Trasa

(M) Lietavská Lúčka (380 m) - Lietava, Majer (429 m) - hrad Lietava (650 m) - Podhorie (460 m) - Roháčske s. (692 m) - Súľov, parkovisko (380 m) - (Z) hrad Súľov (652 m) - Lúka pod hradom (545 m) - (Č) S. Roháč-Čiakov (758 m) - hrad Hričov (567 m) - (N) Hričovská skalná ihla (400 m) - Kotešová, bus (320 m)

Do prímestskej linky autobusu v Žiline nastupuje viacero turisticky vystrojených ľudí. Po necelej štvrťhodinke skupina starších vystupuje v Lietavskej Lúčke oproti cementárni. Ja tiež. Hoci slnko je už pomerne vysoko, ráno je chladné, a tak rezko vyrážam po modrej značke. Prechádzam cez koľaje a okolo zreštaurovaného kaštieľa sa popri posledných domoch dostávam do borového lesa. Tiahle stúpanie je dostatočné na zahriatie. Vchádzam na rozsiahle pasienky a z temena návršia sa mi na chvíľu naskytá pohľad na prvý z cieľov. Opäť sa ponáram do lesa, zľava sa pripája zelená značka zo Žiliny a spoločne mierne klesáme lesíkom a lúkami (opäť fotogenický pohľad na hrad) k domom obce Lietava (časť Majer). Dopĺňam vodu z výdatného prameňa a stúpam do lúčneho sedla.

Lietavský hrad

Zrúcaniny hradu http://hiking.sk/hk/ar/349/prechadzky_na_popoludnie_hrad_lietava.html sa vypínajú naľavo na strmom kopci a počas chôdze obdivujem ich meniacu sa panorámu. Od sedielka vedie mierne stúpajúci traverz borinou zarasteným južným úbočím hradného kopca až na rázcestie pod Cibuľníkom. Tu sa zľava pripája strmý chodník zelenej značky z Lietavskej Svinnej. Významová odbočka smeruje takmer v protismere pohodlnou lesnou cestou k hradu. Po pár metroch však odbočujem doprava na nenápadný chodník vedúci súbežne po skalnatom hrebienku. Jednak sú odtiaľ pekné výhľady na sever, ale hlavne z jeho záverečného výbežku sa naskytá najkrajší pohľad na západnú baštu. Hrad postavený v 13. storočí zaznamenal najväčší rozmach, keď bol majetkom Turzovcov koncom 16. stor. Je druhou najväčšou hradnou zrúcaninou na Slovensku, takže blúdením jeho zákutiami strávim dosť času. Z vyšších častí múrov sú ďaleké výhľady až po Martinské hole na obzore.

Keď sa nabažím, vraciam sa späť na rázcestie a pokračujem modrou značkou najprv bukovým a neskôr vysokým smrekovým lesom. Cesta prevažne klesá, občasné prieseky umožňujú zazrieť biele zuby Súľovských skál žiariace nad hnedými chrbtami neolistenej bučiny. Dostávam sa na pasienky nad obcou Podhorie, prechádzam jej centrom a opäť po lúkach mierne stúpam k lesu. Na prudkú zmenu smeru upozorňuje maxišípka na posede. Cez krátky úsek lesa prichádzam na rázcestie so žltou pod Dubovcom, kúsok povyše je prameň. Tu sa začína krížová cesta... a tento raz to nemyslím obrazne. Turistický chodník lemuje 14 zastavení s vkusnými drevenými plastikami, na samom hrebeni v Roháčskom sedle stojí veľký kríž. Svojou dĺžkou takmer poldruha kilometra a stúpaním 150 m je isto pozoruhodná.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zo sedla sa stále po modrej spúšťam do Súľovskej kotliny. Chodník sa kľukatí starým bukovým lesom, pomedzi stromy presvitajú skalné veže. Na okraj poslednej z nich je vychodená stúpajúca cestička - oplatí sa odbočiť, výhľad stojí za námahu. Pokračujem cestou traverzujúcou strmý svah, predbieham tri jazdkyne na koňoch, až sa dostávam na pasienky nad obcou Súľov. Opäť sa naskytajú neopakovateľné pohľady na veniec skál s najvyšším vrcholom Brada, naľavo sa zubatí hrebeň, na ktorom sa nachádzajú zvyšky Súľovského hradu. Po okraji medze (vpravo pod chatou studnička) prichádzam do stredu obce a dopĺňam tekutiny v miestnom pohostinstve.

Súľovský hrad

Okrajom cesty sa presúvam na rázcestie s parkoviskom neďaleko zrekonštruovanej chaty Súľov. Už podľa počtu parkujúcich áut vidím, že tu bude rušno. Vydávam sa zelenou značkou, ktorá hneď od začiatku prudko stúpa pomedzi skaly a po miernejšom úseku lesom zatáča doľava a opäť prudšie vychádza na vyhliadkový hrebeň. Nevynechám významovú odbočku ku Gotickej bráne, na ktorú je teraz, keď sú stromy bez listov, najlepší výhľad. Pokračujem striedavo borovo-bukovým lesom a skalnatým terénom k hradnému bralu. Takto z diaľky nič nenasvedčuje tomu, že hore by mali byť nejaké zrúcaniny. Nasleduje zopár "lezeckých" vložiek, na niektorých miestach zaistených železnými kruhmi či rebríkom. Všade naokolo kvitnú záľahy poniklecov...

Rozsahom a zachovalosťou pôsobí Súľovský hrad v porovnaní s Lietavou ako najchudobnejší príbuzný. Ono ani v čase svojho rozkvetu tento strážny hrádok nevynikal veľkosťou. Do dnešných čias ostalo zopár múrov prilepených medzi skalné veže a jediný zaklenutý priestor. Do objektu sa vchádza úzkou skalnou štrbinou, do horného hradu kovovým rebríkom cez dieru v murive. Na najvyššiu časť sa odvážia len tí, čo netrpia závratmi... treba tam naozaj liezť. Odmenou je takmer kruhový rozhľad. Na východe sa zrak zastaví až na hrebeni Javorníkov a nebyť oparu, bolo by vidno aj Beskydy a Lysú horu. Smerom k juhu dominujú Maníny, členité chrbty Strážovských vrchov, v diaľke ešte zasnežený Strážov...

Po chvíli sa vydávam na zostup. Na opačnú stranu vedie chodník strmou úžľabinou pokrytou vrstvou bukového lístia. Drevené schodíky a držadlá boli pred pár rokmi nahradené kovovými zábradliami, ktoré nepôsobia až tak esteticky - ale vydržia dlhšie. Ďalej je už terén miernejší a schádzam na obľúbené oddychové miesto - lúku s rázcestníkom. Dokonca aj zo studničky poniže lúky dnes voda doslova valí (inokedy ale býva úplne vyschnutá). Väčšina ľudí sa vracia lesnou cestou do Súľova. Ja sa občerstvujem a presedlávam na červenú značku, ktorej ostanem verný skoro až do konca túry.

Chodník stúpa, raz miernejšie - raz strmšie. Míňam rázcestie s modrou (odbočka do obce Hrabové) a pokračujem vysokou bukovou horou. Teraz v skorú jar dokonale vidno množstvo bizarných skál a veží, ktoré sú neskôr zahalené olistenými stromami. Doprava tu a tam odbočujú chodníčky na vyhliadkové skaly. Azda najkrajší je pohľad zo Štefánikovej vyhliadky: obec Súľov v kotline vpravo, pod skalami zelená záplata lúky sokoliara Tomáša, na obzore biele chrbty lúčanskej Malej Fatry...

Hričovský hrad

V sedle Roháč-Čiakov červená značka opúšťa skalnatý veniec obkolesujúci kotlinu, stáča sa doprava a najprv strmšie neskôr mierne klesá a smeruje na sever k Hričovskému Podhradiu (a po 13 km končí až na predmestí Žiliny). Ďalší úsek je pomerne nezáživný, značka prechádza z jednej zvážnice na druhú, sporadicky sa z priesekov otvárajú výhľady na východ a západ. Ani môj tretí cieľ z tejto strany vôbec nevidno, až tesne pred rázcestím pomedzi konáre zasvietia slnkom zaliate múry.

Nahor vedie významová odbočka. Hrad zaberá celé neveľké temeno skalnatého vrchu, niet vlastne miesta, odkiaľ by sa dal vyfotiť celkový pohľad. Múrov sa zachovalo pomerne dosť, ale sú v značnom štádiu rozkladu - vidno aj čerstvé odvaly muriva. Postupne sa dostávam do najvyšších partií a uchvacuje ma pohľad na západ: zelené lúky a lesíky nízkeho predhoria Súľovských vrchov, za nimi Žilina a nad tým všetkým bielobou žiariaci hrebeň krivánskej Malej Fatry od Rozsutcov až po Suchý.

Schádzam k rázcestiu a pokračujem traverzom hradného vrchu. Na hrane skalnatého hrebienka sa chodník stáča doľava do dolinky. Nasleduje pár desiatok metrov obľúbenej disciplíny - zjazd strminou po hrubej vrstve suchého lístia. Terén sa zmierňuje a vychádzam na lúky nad Hričovským Podhradím, čo bol môj plánovaný cieľ. Mám však časovú rezervu a rozhodujem sa navštíviť ešte jednu miestnu pozoruhodnosť...

Bonus: Hričovská skalná ihla

Opúšťam značku a poberám sa pasienkami doľava do dolinky. Prekračujem potok a stúpam do protisvahu. Najprv sa stále tiahnu lúky, potom ale nasleduje široký pás krovín. Snažím sa sledovať cestičky vychodené zverou a predieram sa zmesou mladých borovíc, liesok a hlohu. Konečne som na druhej strane. Temeno chrbta je opäť lúčne, a keď sa otočím, naskytá sa mi jedinečný pohľad na hradný vrch so zrúcaninou.

Predo mnou svah klesá k autoceste a železnici do údolia Váhu. Pohľadom skúmam lesíky a kroviny... už vidím, musím doprava... vytŕča tam skalná špička, zanedlho som na malej lúčke pod úpätím Hričovskej skalnej ihly. Toto asi 15 m vysoké bralo z organogénneho vápenca miestni volajú aj skameneným mníchom. Unikátny prírodný výtvor je chránený ako prírodná pamiatka. Škoda len, že okolie postupne zarastá a stromy za pár rokov prekryjú akýkoľvek pohľad naň.

Odhadujem azimut ďalšieho pochodu, znova sa vnáram do krovín a v duchu ďakujem zveri, že tadiaľto občas prebehne. V závere sa dostávam na rozsiahle pasienky a prichádzam na bývalú hlavnú cestu na Žilinu (teraz už väčšina premávky smeruje po novootvorenej pseudodiaľnici). Viem, že vlakovú stanicu Kotešová práve kvôli výstavbe diaľnice zrušili, tak sa spolieham, že aspoň autobusy na miestnej zastávke budú stáť. Ošarpaný stojan bez akéhokoľvek cestovného poriadku moju vieru riadne podrýva. Tak radšej dvíham ruku na okoloidúce autá a po pár minútach už nadpriadam rozhovor s ochotným vodičom...

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek