Čo vnímaš ako najpálčivejší problém v oblasti ochrany prírody v Národnom parku Malá Fatra?

Asi vlastnícke vzťahy v území, ktoré vytvárajú negatívne nálady u viacerých záujmových skupín, či už je to turistická verejnosť alebo vlastníci. Štát tu vlastní necelých 13 % územia, ostatné je súkromné. Vlastník pociťuje krivdu zo strany štátu, že je obmedzovaný. Na druhej strane turista to vníma tak, že prečo sa ochrana prírody vybíja na ňom, keď tu je možnosť ťažiť drevo, no nevie o tom, že pozemky niekomu patria a nie je to správa chráneného územia. Vlastník vykonáva lesohospodársku činnosť v zmysle schváleného programu starostlivosti o les (PSOL), má povinnosť sa oň starať. Turisti taktiež poukazujú na rastúcu výstavbu v chránenom území. Aj tento problém je uspokojivo riešiteľný iba v prípade, že budú pozemky vysporiadané formou odkúpenia, prenájmom, výmenou…

Lesohospodársku činnosť aj v národnom parku?

Bohužiaľ. U nás sa môže vykonávať do 4. stupňa ochrany, čiže po hranicu rezervácie. Toto verejnosť možno nevie. Je to zo strany štátu ústupok voči vlastníkom, keďže celé desaťročia nie sú pozemky vysporiadané. Keby patrili štátu, on by rozhodol o tom, či bude územie prioritne slúžiť na ochranu prírody alebo nejakému inému účelu. Vlastník musí vykonávať starostlivosť o les v súlade so PSOL. To nie je veľmi dobrý krok, pretože kategória hospodársky les podľa mňa do národného parku nepatrí. Vznikajú tu strety záujmov, trpí tým príroda.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Možno si turisti myslia, že keď vybočia z chodníka, neurobia takú škodu ako traktor, ktorý je tam odparkovaný.

No veď presne o to ide. Treba si uvedomiť, že vlastník má povinnosti voči územiu, čo turista nemá. Áno, keď to položíme na misku váh, tak kto urobí väčšiu škodu, aký je vplyv vyrušovania? Jednoznačne lesný traktor! Masový turizmus však nemožno bagatelizovať. Regulatívy pohybu turistov nie sú samoúčelné, má to svoju hlavu a pätu. Myslím, že v parku, ktorý má rozlohu 230 km², je dostatočne hustá sieť turistických chodníkov na to, aby ľudia mali možnosť vidieť to najcennejšie, čo tu je. V národnom parku sú len štyri rezervácie, ktoré nie sú sprístupnené turistickým chodníkom. Dve z nich sú veľmi malé s výmerou do 10 ha. Je potrebné chápať a akceptovať, že územie má svoju ekologickú kapacitu a nie je nafukovacie. Musia byť aj zóny kľudu. A to súvisí aj s návštevným poriadkom – nielenže je vymedzený pohyb po turistických chodníkoch, ale je tam aj časová uzávera.

Myslíš sezónnu uzáveru alebo východ/západ slnka?

Myslím východ/západ. Niekto povie, že to je ďalšie nezmyselné obmedzovanie. Ale väčšina veľkých cicavcov, ktoré žijú v Európe, boli v minulosti živočíchy s dennou aktivitou. Tak ako sa dnes stále dajú pozorovať levy, slony a podobne v Afrike v priebehu dňa. U nás takáto šanca už takmer nie je. Veľké cicavce sa svojou aktivitou museli prispôsobiť aktivitám človeka v prostredí.

Že prešli na nočný režim?

Áno. Tu je dôvod časového obmedzenia. Keby sa v národnom parku ľudia pohybovali aj v noci, niektoré živočíchy by nemali potrebný čas na získavanie potravy či na iné aktivity. Treba zdôrazniť, že národný park je tu hlavne pre jeho pôvodných obyvateľov. Tým nechcem povedať, že tu nemá miesto turista. Má, no bolo by fajn, keby si uvedomoval, že aj jeho prítomnosť ovplyvňuje okolitý život. Ak bude len poukazovať, hoci pravdivo, na to, že traktor a píla škodí viac, z miesta sa nepohneme. Možno je problematika sezónnej a časovej uzávery nedostatočne vysvetľovaná zo strany ochrany prírody. Že sa len povie “z titulu ochrany prírody” a nie je to rozmenené na drobné.

Venujem sa vyhodnocovaniu telemetrických dát u medveďa. Sledujem, ako zvieratá reagujú, na akú vzdialenosť sú ochotné priblížiť sa k turistickým chodníkom, k obývaným domom, chatám. Na niektorých chodníkoch máme ščítače, takže vieme, koľko ľudí po nich chodí. Tak sa snažíme posúdiť, či má frekvencia ľudí vplyv na výskyt medveďa. Je celý rad vedeckých prác zo sveta dokazujúcich, že to vplyv má. Presne takýmto spôsobom sa to dá vyhodnotiť aj vo vzťahu k lesníckym zásahom. Tu je však problém dostať sa k presným údajom, v akom čase sa v lesných dielcoch pracovalo, ako dlho práca trvala. Na to sa sčítač použiť totiž nedá. Napriek tomu sa tým treba zapodievať.

Malá Fatra je naozaj malá a zraniteľná, fragmentácia územia je mimoriadna. Hustota chodníkov v niektorých kvadrátoch dosahuje takmer 4100 m na km², trebárs vo Vrátnej. Ak k tomuto prirátame aj lesné cesty a poľovnícke chodníky, potom hovoríme o čísle skoro 8000 m/km². Toto je národný park? Keď sa rieši povoľovanie nových trás, všetko sa musí brať do úvahy. Vďaka sčítačom vieme, že napr. cez Diery v priebehu roka prejde okolo 200-tisíc ľudí, to je obrovské číslo. Teraz sa chceme pri získaných údajoch z telemetrovaných zvierat zamerať na to, ako medvede vnímajú jednotlivé časti parku, kľudové zóny, oblasti viac atakované turistami. Medveďa dnes často stretneme v predhorí Malej Fatry. Má tam väčší kľud ako v území, kde frčí hospodárska činnosť, kde je turistický ruch, kde je to sprístupnené lesnými cestami, ktoré si užívajú okrem traktorov aj bicykle, motorky a štvorkolky.

Som toho názoru, že Malá Fatra má ešte relatívne voľné regulatívy, napríklad čo sa týka sezónnych uzáver. Je ich málo, na krátky čas, ak to porovnám s Tatrami. Podľa jednej našej autorky aj dobre komunikujete dôvody uzávery.

Nemyslím si, že by sme turistom robili naprieky. Sieť chodníkov je slušná, priamo v národnom parku je to 181 km značených chodníkov. Niektoré z nich pribudli v poslednom období, ale to už je posledné rozširovanie. Najzásadnejší bol chodník z turčianskej strany cez Vendovku na Malý Kriváň. Je to jeden z troch TZCH, kde platí jarná, trojmesačná uzávera. Dôvodom je ochrana populácie tetrova hoľniaka pred nadmerným vyrušovaním. Veľa ľudí sezónnu uzáveru porušuje. Napríklad na Veľkom Rozsutci bolo počas minuloročnej uzávery (1. 3. - 15. 6.) minimálne 2200 ľudí.

Nemôže tam byť strážca?

Nemôže tam byť tri mesiace. Naviac, ak tam bude postávať sám, pri prípadnom konflikte nevyrieši nič. Na kontrolu uzávery jedného chodníka treba 4 – 5 ľudí, aby bola lokalita sledovaná z viacerých prístupových bodov. Druhá vec je mentalita turistu. Snaží sa veci bagatelizovať, nezriedka je drzý, vulgárny... U nás to bude ešte dlho o doťahovaní sa a najhlúpejší bude ten, čo niečo zakazuje. Ľudia akoby si nechceli uvedomiť, že predtým bola uzávera 9 mesiacov, dnes je len 3,5 mesiaca. To platí od roku 2005 a ľudia nie aby boli vďační, ale stále majú k tomu pripomienky. Robia sa kontrolné akcie, niekedy i s políciou aj médiami. V takom prípade ľudia uposlúchnu a otočia sa.

A ešte je v tom období Veľká noc.

Presne, nárazové veci, ako sviatky, vtedy to ide. Potýkali sme sa s tým aj pri skialpinizme. Ľudia sa púšťajú kdekade, dnes sa to propaguje na internete. Sú toho plné stránky. Opäť je problém, že keď sa podarí chytiť jedného lyžiara, pri nás zlyžuje ďalších 10. A on povie, tých ste prečo nechytili? Viem, že sa ani nie je čomu diviť, lebo na Slovensku, keď idete po dedine 50-kou, tak z 10 áut vás predbehne 11. A keď ľudia nie sú schopní rešpektovať ani toto, tak pravidlá ochrany prírody im nehovoria vôbec nič.

Zase ako ktorí.

Samozrejme, nemôžeme hádzať všetkých do jedného vreca. Stretol som sa s prípadom, keď sme takéhoto človeka v teréne riešili, boli mu vysvetlené súvislosti od A po Z. Následne vytiahol peniaze a dával nám na pokutu, hoci sme mu povedali, že to bude riešené dohovorom. Povedal, že nie, on si zaplatí, lebo dostal odbornú prednášku, a také informácie by inde nedostal. Ale my nemôžeme na turistických chodníkoch stavať bilbordy 5 × 5 metrov, kde budú vysvetlené všetky detaily.

Práve som sa na to chcela spýtať. Viem, že robíte osvetu, ale možno by sa to dalo ešte intenzívnejšie.

Mám predstavu, ako by mohli vyzerať napr. tabule, ktoré hovoria o sezónnych uzáverách a tiež v NPR, kadiaľ vedú frekventované turistické chodníky. V minulosti tam bývali popisy s predmetom ochrany, ale bolo to písané tak odborne, že bežný turista z toho nemal nič. Dnes by sa možno dali využiť moderné technológie, napr. QR kód, s prepojením na 1,5-minútové video. Aj keď je otázka, či máme od človeka chcieť, aby sa v prírode zaoberal virtuálnym svetom a behal s mobilom v ruke po národnom parku.

Možno by stačilo, keby texty boli napísané zrozumiteľne a nie že v jednej vete je päť latinských slov a ostatné sú spojky.

Áno, neraz boli takto koncipované, pre bežného človeka nezaujímavé. Štýlom toto, toto a toto je tu a je to vzácne. Chýbali tam rôzne zaujímavosti, ktoré by návštevníka upútali. Takéto informácie je však komplikované opísať dvoma-troma vetami. To je úloha náučných chodníkov a webových stránok. V tomto smere má environmentálna výchova veľký potenciál.

Rada by som sa ešte vrátila k turistickým chodníkom, neplánujú sa už žiadne nové chodníky, napríklad cez Poludňové skaly?

Dúfam, že to ostane tak, ako to je teraz. Veľký Rozsutec je sprístupnený z dvoch strán, ide chodník popod, do Horných Dier, na Tanečnicu, bol tam pred pár rokmi robený nový chodník, aby to bolo obojsmerné. V posledných rokoch v NP Malá Fatra vzniklo okolo 15 km nových chodníkov.

Naopak, nechystáte sa niektoré chodníky uzatvárať kvôli erózii a podobne?

Nad tým sa uvažuje, lebo stav niektorých chodníkov je naozaj fatálny. Napríklad v oblasti hrebeňa zo Snilovského sedla smerom na Veľký Kriváň aj Chleb, tam majú chodníky miestami do šírky aj dve desiatky metrov. Opäť je to o tom, že územie niekomu patrí, nie je to v rukách správy NP, takže ak k niečomu takémuto dôjde, bude to musieť byť po dohode s vlastníkom.

Aké riešenie by si videl z technického hľadiska ako vhodné?

V niektorých parkoch v zahraničí to funguje tak, že každý subjekt, ktorý pôsobí v národnom parku, mu dáva v úvodzovkách desiatok, peniaze sú zdrojom príjmu správy a tá má na starosti aj údržbu chodníkov. Je to podľa mňa logické, chodníky využívajú najmä turisti. Ak sa teda niekto ubytuje v hoteli, prevezie sa lanovkou, z peňazí, ktoré za tieto veci zaplatí, by mali byť spolufinancované aj rekonštrukcie chodníkov. A to systematicky. Tiež ak by ľudia platili vstupné, časť takto získaných prostriedkov by mala ísť na opravy. Väčšina vlastníkov pozemkov, kadiaľ vedú chodníky, nemajú rozpočet na opravu. Myslím, že to je otázka pár rokov, kedy aj toto bude musieť začať fungovať.

Myslíš vstupné?

V niektorých slovenských pohoriach boli formou dotazníka oslovovaní turisti. Mali možnosť vyjadriť sa, či by boli ochotní platiť a koľko. Vyšlo, že ľudia sú ochotní platiť, pokiaľ vidia, kde peniaze skončia. Pretože ľudia zvyčajne nechodia kvôli hotelu, lanovke, ale pre vyžitie sa v prírode. Dnes údržbu chodníkov rieši OOCR, niečo HZS, občianske združenia. Treba ale zdôrazniť, že to zďaleka nie je len o oprave chodníkov. To je dosť naivný pohľad. Ak sa turisti čoraz viac sťažujú, že v národnom parku sa drancujú lesy, treba vedieť, že niekomu patria. Na to, aby v lesoch bola hlavným poslaním ochrana prírody a nie hospodárenie, treba lesy vykúpiť alebo prenajať. A na to treba veľa peňazí. Nemyslím si, že národný park bude priťahovať záujemcov vďaka kvalitným chodníkom s lavičkami, ak opodiaľ budú vidieť zničený les. To je naivná predstava. Peknými chodníkmi sa oči zalepiť nedajú…

Vy vôbec môžete na cudzom pozemku niečo upravovať? Keby si sa dnes rozhodol, že postavíte nejaký plot a na Veľký Kriváň sa pôjde jednou cestičkou z tých dvadsiatich?

Jedine so súhlasom vlastníka. Bez neho nezakopeme ani tabuľu informačného panela…

Potom sa ťažko robí ochrana prírody.

Pravdepodobne vlastník by s tým problém nemal. Záleží na tom, či vlastník má z prítomnosti ľudí profit. Ak má nejaké stredisko, ubytovanie a podobne, má záujem, aby sa ľudia v území pohybovali. Aby mali čo vidieť. Hoci nie vždy sa tak správa. Ináč si neviem vysvetliť poničené chodníky napríklad vo Vrátnej. Takýto vlastník by nebol spokojný s uzáverou. Určite by mal problém, keby sme presadili, že z titulu erózie chodníka alebo nadmerného vyrušovania bude chodník celoročne uzavretý.

To môžete vyhlásiť, aj keď to nie je váš pozemok?

Z titulu ochrany prírody to možné je. Vyhlási to orgán ochrany prírody na náš podnet. Ale gro vlastníkov je takých, ktorí z turistického ruchu zvlášť neprofitujú, takže tí by s tým asi súhlasili. To je krajným riešením, že zavrieme a necháme 20 rokov tak. Treba to chytiť a opraviť. Urobiť serpentíny, vyspraviť teleso chodníka, aby ďalej nedochádzalo k erózii. V minulosti boli chodníky vedené po spádnici, neboli porobené odrážky na vodu. Spolu s nedisciplinovanosťou turistov to viedlo k tomu, čo vidíme dnes. Keď to necháme tak, situáciu len zhoršíme. Budú tlaky na otvorenie náhradnej trasy, ako sa to pred pár rokmi stalo napr. na trase Štefanová – Huty. Miesto toho, aby sa turistami zničený kus prírody zrevitalizoval, urobilo sa pár schodov, serpentín a prípadne zábradlie, otvorila sa nová trasa zo sedla Podžiar. Keď o pár desiatok rokov zničíme aj tú, kam sa posunieme? Treba to riešiť systematickou údržbou, ktorú musia financovať tí, ktorí z turistického ruchu žijú.

Pred časom si spomínal, že boli nejaké plány na výstavbu vo Vrátnej doline.

Stavebný boom je v podstate všade, ale vzhľadom na to, že Vrátna dolina je v centre národného parku, akákoľvek ďalšia stavebná aktivita je z titulu ochrany prírody nežiadúca. Teraz tu nejde len o samotný rozvoj lyžiarskeho strediska, zjazdovky, dokonca sa uvažuje s budovaním vodných nádrží, ktoré by mali slúžiť na zasnežovanie. Ale aj požiadavky na súkromnú rekreáciu, kde je zámer na stavbu niekoľko sto nových lôžok. Pritom tieto sú dnes dostatočné, otázna je možno ich kvalita. Sú tlaky, o ktorých turistická verejnosť nevie. Turisti si myslia, že len chytáme tých, čo spravia krok mimo chodníka či prebivakujú, kde nemajú. Pritom vybrané pokuty svedčia o niečom inom… Podobné rokovania, to nie je len o Vrátnej, výstavba dnes ide dookola všade. Niekto chce chatový komplex, iný zas pár kilometrov lesných ciest alebo cyklotrasu, niekto ďalší ferratu, festival, adrenalínové preteky. A samozrejme, všetci sú to milovníci prírody. Avšak, iba zo svojho jednostranného pohľadu…

Je snaha o obnovu bývalej chaty pod Rozsutcom?

Zámer sa objavuje od čias, ako chata zhorela (1984). O takýchto zámeroch sa väčšinou dozvedám z druhej ruky s tým, že všetko je dohodnuté. No už je tu i oficiálna žiadosť. Zatiaľ to tam nestojí a dúfam, že ani nebude. Argumentuje sa, že chata v minulosti stála. Treba to vnímať v širšom kontexte. Turistické zázemie v oblasti Malej Fatry za posledných 30 rokov výrazne nabralo na kapacitách. Len lanovka do Snilovského sedla má štvornásobnú prepravnú kapacitu oproti pôvodnej. V minulosti boli lesy štátne, nehospodárilo sa tak masívne, ako je tomu dnes. Neexistovali horské bicykle, krosové motorky, štvorkolky, terénne autá neboli bežné. Horské chaty prístupné lesnými cestami sa tak stávajú miestom koncentrácie takýchto aktivít. Na mieste bývalej chaty občas turisti bivakujú, ale nemajú tam zázemie. Keby mali, spomínaná sezónna uzávera Veľkého Rozsutca by bola porušovaná celkom určite častejšie, ako dnes.

Ale nemáte povolené bivakovanie v rámci NP?

Je povolené v okruhu do 100 metrov od turistických chát. Hrebeň je tak krátky, že ho je možné prejsť v priebehu jedného dňa. Ak si to chce niekto vychutnávať dlhšie, má k dispozícii niekoľko chát, ktoré nie sú ďaleko od hrebeňa. Skôr by som si, keď už, vedel predstaviť nejakú útulňu, ale nie chatu. S tým ale vznikajú problémy. Keď sa postaví verejný prístrešok, je okolo neho neporiadok, robí sa tam oheň.

Aký máš názor na geocaching v národnom parku?

Vec, ktorá je zaujímavá asi pre ľudí, čo radi chodia mimo chodníkov. Neviem odhadnúť a ani špeciálne nesledujem keškárske aktivity, koľko sa tomu venuje ľudí. Predpokladám, že to nebude veľa.

V poslednej dobe je v tomto smere celkom boom, ale pokiaľ viem, pravidlo je, že v národnom parku môže byť keška umiestnená len pri turistickom chodníku. Bez toho ju schvaľovateľ nepublikuje ako verejnú.

Naozaj? Lebo ja zas viem o takých, ktoré boli mimo turistického chodníka.

To už je len zopár starých.

V zásade, pokiaľ by to naozaj fungovalo takto, tak s tým žiadny problém nie je. Odbočenie pár krokov od chodníka neprekáža. Nebudú to predsa robiť stovky ľudí. Riešili sme nejaké podnety na vyzvanie zo strany inšpekcie životného prostredia. Ja ale toto nepovažujem za tému dňa a problém ochrany prírody národného parku. Na druhej strane musím vyzdvihnúť činnosť keškárov z okolia, keď zrealizovali čistenie turistických chodníkov, čo je chvályhodná aktivita. Je fajn, keď ľudia nielen z územia berú, ale sú ochotní aj nejako prispieť.

Ešte by som sa chcela vrátiť k ťažbe. Vedela by správa NP zverejniť, kde aktuálne na území NP prebieha ťažba a či je tam všetko v poriadku, povolenia atď.? Ľudia môžu mať pocit, že sa tu nejako šafári a pritom je všetko legálne.

Šafárenie nie je v našich rukách. Lesohospodársku činnosť rieši zákon o lesoch. Naša úloha vo vzťahu k lesohospodárskej činnosti je tá, že sa vyjadrujeme pri príprave PSOL. Lesy sú kategorizované na lesy hospodárske, lesy ochranné, lesy osobitného určenia. V hospodárskom lese je prioritná hospodárska činnosť. My ako ŠOP (Štátna ochrana prírody, pozn. red.) neriešime výšku ťažby ani nič také, nie je to naša kompetencia. Ak vieme, že v konkrétnej lokalite (lesnom dielci), kde sa majú vykonávať lesohospodárske zásahy je potvrdený výskyt nejakého chráneného druhu (napr. fúzača alpského, ktorý je predmetom ochrany) a poznáme, aké negatíva môžu byť spôsobené ťažbou smerom k tomu chrobákovi, tak sa snažíme pozmeniť režim. Napr. posunutím obdobia ťažby, ponechávaním odumretého dreva v porastoch a podobne. Problém je, že tieto požiadavky zabezpečujúce ochranu prírody sa zvyčajne nedostávajú do záväzných regulatívov. Hlavným regulatívom je objem ťažby. Akonáhle sa dokument schváli, my nemáme kontrolu nad tým, v akom horizonte hospodár urobí to, čo má schválené v PSOL. Môže to urobiť v priebehu roka, ale môže si ťažbu rozložiť na obdobie 10 rokov. Pred časom sa „riešili“ na sociálnych sieťach Hradská dolina, Jedľovina, dolina Kúr či Vrátna, kde boli turistické chodníky zavalené vyťaženým drevom či zbytkami po ťažbe. My schválený PSOL a plán ťažieb ani nemáme, takže nemáme, čo zverejniť. Len pri náhodnej kontrole v teréne, ak sa nám niečo nezdá, že to je trebárs na hranici rezervácie, sa po tom ide. Alebo na podnet ľudí. Zásahy v hospodárskych lesoch, ako teraz Vrátna, žiaľbohu, tam je to o tom, že pred 100 rokmi bola dolina zrúbaná, a za 100 rokov vypestovali smrekové plantáže. Dnes je tam rúbaň na rúbani v súlade so zákonom…

Zase sme pri tom, že NP nemá jedného vlastníka, ktorý rieši všetky tieto aspekty – niečo urbár, niečo štátne lesy, a do toho štátna ochrana prírody, ktorá na všetkých týchto pozemkoch má vykonávať ochranu prírody.

Hovorím, že lesohospodárska činnosť je dedičstvo minulosti a je akceptovaná preto, že národný park nebol vykúpený, tak sa muselo vlastníkom umožniť toto všetko realizovať. Teraz si zoberme konkrétny príklad. Na dvore budeš mať strom, presahujúci obvod kmeňa, ktorý môžeš spíliť bez súhlasu orgánu ochrany prírody (obce). Obec ti napíše stanovisko a podmienky. Napr. že to bude zrúbané mimo vegetačného obdobia, keď tam nebudú hniezdiť vtáky a podobne. V lese sa čo deje? Sú tam stovky až tisícky hektárov hospodárskych lesov, kde takéto pravidlo neplatí. Stromy idú dole, či je máj, jún, keď tam všetko hniezdi. Pritom to nie je záhrada, ale národný park! Turista nemôže byť na chodníku pred východom slnka, harvestor takúto podmienku nemá. Toto sú dôvody, prečo by v národnom parku takáto činnosť nemala existovať.

Neboli holoruby pred časom zakázané?

Toto je dosť komplikovaná téma. Nie každá veľká odlesnená plocha je holorubom. Ono stačí otvoriť porast. Po vykonanej ťažbe sa do porastovej steny oprie vietor, prípadne sú stromy oslabené slnečným žiarením a následne lykožrútom. Vznikne kalamita, ktorá musí byť v zmysle lesného zákona spracovaná. A takto to ide ďalej, až vznikne niečo podobné, ako napr. v Hradskej doline. Treba povedať, že za nízkou ekologickou stabilitou lesov je predovšetkým samotný spôsob lesného hospodárenia. V klimaxovom lese rastú stromy dlhý čas v tieni, čo je vidieť na veľkej hustote letokruhov. Takéto dreviny majú ďaleko vyššiu stabilitu voči vetru, ako riedke drevo človekom pestovaných smrekov, s ťažiskom v korune. Mnohé hospodárske lesy nemajú prirodzené drevinové zloženie, sú to monokultúrne plantáže a keby tam bola diverzita stromov iná, tak by to tiež pomohlo.

A čo sa tam zase teraz posadí? To isté. Smrek, lebo má lacné sadenice a rýchlo rastie.

To je tiež problém, že niektoré lokality sú opäť dosádzané drevinami, ktoré by tam sadené vôbec nemali byť alebo v nižšom zastúpení. Keď si človek prejde rúbane, tak vidí, ako a čím sú vysadené. A ak tam aj listnáče sú, častokrát sa stáva, že pri prvých výchovných zásahoch (prerezávkach) idú preč prvé tieto dreviny a cieľovým je zasa smrek.

Pamätám si, že keď sa začalo so zalesňovaním po veľkej kalamite vo Vysokých Tatrách, tak sa to robilo na princípe, že ubrať z ihličnanov, pridať listnáče a tiež iné ihličnany, ale asi ťažko chcieť od bežného urbáru, aby na to išiel takto vedecky.

To nie je veda, to je bežné fungovanie prírody. Naviac, každý urbár má tzv. odborného lesného hospodára, ktorý má tieto veci na starosti. To ako les vyzerá, je do veľkej miery jeho zásluha.

Ale ak to zoberie čisto ekonomicky, je jasné, že tam je samý smrek.

Nemusí to byť všade, na niektorých miestach skutočne dochádza k obnove porastov zvýšením druhového zastúpenia drevín. Ale je to dosť častý fenomén, keď smrek v porastoch dominuje. Tým pádom trpí celé spoločenstvo. Je to homogénne prostredie a je nezaujímavé pre mnohé druhy organizmov. Smrečina zakysľuje pôdu, z opadu tam nie je prakticky nič, zatiaľ čo v zmiešaných lesoch je opad väčší a štruktúra pôdy je úplne iná. A práve pôda a v nej žijúce mikroorganizmy sa v najväčšej miere podieľajú na ekologickej stabilite lesa. Nie jeleň, ani medveď. Pôdne organizmy sú zodpovedné za kolobeh látok, ktoré vyprodukujú autotrofné organizmy – stromy. Keď sa kolobeh naruší, či už chemizmom, zmenou pôdnej vlhkosti, teploty a podobne, doplatí na to les. Národné parky majú slúžiť na ochranu procesov v ekosystémoch. Z tohto pohľadu je teda na mieste otázka, prečo to považujeme za normálne.

Všetko toto povedal aj Maroš Jasík v dávnejšom rozhovore. Navrhol zrušiť všetky NP a chránené územia a začať ich budovať odznovu, trebárs aj za cenu, že budú menšie, ale pod správou jedného subjektu.

Neviem, či by zrušenie chránených území ako takých prinieslo očakávaný efekt. V zásade to v dnešnej dobe nevyrieši nič. Každý NP, i mnohé CHKO sú prekryté sústavou Natura 2000 a tieto oblasti sa zrušiť nedajú, iba ak by boli vyhlásené vedeckým omylom. Majú svoje biologické atribúty na to, aby boli zaradené tam, kde zaradené sú. Zrušili by sme iba nálepku národný park, ale územie bude stále chránené, bude tam platiť smernica o vtákoch, smernica o druhoch a biotopoch, celé procesy posudzovania vplyvov na predmety ochrany ostanú takisto. Z pragmatického hľadiska by bolo samozrejme užitočné, keby územie spĺňalo kategóriu podľa IUCN. Čiže NP, kde by bola prvoradá funkcia prírodoochranná, rešpektovať prítomnosť turistov, no vylúčiť všetky aktivity s negatívnym vplyvom.

Druhá vec je, že príroda nebude fungovať na jednom území, ktoré jej veľkoryso vyčleníme. Napríklad živočíchy. Pokiaľ nebudú mať v krajine tzv. nášľapné kamene, biokoridory, dôjde k tzv. ostrovnému efektu. Keby bol NP Malá Fatra na špičkovej úrovni ochrany a mali by sme tu populácie chránených druhov, bez výmeny génov z iných populácií tieto zaniknú. Nestačí preto vytvoriť len jeden – dva národné parky a ostatnú krajinu nechať bez povšimnutia. Stále bude nutné mať kategóriu území, kde bude musieť byť ochrana prírody zabezpečovaná ako kompromis s inými potrebami človeka. No v národných parkoch sú takéto kompromisy zlou cestou.

Teda ako by si si to predstavoval, čo sa týka lepšej ochrany územia?

Pokiaľ sa nepodarí vylúčiť lesohospodársku činnosť, treba ju začať robiť ináč, citlivejšie. Aspoň v národných parkoch. Keď sa už urobí ťažba, dá sa urobiť výberkovým spôsobom. Zamerať sa na prestavbu porastov, znížiť podiel smreka, predĺžiť obnovnú dobu. Ideálne ale je prekategorizovať hospodárske lesy na lesy osobitného určenia. Zvýšiť kvalitu poskytovaných služieb v území, nie kvantitu objektov, ktoré majú dané služby poskytovať. Treba si uvedomiť, v čom majú naše územia oproti podobným potenciál. Rozhodne to nie je lyžovanie a s ním spojená infraštruktúra. To nie sú udržateľné veci. Naopak, biodiverzita, niektoré špecifické, tzv. vlajkové druhy sú vo svete tým, čo láka ľudí k návšteve. A týchto ľudí pribúda. Takže lepšiu ochranu územia vidím aj v mäkkom cestovnom ruchu. Bobovú dráhu si môžeme postaviť na revitalizovanej skládke odpadu za mestom. No vidieť veľké šelmy, sokola sťahovavého, orly, orchidei i mäsožravé rastliny, to by malo byť niečo, s čím si spájam pojem národný park.

Dôležitý je výskum a interpretovanie jeho výsledkov verejnosti. Zacieliť ho na sledovanie interakcií medzi aktivitami človeka a chránených druhov. Napríklad spomínaná telemetria a turistika. Hovorí sa, že vyrušovanie je škodlivé, tak poďme to vyhodnotiť, máme na to tie najlepšie dáta, aké môžeme mať. Z môjho pohľadu sú to zásadnejšie informácie ako poznatok, že u nás žije 1240 alebo 1600 medveďov.

Na celom Slovensku?

Áno. Naopak, z genetiky sa dajú zistiť veľmi zaujímavé súvislosti. Napríklad veci ohľadom fragmentácie areálu, odpovedať na otázky či medvede ešte komunikujú z Vysokých do Nízkych Tatier, odtiaľ do Veľkej Fatry, do Malej Fatry, do Strážovských vrchov a podobne. A samozrejme, nemôže to byť celé o medveďoch. Ja o nich hovorím preto, lebo sa im venujem veľa rokov.

Ešte by som sa chcela dostať k téme vlka, lebo nedávno skončila lovná sezóna. Nerozumiem, prečo sa robí problém z vlka, ani prečo nie je zakázaný lov celoročne.

Bežná verejnosť nemá s vlkom problém. Turisti sa boja medveďa, lebo to je jediná šelma, ktorá môže človeku ublížiť, a niektorí budú súhlasiť, aby sa aj lovil. Paradoxne, v NP Malá Fatra napríklad turista medveďom napadnutý nikdy nebol. Boli to poľovníci, hubári, psíčkari.

Medveď zo skúseností vie, že do nejakej piatej je na chodníku turistická aktivita, ktorá postupne klesá. V tom čase je neaktívny, schovaný niekde, kde má kľud. Keď dáš ľuďom možnosť pohybu v území bez obmedzenia, zvieratám to veľmi skomplikuje život. Raz tam človek je a raz nie a to je tiež priestor na možné konflikty. Preto aj najčastejšou obeťou útoku medveďa sú poľovníci. Chodia do lesa v rozličnom čase, zvyčajne zavčas ráno a večer, pohybujú sa na rôznych miestach. Medveď si to preto nedokáže zalinkovať a potom reaguje tak, ako reaguje. Pravidlami pohybu návštevníka v národnom parku ho svojím spôsobom chránime pred neželaným stretnutím.

Ale čo vlk, veď tých máme nepomerne menej ako medveďov.

Aha, vlk! S vlkom turista problém nemá, s ním majú problém chovatelia hospodárskych zvierat ale hlavne poľovníci. V našej oblasti je impakt pomerne nízky, len niekoľko oviec ročne zabitých a to z titulu, že nie sú dobre zabezpečené. Hlavný tlak je od poľovníckej verejnosti. Argumentuje sa, že robia škody na kopytníkoch. Ja si skôr myslím, že vlk je forma loveckej prestíže. Nikto sa nepochváli s úlovkom srnčaťa či s diviakom, pokiaľ nie je veľký ako embéčka. Čo sa týka argumentu o strhávaní raticovej zveri, to pokladám za scestné, tej je minimálne v tejto oblasti toľko, že vlkmi ulovené kusy nemôžu nikomu chýbať. Vlk svojim predačným tlakom na kopytníky ochraňuje les aj poľnohospodárske plodiny, ktoré sú raticovou zverou vo veľkom poškodzované. Spôsobia určite väčšie škody ako vlk. Jednoducho nemôžeme očakávať, že začne jesť jablká. Je mäsožravec a korisť bude loviť. Je paradoxom, že ak vlk alebo medveď uloví zver, napríklad diviaka, štát takúto škodu poľovníkom uhradí. Zaplatíme za ich prirodzenú potravu.

Ale prečo by mal poľovník vstupovať do toho, ako veci fungujú v lese?

Myslím si, že vlk je totálne bezpredmetný, čo sa týka lovu. Keby to bolo na mne, tak by sa nelovil.

Počas toho obdobia – mesiac a pol – sa môže loviť aj v národných parkoch?

Tu je prekryv vo väčšine území NP s Naturou 2000. Pokiaľ je vlk v území Natura uvedený ako predmet ochrany, tak sa nesmie.

A vlk je predmetom ochrany v každom ÚEV?

Nemusí byť, ale tam, kde je, sa loviť nesmie. Na Slovensku je 79 území európskeho významu, kde je vlk predmetom ochrany. Ešte pár rokov dozadu sa lovil aj v týchto územiach.

Ale vlk nevie, kde to územie presne končí.

To je problém. Vlk má obrovské domovské areály, pohybuje sa neraz v niekoľkých orografických celkoch, logicky on z toho územia vyjde a ako chudák vyjde, tak môže mať smolu.

Predpokladám, že tu nie je politická vôľa zakázať lov vlka celoročne.

Keď to dokázali v Rumunsku? Keď to dokázali pred rokmi v Poľsku? To bol taký argument od poľovníkov, že ak sa zakáže lov celoročne, tak sa bude naň viac pytliačiť. Pytliactvo je trestný čin a hotovo. V Poľsku sa zakázal lov vlka – ja nehovorím, že sa tam nepytliači – ale ako sa zakázal, následne po pár rokoch začalo dochádzať k spätnej rekolonizácii Nemecka a dnes vidíme, že odtiaľ vlci začínajú pôsobiť aj v Čechách. Tu si možno mnohí mysleli, že Čechy budú kolonizované najmä karpatským vlkom. A nie – je to nížinná forma európskych vlkov, sú doložené vyvádzania mláďat. V území, kde nebol vlk vyhubený, sa nie je čoho báť, lebo kopytníky, s ktorými žije v interakcii, sú tomu prispôsobené. Pochopiteľne, kde bol vlk 200 rokov minulosťou a postupne sa vracia, tam problém istý čas bude, lebo zver nevie, ako sa správať.

Ďakujeme Michalovi Kalašovi za rozhovor.