Trasa

Tatranská Kotlina – Šumivý prameň – Chata Plesnivec – Veľké Biele pleso – Kopské sedlo – horáreň pod Muráňom – Tatranské Javorina

Spomienky

Písal sa rok 1997. Boli to naše posledné vysokoškolské prázdniny. V pamäti sa vynárajú aj veľké povodne, ktoré spustil štvordňový skoro nekončiaci lejak. Takisto to bol rok, kedy opätovne po dlhých 42 rokoch začala turistickej verejnosti slúžiť Chata Plesnivec v Belianskych Tatrách.

Len čo sme docestovali do Tatier spustil sa dážď. Vtedy sme ešte nemali smartfóny, ba dokonca žiadne mobilné telefóny. Predpoveď počasia sa zisťovala len z rádia. Alebo podľa rady domácich nám pohľad na oblohu o 10-tej až 11-tej hodine napovie, aké asi v ten deň budú podmienky. Teraz prší a prší, dá sa povedať, že padajú šnúrky. Už ani k oknu sa neoplatí vykročiť.

Na štvrtý či piaty deň prichádza zlom. Vyvstáva otázka Kam vyraziť? Hore? Predpoveď je len odhad, čo ak nevyjde? Lepšie bude niečo nenáročné. A kde sme to vlastne ešte neboli? Máme šťastie, dostáva sa k nám informácia o nanovo otvorenej chate na konci Doliny Siedmich prameňov pod Skalnými vrátami v Belianskych Tatrách.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cieľ je jasný a koniec putovania? Bude závisieť od podmienok. Tak voľajako dvaja „študáci“ vyrazili do neznáma. A kam nakoniec došli? V záplave slnka a naboso prekračujúc rozvodnené horské bystriny dorazili cez Kopské sedlo až na sever Tatier do Tatranskej Javoriny. Kochali sa ostrými tvarmi Vysokých Tatier v kontraste s oblinami a vápencovými bralami Belianskych Tatier. Prechádzali ľudoprázdnymi lúkami a márne hľadali ďalekohľadom symbol Tatier - kamzíkov.

Čarokrásne scenérie ich sem ešte veľakrát priviedli, nasmerovali. Aj v zime prešli časťou mimo zimnej uzávery t. j. z Plesnivca na Chatu pri Zelenom plese. Čas plynul a po takmer dvadsiatich rokov sa sem, už s deťmi vraciame, aby sme aj im krásu veľhôr sprostredkovali.

1. deň - vyrážame

Kalendár ukazuje júl 2016. Prekážky, ktoré nám bránili už niekoľkokrát absolvovať túto túru, v podobe teplôt, horúčok a iných neduhov, nechávame v penzióne za dverami. Úspešne vykračujeme modrou z Tatranskej Kotliny. Prečo z Kotliny a nie z Javoriny? Hlavný dôvod je slnko a jeho poloha na nebi. Zajtra ho budeme mať celý deň od chrbta, bude nám nasvecovať končiare. Tiež sa nebudeme musieť každú chvíľu otáčať za atraktívnymi pohľadmi. Spoliehame sa, že v Javorine bude otvorený obchodík Javorinka so svojou terasou. Nocľah objednávame na nedeľu. Dúfame, že hlavný víkendový nápor večer prefrčí a v pondelok si užijeme ticho hôr a ich vôňu, a hlavne bez davov.

Plesnivec

Na chatu to máme slabé dve hodinky. Pod Kobylím vrchom v miestach Zákluky sa ponúka odskočiť si k verejnosti voľne prístupnej jaskyni Hučivá diera. Od rázcestia Šumivý prameň máme na výber dva prístupové varianty. Zelená vedie úzkym chodníčkom zarezaným v úbočí. Z lesa je zopár výhľadov na Huncovský, Lomnický štít a Kežmarské štíty. V daždivejších obdobiach postretneme potôčik obmývajúci skalu. Je tu rôznorodá flóra s pomerne hojným výskytom ľalie zlatohlavej.

Druhý, žltý variant je prístupovou cestou, slúžiacou na vývoz materiálu na chatu. Často sa mení v zablatenú zvážnicu. Kopíruje potok napájaný Siedmimi prameňmi. V zimných mesiacoch sa môže stať, že tabuľa v záverečnom stúpaní nás informuje o nebezpečenstve výskytu lavín. Zážitkom je pohľad na Sedem (menom aj počtom) prameňov vyvierajúcich v kopci pod chatou a taktiež pohľad na chatu s kulisou vápencových brál. Pri výbere trasy čas nehrá rolu, je rovnaký.

Na Plesnivec prichádzame v podvečer. Ubytujeme sa v izbičke s poschodovými posteľami a s priamym vstupom na zasklenú verandu. Sušíme prepotené tričká, dopĺňame energiu a tekutiny. Chata je temer prázdna. Okrem nás sú tu iba dve zahraničné rodiny s deťmi. Pokým sa spoločne šarvanci hrajú v lese, my pred chatou pozorujeme okolo prechádzajúcich turistov. Ani sa nenazdáme a obloha mení farbu z ružovej na tmavomodrú. Ešte chvíľu pobudneme v spoločenskej miestnosti a zaspávame v perinách.

2. deň - ráno

Vstávam skoro. Chata spí, len sem-tam počuť vŕzganie starej drevenej chaty, pamätajúcej 30-te roky 20. storočia. Vonku začína divadlo brieždenia. Na počudovanie, aj tu je ticho. Ani orešnica, ktorá nám v podvečer robila spoločnosť, tu nie je. Poniže zeleného chodníka a kúsok nad chatou hľadám včerajšie výhľadové miesta. Po návrate budím moje osadenstvo. Skoré raňajky sú nachystané. Kto nie je schopný zjesť ranné jedlo, ten si ho balí do ruksaku. Lúčime sa s chatárom, personálom i ubytovanými hosťami.

Hneď ako vykročíme, stúpame hore a hore. Na lúke nad chatou spomíname, ako sme sa raz v zime brodili po pás v spadnutej lavíne snehu. Teraz pre zmenu cítime, ako slnko rýchlo zvyšuje svoju intenzitu. Z odlesnenej časti vidíme Skalné vráta a hrebeň Faixovej skaly. Po prehupnutí sa na ľavú stranu kopca sme vonku z lesa.

Lúky

Vchádzame na horské lúky lemované kosodrevinou. Pokračujeme vlhkými lúčinami posiatymi ružovými kvetmi hadovníka väčšieho, ľudovo nazývaný užovník, hadí koreň. Ako napredujeme v putovaní, polianky sa otvárajú - zväčšujú a po ľavej strane rastú hradby Vysokých Tatier od Veľkej Svišťovky po Kozí štít v zákryte s Jahňacím štítom. Po pravej strane máme časť hrebeňa Belianskych Tatier od Belianskej kopy cez Jatky až po Bujačí vrch. Už samotné názvy vrcholkov v nás vyvolávajú predstavy dávnych časov. Časov pastierov s ich stádami dobytka. Na Rakúskej poľane, kde pasienky pohltila kosodrevina, stretáme prvých turistov. Pri tak malom, priam žiadnom výskyte okoloidúcich, sa dávame do rozhovoru. Dedo je so svojimi vnúčatami na prechádzke z Chaty pri Zelenom plese na Plesnivec a späť. Chodník nenápadne stúpa hore. Napájadlový potok tentokrát prechádzame na sucho v kontraste s brodením sa pred pár rokmi. Skôr než začneme stúpať k Veľkému Bielemu plesu, využívame stôl a lavičky. Dopĺňame energiu, niekto raňajkami z chaty (chlebík s marhuľovým lekvárom, ďalší so salámou) a iní už desiatujú.

Veľké Biele pleso

Úpek silnie. Mierne traverzujúcim chodníkom sa dostávame k Veľkému Bielemu plesu. V malom prístrešku unikáme na chvíľku slnku. Je tu tabuľka informujúca, že sa nachádzame v miestach vyhorenej Kežmarskej chaty. Sú tu traja alebo štyria turisti, pokoj a nádherné výhľady. Fotíme si budovu na Lomnickom štíte. Badáme, že najmladší člen nemá svoj deň, skrátka mu to nešliape. Stále sleduje hodinky, prepočítava ako dlho ideme a porovnáva to s odpoveďou, koľko to ešte je do Javoriny. Po rezolútnej správe o točení sa hlavy vyberáme lekárničku. Spoliehame sa na druh antipyretík vhodných pre túto osôbku. Čakáme. Ak by nezabrali, máme možnosť zísť k Chate pri Zelenom plese. Medikament účinkuje, môžeme pokračovať.

Zo stúpania do sedla pod Belianskou kopou vidíme Malé Biele plesá. Konečne sa na krátko približujeme a dotýkame sivých kameňov popadaných z kopy patriacej Belianskym Tatrám. K iným šutrom sa nedostaneme, hrebeňovka je zatvorená. Musia nám postačiť iba blízke pohľady na vápencovo-dolomitovú kulisu sťaby postavenú vo „vinetuovkách“. Kvietky tu hrajú všakovakými farbami cez žltú a oranžovú až k modrej.

Kamzíky

V Prednom Kopskom sedle sme očarení výhľadom, nachádzame sa v najvyššom bode túry. Vidíme pokračovanie hrebeňa Belianskych Tatier. Od Hlúpeho cez Ždiarsku vidlu a Havran až po Muráň. Ak sa otočíme, vidíme kopčeky, pod ktorými sme doteraz šliapali. Turisti? Dvaja-traja, viac ich niet. Pri schádzaní do Kopského sedla našliapujeme obozretne - nebadane, aby sme nevyplašili kamzíkov prechádzajúcich cez turistický chodník. Ďalší sa pasú priamo pár metrov nad križovatkou so značkou zo Širokého sedla od Ždiaru. Tak toto je asi najväčšia zmena oproti minulosti. Kamzík bez akejkoľvek plachosti na turistickom chodníku!

V sedle na lavičke oddychujeme, dopĺňame energiu. Uzdravený “pacoš” dranká zrkadlovku a fotí, čo ho napadne. Z náučnej tabule sa dozvedáme o dolovaní medenej rudy, čo dokladajú aj samotné názvy tunajších dolín Predné a Zadné Meďodoly. Tiež čítame, že dnom doliny viedla v stredoveku dôležitá cesta z Uhorska do Poľska využívaná na obchod i pašovanie tovaru. K ďalším novým pohľadom pribudla poľská časť Vysokých Tatier s dominantou Kozieho vrchu (Kozi Wierch).

Zadné Meďodoly - Tatranská Javorina

Schádzame do Zadných Meďodolov. Stojíme a opäť pozorujeme kamzíky. Jeden je tak blízko, až počuť jeho okusovanie trávy. Klesanie občas spestrí čarokrásna flóra alebo odkryté nové kopčeky, ako napríklad Javorinská Široká. Napokon zastavujeme pri tabuli s názvom Kvitnúce ozdoby doliny. Oproti stúpajú traja poľskí turisti, poslední to ľudkovia dnešnej túry. Dole v doline na lúkach medzi solitérnymi smrekmi míňame pomník s krížom. Je venovaný obetiam pastierskych vojen v rokoch 1559 - 1596. Neskôr v lese prichádzame k prístrešku s drevenou sochou medveďa a zábavným opisom vládcu lesa - “medo jeda”.

Opodiaľ nám robí spoločnosť žblnkotajúci Meďodolský potok, pri ktorom sa deťom prihovára výstižný náučný text. Prechádzame cestou cez tiesňavu Bránka. Na názorných obrázkoch si vysvetľujeme vznik tiesňavy počas topenia sa ľadovcov. Neprejdeme ďaleko a opäť stojíme s poznaním, že les funguje ako špongia.

Nakoniec sa s Belianskymi Tatrami lúčime na poľane pod skalným bralom Muráňa. Neďaleko horárne je náučná geologická plocha Podmuráň. Sú tu inštalované vzorky hornín, ktoré sa v Tatrách nachádzajú od ich vzniku až po dnešok. Na skalách sú tabuľky s popisom názvu horniny, jej pôvodu a veku s dodatkom, ktorá časť Tatier je akou horninou budovaná. Malé časti každej vystavenej horniny sú zbrúsené tak, aby bola jasne viditeľná jej štruktúra.

Ďalej nás potok Javorinka a asfaltová cesta zavedie priamo do Tatranskej Javoriny. Tu stoja za zmienku a povšimnutie národné kultúrne pamiatky: niekdajšia horáreň – dom číslo 13, drevený rímskokatolícky kostol sv. Anny a v neposlednom rade javorinský „prezidentský“ zámoček. Dôkladná návšteva osady by vyplnila pol dňa.

Do dediny prichádzame akurát hodinku pred odchodom autobusu. Čas si krátime vychutnávaním čerstvo načapovaných tekutín na terase obchodu, hodnotíme predchádzajúce dva dni, presne ako pred desiatkami rokov.

A akože nakoniec dopadol malý pacient? Prepukla slabá viróza, ktorá prešla celou rodinkou. To nám však nezabránilo absolvovať ľudoprázdnu prechádzku na Štrbské pleso popri zubačke, ale to je už iný príbeh.

Zhodnotenie a porovnanie

Tunajšia príroda ponúka neopakovateľné krásne scenérie ako voľakedy, tak aj teraz, hoci v okolí chaty Plesnivec pribudlo suchých smrekov. Flóra lúk a horských úbočí je stále rovnako očarujúca. Súčasná prítomnosť kamzíkov je veľkou devízou a magnetom pre túry s deťmi.

Množstvo turistov z pôvodnej takmer nuly iba mierne narástlo. Hoci sa otvorilo Široké sedlo od Ždiaru cez Monkovu dolinou a neskôr zobojsmernilo, boli sme príjemne prekvapení malým počtom ľudí. Výskyt nových i zrekonštruovaných oddychových prístreškov a informačných tabúľ zatraktívňuje túru a približuje ju deťom zo širšieho pohľadu.

Na záver mi nedá sa zamyslieť nad obnovou Kežmarskej chaty. Túra je zvládnuteľná aj za jeden deň a prespanie na Plesnivci jej dodáva čerešničku na torte. V prípade núdze máme Chatu pri Zelenom plese. Môj subjektívny pohľad vidí prílev ďalších turistov a s tým spojené zmeny v záťaži prírody, chodníkov. Na druhej strane, keď budem o ďalších dvadsať rokov starší, tak by som asi privítal možnosť oddychu, prípadne nocľahu, na polceste pri Veľkom Bielom plese. Každopádne, zatiaľ si môžme túru vychutnávať v podmienkach, ktoré panovali v čase otvorenia Plesnivca.

Túru sme absolvovali v lete, netreba zabudnúť, že príroda je tu krásna aj počas babieho leta, len treba počítať so skracujúcou sa dĺžkou dňa. Zimná uzávera je platná od Veľkého Bieleho plesa až po geologickú plochu Podmuráň (horáreň pod Muráňom) v Javorovej doline.

Súvisiace odkazy

• Chata Plesnivec
• Cez Plesnivec a Zelené pleso v zime
• sk.wikipedia.org/wiki/Chata_Plesnivec
• Tatranská Kotlina - voľne prístupné jaskyne
• www.kezmarskachata.sk
• botany.cz - hadovník väčší

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek