Prístup

Vhodný čas prišiel v polovici mája. Tráva už naplno kvitla, oči ma rezali a slzili, kýchal som a svrbel ma celý človek. Alergia. Najvyšší čas vyraziť na miesta, kde je ešte sneh. Voľba padla na Schneealpe. Pôjdem na Windberg, ale tentokrát od severu, z Neuwaldu.

Z Bratislavy trvá cesta do Neuwaldu asi 2,5 hodiny. Pri Mürzzuschlagu treba zísť z diaľnice, prejsť cez mestečko a vybrať sa na Mariazell. V Mürzstegu sa odbočí doprava a za osadou Frein ešte raz. Auto som odstavil na parkovisku za hospodárstvom (Jausenstation) Leitner na Lagerplatz-i (na mieste určenom na skládku dreva). Je tam značka parkoviska s dodatkovou tabuľou, že sa o tunajšie lesy stará štátny podnik a turisti tu môžu kostenlos (bezplatne) nechať auto počas návštevy lesa. Skoro ako u nás.

Takže som zaparkoval a vyrazil som po štrkovej cestičke hore údolím Kate Mürz. Dolina je veľmi malebná, akurát že vôbec nestúpa. To sa zmenilo, až keď som odbočil do dolinky Kleinboden. Tu sa cesta nezmestila, ide sa úzkym chodníčkom. V doline vyčíňala víchrica a väčšinu dreva štátny podnik vyťažil. Nevyzedá to dobre, ale aspoň sa otvorili výhľady na okolie. Na ľavej strane je obrovský previs Gamskirchl. Mal som sto chutí vyliezť k nemu, ale svah pod previsom bol na mňa príliš strmý.

Mitterberg Wand

Prišiel som na lúčku, z ktorej bolo vidno ďalšiu trasu. Aha ho, značka stúpa po východnom svahu, cez ktorý sa ťahá niekoľko snehových jazykov. Naopak, západný svah je bez snehu a je menej strmý, ako pod previsom. Keďže práve týmto svahom vedie najkratšia trasa na Mitterberg Wand, čo je bralo na konci hrebienka vybiehajúceho z Windbergu, vybral som sa naň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V doline bol donedávna sneh. V lese kvitli čemerice asi tak, ako u nás snežienky, a na svahu rástli prvosienky holé. Boli ich tam celé koberce. Nádhera. Vyššie boli červené prvosienky Clusiove. U nás nerastú, zato v Alpách sú hojné.

Svah bol veľmi strmý. Keď sa človek pozeral hore pred seba, tak to ušlo. Avšak spätné pohľady mi brali dych. Aspoň že panoráma bola každým krokom krajšia.

Strmým svahom som vystúpal asi 400 metrov a prišiel som pod vrcholové bralo Mitterberg Wandu (1863 m). Na skalu sa ide od severu lúčkou, hoci dalo by sa hore vyliezť aj od juhozápadu skalami. Na vrchole nie je obligátny kríž, ale iba pyramída kamenia. Z panorámy hodno spomenúť Heukuppe so Schneebergom, spoznal som aj Gippel s Göllerom a Ötscher. Zasnežené kopčeky ďaleko na západe by mohli patriť do Gesäuse.

Windberg

Z Mitterberg Wandu som pokračoval hrebienkom. Nevedie ním turistická značka, no chodník je vychodený celkom slušne. Prešiel som Schusterstuhl (1875 m) a prišiel som na Windberg (1903 m). Na tomto kopci som stretol dvoch turistov, ktorí hore vyliezli od juhu. Ďalších ľudí som počas prechádzky nestretol.

Doteraz som išiel na juh. Na Windbergu som sa otočil a zamieril som na sever. V podstate som obchádzal dolinu Kleinboden. Avšak zatiaľ čo z Mitterberg Wandu sa ide ostrým hrebienkom, teraz som išiel širokou planinou. Minul som rázcestie a prišiel som k obrovskému závrtu. Na severnej strane ho lemoval vysoký mantinel snehu, takže sa k slovu dostal tiež čakan. Mačky som dnes nepotreboval, zostali v batohu.

Zostup na lúku Grosses Bodenalm bol tiež zaujímavý. Značiek tam veľa nie je a chodník bol zväčša pod snehom. Keďže svah nie je príliš strmý, tak som ho zlyžoval.

Donnerwand

Na lúke značka zahla na západ, ale mňa to ťahalo na Donnerwand. Tento bralnatý kopec som videl už z doliny a priťahoval ma ako magnet. Nevedie naň značka, zdalo sa však, že južné úbočie je schodné. Aj bolo. V dolnej časti je dokonca chodník a v závere je zopár skalných mužíkov.

A som hore. Z Donnerwandu (1799 m) vidno nielen previs Gamskirchl a Mitterberg Wand, ale aj záver dolinky Kleinboden s Windbergom. Vlastne z kopca vidno takmer celú dnešnú trasu. Nádherná panoráma. Čas ma však začínal tlačiť, treba zamieriť k autu.

Zostup

Dúfal som, že západným hrebienkom Donnerwandu pôjde na Waxeneck chodník, žiaden tam však nie je. Tak som sa na kuse vrátil a zamieril som do bezmennej dolinky. Na jednom mieste som sa prepadol do starého snehu, ale cestičku so značkou som našiel. Vystúpal som ňou do sedla Taborsattel, kde som sa prehupol do doliny Kalte Mürz.

Nasledoval zostup. Najprv pasienkami so starými rozčesnutými bukmi, nato starou lesnou cestičkou okolo poľovníckej chaty. Pod chatou som prišiel na zvážnicu, ktorá klesala veľmi pozvoľne. Bol som však rád, že mám pod nohami pevný podklad, pretože chodenia po tráve som mal na dnes dosť. Záverečný úsek som rezol lesom a štrkovou cestičkou som sa vrátil na parkovisko.

Záver

Od severu chodí na Windberg veľmi málo ľudí, pritom krajinársky je trasa krajšia ako južná. Asi tretinu prechádzky som išiel mimo značiek, čo v Rakúsku nie je problém. A tak tu môžete chodiť pomedzi koberce prvosienok holých a iných jarných kvetín krajinou, kam len oko dovidí, a nikde ani človiečika.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek