Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Zjazd do Francovej Lhoty
Zjazd do Francovej Lhoty Zatvoriť

Túra Na pomedzí Javorníkov a Bielych Karpát

Keď som prvýkrát v máji minulého roka zašiel do Bielych Karpát, na Veľky Lopeník, bol som vo vytržení. Neskutočné nádherná príroda. Preto som sa po asi troch mesiacoch opäť rozhodol tam zájsť a vyjsť na Makytu a popod Vršatské bradlá.

Vzdialenosť
47 km
Prevýšenie
+1845 m stúpanie, -1674 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 25.08.2016
Pohoria
Javorníky, Biele Karpaty (Bílé Karpaty) CHKO Bílé Karpaty (CHKO Biele Karpaty)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 923 m n. m.
  • Najnižší bod: 309 m n. m.
Voda
prameň v Hotelu pod širákem
Nocľah
Hotel pod širákem nad Strelnou
Doprava
Púchov (vlak, bus) - Lysá pod Makytou (vlak, bus)
Mikušovce (bus) - Ilava (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1074 Biele Karpaty, Považsk… (1:50.000)

Trasa

Lysá pod Makytou – sedlo Hrnčar – Paseky – Pod červenou vežou – Makyta – Mikulinův vrch – Francova Lhota – Čubův kopec – Strelenský kopec – Hotel pod širákem – Střelná – Končitá – Požár – Nad Nedašovou Lhotou – Pod Okršliskom, št. hr. – Brezová, kaplnka - Biely vrch, sedlo – Vršatec, chata – Vršatské Podhradie – sedlo Chotuč – Mikušovce

1. deň - na Makytu

Lysá pod Makytou je celkom pekná a príjemná dedinka. Prešli sme ňou a štátnou cestou smerujúcou do Střelnej, kde sme mali o pár hodín nocovať. No zatiaľ nám v tom bránilo necelých 24 km a samotná Makyta. Ako tak rozmýšľam, že celkom úctyhodných pár km na asi 7 hodín. To aby som sa trocha pochválil. Ale o tom nechcem písať, ale o krásnom prostredí, ktoré ma nadchýnalo pri výstupe na Makytu. Minimálne po Paseky, pomaly stúpajúce výhľadové lúky na dolinu s hranicou, až končiace pri fotogenickom suchom strome s vedľa stojacim dvojkrížom. Ale to už trocha mimo značky, keďže prechádza na lúke s dvojkrížom sprava doľava a klesá do lesa, kde to je ešte pohodová lesná cesta.

No neskôr to už také parádne nie je. Najprv rúbanisko, kde to bol poriadny výpek, potom džungľa a mierne zlyhávajúca značka chodníčkom od Pasiek až kdesi k Červenej veži, čo už našťastie bolo neďaleko hranice, kde frekventovaný turisticky chodník a zároveň hraničné pätníky v tôni bukových starcov dávali jasný smer. Samotná Makyta podľa očakávania neponúka výhľad, ale ani len lavičku, no aj tak je to kultový kopec.

Do Střelnej

Po nabratí síl na Makyte, sme sa vrátili naspäť, avšak neschádzali sme na slovenskú stranu, ale pokračovali ďalej po hranici a následne mierne odbočili do moravského vnútrozemia. Po chvíli sme sa napojili na starú asfaltku, ktorú väčšina pešiakov neobľubuje, ale keďže viedla krásnym prostredím, tak jej to bolo ako tak prepáčené.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cestička viedla po okraji lesa a oplotených pasienkov s kravami. Bolo priam do oka bijúce, ako si užívali zdravé prostredie. Väčšina ich “kolegýň” z iných krajov im môže závidieť, azda len alpské či z iných horských oblastí nie.

Ďalším zaujímavým miestom bola drevená kaplnka sv. Huberta z roku 2012 s rôznymi vyrezávanými podobami ľudí či zvierat. Zároveň tam bolo jazero, ale plavky sme nemali...

Pokračovali sme ďalej, až sme uvideli Francovu Lhotu, ku ktorej sme sa stále približovali po asfaltke. Z tej sme odbočili až tesne nad dedinou, stretnúc ešte vylihujúceho si slepúcha a krátkym lúčnatým, ale krásne výhľadovým úsekom sme zišli do hornej časti dedinky. Ňou sme len rýchlo prešli popri všade nasadených slivkách (lekváru musia mať na tony) a čakalo nás posledné, ale mierne stúpanie na Čubův kopec. Odbočku ku Kobzovej lipe sme odignorovali, lebo mi to nič nehovorilo. Až tradične, po funuse, resp. po túre som gúglil a ide ma oné... No nič, zaujímavý strom.

Pokračovali sme ďalej a prešli okolo akejsi malej firmičky a začali stúpať do lesa. Po necelej polhodine sme stáli pred rozhľadňou Čubův kopec. Pekná veža, v ktorej útrobách sa dá posedieť, pozrieť mapu a poskytuje ešte krajšie výhľady na Slovensko, ale aj na Moravu. V núdzi sa tam dá prespať a možno niekoľko poschodí zamedzí zatekaniu dažďovej vody.

Po absorbovaní krásnych výhľadov, sme sa vydali na náš posledný úsek, ktorý predstavovala “hrebeňovka” smerom k Střelnej. Pomaly sme klesali, prešli červenú odbočku do Francovej Lhoty pri rázcestníku Strřelenský vrch, od ktorého bolo na skok k lúkam nad Střelnou, kde sme mali spať v Hoteli pod širákem. Tu sa však naskytol menší problém s jeho nájdením. Rozdelili sme sa a našiel som len murovanú zavretú chatu či pod lúkou týčiacu sa nejakú strechu. Parťáčka však bola úspešnejšia a napravo od trasy za menším lesným ohybom našla “complex pod širákem”. Po 24 km a 7 hodinách sme boli na mieste a to na dnes znamenalo fajront.

Hotel a complex pod širákem

Hotel to je naozajstný, lebo ponúka tri samostatné izby, telefón a nefalšovanú vôňu ihličnanov. Rovnako je možné využiť spoločnú jedáleň, ktorá je však asi jediná svojho druhu, keďže má zvon na zazvonenie. Netradičné je aj svetlo na elektrinu. Neďaleko sa nachádza prameň, ohnisko s kopou dreva. Čo však nemajú ani X-hviezdičkové hotely, to je malé ZOO. A na to všetko v kúte lesa, dohliada Tulák Karel. Musím pochváliť za inovatívne zmýšľanie.

Práve sme došli, keď sa tam utáborili mladí hoši a holky. Najedli sme sa spoločne za stolom, potom si založili ohník a my vedľa otvorili plecháče a pozorovali zapadajúce slnko a nadchýnali sa nad krásne stráveným dňom. Po dopití sme zaliezli a využili služby Hotela pod širákem.

2. deň

Ráno sme vstali a vyrazili za brieždenia. Keďže nám večer mladí trochu spríjemňovali zaspávanie hulákaním, tak som im na rozlúčku ráno zazvonil na zvon. Odozva bola očakávaná... Zišli sme dole do dediny, následne po hlavnej doprava a potom doľava cez ihrisko. Vyšli sme na bočnú asfaltku vedúcu na Študlov a smerovali nie do kopca, ale popri lúke, ktorá sa nachádzala pod lesom, čím sme lúku obchádzali. Tým pádom ani značka na TuristickaMapa.sk nie je aktuálna. Červena nás naviedla poľnou cestou k lesu, cez malý jarok a začalo pomalé stúpanie na kopec Poschla. Časom sa tak cez stromy ukázali výhľady na Střelnú a zároveň na lúku s Complexom pod širákem. Vnorili sme sa do lesa a prešli okolo typickej českej hájovne. Keď sa pýtate, aká je typická česká hájenka, tak to netuším ani ja, ale vyvolalo to vo mne taký pocit.

Vyšli sme na Končitú, ktorá je hraničným kopcom, ale hranice sme sa len obtreli a naspäť klesali do moravského vnútrozemia k Požáru a nad Nedašovu Lhotu. K Požáru je to pohodovou lesnou cestou, ktorá ma religiózny nádych, keďže sa na nej nachádza niekoľko náboženských motívov. Najvýznamnejšou je drevená kaplnka s pár lavičkami. Na Požári je menšia chatová oblasť a nachádza sa tu odbočka do Valašských Klobouk či do Študlova, resp. dediny so zvláštnym názvom Valašské Příkazy. Lesná časť po čase opäť končí a vychádzame na lúky a obrábané polia nad Nedašovou Lhotou, ale tentoraz do dediny nezachádzame, lebo tam nezachádza ani značka. Výhľady sú však dobré a úsek sa mi páči.

Smerovník nad Nedašovou Lhotou sa nachádza pri kaplnke s dvomi vysokými stromami a ideálnej fotke bráni zaparkovaný autiak. Je to tiež oddychovné miesto, lebo sa tu nachádza lavička, ktorá je otočená smerom k lúke, kadiaľ budeme prechádzať a ponúka pokojné výhľady. Ideálu bráni len blízka asfaltka a sem-tam frčiace autá. Po chvíli pokračujeme a nastáva menší problém so značkou, keďže jej veľmi niet a je niekoľko možností, kde odbočiť. Štýlom pokus-omyl odbočujeme všade a hľadáme, ale nenachádzame. To sa podarí až úplne na konci lúky, ktorou prechádza poľná cesta. Pomôckou by mohol byť posed, ktorý je postavený vedľa cesty. Zároveň cesta sa vinie pozdĺž lesa a až na konci do neho priamo vchádza. Tu sa napájame na hranice, ktoré nás vedu až k smerovníku Pod Okršliskom-štátna hranica. Spomeniem len, že sa prechádza lesmi aj horskými lúčkami, najmä s výhľadmi na moravskú stranu. Na slovenskej strane na osamelom sedle kosil trávu osamelý traktor, okolo ktorého sme stúpali na zalesnený Kosák. Posledná lúčka, opäť s výhľadom na Moravu nás priviedla k rázcestníku so smermi buď po žltej do Brumova alebo po červenej k Vršatcom.

Od hranice okolo Vršatca

Úsek po hranici skončil a tým aj naša česká/moravská trasa, keďže sme zabočili na slovenskú stranu a príjemným lesom si to šinuli v ústrety Vršatským bralám, ktoré sa nám ukázali hneď ako sme vyšli z tône lesa, na krásnu sedlovú lúčku pod Okršliskom. Bola naozaj nádherná, typická bielokarpatská a pre tieto lúčky a lesíky sú Biele Karpaty jedným z mojich najobľúbenejších pohorí na západnom Slovensku.

Tu sme stretli jediných peších turistov, ktorí si to smerovali opačným smerom. Trochu sme pokecali a zaželali si peknú túru. My však len dojazd. Ale parádnym úsekom ku kaplnke na Brezovej, ktorá poskytla fajnú chladnú vodu. Určite je hodný pokračovania tiež úsek ďalej po červenej, smerom na Sidóniu, ale sledovali sme modrú a dávali pomaly zbohom tichému a precítenému dvojdniu v neskutočne krásnej prírode.

Ešte krátky úsek k sedlu pod Bielym vrchom, kde zarezonovali pohľady na hradby hôr a o chvíľu sme sa objavili pri hoteli Vršatec, kde som sa ocitol druhýkrát. Tým musím opraviť svoje tvrdenie, že som v Bielych Karpatoch len druhýkrát, lebo som predminulú neskorú jeseň išiel trasu medzi bielokarpatskými hradmi, s výbehom na Chmeľovú a končil práve pod Vršatskými bradlami, kde som sa skoro po roku opäť ocitol.

Tým pádom sme nezachádzali na hrad Vršatec, ale len prešli po ceste do dediny, vychutnávajúc si ďalekosiahle výhľady. Zišli sme do dediny, a keďže sme mali ešte času, tak sme pokračovali popod Vršatské bradlá do sedla Chotuč, kde sme stretli väčšiu partiu starších cyklistov. Tu sme odbočili na zelenú a okolo rovnomenného kopca sme sa objavili na náučnom chodníku nad obcou Mikušovce. Aj keď som chcel ešte odbočiť na Kalváriu alebo aspoň sa kus prejsť trochu po lúčnatej zelenej, parťáčka rázne zavelila rovno do dediny a ticho som nasledoval.

Zostup do Mikušoviec je síce na prvý pohľad obyčajný, ale mne sa opäť veľmi páčil, lebo to je presne to, čo mam rád. Klesanie po lúčkach, vstupy do dedín bočnými uličkami a úvozmi, okolo starých plôtikov, za ktorými stoja stodoly v objatí ovocných sadov. Aj keď som žiadnu drevenicu neuvidel, ovocne sady áno, a preto sa mi to páčilo. Došli sme k zregulovanému jarku, ale keďže sa pekne eskovito zatáčal, neprekážalo to.

Epilóg

Skúsili sme stopovať a aj sa nám na dva razy podarilo dostať do Púchova. Pri vjazde k železničnej stanici však náš dobrák vošiel do zákazu vjazdu a čo náhoda nechcela, policajti boli na dohľad. Nekompromisná policajtka zrejme dala ochotnému šoférovi pokutu a to aj napriek tomu, že som sa ju snažil poprosiť, aby bola zmierlivá. Tým mi pokazila radosť z neskutočne krásneho dvojdnia a dala zadosť tvrdeniu: Za dobrotu na žobrotu...

Zhrnutie

Aj keď epilóg túry pokazili užitoční i...ndiani, predsa spomínam na dvojdňovku veľmi rád. Krásne lúčky, sedlá, výhľadové body, chodníky v tôni lesov... Ale aj sem-tam rúbaniská či ojedinelé problematické značkovanie. Ale až na slovensky úsek pod Makytou, všetko bez väčších problémov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie