Trasa

Folkmarské sedlo – Šibený hŕbok – sedlo Žabia studňa – Šľuchta – Koryto – sedlo Žabia studňa – Folkmarské sedlo

Auto neochotne naskočí a keby mohlo, určite by radšej ostalo stáť na mieste. Prechádzam kľukaté cesty smerujúce k Margecanom a jedným okom pozorujem na opačnej strane nádrže vrchol kopca, na ktorý sa chystám. Žiadne veľké očarenie sa nekoná, keďže som ho videl stovkykrát. Neveľmi výrazný kopec, svojou výškou nezaujímavý, ale turistická navigácia mi hlási množstvo vyhliadok v okolí vrcholu, a tak to chcem preveriť.

Úžasná vec sa deje pri stúpaní do Folkmarského sedla - hnusná sivá stena oblačnosti sa zrazu trhá a nad hlavou vidím azúrovú oblohu. Radosť sa mi vlieva do žíl a mám nádej že zažijem krásne výhľady. Vo Folkmarskom sedle som z okolia nadšený, príroda mi dopriala počasie ako vysnívané. Okolo samota, ticho, ešte aj priľahlá cesta je tichá a prázdna kvôli uzávere poškodeného mosta cez Ružín.

Okamžite vyrážam vpred, aby si počasie náhodou nerozmyslelo. Neplaším sa a idem si pokojným tempom, keďže som sám, nemusím sa nikomu prispôsobovať. Užívam si samotu. Leziem hneď na prvú vyhliadku nad sedlom pri kríži. Krása. Duša spieva a vietor v korunách stromov tiež.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stál by som tu aj hodinu, ale odmrzli by mi prsty, rukavice som nechal v ošiali z počasia v aute a hoci som len 500 metrov od neho, aj tak sa nechcem vracať. Schádzam na lesnú cestu, ktorá by mala byť značená ako náučný chodník. Značku však nevidím. Ale verím navigácii a pokračujem nenáročným chodníčkom, vedúcim vrstevnicovo bez veľkých prevýšení alebo klesaní. Výhľady do doliny Ružína s masívom známeho Sivca ma zastavujú, aby som si ich vychutnal.

Vyplaším nepozorného srnca, keďže šliapem v tichosti, tak ma nepočul. Obaja sme sa vyľakali. Rozbúšené srdce mi upokojuje pohľad na jeho ladný beh cez lúku, ktorým by mi akoby chcel dať najavo, že zo mňa vôbec nemá strach. Schádzam pomaly do nevýrazného sedla Žabia studňa medzi kopcami Panský vrch (643 m) a Harčarovec (630 m), kde leží hneď vedľa cesty prístrešok, ktorý spomeniem v samostatnom článku. Od tohto miesta začína cesta pomaličky stúpať a viem, že ma dnes čaká jediné stúpanie priamo na vrchol Šľuchty. Predo mnou nie sú vôbec žiadne stopy, takže som veľmi vďačný modernej technike, že ma bez problémov vedie správnym smerom.

Cesta ma vyvádza na čistinku alebo skôr skládku vyťaženého dreva, odkiaľ jedna cesta vedie priamo a druhá sa odpája prudko na severovýchod do kopca. Využiť treba odbočku. Snehu je na výšku topánky, škoda, že som si nevzal návleky. Vnútorne ma veľmi teší pocit, že sneh napadol pred dvomi týždňami a aj napriek tomu na chodníku nie sú žiadne stopy. Pocit samoty a okolité ticho je fascinujúce.

Cesta obchádza celý vrchol po vrstevnici, no potrebujem sa dostať na vrchol, preto v jednom mieste opúšťam pohodlie lesnej cesty a vyrážam priamo do kopca. Je to dosť strmé stúpanie a v snehu sa nešliape najľahšie. Veľa oddychujem. Opieram sa o starý mohutný buk, keď asi 50 metrov odo mňa spoza hrebienka začujem brechot. Spozorniem, keďže z túlavých psov mám vždy najväčšie obavy na horách. Nakoniec spoza hrebienka vychádza pyšný srnec s dvomi srnami a smelo si kráčajú neďaleko mňa. Nehýbem sa, len vykúkam spoza stromu, srnec si smelo breše na celú horu, ozvena sa vracia z každej strany. Kým stihnem nachystať správne parametre na zrkadlovke, srnec mizne v mladine. Neprekáža, zážitok bol pekný aj bez fotografie.

K vrcholu Šľuchty nemám ďaleko. Vidím ho pred sebou, no akoby to bolo nekonečné stúpanie. Mám pocit, že za 3 minúty som na vrchole, ale zakaždým je vrchol akosi ďalej. Isto ten pocit pozná každý turista.

Spokojný som, až keď prichádzam k triangulačnému bodu označujúcemu vrchol. Priamo na vrchole nie je výhľad, len pár skál. Navigácia ma navádza asi 100 metrov západnejšie k výhľadu. Kedysi na tomto mieste stála vyhliadková plošinka, bohužiaľ, z nej ostalo len torzo a stromy sčasti zakrývajú inak výborný výhľad. Ale svoje čaro miesto má, zdržujem sa dosť dlho.

Pred sebou by som mal mať ešte tri vyhliadky, tentokrát na opačnej strane tohto kopca. Prechádzam cez hrebeň a pomaličky strácam výškové metre. Všimol som si, že na stromoch je značka – červený prúžok, ktorý je značený rovnakou trasou akou ma navádza navigácia. Po asi 20 minútach prichádzam k ďalšej vyhliadke. Tento krát s výhľadom na samotný Ružín. Spoznávam miesta, kde sa v lete člnkujem, kam chodievam na ryby, vidím miesto, kde sa železnica vnára do hory a vychádza na druhej strane Bujanova. Prekvapuje ma, že takéto krásne miesto nie je zakreslené v turistických mapách...

Od vyhliadky sa tiahnu skalné steny súbežne s chodníkom a na niektorých miestach sa zastavujem a vychutnávam nové rozhľady. Cesta pokračuje po vrstevnici smerom na západ až prichádzam ku skalnej stene s výhľadom na Margecany. Takže na jednom kopci som mal výhľady na všetky svetové strany, len z každého miesta na inú svetovú stranu. Dávam si prestávku na jedlo a teplý čaj. Ani sa mi nechce vracať v peknom počasí, ale dni sú krátke a moje pomalé tempo ma núti pokračovať.

Obchádzam zospodu skalný masív a prichádzam na lesnú cestu o pár desiatok výškových metrov nižšie ako skaly. Podľa navigácie vidím, že cesta ma privedie späť na skládku dreva, odkiaľ som začínal výstup na vrchol. Občas sa mi pomedzi koruny stromov ešte otvorí pekný rozhľad do údolia Hnilca. Zo skládky dreva sa vraciam po svojich stopách späť a vôbec nemám chuť odísť. Som však hladný a o chvíľu sa začne stmievať. Ani slnko už nemá takú silu ako na poludnie a mráz prituhuje...

Záver

Ružín a jeho okolie je čarovný. Mystické lesy, ktoré na človeka vravia kúzelnou rečou, hlboké doliny dýchajú tajomnom, skaly roztratené po lesoch, temná, hlboká voda v údolí pod bralami dávajú pocit, že som sa ocitol niekde vo fantazijných filmoch a neraz už len čakám odkiaľ vyletí nejaký drak alebo po lese prebehne kentaur... Som zvedavý koľko rokov potrvá, kým si budem môcť povedať, že miestne hory ma už ničím nemôžu prekvapiť.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek