síce maličkým národným parkom, ale svojou rozmanitosťou sú stále oblasťou, kam sa rád vraciam. Zvlášť som si obľúbil a často navštevujem lokalitu blízko sedla Rozdiel nad Litmanovou. A pri voľbe dvojdňovej turistiky padla opäť voľba na túto oblasť s plánom, že noc strávime práve v tomto sedle. včera Stanislav Ďurica Pieniny
Túra Z Jablunkovského k Vlárskemu priesmyku (1) Aj keď som už niečo v živote prešiel, jedna časť Slovenska mi bola úplne neznáma. Severozápadné pohraničie Slovenska. Po jednom náhodnom zbere čučoriedok v oblasti Stratenca ma hrebeň Javorníkov chytil za srdce. Taký pekný kraj a pre mňa bez preháňania Terra incognita. Musím s tým niečo vykonať. Pomaly sa rodil plán na prechod pohraničných hôr z oblasti Beskýd Javorníkmi k Bielym Karpatom jedným vrzom. 18/01/20 Vladimír Mikuš Javorníky, Západné Beskydy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Okruh z Utekáča na Klenovský Vepor 01/11/19 18:36 10 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Veporské vrchy a Stolické vrchy

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1338 m n. m. – Klenovský Vepor

    • min: 400 m n. m. – Klenovec-Ráztočno

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1801 m

    • klesanie: 1801 m

  • Vzdialenosť
    • 33 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 25.03.2016

  • Štart trasy
    • šírka: 48.6119 ° SŠ
      dĺžka: 19.7944 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.6119 ° SŠ
      dĺžka: 19.7944 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.68828 ° SŠ
      dĺžka: 19.78496 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Chata pod Vartou (turistická útulňa)

  • Voda
    • Prameň pri chate pod Vartou, prameň pri salaši v sedle Pereš

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Utekáč (vlak, bus) - Salajka (bus, parkovisko)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.83 (0.25)