Samozrejme, že nie som až taký optimista, aby som šla 50 km okruh, keď moje posledné rekonvalescentné túry boli tak do 10km. Vybrala som si 25 km okruh, akurát mi vŕta v hlave, prečo má podľa Hikeplannera 30 km. Nevyklikala som to zle, aj na letáčiku od organizátora je presne ten istý graf.

Trasa

Častá – Častianska dolina – Červený kameň, hrad – Horná Píla – Zajačí jarok – Komárka – Zochova chata – Čermák – Hubalová – Panské uhliská – sedlo Skalka – Sklená huta – Nad Jarkami – Častianska dolina – Častá

Po registrácii v centre obce sa uberám po žltej ku kostolu, odkiaľ by som mala chvíľu stúpať. Takmer nikto tadiaľto nejde, takže chvíľu váham, či som správne a pobehujem uličkou, ale napokon nachádzam značku, ktorá ma o pár minút privedie ku križovatke so zelenou. Tou sa uberám cez príjemný les k hradu Červený kameň. Tu sa pripája aj mnoho ďalších turistov, ktorí šli asi po asfaltke. Trasa ďalej vedie asfaltkou, tá je dosť únavná. Prechádza cez Hornú Pílu a odpojí sa až pri rekreačnom zariadení Papiernička. Vchádzam do lesa, kde ma víta rázcestie s názvom Zajačí jarok. Odtiaľto ide trasa po modrej prudko do kopca, k rázcestiu Komárka, odkiaľ mám prvý raz výhľady na iné kopce. Je striedavo oblačno a slnečno, fotiť sa teraz veľmi nedá, tak pokračujem s davom ďalej. Tento úsek je samý rázcestník, kým som o 15 minút pri Zochovej chate, miniem ešte tri.

Kontrola Čermák - 11 km

Od Zošky trasa vedie po žltej lesom, potom popri niekoľkých chatách a opäť lesom až na lúku Čermák, kde je prvá kontrola. Celkom sa mi darí, z Častej som vyšla o ôsmej, teraz je 10:20, som celkom v pluse oproti hikeplanneru a tak si dožičím druhé raňajky. Ľudí je tu požehnane, tento ročník mal 894 účastníkov v najrôznejšom veku, okrem peších som stretávala aj cyklistov, dogtrekkerov a jazdcov na koni.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od Čermáku pokračujem po hrebeňovej červenej značke. Trasa vedie po zvážnici, vľavo sa odkryje pohľad na sčasti trávnatú Skalnatú s jej ikonickým stromom na vrchole. Minulý rok, keď som týmto úsekom robila doprovod Palimu na jeho putovaním SNP-čkou, sme v strmom stúpaní na Skalnatú stretli rodinku cyklistov, ktorá si nejako zle pozreli mapu a tak trepali bicykle na pleciach. Vpravo sa mi zase naskytne pekný výhľad na kopce Geldek a Jelenec.

Onedlho som na rázcestí Hubalová. Brána do zvernice je podľa najnovších dohôd otvorená a využíva ju mnoho cyklistov. Oddychuje tu väčšia skupina turistov, ja sa nezdržiavam a plynulo stúpam do kopca. Po chvíli si spomeniem, že som si neodfotila bránu do zvernice k chystanému článku, a tak sa zase vrátim. Vtedy sa už dvihne aj celá skupina, na moje prekvapenie sa nikto nevyberá skratkou cez zvernicu, čo je na Trnavskej stovke úplne bežné. Nie že by to bolo kratšie, ale je tam menej prevýšenia a najmä žiadne šmykľavé skaly.

Taricové skaly stoja za návštevu

Odteraz ma už bude dlho sprevádzať plot zvernice po pravej ruke. Vlastne celá dnešná túra je prakticky okruh okolo obory. Cítim sa trochu ako zviera v zoologickej alebo ako za minulého režimu, ale snažím sa skôr registrovať les a krajinu okolo. Sú tu parádne vysokánske stromy. Za rázcestníkom Panské Uhliská sú aj rúbane, na ľavej strane vidieť Vysokú v celej kráse. Onedlho sa vyštveráme do sedla medzi dvoma skalkami. Tu začínajú Taricové skaly. Chodník vedie popod ne, v sedielku sa dá pár krokov odbočiť na vyhliadku smerom na Vysokú. Aj na skalu oproti sa dá vyliezť, cestou budú aj ďalšie miesta, kadiaľ sú skaly dobre prístupné. Je to CHKO, žiadna PR ani NPR, takže liezť na skaly nie je obmedzené. Výhľad zhora je dobrý, ja som tu bola dávnejšie, odporúčam.

Dnes mám iný cieľ a síce dostaviť sa v slušnom čase do Častej. To sa mi zatiaľ darí a tak na vyhliadke vyberám nealko pivko, keďže som dosiahla najvyšší bod túry, a zapíjam aj šťastnú rodinnú udalosť, ktorá práve nastala na inom mieste. Potom už pomaly pokračujem, čakajú ma dve nepríjemné klesania cez šmykľavé zablatené skalky. Vyberám aj paličky. Za mnou ide skupina dogtrekkerov. "Kam sa ponáhľaš, však máš štyri nohy," brzdí majiteľ väčšieho psa za mnou. "O dve vác na zlomený," komentuje to spoluturistka.

Pri druhom klesaní sa pobavím na spomienke na tú minuloročnú túru v rámci Paliho SNP. Šli sme to opačným smerom, Pali s ťažkým batohom konštatoval, že sklon toho kopca má takmer tatranské parametre. Keď sme sa vyštverali nahor, tam už netrpezlivo čakal na uvoľnenie chodníka postarší pán s najobyčajnejším dedinským bicyklom. Nechápali sme, čo s ním robí na takomto mieste, resp. čo vôbec cyklista robí na takomto mieste, ale senior nevyzeral vôbec zdieľne a tak sme si konverzáciu odpustili.

Aj pre toto mám rada Malé Karpaty, chodím sem od mala a aj keď idem sama, mám so sebou kopec spomienok na iné túry v týchto miestach.

Kontrola v sedle Skalka - 17 km

Chodník sa ešte povrtí pod rôznymi menšími skalkami, až konečne klesne do sedla Skalka. Rovno pri vchode do obory sedí kontrola. Po pečiatke si sadnem pár metrov ďalej a oddychujem. Začínam cítiť rôzne kĺby, predsa len už to je 17 km a ja bez tréningu. Sledujem partiu na koňoch, na jedného vysadá jazdec a hovorí: "Jak mám na teba vyliezť, keď furt žereš!"

Keď dav odíde, idem pomaly aj ja. Čaká ma dlhý, takmer 6 km úsek na Sklenú hutu, ďalšiu kontrolu. Chodník je uzučký, vedie hneď pri plote, ale krásnym vysokým lesom a asi polovicu trasy aj kobercom medvedieho cesnaku. Celý priestor okolo ma úplne ohromuje, cítim sa strašne drobná. Tento úsek je vhodný aj na bežky a pre bicykle. Pred Sklenou hutou trasa klesne k asfaltke.

Kontrola Sklená huta - 22 km

Prišuchtám sa ku kontrole po pečiatku a sadnem si obďaleč do riedkej, trochu blatistej trávy. Musím sa ešte posilniť pred posledným úsekom. Tých 22km by mi aj stačilo, ale už sa treba dostať do Častej, čo mi ostáva. Vyzúvam topánky a relaxujem. "Takto keby som sa vyzul, už sa neobujem," komentuje jeden z okoloidúcich. Nuž, ja sa obujem, ale potrebovala by som odstrániť otlaky a vymeniť bedrový kĺb. Na druhej strane koleno funguje, ešte prednedávnom bolelo každý deň a teraz celkom v pohode. Potešená týmto stavom a skvelou perspektívou na letné túry pred sebou sa vydávam na posledný úsek. Zelená značka vedie zvážnicami celkom pekným lesom, ale už mám toho plné zuby. Idem, idem a idem. Len jeden úsek ma vytrhne z letargie, prameň na poslednej tretine značky. Ten samotný síce nefunguje, akurát rozbahnil cestu, ale okolo neho je krásny les obsypaný skalami ako z rozprávky. Potom nasleduje strmšie klesanie až do Častej. Prekročím asfaltku a ešte posledné metre lesíkom k rázcestiu Častianska dolina, ku kostolu a dolu k futbalovému štadiónu, kde je cieľ. Napokon som trasu prešla za 8.40, pričom hikeplanner udáva čas bez páuz 8.20. Samozrejme to nie je výkon, s ktorým by som sa chválila medzi ultra kamarátmi, ale aj tak som na seba pyšná.

Organizátorské perličky

Pri účastníckom guláši sa pýtam Mariána Porkerta, jedného z organizátorov, prečo má 25-kilometrový okruh 30km. Vraví, že keď sa okruhy vytvárali, neboli ešte také možnosti jednoducho zmerať trasu a tak to len odhadli. A dnes, po toľkých rokoch, už ľudia vedia, že "dvadsaťpäťka" je tá a tá trasa, hoci reálne meria 30km. Skôr teda ide o historický názov okruhu.

Pýtam sa, či museli pochod niekedy zrušiť napr. kvôli zlému počasiu. Vraj nie, len raz pri silnom dvojdňovom daždi prišlo len 24 účastníkov. A aj nejaké búrky so silným krupobitím mali, ale Malé Karpaty nie sú také vysoké, aby sa nedalo rýchlo zbehnúť do doliny.

Keď už spomíname, som zvedavá, ako vôbec toto podujatie vzniklo. Vraj ako tréning na Trnavskú 100-ku (býva v prvý júnový víkend) a keďže prišlo 50 ľudí, tak založili túto tradíciu. Budúci rok oslávi Častovská 50-ka 40. ročník a tak sa už teraz pre účastníkov vymýšľa niečo špeciálne.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek