Trasa

Kružná – Veľký vrch – Gerlašská skala – Serényiho cisterna – priepasť Zvonivá jama (Zvonárka) – Farkašova samota – Kružná

Auto parkujem klasicky, vedľa cintorína v Kružnej. Pozdravím sa s vodičom Tatrovky z družstva aj s tetuškami, čo upratujú okolo náhrobkov. Kontrola výbavy, batoh na plecia a ide sa na vec. Pekne do kopca, teda vrchu. Veľkého... Jeho silueta nám čnie nad hlavami a sledujeme žltú značku, čo stúpa hore lúkami. Čísla sú neúprosné a planiny krasu sú tým povestné. Prudké stúpanie hneď na úvod, v tomto prípade štyri stovky výškových na tri kilometre vzdialenosti. Oskar hreje, vtáčiky spievajú, príroda sa prebúdza. Chodník je doslova panenský, po vstupe do lesa zahrabaný pod vrstvou lístia, a tak to vyzerá, že sme tento rok možno aj prví turisti.

Prvá zastávka sa ponúkne sama. Lúčne sedielko pod vrchom Roveň je mimoriadne fotogenické, s vyhliadkou na obec Rakovnica. Márne sliedime po lavičke od nejakého dobrodinca. Nikde nič, len ohniská a stopy od áut hovoria, že sa to tu teší všeobecnej obľube. Značka sa prudko stočí znova do lesa a po chvíli prechádza úsekom s výraznou ťažbou. Drevo našťastie ťahali do bočnej dolinky, takže chodník nie je rozbitý. Finále stúpania je strmé, no nakoniec prichádza čaro okamihu. Chvíle, keď sa kopec mení na rovinu a les na lúky. Len pár krokov a človek sa ocitne v úplne inom svete. Magický prechod jednoducho milujem a aj tu je mi dopriate si to vychutnať. Vhupneme rovno medzi borievky a gigantické stromové solitéry rozprávkových tvarov. Odtiaľ je to už len na skok k rázcestiu Veľký vrch. Kopec to nie je najvyšší, je dokonca nižší ako Malý vrch. No práve po ňom bola kedysi pomenovaná celá planina, keď ešte nebola Plešiveckou.

Čas je dobrý, počasie objednávkové, a tak sa rozhodneme ísť na sever po zelenej značke. Krajinárske eldorádo, pastva pre oči aj objektív. Cesta sa krúti pomedzi závrty a jedinou škvrnou toho celého je oranisko od offroadu. Stúpania sú minimálne a jediným skutočným je až tých pár metrov na samotnú Gerlašskú skalu na severnom okraji planiny. Piaty stupeň ochrany na informačnej tabuli a trochu zmätočná informácia hovoriaca o Gerlachovskej skale. Nuž, pútniku, vyber si ako je to správne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O správnosti svojho konania, ale zjavne nemala pochybnosti partička na štvorkolkách, čo sem nedávno zavítala. Vyhliadková lúčka rozrytá, po zemi plechovky od lacného piva a ohnisko živené chránenými stromami. V tejto chvíli sme tu ale sami. Je čas obeda, tak rozkladáme bufet, fotíme a počúvame zvuky z doliny. Aj tu sa opakuje akustický fenomén známy z iných miest na hornej hrane planín, keď je počuť na veľké vzdialenosti všetko čo sa deje dole. Nanešťastie aj motory áut. Dohľadnosť je dnes mizerná, ledva rozoznávam dvadsať kilometrov vzdialenú Stolicu, v dobrom počasí ale vidno aj Tatry. Zjeme teda obed, pokocháme sa, užijeme si slniečka a rozhodneme sa pokračovať modrou značkou na juh.

Chvíľu sa vraciame po rovnakej trase a následne odbočíme doprava. Lúky sa striedajú s lesom. Brezy a borievky s bučinou. Podklad je ešte mäkký, a tak tu autá pozanechávali výrazné stopy. Keď začneme klesať, značka sa zvrtne doprava a okolo niekoľkých posedov prechádza peknou krajinou. Na križovatke so starými napájadlami znova meníme smer a takmer strácame značku. Cesta totiž ide inam ako značka. Tá si to šinie do húštiny a úplne komicky tu pôsobia zelené „C“ pre bicyklistov. Akože fajn, prešiel by som to aj na dvoch MTB kolesách, ale prečo sa pri značení tak kŕčovito držať pešieho chodníka, keď je tu nepreberná sieť regulárnych ciest?

Znova sa zastavujem, v kroví sa na mňa usmieva ďalšie betónové napájadlo. Pekná ukážka technického kumštu, ktorá ešte donedávna fungovala. Zahrdzaveným kohútikom už však dnes nemožno pootočiť a aj kravky by sme tu hľadali márne. To sa už však blížime k stredobodu vodného hospodárstva celej planiny – Serényiho cisterne. Tu hore totiž vodného zdroja nieto, zato je tu však dostatok pasienkov. A ako teda zabezpečiť vodu pre všetky kravy a ovce, čo sem v sezóne gazdovia vyháňali? Inžinieri vzali tesne pred prvou svetovou vojnou rozum do hrsti a vybudovali tu unikát. Cisternu na dažďovú vodu. Takmer na dne lievikovitej dolinky dokázali stvoriť betónovú nádrž s priemerom takmer 20 metrov na zber vody dopadajúcej na okolité svahy. Systém zberných kanálikov, vybetónovanej plochy, filtračného systému v kombinácii s dvojkomorovou zásobárňou dokázali prekonať obdobia sucha a zabezpečiť pitie pre statok len za pomoci uloženej zrážkovej vody. Aj dnes je poloplná, avšak v klasicky slovensky zanedbanom stave. Na dne nahádzaný odpad, vo vode určenej kedysi na pitie si to veselo žije a betón sa rozpadáva. Technológia nedávno rozkradnutá, železné strešné nosníky odpálené autogénom majú "nového majiteľa". Smutný pohľad dokresľuje neďaleká ruina hospodárstva, čo nevydržala nápor veku a zrútila sa preventívne samovoľne.

Dosť bolo ale bedákania nad týmto stavom a pohneme sa ďalej. Ešte kúsok na juh a značku opustíme, aby sme odbočili k priepasti. Výnimočnej už svojim názvom aj rozmermi. Volá sa Zvonivá jama (Zvonárka) a je hlboká viac ako sto metrov. A na dne má skutočne impozantné priestory. Otvor je doslova strašidelný, avšak ohradený dreveným plotom s tabuľkou a vyrytými nápismi od návštevníkov. Cez bráničku ideme bližšie, no monumentálnosť čiernej diery mi hovorí, že tu neradno riskovať s pokusmi nahliadnuť dovnútra do hrdla zvona. O to nelogickejšie mi pripadá chodníček okolo okraja, kde je pohyb vysloveným rizikom. Rozhodne sem nikdy netreba brať psov a deti.

Prišli sme, videli sme, prežili sme a môžeme ísť domov. Čas pokročil a radím sa s mapou ako a kam ďalej. Auto je vzdialené 3 kilometre ďaleko a 300 metrov hlboko... A pôjdeme skoro rovno za nosom. Od priepasti teda rovno na východ po ceste, ktorú mám nakreslenú v mobile. Nuž, realita je kúsok horšia, a tak sa aj dosť predierame. Neprekáža, netrvá to dlho a prechodom cez sériu malých lúčok znova vyjdeme na značku pri fotogenickom závrte. Žltá však pokračuje do Slavca a to nie je náš smer. Pri smerovníku Farkašova samota preto odbočíme na výraznú cestu a ja sa tak priamo-nepriamo obzerám po ruine samoty, lebo veď názov nebude predsa náhodný... Na moje obrovské prekvapenie ale zbadám novú strechu veľkej budovy. Toto sa musí ísť pozrieť, a tak na konci lúky idem na malý prieskum. Nachádzam rozľahlú chatu so sedením, grilom a cez okná vidím, že to tu rozhodne nechátra.

Vrátim sa kúsok ku svojej polovičke a zavelím na definitívny zostup. Cesta k samote je v pohode zjazdná aj pre bežné osobné auto a podľa mapy ide rovno k nášmu autu na konci dediny. Dorazím zásoby vody, a keď cesta začne kúsoček stúpať, tak sa rozhodnem ešte pre jednu zmenu trasy - priamu zvážnicu. Široká, avšak po chvíli už s voľnými kameňmi a lístím. Nebol to veruže dobrý nápad, lebo napredujeme pomaly a výškové metre pre zmenu strácame prirýchlo. Na návrat je neskoro, kolená trpia a to nemám rád. Z hlbokého úvozu niet inej cesty, a tak poslušne šuchoceme nohami. Bonusom a odmenou je koniec lesa a príchod na lúky nad dedinou. Počasie sa vyfarbilo do najkrajšieho, čo je v tomto ročnom období možné. Na obzore vidieť paneláky Rožňavy aj žeriav na Krásnej Hôrke, to všetko obkolesené strmými svahmi planín z netradičného uhla. Nacvakám pár záberov a okrajom pasienkov ukrajujeme posledné metre. Vidno, že vchádzame do civilizácie. Pod tabuľou so zákazom sypania smetí sa hrdo vyníma zbierka všetkého, čo dedinčania nepotrebovali. Nedokáže nám to ale pokaziť pocit z pekného dňa v krásnom prostredí, takže docupitáme k autu, vyvetráme a ideme hľadať obchod, aby sme si dali prvý tohtoročný nanuk...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek