1. deň: okruh z Pukanca

V Štiavnických vrchoch je veľa zveri. Hneď nad Pukancom sa rútilo po svahu stádo asi dvadsiatich muflónov priamo na mňa. Keď som silno tleskol, zahli a s prehľadom ma minuli.

Vyšiel som na rázcestie Krížny buk a zamieril som na Uhliská. Modrá značka južne od rázcestia ide atraktívne, severne je nudná. Vedie po zvážniciach a všetky kopce obchádza. V Uhliskách ma zaujal pomník obetiam vojny a domček oproti kostolu.

Za Uhliskami som zahol na červenú značku, ktorá nie je o nič zaujímavejšia ako modrá. Od obce Vysoká, ktorej dominuje kostol viditeľný zo širokého okolia, ide dokonca po asfaltke. Za dedinou som chcel zbehnúť po ceste do doliny, lenže cesta vyznačená na mojej mape z roku 1985 neexistuje. Tak som do doliny zbehol lesom neskôr.

Hrebeňovka

Od rázcestia na Dekýš som išiel „hrebeňovku“. Vyliezol som na Vtáčnik (665 m) a z neho na Polom (669 m). S kompasom v ruke som mieril na juh, ale netrafil som správny hrebienok a zbehol som do doliny. Keďže potok tiekol na západ, hrebeň by mal byť východne. Prešiel som mladinou a po chvíli zápasenia s černičím som sa dostal na lesnú cestu. Kým nezahla do doliny, išiel som po nej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na Jabloňovskom Roháči (558 m) je kopec skália a na južnej strane hotová džungľa černičia. Snažil som sa ísť chodníčkami od zveri, čo znamená, že som bol takmer stále zohnutý. Opäť som si natrhol vetrovku a zaumienil som si, že na ďalšiu prechádzku bez záhradných nožníc nepôjdem.

V sedle medzi Roháčmi som našiel parohy. Jeden diel. Chvíľu som váhal, či ich nevziať, ale uznal som, že poľovníci si ich zaslúžia viac. Za sedlom ma zastavil plot. Stálo na ňom: „Diviačia zvernica, vstup na vlastné nebezpečie“. Nebezpečie by ma neodradilo, no rebrík som nikde nevidel. Tak som zahol popri plote do doliny.

Plot bol nový a veľmi dôsledný. Viedol aj krížom cez potok Jabloňovka. Celkom ma to potešilo, pretože potok bol rozvodnený a mostíka nikde. Prešiel som ho po plote.

Nasledovali kilometre asfaltiek. V doline som minul rozpadávajúcu sa horáreň Segíňov a dokráčal som do Jabloňoviec. Je to nádherná dedina s množstvom starých domov, ktoré sa zmenili na chalupy.

Za Jabloňovcami som sa vybral lúkami. Nad Bohunicami sú vínne búdy, ktoré volajú chyžky. Stretol som pri nich pána, ktorý išiel so mnou do dediny. Pri kostole sme sa rozlúčili a asfaltkou som sa vrátil do Pukanca.

2. deň: Bátovce – mesto kráľovien

O pár dní som sa do okolia Pukanca vrátil. Cieľom bolo prejsť nový náučný chodník, ktorý sa volá Bátovce – mesto kráľovien. Chodník začína v Bátovciach na námestí a je celkom obstojne vyznačený. Zablúdil som iba raz, nad zamrznutou vodnou nádržou. Informačné tabule sa venujú lokálnym zaujímavostiam, páčili sa mi.

Nad Bátovskou priehradou Lipovina ide chodník pomedzi vínne búdy a neskôr hrebienkom, na ktorom je množstvo skália. Myslím, že je to pozostatok Spečeného valu, pretože línia by sedela. Avšak bátovský náučný chodník o vale nehovorí nič. Priamo na skalách stoja domčeky.

Vyšiel som na veľkú lúku Čengerky, na ktorej chodník končí. Je z nej nádherný výhľad na Štiavnické vrchy a na Podunajskú pahorkatinu. Vyhliadka je jednoznačne najväčšou atrakciou chodníka.

Kadiaľ ďalej? Keďže som nemal chuť vracať sa späť rovnakou trasou, zamieril som na severovýchod. Chvíľu som išiel hrebienkom a nato som zbehol do doliny. V nej som natrafil na tabuľu č. 3 náučného chodníka. Bolo zrejmé, že som našiel chodník z Pečeníc, no nech som sa snažil ako som chcel, pokračovanie som nenašiel. Videl som iba jednu starú značku vyššie v doline, ale nič viac.

Lesnou cestičkou som zbehol do doliny a vybral som sa popri Jabloňovke. Peknou dolinou som prišiel k ranču a za ním do Jabloňoviec. Pred miestnym úradom som si na lavičke oddýchol a cez kopec som sa vrátil do Pečeníc. Nad dedinou sú pekné vínne búdy, niektoré dosť staré, a priamo v dedine je zaujímavý románsko-goticko-barokový kostol. Je tam aj kaštieľ, ten sa mi však nepáčil. Zato ma zaujala tabuľa náučného chodníka s mapou. Odfotil som si ju, aby som nabudúce Spečený val našiel. Nato som sa asfaltkou vrátil do Bátoviec, pričom na okraji dediny som išiel cez nádherný kamenný starý most.

Rudniansky vodopád

Času som mal dosť, tak som sa vybral za ďalšími atrakciami. V Bohuniciach som si obzrel dva čerstvo zrenovované kaštieliky a vyššie vodný mlyn. Nato som zaparkoval na Uhliskách a vybral som sa dolu Rudnianskou dolinou. Hľadal som Rudniansky vodopád, ktorý by mal byť jediným vodopádom Štiavnických vrchov. Akosi som sa však zamyslel a vodopád som prehliadol. Zistil som to dosť skoro, no zbehol som až nad Rudno nad Hronom, kde je stará priehrada (Nový tajch). Pri nej som sa otočil a vracal som sa späť.

Rudniansky vodopád je schovaný pod rázcestím a keď človek dáva čo len trochu pozor, nemôže ho prehliadnuť. Najmä nie na jar, keď je plný vody. Keďže asfaltky som mal plné zuby, od vodopádu som zamieril na strmý svah. Vybehol som na Drieňov vrch (767 m), na ktorom je zopár skál, a vrátil som sa do Uhlísk.

3. deň: Pukanský náučný chodník

Keďže ráno mrholilo, ďalší výlet som začal v Pukanci. Je tu náučný chodník, ktorý vyznačili miestni nadšenci. Chodník má malé tabuľky, zjavne nebol platený z Eurofondov, popis je však vynikajúci. Južná vetva chodníka ide okolo bývalých baní, z ktorých zostali už iba prepadliská vo svahoch. Odkryli iba štôlňu Dorothea, pri ktorej je prístrešok. Vybehol som od neho na Agraš a cestou som videl ďalšie pozostatky bývalých baní, avšak pomník pod vrcholom som nenašiel.

Vrátil som sa k Dorothei a pokračoval som náučným chodníkom. Doposiaľ išiel Chorvátovou dolinou, od Dorothei vedie hrebienkom. Na ňom ústia banské šachty, pôvodné mená sa však nezachovali. Vrátil som sa nad Pukanec a vybral som sa na druhú časť chodníka. Tá je značená oveľa horšie, treba dôkladne sledovať mapku a orientovať sa podľa nej.

Vyšiel som na hrebienok nad vinohradmi a keďže vyhliadkovej veže Turnička nebolo, spýtal som sa pána strihajúceho vinič:
– Dobrý deň, neviete kde je tu Turnička?
– Tá je fantómová, nikdy ju nepostavili... Nedáte si za pohárik?

Pozvanie ma potešilo, ale musel som odmietnuť. Miestni nadšenci tu plánovali postaviť vyhliadkovú vežu, avšak pozemky sú súkromné, tak z toho zišlo.

Spečený val

Keďže mrholenie ustalo, presunul som sa do Pečeníc. Zaparkoval som pri tabuli náučného chodníka a s presnými plánikmi a GPS-kom v ruke som sa vybral hľadať tabule. Bolo to náročné. Na ľavom brehu potoka, mimo dediny, by mal mať náučný chodník sedem tabúľ, existujú však iba štyri. Sú to tabule č. 2, 3, 4 a 6, a aj to sú v teréne tabule č. 3 a 4 vymenené. Myslím, že ostatné tabule tu nikdy neboli a chodník nikdy poriadne nevyznačili. Aký to rozdiel oproti náučnému chodníku v Pukanci.

Našťastie, tabuľa na Spečenom vale existuje. Našiel som ju približne tu. Zatiaľ čo tabule č. 2, 3 a 4 sú príliš všeobecné a nezaujímavé, tabuľa č. 6 je výborná. Opisuje Spečený val a treba povedať, že bez nej by som si Val obrov ani nevšimol. Je to len hromada skália, ktorá sa vôbec nepodobá na valy hradísk.

Prešiel som sa po vale, obišiel som lúku a zamieril som k besiedke. Dnes bola viditeľnosť horšia, tak som sa na lavičke iba naobedoval. Som nad Pečenicami, pri Spečenom vale, takže bolo jasné, akú paštétu budem jesť.

Z vyhliadky som pokračoval po fiktívnej trase náučného chodníka. Vybehol som na ostroh, na ktorom bola divoká džungľa a ani len náznak starého chodníčka, nieto značenia. Som si istý tým, že tu ho nikdy nevyznačili. Nato som sa trochu pomotal po severnom svahu kopčeka, až som našiel líniu, v ktorej plánovali trasu chodníka, a vrátil som sa do Pečeníc.

Záver

Južné výbežky Štiavnických vrchov dýchajú históriou, ktorej akosi chýba propagácia. Na tú by mohli slúžiť náučné chodníky, keby boli poriadne vyznačené a udržiavané. Náučný chodník nad Pečenicami to nespĺňa, čo je škoda.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek