Trasa

Medzev – Jelení vrch – Hačavské sedlo – Čierna Moldava – Štós – Štós-kúpele - Štóske sedlo, sv. Mária – Holmiková kaplnka – Smolník

Volovské vrchy som toho roku celkom zanedbal. Keď nepočítam výletík na Slovinské skaly, tak moja prvá riadna túra v tomto pohorí sa konala až v jednu peknú októbrovú nedeľu, keď konečne aj u nás na Východe sa ukázalo slnko a mal som deň voľna.

Na počudovanie sa mi podarilo na takú akciu zlanáriť aj dvoch parťákov. S jedným – Mišom, som bol na prechode Západných Tatier, ale rovnako sa dá nahovoriť na všelijaké netuctové túry. Druhého, Johnyho, som spoznal až v autobuse smerujúcom do Medzeva, no tiež sme sa skontaktovali pri mojej ojedinelej chuti vytrepať sa na nejaký tatranský štít. Tiež však nemal problém si dať "oddychovky".

V autobuse, ako sme kecali, kde sme boli na túrach a aká asi bude táto, sa nám prihovoril starší pán, ktorý ma upútal už pri nastúpení do busu, keďže mal turistické paličky. Tiež šiel do Medzeva, ale na opačný smer. Informoval nás o nejakej prístupnej štôlni, ale keďže to bolo mimo trasy a nechcelo sa nám tam zachádzať, tak sme to viac nerozoberali. Po vystúpení sme si podali ruky, zaželali si peknú túru a odkráčali každý svojím smerom. Celkom milé sa takto porozprávať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Medzev má malé, ale pekné námestíčko, ktorému dominuje Kostol narodenia Panny Márie. Dnu som však nevošiel a ani k mestskému hámru nezašiel, keďže parťáci akosi nemali záujem o takéto veci. Tak som si trocha pofotil námestie s parkom a nasledoval mojich spoločníkov, ktorých som nabádal, aby ma nečakali a šli v ústrety Jeleniemu vrchu, po žltej cez Nižný Medzev.

Na Jelení vrch

Trasa z Medzeva ponúka v prvej časti pohodový výstup krátkym lesom a príjemnými lúčkami, ktoré ponúkajú výhľady ma Medzev a hlavný hrebeň Volovských vrchov, kde sme hádali, ktorý z kopčekov je Kloptaň (Kojšovka bola jasná). Následne sme sa vnorili do lesa, ktorý ponúkol už o čosi strmší, ale aj stromami mierne zavalený úsek. Vyšli sme na hrebienok a druhou stranou ho obišli, až sme došli k malej čistinke, ktorá hlásila, že už sme v Slovenskom krase a tak sa aj máme správať. Opäť sme vošli do lesa mierne doprava, kde po chvíli značka klesala doľava. Parťák však zavelil, že tu máme pokračovať rovno a prídeme k Jeleniemu vrchu. Urobili sme tak a brezovým hájikom, sme vyšli k malej lúčke a pokračovali opäť rovno ďalej, až sme došli k vysielaču na Jeleňom vrchu.

Priznám sa, že táto časť ma veľmi dostala. Bolo tam neskutočne nádherne. Výhľady od Hačavy až k Maďarsku v inverzii na ľavej strane, na pravej zase od Štóskeho sedla na hlavný hrebeň smerujúci na juh. Idylku dopĺňal pastier s ovcami, ktorý sa hneď stal vďačným cieľom pre fotografov, samozrejme s prekrásnym pozadím jesennej prírody.

Čosi sme zjedli, oddýchli sme si, pokochali sa krásnou scenériou a namierili sme si to fajnovou úzkou lúčkou k Hačavskému sedlu. Tu sme mali na výber viac trás, ale nás zaujímala len tá smerujúca do Štósu, resp. kúpeľov Štós. Sprvoti široká protipožiarna cesta sa zmenila na zlú, kamenistú, mokrastú zvážnicu, ktorá nemala konca kraja. Zišli sme k rázcestníku Čierna Moldava, kde nás čakalo prekvapenie (aj keď mňa, po predošlom informovaní sa, ani nie) v podobe značky smerujúcej cez relatívne široký potok. Nastalo vymýšľanie, ako na druhú stranu. Našli sme aj relatívne užšie miestečko, zo spadnutým stromom, kde sa dalo preskočiť a jeden parťák aj preskočil, ale druhý po predošlých zlých skúsenostiach šiel hľadať lepší priechod. Ja som sa k nemu pridal, ale nenašli sme nič, tak sme sa vrátili a preskočili v rovnakom mieste.

No ďalej zase nastal problém zo značkami, keďže sa vyskytlo niekoľko nie veľmi jednoznačne značených odbočiek. Rovnako aj zarastený, zjavne nie veľmi frekventovaný úsek dával zabrať. Po krátkych blúdeniach sme značky predsa len vždy ponachádzali, až sme sa dostali na ďalšiu prekrásnu lúčnato–lesnatú lokalitu, tesne pred klesaním do Štósu. Okrem tých lúčiek však boli parádne výhľady na klesajúcu lúku a oprotistojace polesie vystupujúce až k hrebeňu. Boli to také netradičné výhľady, pochybujem, že sa niekde vo Volovských opakujú.

Pomalou chôdzou a nasávaním atmosféry zmienených lúčok sme schádzali do Štósu. Vnikli sme do lesíka, objavili nový prístrešok trocha povedľa značky a popod lyžiarsky svah sme okolo budúcej rómskej osady (teraz sa tam nachádza asi len jeden murovaný dom) sme sa ocitli na hlavnej ceste. Tá však hneď odbočila a následne sme odbočili aj my do bočnej úzkej uličky, ktorá hneď končila a my sme začali stúpať úzkym úvozom na vyššie položené lúky, ktoré končili lesom, v ktorom sa nachádzali aj Štóske kúpele.

Relatívnym strmákom sme teda vyšli lúkami, ktoré opäť ponúkali spätné výhľady, nielen na hrebeň, ale aj na lúčky, ktorými sme prechádzali pred pár chvíľami, a dobre značeným chodníčkom sme sa dostali do kúpeľov Štós. Prešli sme jeho areálom a aj povedľa jeho najkrajších liečebných domov a v najvyšších miestach sme objavili nielen smerovník s červenou Magistrálou, ale aj druhého parťáka.

Cez jednu a druhú kaplnku do Smolníka

Myslel som si, že _Esenpečka _bude aspoň v týchto miestach nad kúpeľmi nejak lepšie schodná. Prvé metre boli aj fajn, ale nasledovné boli čistá katastrofa spôsobená aj tými druhými milovníkmi prírody, resp. lesov, či najmä stromov – ťažiarov. Rozbitá cesta s výmoľami nám na dlhé minutý spríjemňovala túru a až o čosi ďalej sa zlepšil stav. Aj chodník sa zúžil a pred kaplnkou sme dokonca stretli asi jediného turistu na našej trase, ktorý si to išiel s cigaretkou v ruke. Vyšli sme z lesa na menšiu čistinku, už tesne pred kaplnkou a pri ďalšom novom prístrešku sme sa zastavili a trochu posedeli.

Najedli sme sa a vydali na posledný úsek, zbehnúc do Smolníka. Ešte predtým sme sa zastavili pri o čosi väčšej, ale stále kaplnke zasvätenej sv. Márii. Pri vchode mi napadlo, že je tam relatívne dosť veľa miesta, aby sa tam dala roztiahnuť karimatku a skryť sa pred nečasom aj pre 3 - 4 ľudí. Parťáci pomaly odchádzali a ja som si ešte robil fotky miesta, rozmýšľajúc, či sa sem niekedy vrátim už na Esenpečke... Odtiaľ sme už išli neoficiálnou “krížovou” značkou, ktorá merala niečo cez 2km. Najprv po štátnej ceste, neskôr odbočila doľava na lúky.

Ja som sa však chcel zastaviť pri Holmíkovej kaplnke nad Smolníkom, a teda som neodbočoval. Myslel som si, že je to o čosi bližšie, ale trvalo to dlhšie a šoféri museli strpieť chodca na ceste. No ale konečne som zišiel ku kaplnke a nadchýňal sa parádnym výhľadom na bývalé slávne mestečko a kopce nad ním. Samozrejme, nezabudol som spraviť fotky aj s kaplnkou v popredí. Následne som zbehol k bytovkám a úzkou uličkou som sa objavil pri penzióne Alžbeta, a teda v centre Smolníka.

Smolník má svoje slávne časy dávno za sebou, no ešte stále ma onú atmosféru. Netypickému klesajúcemu námestiu, ktoré mi pripomenulo to v Gelnici, dominuje kostol sv. Kataríny a najmä budova Tabakovej továrne. Ojedinelou zaujímavosťou je, že podľa maďarského názvu Smolníka - Szomolnok je nazvaný minerál Szomolnokit. Parťáci došli zo spodnej strany a túru sme slávnostné zhodnotili pri pive v Alžbetinom dome. Fajne a fajne bolo.

Zhrnutie

Túra v asi jedinú októbrovú slnečnú nedeľu dopadla na výbornú a ani parťáci veľmi nehundrali. Značenie, až na tú zelenú z Hačavského sedla po Štós, je dobré. Problém môže byť aj pri prechode potoka. Ale pre neopozerané výhľady sa určite oplatí prejsť popísanú trasu. A rovnako aj pre dnes málo známe, ale kedysi významné mestečká.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek