Prechádzam vinohradníckym krajom južnej Moravy a už z diaľky na mňa mávajú Pálavské kopce. Sú široko-ďaleko najvyššie a so svojimi 550 metrami sú jednoducho vysokým pohorím, viditeľným z velikánskej diaľky.

Je jar, slnko sa usmieva na svoju obľúbenú, precízne obrobenú juhomoravskú krajinu, vyhrieva ju svojimi lúčmi a už sa vopred teším na moment, až dorazím do cieľa. Hasím si to cestou od Břeclavi na Mikulov. V Mikulove nasmerujem na sever k učupenej dedine Klentnice. Za ňou je platené parkovisko. 40,- Kč, veľmi prijateľnú cenu za parkovanie, dá asi každý. Nie je to vôbec hrozná položka, len treba prísť skôr ráno, lebo ľudí sa z jari, keď pohorie pálavské zarastie kvetmi, vyrojí neúrekom, a potom sa vám nemusí podariť zaparkovať vôbec. Mne sa zadarilo. Tak sa teším na svoju obligátnu osmičku, ktorú snáď dnes zdolám. Samozrejme, že zdolám, o tom vôbec nepochybujem.

Takže batoh na chrbát, popri ceste sa dám na sever, kde sa napojím na červenú značku. Vedie cez prvé malé prevýšenie na križovatku Soutěska. Odtiaľto vedú tri turistické cesty cez a popri kopci Děvín. Slnko pekne svietilo, ľudí bolo zatiaľ primerane riedko, tak som sa rozhodol pre cestu po zelenej značke východnými svahmi Děvína. Chodník bol fajn, po chvíľke sa predo mnou rozostrel les a hlavne ľavá strana chodníka sa úplne otvorila. Síce nebola výhľadová, ale počkám si, keď sa mi otvoria výhľady aj doprava, veď niet sa kam ponáhľať.

Cestička nie je až taká frekventovaná, síce som postretal nejakých turistov, ale nie veľa. Zato som mohol začať nerušene obdivovať bohatú flóru Pálavy. Stromy mali svoju okvetnú výzdobu, boli posiate množstvom snehobielych kvetov - ako vyvoňané nevesty sa vystrkovali predo mnou na obdiv. Tak som obdivoval. Pod bielymi kvetmi stromov sa objavili husté fialovo-žlté koberce pálavských kosatcov, proste nádherný raj na zemi, človek by ho mohol obdivovať v jednom kuse. Nepotreboval som ani výhľady do diaľav. Tie sa ale objavili. To bola potom nádhera isť po zelenom chodníku. Nevedel som sa nabažiť jarnej krásy, ktorú mi Pálava pyšne ponúkala.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na chvíľu som si sadol pri ceste a len tak som potichúčky pozeral. Našteloval som si foťák na fotenie kosatcovej krásy a tak trošku som sa zabával naokolo rastúcou flórou. Môj pohľad však zablúdil aj do diaľky. Ponad fialové lúky kosatcov, nad bielymi vrcholkami stromov sa mi v diaľke pod Pálavou objavovali krásy tunajšieho kraja. Hlavne zrúcanina hradu Děvičky, za ňou vodná nádrž Nové Mlýny a popri nej vlnovky juhomoravského pokladu – vinohradov. Nevýslovná krása a nádherná.

Na moje nemilé prekvapenie, začali pribúdať na chodníku ľudia, tak som nahodil batoh a vykročil som rezko smerom k zrúcanine hradu Děvičky. No splnilo sa mi presne neblahé očakávanie – boli tam mraky ľudí, skoro ako múch. Tak som len z povinnosti prešiel hradom. Poznal som to tu, nie som tu prvýkrát a vydal som sa do kopca na vrchol Děvína po červenej značke. Chodník bol tiež dosť zaprataný ľuďmi. Ani sa nečudujem, prírodná krása Palavy priláka nejedného milovníka kvetov, a to ani nespomínam nežnejšie pohlavie. Je to vlastne asi povinnosť pre rodákov, prejsť raz za čas túto časť ich kraja. Jasné že im to musím dopriať.

Po určitom úseku na značke som to stočil na lúky na východnej strane Děvína. Očakával som tam krásne výhľady a to sa mi aj naplnilo, no nezdržal som sa tam dlho. Obával som sa stretnutia s ochrancami prírody, ktorí by ma vrátili na cestu, ale našťastie sa tak nestalo. Tak pribudli ďalšie fotky na pamäťovú kartu. A tak so svojimi myšlienkami vykračujem do kopca. Pred časom, keď som tadiaľto išiel, nebola odbočka na vrchol k vysielaču na Děvíne, teraz sa to zmenilo. Tak som z červenej trasy prudko zmenil smer na zelenú značku, ktorá ma do kopca zaviedla na vrchol Děvína, až k telekomunikačnej veži a tiež k vrcholovej značke. Otvorili sa mi prenádherné výhľady aj na západ od Pálavy. Vidieť druhý koniec priehrady Nové Mlýny, ostrov s kostolíkom a aj cestu ponad priehradu. Pri krásnom počasí vidieť až ku Viedni a nejaké obrysy Álp.

Chodník ma vedie po zelenej dolu z Děvína. Nedá sa veľmi dostať k bralám Soutěsky, lúky sú ohradené, vegetácia je v tomto období mimoriadne chránená a nemám odvahu pri davoch peších turistov porušovať predpisy. To by sa nemuselo vyplatiť. Neprekáža mi to, bol som tu predtým viackrát, plot tu nebol, tak som si to tu prechodil. Teším sa na vyhliadku s názvom Strážce. Otvárajú sa predo mnou tiež výhľady na Tabulovú horu. Som spokojný. Opodiaľ rastie najznámejší strom Pálavy - zvláštny to dub. Každý si ho fotí, je výnimočne fotogenický a zvláštny.

Vychutnávam si skalné partie na východ odo mňa a takisto skalné priepasti na západ – spády smerujúce do lúky nad Soutěskou. Tam to o chvíľu poctím - veľmi sa mi nechce dlho byť na červenej magistrále cez Děvín. Ľudských hláv tu začína pribúdať a už by som prijal trošku samoty. A tak rýchlo ukončím vrchnú časť osmičkovej trasy. Znovu som v Soutěske. Teraz sa ale vydám na opačnú stranu – smerom na lúky nad Soutěskou. Je tu dych berúco nádherne, odbočím z turistického chodníka a fotím si krásnymi bielymi kvetmi obsypané stromy – pravdepodobne sakury, po našom - čerešne. V kontraste s modrou oblohou to pôsobí naozaj ľúbezne a neviem sa vynadívať. Na lúke je to v pohode, každý sa ponáhľa po ceste smerom k Soutěske alebo od nej. Akoby si ľudia ani neuvedomovali, koľko krásy im ponúkajú stromy pod skalnými partiami západného Děvína a oni si to všetko nechajú pretiecť len tak pomedzi prsty. Jasné, že aj tu stretnem ľudí, ale nie toľkých, ako na hrebeňovej trase.

Po chvíli fotenia a chodenia pod skalami Pálavy sa dostávam na križovatku turistických tras – Nad Soutěskou. Moja trasa sa stáča na modrý chodník smerom k Martinke. Teším sa. Dlho som nevidel zaujímavo bizarné skalné partie pod vrchom Obora. A tak idem hustým lesom, je to úplne iný pocit, ako keď som išiel otvorenou krajinou v predošlých kilometroch. Neprekáža, preto som na túre, aby som si užil otvorené priestory a tiež lesné ticho alebo aj štebotanie vtákov. Patrí to ku koloritu túry, mám to rád.

Po 15-tich minútach pochodu chodníkom sa predo mnou otvára priestor pod Martinkou. Je tu pozoruhodný skalný útvar – skala vnorená medzi skalnú stenu a skalný stĺp. Trošku mi to pripomína jeden nórsky skalný útvar Skerag. Žiaľ, tu sa na skalu nedá dostať. To by bolo fotenia a možno pri nezodpovednosti návštevníkov, by si tu mohla otvoriť pobočku pohrebná služba v Mikulove. "Nebuď morbídny, Vlado, také myšlienky si nechaj pre seba!" No predstava, ako sa tam fotia všetky strapce dychtivých návštevníkov, ktorých som stretol, bola dosť zábavná. Hlavne pri myšlienke na to, aká je skala hore nebezpečne šmykľavá. Nechám to radšej tak.

A tak sa vydávam po modrej chodníkom popod bizarné skalné útvary. Po chvíli som pod skalným útvarom Trón. Odtiaľto si ešte raz – posledný v ten deň - vychutnávam krásne pohľady na priehradu Nové Mlýny s kostolom. Napadajú mi myšlienky vyliezť hore nad skalné útvary, ale pre tento raz nechávam prírodu na pokoji.

Otvárajú sa mi výhľady smerom k Mikulovu, takisto ku Svatému kopečku nad Mikulovom. Keď je dobrá viditeľnosť, človek sa na trase nevie vynadívať.

Modrá trasa vedie nad zrúcaninou kaplnky sv. Antonína, tak si tam chvíľu posvätne podumám nad tým, že mám radosť, že som si trasu znovu po čase prešiel. Je pekná. Hlavne odporúčam prejsť ju v jarnom období. Kvetena Pálavy, ako som spomínal, je úžasná a je zážitok si ju prezrieť zblízka. Výhľady z Pálavy tiež nie sú na zahodenie, takže je to úplne super tu byť. Zosnímam si foťákom ruinu Sirotčieho hradu, ktorý vyčnieva nad dedinou Klentnice. Na Tabulovú horu sa tiež oplatí vybehnúť. Ale to si nechám na inokedy.

A tak som sa pomaly doplazil k autu a s ľútosťou v duši som opustil nezabudnuteľne malebný kúsok zeme.

Na záver pre potešenie jazyka by som vám chcel dať ešte dva tipy: keď ste sa rozhodli navštíviť tento krásny kraj, zastavte sa vo Valticiach. Pri vchode do Valtických vinárskych závodov vám predajú úžasné sudové červené za 60,- Kč, fakt že výborné.

A že som gurmán, keď pôjdete cez Lednice, po ceste popri priehrade smerom od Strážnice, zaparkujte na parkovisku pri ceste oproti campingu. Tam v blízkosti sa nachádza záhradný bufet a vždy tam chodím na fantastické a neskutočné cigára -klobásky, potreté paprikovou pastou a opečené priamo na rošte. Bože, musím si isť utrieť ústa. Moje chuťové bunky dostali chuť na túto pochúťku a slinky sa nedajú zastaviť – hotový Pavlovov reflex.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek