Trasa

Pod Kamenickým hradom – Kamenický hrad – Pod Kamenickým hradom (väčšinou aj trasa náučného chodníka Hrad Kamenica)

Autom sa dostávam cestou smerujúcou do Prešova do dediny Kamenica a v nej odbáčam doľava. Ako neskôr zisťujem, jadro dediny je mimo hlavnej cesty a je omnoho väčšia, než som si doteraz myslel. Musím nájsť nejaké vhodné miesto na zaparkovanie auta, dostávam sa ku kostolu a odtiaľ doprava úzkou uličkou stúpam pomedzi domčeky až nad dedinu. Zasnežená stúpajúca cesta našťastie nekladie autu výrazný odpor a nakoniec parkujem pri ďalšom aute, približne na odbočke zo žltej značky na hrad Kamenica. Vystupujem, vonku je príjemne slnečno a hlavne mrazivo, tak sa hneď zahrejem aspoň horúcim čajom. Na iné dnes nemám nárok.

Začnem sa hýbať nenáročnou cestou, vychutnávam si idylicky bielu krajinu a podo mnou sledujem dedinu Kamenica. Po mojej pravici sa vypína mohutné bradlo. Na jeho vrchole je hrad, zdola vidím len nejaké náznaky múrov. Po chvíli sa značka prudko zatáča doprava k zalesnenej severnej časti bradla. Vidím na okraji lesa akúsi drevenú bránu, a keď podídem bližšie, zisťujem, že je to „vstupná brána“ na hrad Kamenica. Zároveň ma tabuľka vedľa informuje, že vstupujem na územie prírodnej pamiatky Bradlové pásmo so štvrtým stupňom ochrany. Túto ponuku na vstup samozrejme neodmietam a popod bránu vchádzam ďalej. O chvíľočku ma víta infopanel náučného chodníka č. 3 o ochrane prírody a krajiny. Panely 1 a 2 som už dnes nenašiel, asi sa nachádzajú dole v dedine. Stúpam krásne zasneženým lesíkom a pomerne nahustené vrstevnice sa ihneď starajú o môj tepelný komfort. Sporadické výhľady pomedzi stromy sú najmä na severozápad a vidieť hlavne bradielka nad dedinou Kyjov. Prejdem ešte okolo panelov č. 4 (o drevinách na hradnom kopci – prevažuje tu borovica čierna) a č. 5 (o živočíchoch na hradnom kopci) a vychádzam z lesíka. Pohľadom späť zisťujem, že zo severozápadu sa blíži akási sivota. Nado mnou je zatiaľ pekne modro.

Postupujem hore a čo zrazu nevidím. Akúsi chatku, nápadne sa podobajúcu veľkofatranským udržiavaným salašom. Nad ňou naľavo sa týči výrazný hradný múr. Prídem k chatke a skúmam, čo je zač. Nie je vôbec veľká a je zamknutá. Ako útulňa teda slúžiť nebude. Spodnú časť tvorí plechový zelený kontajner bez okien a na ňom je umiestnená sedlová strecha. Hore do podkrovia vedú drevené schodíky a spredu aj zozadu v podkroví sú okná. Keďže chatka má aj komín, určite slúži aj na prespatie. Na zadnej strane chatky je tabuľka, z ktorej je zrejmé, že slúži Občianskemu združeniu Kamenná veža, ktoré má rekonštrukciu hradu v náplni práce. Z tabuľky sa dozvedám aj to, že tento hrad je národnou kultúrnou pamiatkou. Ešte ako užitočnú informáciu môžem uviesť, že strecha z jednej bočnej strany a z prednej strany výrazne prečnieva nad plechový základ, čo umožňuje pohodlne sa schovať zopár ľuďom napr. pred dažďom. Pod chatkou je aj panel č. 6, z ktorého sa dá dozvedieť viac o Bradlovom pásme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Západný palác

Je čas pohnúť sa ďalej, na samotný hrad. Zdola vidím, že má v podstate dve časti, západnú a východnú. Vyberám sa najprv na západnú časť, prirodzene ma to tam ťahá. Cestou podebatujem s turistami vracajúcimi sa zhora. Prechádzam okolo pekne zrekonštruovanej Severnej bašty a obdivujem snehom obalené stromy vedľa mňa. Keď sa otočím, vidím pekne východnú časť hradu s dominantným múrom. Po chvíli sa vyšvihnem na hrebeň bradla a otvoria sa mi doteraz skryté fantastické výhľady. Takéto krásne výhľady som dnes nečakal. Do cesty tu ešte návštevníkom nachystali lavičku, tak sadám a kochám sa. Čergov, Bradlové pásmo, Spišsko-šarišské medzihorie, Levočské vrchy, Bachureň, Branisko... Určite by aj Tatry bolo vidieť, no sivota prichádza práve od nich. Dole sa vyníma Kamenica v plnej veľkosti. Hradní páni mali veru všetko pod excelentným drobnohľadom. Po relaxe sa vydávam ešte vyššie, do vrcholových partií Západného paláca, ktorý je zrejme najstarším stavebným objektom celého hradu – 13. storočie. Nachádza sa tu aj objekt Kamennej veže, avšak väčšina objektov je pod snehom, tak neviem presne odlíšiť ich hranice. Ďalej však už nejdem, pretože nie je kam. Podo mnou je zráz a ďalej sa vypína východná časť hradu. Mám pocit, že stojím na najvyššom mieste celého hradu, ale podľa všetkého je maximum práve na protiľahlej časti hradu. Keďže sa tam chcem dostať, musím sa najprv vrátiť. Nad hlavou sa mi už začína zaťahovať. Ešte si z týchto miest všimnem neďaleký Hanigovský hrad a ešte ďalej za ním sa belie čergovská Lysá so zjazdovkami, na ktorej som stál takmer presne pred rokom v rámci okruhu na vrch Čergov.

Východný palác

Vraciam sa teda nad chatku a idem hore tentoraz preskúmať východnú časť hradu. Prichádzam k panelu č. 10, podľa ktorého je pri dobrej viditeľnosti vidieť mnohé prírodné a historické dominanty Horného Šariša aj Spiša. Napríklad hrad Šariš (videl som ho v opare), Ľubovniansky hrad, hrad Hanigovce, Bradlové pásmo, dokonca aj Pieniny (nemal som to šťastie). Postupujem vyšliapaným chodníčkom v snehu hore a po otočení až z tohto pohľadu vidím, kde som pred chvíľou stál. Z impozantného Západného paláca sa naozaj nedalo v týchto podmienkach zísť dole zrázom, vrátiť sa späť a nepokúšať šťastie bol dobrý nápad. Prichádzam konečne k najvýraznejšiemu hradnému múru a hneď na jeho začiatku ma zaujme pekné okienko, ktoré slúžilo asi ako strielňa. Táto časť hradu sa nazýva Východný palác, postavený bol v 15. a 16. storočí, je teda mladší ako vedľajší Západný palác. Slúžil ako obytný poschodový palác. Vychádzam na najvyššie možné bezpečné miesto, ale dá sa ísť aj vyššie. Ja už toľko riskovať nebudem, ale položená sviečka v kahanci je dôkaz, že niekto sa vyštveral až na samotný vrchol. Odtiaľto sa mi už zdá, že toto je najvyššie miesto hradu, aj mapa to potvrdzuje. Výhľady sú aj tu krásne, ale podmienky na fotenie sa došlou oblačnosťou dosť zhoršili. Podo mnou, východne pod hradom, zbadám prístrešok. Na severe si obzerám čergovský hrebeň a zrazu tam zbadám kríž. Veď to je ten na predvrchole Minčola. Samotný vrchol Minčola s betónovým pylónom odtiaľ nevidím.

Podhradie

Trávim tu dosť dlhú dobu popíjaním čaju a sledovaním okolia, no chlad nakoniec udá hlavný smer. Musím sa proste pohnúť ďalej. A keďže situáciu vyhodnocujem tak, že na hrad Plaveč už kvôli počasiu dnes možno vôbec nepôjdem, môžem si dovoliť ešte prejsť luxusným vychádzkovým tempom celý Východný palác dookola po trase náučného chodníka. Ten je absolútne nenáročný, prichádzam k panelu č. 9 pojednávajúcom o majiteľoch hradu. Je tu ďalšia lavička a onedlho ešte jedna. Je to skrátka ideálne miesto na nenáročnú prechádzku a relaxovanie. Blízko prístreška je ešte panel č. 8 o histórii hradu. Tu je uvedený údaj, že sa nachádza na vápencovom brale vysokom 725 m. Za svoj vznik údajne vďačí pánovi menom Dietrich Tarczay, ktorý ho dal postaviť v roku 1248. V roku 1556 ho rozstrieľali a zbúrali vojská Šimona Forgáča. Odvtedy sa jeho skaza prehlbovala, nik ho neopravil a v roku 1816 bol materiál z hradu použitý na výstavbu liehovaru v obci Lúčka. Nebyť nadšencov, dnes by tu už asi nebolo nič. Je tu vyobrazená aj kresba pôvodného stavu, ako hrad mohol vyzerať. Páči sa mi.

Ďalej sa presuniem k už spomenutému prístrešku, sú tu dva stoly a štyri lavice. Sadne si tu odhadom 15 až 20 ľudí. Od prístreška pokračujem intuitívne, pretože chodník ďalej vyšliapaný nie je. Orientujem sa podľa tabuliek trčiacich zo snehu. Prichádzam k jednej a tá tvrdí, že tu je Severná vstupná brána. Mala by tu byť aj hlboká ochranná priekopa a v minulosti bol prístup cez ňu pravdepodobne padacím mostom. Ja teda idem smerom k výraznému hradnému múru, priekopu vidím podľa zvlneného terénu. A zase sa mi dostáva na oči tá chatka, môj dnešný „dopravný uzol“. Prejdem si popod múr po celej jeho dĺžke a schádzam k chatke. Pri spätnom pohľade vidím, že som ešte zabudol navštíviť jeden infopanel. Tak sa vraciam k nemu, je to panel č. 7 náučného chodníka. Z neho sa dozvedám čosi o rastlinstve hradného kopca. Celkovo Bradlové pásmo a jeho skalné bralá sú botanicky hodnotné lokality s výskytom vápnomilnej xerotermnej flóry.

Na tomto mieste si podebatujem s jednou rodinkou, najmä s jej hlavou. Keďže sú miestni, kadečo sa od nich dozvedám a zaujíma ma, či a ako sa dá dostať k skalnému oknu, ktoré sa nachádza v neďalekej Sokolej skale. Dostávam uspokojivú odpoveď aj s návodom, čo je pre mňa podnet na ďalšiu návštevu Čergova, keďže dnes to už neprichádza do úvahy. Rozlúčim sa s nimi, s hradom a aj s chatkou a ostáva mi, čiastočne už v snežení, len návrat dole k autu. Nepôjdem však cez lesík ako som šiel hore, ale pôjdem oblúkom po lúke popod les. Cestou dole vidím nejakých bežkárov a zo snehu sa dajú vyčítať aj stopy lyžiarov a sánkarov. Veď kopček je to celkom slušný. Spokojne nasadám do auta a môžem ísť domov. Čas je už celkom pokročilý.

Ešte chvíľka na hrade Plaveč

Tesne pred Plavčom ma ale žerú mrle, tak v dedine odbáčam doľava a strmo hore až pod hrad. Čo ak sa dnes náhodou vydarí nejaký západ slnka? To bol samozrejme pokus o vtip. Výstup na hrad Plaveč, na rozdiel od hradu Kamenica, trvá od auta len zopár minút. Je to úplne nenáročné. Hneď vidím, že rekonštrukčné práce prebiehajúce od roku 2014 majú výsledky. Najdominantnejšia časť hradu je spevnená, stále je tu aj lešenie a odstránili sa náletové dreviny brániace celkovému pohľadu na hrad. Práce stále nie sú ukončené. Vybehnem na najvyšší bod hradu, kam sa dá ísť pešo. Odtiaľ je nádherný výhľad na Plaveč a rieku Poprad, ktorá Plaveč obteká veľkým meandrom. Dnes to však nie je žiadne exkluzívne fotenie a je jasné, že ani čakať tú chvíľu do západu slnka tu nemá zmysel. Idem teda ďalej na kopec nad hrad, kde je podľa mapy mauzóleum. Nachádzam tam len starú rozpadnutú murovanú stavbu. Idem ešte po hrebeni trochu ďalej, ale dnes to už nemá zmysel. Stmieva sa, dni sú teraz najkratšie v roku. Môj pôvodný dnešný zámer bol zájsť na Skalku, Bielu hlinu a ich okolie. Tým, že hrad Kamenica tak príjemne prekvapil, neostalo už času na tieto kopce a ich čas ešte len príde. Balím to, otáčam sa a prášim k autu. Dnešný výlet sa skončil.

Zhrnutie

Hrad Kamenica ma veľmi príjemne prekvapil. Je to turistický cieľ hodný návštevy. Najmä pre rodiny s deťmi a nenáročných turistov ideálny na prechádzku, pre milovníkov výhľadov tiež stojí za navštívenie. A pre tých zdatnejších môže poslúžiť ako medzibod pri cestovaní za inými cieľmi. Len aby to u niekoho nakoniec neskončilo ako u mňa, že som tam namiesto pár desiatok minút strávil 3 hodiny a na pôvodné ciele neostal čas. Určite sa sem ešte vrátim a spojím to s návštevou skalného okna v Sokolej skale, prípadne s návštevou Hanigovského hradu. Možností na trávenie voľného času je v tejto oblasti naozaj dosť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek