Trasa

Častá - Častianska dolina - Jelenec - Geldek - Skalka (Zrkadlisko) - Častá

Prichádzam k rázcestiu zelenej a žltej, označenému ako Častianska dolina. Zelenou vpravo som šiel už niekoľkokrát. Dnes budem pokračovať dolinou po asfaltke popri potoku. Pre autá je sem zákaz vjazdu, výnimkou sú vozidlá Lesov SR, OcÚ Častá a Kynologického klubu Častá. Vysoké stromy sa z doliny ťahajú do neba, čerstvá zelená farba listov je ukľudňujúca. Po chvíli sa dostávam k bývalému kameňolomu, v ktorom je dnes strelnica a chodia sem trénovať streľbu policajti. Vľavo sa zase nachádza cvičisko kynologického klubu, ozýva sa odtiaľ brechot psov. Pri ceste stojí vysokánsky betónový stĺp, ktorý slúžil pre potreby kameňolomu.

Cesta ma dovedie k bráne, cez ktorú sa dá dostať do obory. Veľká je zatvorená, no malou bránkou sa bez problémov dostávam dnu. Cesta vedie popri plote a kopíruje potok, ktorý tečie za plotom a asi po 700 metroch sa aj spolu s cestou odkloní hlbšie do obory a nasleduje krátke stúpanie. Brechot psov už dávno nepočuť, sprevádza ma len vtáčí štebot. Pokiaľ ráno teplomer ukazoval 6°C, teraz je už oveľa viac. Asfalt sa končí, pokračujem makadamovou cestou. Veternej kalamite sa nevyhli ani lesy v obore. Za zákrutou vidím odstavené auto a opodiaľ od neho z lesa lietajú balíky starého pletiva. Chvíľku počkám, aby som sa nestal terčom, a keď lesní pracovníci zídu dole na cestu, dám sa s nimi do reči. Pováľaného pletiva je plná obora, svoju funkciu už neplní, odstraňujú ho, aby sa lesná zver nezranila. Pýtam sa ich, ako je to zo vstupom do obory, nevedia mi povedať. Oni povolenku musia mať, hlavne kvôli vjazdu autom, ale nemám si robiť starosti, bežne sa sem chodí a aj predo mnou vraj išla skupina turistov.

Opustím „hlavnú“ oborovú cestu, odbočím vpravo a cez skládku dreva sa dostanem na lúčku s niekoľkými gaštanmi (podľa mapy lesných ciest sa to tu volá Gaštanová). Tabuľka na začiatku lúky označuje studničku, no žiadnu nenájdem. Ponúka sa mi prvý výhľad na jeden z vrcholov Geldeku. Na konci lúky je ďalšia tabuľka s názvom studničky „Remen. járky“ a aj studnička samotná. Voda je však stojatá, tak radšej z nej nepijem. Križujú sa tu dve cesty, pohľad do navigácie v telefóne mi napovie, že by som sa mal vybrať cez potok vľavo. Po krátkom stúpaní prídem na ďalšiu lúku (Bahná) s dvomi mohutnými gaštanmi a tu už nechýba ani posed a množstvo krmelcov. Lúka je posiata bobkami, no na zver nemám šťastie. Asi už majú desiatu za sebou a na obed je ešte čas.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Lesná cesta ma dovedie pomedzi zelenajúce sa červené smreky k ďalšej skládke dreva a kope starého pletiva. Vľavo vidím ďalšiu veľkú lúku, no pokračovať musím doprava. Stúpanie naberá na intenzite a stúpať budem až do sedla medzi dvomi vrcholmi. Do sedla vedie cesta popri plote. Je to ďalšia obora vo veľkej obore. V sedle je však plot prevalený veľkým kmeňom, a tak môžem kľudne pokračovať vľavo na západný vrchol Geldeku, ktorý sa nazýva aj Jelenec. Aspoň teda v mape na Hikingu. V niektorých mapách som to pomenovanie našiel naopak, v inej mape mám iba kóty nad ktorými je nápis Geldek, mapa lesných ciest uvádza Geltek, miestny ho volajú Keltek...kto sa má v tom vyznať?

Severný svah Geldeku za sedlom je odlesnený, preto schádzam z chodníka a idem vpravo za výhľadmi. Práve po tejto pustatine som sem hore išiel prvý krát pred niekoľkými rokmi. Predo mnou sa otvára hrebeň od Vápennej po Záruby, dole pri Sklenej hute sa belie kvitnúca hruška.

Za chrbtom počujem hlasy. To bude asi spomínaná skupina turistov, ktorí šli predo mnou. Vracajú sa z nižšieho vrcholu, kam sa teraz poberiem ja. Tu hore o jari ešte nechyrovať. Na vrcholovom hrebeni rastú staré buky, ošľahané karpatskými vetrami, na vrcholovej lúke je niekoľko solitérov, v tomto čase ešte úplne bez listov. Pomedzi ne sa mi ponúka pohľad na Veľkú Homoľu, na ktorej zatiaľ ešte stojí poškodená rozhľadňa, no už sa jej čas kráti a v máji tohto roku by mala byť rozmontovaná. Na jej mieste má vyrásť nová. Ostáva len dúfať, že sa tak naozaj stane.

Po lúke prejdem až ku skalnému prahu na konci lúky. Naskytne sa mi ničím nerušený výhľad na ďalšie malokarpatské kopce a pomedzi konáre stromu aj netradičný pohľad na Vysokú. Je poludnie, svetlo nefotogenické, vraciam sa k tyči, ktorá označuje najvyšší bod, zapíšem sa do vrcholovej knihy, posadím sa na lavičku pri ohnisku, neďaleko ktorých je aj pamätná tabuľa venovaná zakladateľovi silvestrovského výstupu. Otvorím si pivko, aby sa mi horalka lepšie kĺzala do žalúdka - turistický obed. Od východu prichádza skupinka turistov. Dáme sa do reči, zistím, že jedna pani býva takisto v Modre a riešia rovnakú dilemu s pomenovaním týchto dvoch vrcholov ako ja. Rozlúčime sa a vraciam sa smerom na východ na druhý vrchol. Ten som doteraz vždy obchádzal, keďže je v podstate bezvýhľadový. Dnes však urobím výnimku. Za zvaleným plotom v sedle sa musím preštrikovať cez dieru v plote a som vonku z obory.

Nasledujem vyšliapaný chodník popod skaly, mysliac si, že druhý vrchol je práve tu. V mape je totiž obora naznačená tak, že aj druhý vrchol sa nachádza v nej. Navigácia ma vyvedie z omylu a ja pokračujem ďalej na východ. Takto skoro z jari je prechod bezproblémový, žihľava je ešte malá, no v lete v krátkych nohaviciach by som sa tu nechcel prechádzať. Opäť sa mi naskytne výhľad na sever, dostanem sa na malú lúčku a na vrchol je už len na skok. Na skalnom brale sa nachádza tyč so slovenskou vlajkou a vrcholová kniha. Výhľad je len cez úzky priesek v lese. Bralo obídem zľava a nasledujem modré štvorce na stromoch. Poteším sa, že ma hádam zvedú z kopca iným chodníkom ako prudkým klesaním pomedzi plot a mladú hustú bučinu. Radosť je predčasná a ja stojím opäť pri obore. Nemám na výber, opatrne pokračujem dole, pridržiavajúc sa plota. Na jednom mieste ma zaujme starý buk, chcem si ho odfotiť, opustím vyšliapaný chodník a nohy okamžite vyletia do vzduchu, dopadám na prdel, pospomínam všetkých svätých, boľavé kríže zakvília ešte viac, zuby zacvakajú naprázdno a dole v doline seizmografy určite zaznamenávajú mierne zemetrasenie. Musím sa Jura spýtať, či sa mu nezatriasli poháre v sekretári. Otrasený lapám po dychu, foťák našťastie ostal v brašni, tak sa mu nič nestalo. Zadok mám mokrý a zablatený. Pod lístím je zem poriadne premočená.

Opatrne zídem až na lesnú cestu a nasledujem zelenú značku, vedúcu popri plote. Tento chodník som absolvoval už niekoľkokrát, ale na jar som tu prvýkrát a vytešujem sa zo sviežej zelenej. Prichádzam k odlesnenému miestu, po pravici mám v obore holý kopec Egreš a po ľavici Sklený vrch. Zastavujem sa pri studničke pod Skalkou (v iných mapách je tento kopec uvedený aj ako Zrkadlisko). Voda netečie, ale okolo je mokro. Napiť by sa dokázala iba zver. Vo februári sme sa tu po skalnom hrebienku s Jurom vo vetre a snehu motali v snahe nájsť drevený kríž postavený na pamiatku chlapcov, ktorí zomreli na konci 2. svetovej vojny. Pred frontom sa ukryli v lese nad Častou a Nemci, ktorí si mysleli, že sú to partizáni ich postrieľali z kopca oproti. V zime sme ho nenašli, dnes som cez pole čučoriedok k nemu dostal. Musím sem prísť v lete zistiť, či tu čučoriedky aj zarodia. Vrátim sa späť na chodník a pokračujem k Častej. Predo mnou kráčajú rodinky s deťmi a psami. Les okolo pripomína park. Nad Častou zídem zo značky a pokračujem cez vinohrady s cieľom dostať sa ku starému gaštanu. Pes za plotom sa ide zblázniť z mojej prítomnosti, behá hore dole, šteká ako besný. Spolieham sa na to, že v plote nemá dieru a nevybehne po mne. Cez les vychádzam do vinohradov už tesne nad dedinu. Myslel som si, že gaštan bude viditeľný už z diaľky, no ten sa schováva na kraji lesa. Je naozaj majestátny, hoci už dosť poškodený. Podľa tabuľky je to najväčší exemplár na Slovensku s obvodom kmeňa 8,66 m. Jeho vek je okolo 500 rokov. V našich končinách je tento vek hraničný. Pomedzi domy schádzam do dediny. Stretnem sa s Jurom, ktorý mal byť síce na chalupe, ale už sa vrátili. Dám si neskorý obed, jedno orosené a hoci je len posledný aprílový deň, v Častej už dnes budú oslavovať 1.máj. Samozrejme, s patričnou dávkou recesie. Ostanem teda a zaspomínam si na časy dávno minulé. Heslá ako „Kto postáva na chodníku, nebuduje republiku.“ či „So sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak.“ určite vo viacerých prebudili spomienky...

A čo dodať na záver?

Nebojte sa obory. Je tam čo pozerať.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek