Trasa

Látky – Chocholná – Smolná – Táňovo – sedlo Prieraz – Šutova Jama – Katarínska Huta

Zo Zvolena sa veziem priamym ranným autobusom do obce Látky, kde spoj končí, a vystupujem. Hneď sa vyberám po žltej značke spočiatku po asfaltke popri areáli poľnohospodárskeho dvora pri osade Malá Látka. Trasou idem prvýkrát, na rozdiel od ostatných značkovaných trás v blízkom okolí, ktoré mám prejdené dávnejšie, a tak som zvedavý, čo ma čaká. Moja negatívna predtucha sa začala napĺňať skôr, než som čakal. V mieste, kde by som mal odbočiť z asfaltky do údolia potoka Chocholná, značiek niet. Nuž neprekáža, je tu naozaj pekne, mapa v ruke, takže orientačné ťažkosti nehrozia a ďalej idem podľa mapy. Trocha naslepo a intuitívne klesnem lúkou s peknými výhľadmi (kóta Pstružno je na protiľahlom svahu) až do blízkosti potoka k okraju lesa, kde za chvíľu nachádzam žlté značky, čo ma uisťuje v správnom postupe. Ďalej údolím potoka prídem k turistickému rázcestiu Chocholná, kde žlté značky končia. Záverečný úsek lesom pôsobil trocha divoko, aspoň bolo vidieť, že veľa turistov tadiaľto neprejde.

Cestou na Táňovo

Žltú značku mením za červenú a pokračujem smerom na Táňovo. Tento úsek medzi Chocholnou a Táňovom som išiel pred niekoľkými rokmi, a tak si to trocha vybavujem. Postupne zarastajúcim chodníkom v mladine vystúpim na vrcholové lúky s peknými pohľadmi na Poľanu. Po chvíli nasleduje prudšie klesanie lesným chodníčkom k potoku Smolná. Rozpamätávam sa, že pri mojej poslednej návšteve (2011) ho premosťovala chatrná drevená lávka, ktorú bolo lepšie obísť korytom potoka po kameňoch. Som zvedavý, v akom stave sa lávka nachádza po piatich rokoch. Odpoveď prichádza sama, lávky niet. Neprekáža, vody nie je veľa a bez väčších problémov som na druhom brehu. Chvíľu ešte skúmam dobre viditeľné staré turistické značky, ktoré schádzali popri potoku Smolná (podobne aj popri potoku Chocholná) k Ipľu, s výstavbou Vodárenskej nádrže Málinec v prvej polovici 90. rokov však boli zrušené. Ďalej už príjemnou lesnou cestou prichádzam k rázcestiu Smolná, kde odbočuje žltá značka do Detvianskej Huty. Teraz je to krátka spojnica, pred stavbou nádrže to však bola vyše 30 km dlhá spojnica Detvianskej Huty a Zlatna cez vrch Jasenina.

Po chvíli odpočinku pokračujem smerom na Táňovo, charakter trasy je výlučne lúčny, chodník vedie okrajom lesa. Postupne naberám výšku a kochám sa stále častejšími a krajšími výhľadmi na Poľanu, Bykovo, okolie Látok, Bratkovice, v pozadí sa z nízkej oblačnosti vynárajú zasnežené vrcholky Nízkych Tatier. Míňam opustené usadlosti, dnes nemých svedkov kedysi čulého života „tu hore“. Ani sa nenazdám a som na vrcholovej kóte Táňovo (929 m n. m.) pri smerovníku. Odtiaľto sa mi otvárajú výhľady už južným a východným smerom na Jaseninu, okolie Málinca a Poltára. Po asi 10 minútach prídem na rázcestie so zelenou značkou a pri kríži si doprajem obedňajšiu prestávku. V blízkosti je družstvo a bývalá otočka autobusov, tie však sem nejazdia 35 rokov... Je tu úplný pokoj a kľud. O tom, že život tu ešte celkom nezanikol, ma presvedčí bača so stádom ovečiek, ktorý sa o chvíľu zjaví na horizonte.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračovanie na Šutovu jamu

Pokračujem po zelenej značke, najskôr širokými lúkami s ďalekými výhľadmi, tento raz aj na Ostrôžky, na jednom mieste zhliadnem aj Vodnú nádrž Ružiná. Ďalekým výhľadom na juh však bráni hmla a opar. Dostatočnou náhradou sú mi však krásne sfarbené stromy zaliate jesenným slnkom. Postupne začínam klesať, chodník neskôr prejde do lesa. Na jednom mieste odbočujem naľavo od chodníka, priesek a čistinka mi dávajú tušiť zaujímavý výhľad, čo sa aj stalo - naskytol sa mi netradičný pohľad na Vodárenskú nádrž Málinec obklopenú okolitými lesmi v celej svojej kráse. Klesám ešte viac a prichádzam ku krížu v sedle Prieraz, v ktorom je turistické rázcestie – červená značka odbočuje do Mýtnej, zelenou pokračujem do Katarínskej Huty a modrá do doliny Ipľa bola zrušená.

Zelenou značkou vystúpim prudšie nahor, až sa dostanem na vrcholovú plošinu s lúkami a stále obývanými usadlosťami Zadné lazy (Zadok lazy) pod kótou Tri chotáre. Potom po rovine a miernym zostupom zídem k ďalšiemu rázcestiu Šutova jama. Križujem modrú značku z Málinca do Lovinobane. Kto by nechcel pokračovať po zelenej do Katarínskej Huty, odporúčam o niečo dlhší, avšak zaujímavejší variant – ísť modrou značkou na rázcestie pod Soliskom a odtiaľ lesným hrebienkom sledujúc miestne (avšak spoľahlivé) žlté značenie k bývalému Ozdínskemu hradu a do Ozdína.

Keďže som doteraz ešte nikdy nebol v Katarínskej Hute, nejdem do Ozdína, ale ostávam verný zelenej značke až do samého záveru. Prvý úsek vedie lúkami, vychutnávam si preto ešte posledné výhľady, sem-tam v tráve objavím bedľu. O chvíľu sa sprava ku mne pripája miestne zelené značenie, ktoré netuším odkiaľ a ani kam vedie (to zistím neskôr), no ide dlhšiu dobu súbežne s pásovou zelenou značkou. Podchádzam kótu Nad Ráztokami a idem okrajom lesa, všetko dáva tušiť príjemnému záveru túry. Čo však bolo doposiaľ, nemusí byť aj naďalej.

Nevydarený záver

Spozorujem na strome šípku vpravo, takže definitívne opúšťam vrcholové lúky a je čas začať klesať. Hneď pri vstupe do lesa ma na strome víta tabuľka „Pozor, medvede!“ s logom štátnych lesov, takže asi to myslia vážne. Príjemný trávnatý chodník okrajom lúky vystriedala pomerne strmá lesná cesta, miestami blatistá a rozbrázdená od lesných mechanizmov. Nie je to však také strašné. Sledujem aj značky, miestne značenie je maľované o čosi hustejšie, a tak sa nedávam zmýliť, ak vidím častokrát len miestnu zelenú bez pásovej značky. Keďže cesta je pomerne dobrá, cestou nadol sa kráča rýchlejšie, pridávam do kroku. Po hodnej chvíli si však uvedomujem, že dlhšiu dobu sledujem len miestne značky, pásové zmizli úplne. To dáva tušiť, že idem zle.

Mám dve možnosti – buď to dokončím po miestnych značkách, ktoré určite vedú tiež nadol, pôjdem celkom naslepo podľa mapy alebo sa skúsim vrátiť, nájsť stratené zelené značky a dokončiť trasu, tak ako som si ju naplánoval. Času nie je až tak veľa, ale volím tretiu možnosť. Vraciam sa teda opäť nahor, kde naozaj nájdem odbočujúce zelené značenie smerujúce do úplne zarastenej nepoužívanej cesty. Nečudujem sa, že som odbočku prehliadol, šípka bola prekrytá prečnievajúcim konárom a cesta takmer neviditeľná, až uvažujem, či bol dobrý nápad sa vrátiť. No musím to prejsť chtiac-nechtiac.

Klesám pomerne prudko, priechodnosť chodníka sa síce o čosi zlepšila, no za to pribudli poriadne rozbahnené lesné cesty, ktoré musím križovať. Je mi jasné, že v Katarínskej Hute si musím vyčleniť čas na očistenie obuvi, lebo takýto by som sa neodvážil nastúpiť do autobusu. Napokon sa lesná cesta o čosi zlepšila, spodný úsek je príjemnejší a pri prvých obydliach nad Katarínskou Hutou sa ocitám o niečo skôr než som predpokladal, takže je všetko v poriadku. Prichádzam popri železničnej stanici, ktorá je koncovou stanicou trate z Brezničky, od roku 2003 je tu však zastavená osobná doprava (evidentne aj nákladná), takže celý železničný areál pôsobí značne zdevastovaným dojmom. Autobusová zastávka sa nachádza v blízkosti stanice. Zvýši mi čas na očistu topánok, ale aj prehliadku bývalej sklárskej obce.

Prehliadka Katarínskej Huty

Navštívim kostol Povýšenia Svätého Kríža z roku 1887, pod ktorým sú uložené rakvy majiteľov sklární a ich rodín. Samotná osada je mladá, vznik Katarínskej Huty sa datuje do roku 1841, kedy sa na tomto mieste usadili sklári. Sklársky závod v Katarínskej Hute pochoval krach poltárskych sklární v roku 2008, výroba skončila. V posledných dvoch rokoch sa však opätovne hovorí o čiastočnej obnove výroby skla novým investorom, čas ukáže ako to skončí... Niet sa však čo čudovať bezradnosti tamojších obyvateľov, ktorí svoju nespokojnosť pretavujú aj do snahy o preradenie Katarínskej Huty z poltárskeho okresu do okresu Lučenec. Fasády tamojších bytoviek zdobia motívy so sklárskou tematikou. Čím viac si to tu obzerám, tým viac prepadám negatívnym pocitom.

O chvíľu prichádza autobus do Lučenca, nastupujem a lúčim sa s regiónom, ktorý má svoje najlepšie časy dávno za sebou. Pohľadom z okna autobusu sa mi dostáva odpoveď na moju otázku – kam vedie miestne zelené značenie? Predsa do Cinobane. V Lučenci ma čaká len prestup na priamy autobus do Banskej Bystrice a pekný deň sa končí.

Záver

Ak má byť cieľom aktívneho pobytu v prírode príjemne strávený deň, ktorý vás nabil energiou na ďalší týždeň, tak popísaná túra takýto účinok na mňa jednoznačne mala. Záver síce nebol príliš optimistický, bolo aj trochu blúdenia, ale už som si akosi zvykol, že v týchto končinách to nie je zriedkavé. A napokon, pokiaľ to nemá vplyv na zmeškanie spoja a následné skomplikovanie návratu domov, tak to považujem iba za spestrenie výletu. Aj keď to miestami tak nevyzeralo, napokon som došiel do Katarínskej Huty v dostatočnom časovom predstihu a stihol som to, čo som chcel vidieť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek