Trasa

Tábor – okolo rybníka Jordán – Na Pěkné vyhlídce – Stoklasná Lhota – Chotoviny – Rzavá – Pod Šachovnou – Borotín – Kamenná Lhota – Smrkov – Nehonín – Jistebnice – Zbelítov – Hodkov – Nadějkov – Pohořelice – Businy – Ounuz – Moninec, rázc. – Pod Moníncem – Bolešín – Sedlec-Prčice

Neskorá piatková večera vo vegetariánskej reštaurácii, nezvyčajný hluk prechádzajúcich električiek, reči krčmových štamgastov a rozpálený byt u dcéry mi nedopriali pokojný spánok. Keďže býva 2 km od hlavnej stanice v Prahe, stačilo mi vstať o piatej, zalepiť si všetky možné miesta vzniku otlakov a v kľude som došiel na medzinárodný expres do Lincu s odchodom o 6.02 h. Keď sme sa pohli, kamaráti mi cez mobil oznámili, že sú tiež vo vlaku a že sa stretneme v Tábore pred stanicou. Počas hodiny jazdy som sa stihol naraňajkovať a trošku si ešte zdriemnuť.

Kamarátov som márne vyzeral pred východom zo stanice. Keď som im zavolal, oznámili mi, aby som si pohol, lebo chytili flek v prednej časti tisíchlavého zástupu pred zapisovateľmi na štarte. Ak som si pred dvomi rokmi v Pikoviciach myslel, že toto je dav na štarte, tak to, čo som videl na autobusovej stanici v Tábore, mi vyrazilo dych. Dav sa krútil v dlhočiznom, dvakrát zalomenom rade. Ešteže na jeho čele mávali na mňa štyri ruky, ale napokon ku stolíku prezentácie na 43 km trať skoro nikto nešiel. Zaplatili sme po 20,- Kč, ó aká výhoda je mať nad šesťdesiat, dali si štartovný štamprlík medoviny a vyrazili sme s davom. Ono totiž 30 km trasa išla prvých 14 km s našou, 43 km trasou.

Tábor – Jistebnice

Zbehli sme na červenú značku, ktorá išla okolo rybníka Jordán. Tábor sa len nejasne rysoval za stromami na jeho ľavom okraji. Spočiatku sme sa naozaj cítili ani na prvomájovom sprievode. Poniektorí niesli červené balóniky, poniektorí vytiahli prvé plechovky piva, známi veselo na seba vykrikovali. Snažili sme sa čo najrýchlejšie predrať dopredu. Prešli sme ponad železničnú trať, okolo dvoch malých rybníčkov, keď tu zrazu sa zase utvoril zástup. Najprv sme nechápali a potom sme objavili, že je tam tajná kontrola a dáva pečiatky na kontrolný list. Od nej sme zahli doľava, prešli popod autostrádu a vlastným značením po poľnej ceste sme kráčali na Stoklasnú Lhotu. Na poli sa plnou silou oprel do nás studený vietor, až sme ľutovali, že nemáme zimné čiapky. Tu bol zástup úplne roztrhaný a vlastne sme kráčali viac-menej sami. Občas nás predbiehali psíčkari so psami upevnenými na opasku, ktorí asi robili dogtrekking. Za poliami sa na obzore dvíhali malé zelené vŕšky. Po 1,5 h sme dorazili k prvému občerstvovaciemu stánku. Pochod je naozaj neskutočne zabezpečený po všetkých stránkach. Skoro sa mi chce povedať, že na ňom stačí mať len peňaženku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Boli sme opäť na červenej, prešli sme cez mestečko Chotoviny a definitívne sme sa ocitli v prírode a mimo davu. Predbiehal nás dlhovlasý sivovlasý chlapík so starým pláteným ruksačikom, celkom pokrytým botičkami za účasť. Ivana sa s ním dala do reči: vraj chodí už 40 rokov a po prekonanej borelióze sa opäť rozbieha. Na lúke sme minuli ďalšiu občerstvovačku, ale mali sme svoje zásoby, a tak sme kráčali ďalej. Po čase sa nám na pravej strane za stromami ukázal opravený hrádok. Tu sa k nemu odklonila 30 km trasa a nás pár pokračovalo po modrej – Borotínskej náučnej stezke J. E. Kypty.

Doviedla nás do Borotína. Majú tu veľmi pekne upravené námestíčko s nádhernými farebnými domčekmi. Bol tu asi veľký odboj cez II. svetovú vojnu, lebo na domoch mali traja padlí rodáci pamätné tabule. V mestečku sa k nám pre zmenu pridala 31 km trasa zo Střezimíře. Za mestečkom sme trošku vystúpali a otvorili sa nám pekné výhľady do prírody s nádhernou jarnou zeleňou. Asfaltkou sme došli ku krčme v Kamennej Lhote. Boli poriadne pripravení na nával hladných turistov a veľký jedálny lístok lákal. My sme stále odolávali, že zasadneme až po prvej kontrole.

Lesnou cestou sme sa priblížili k obci Smrkov. Vyrezávaná tabuľa nás upozornila, že sa blížime do Království Smrkovského. Pred miestnou krčmou sedel kat a popravčia sekera bola zaťatá do klátu. Radšej sme pridali do kroku a cez lúky kráčali k Nehonínu, kde sa modrá lomila na Jistebnice. Uprostred lúk bol pristavený traktor s vlečkou, agregát pukotal a veselo sa čapovalo. Opäť sme odolali a fičali sme na Jistebnice.

Pred kulturákom bola prvá kontrola a po opečiatkovaní našich papierov sme zamierili do krčmy. Ovalil nás cigaretový dym, v ktorom sme si museli vystáť radu na objednávku. Znela na dve becherovky, kofolu, dve pivá a skvelú slepačiu polievku s pečienkovými haluškami. Jesť sme jedli v nefajčiarskej časti. Potom ešte kávička s keksíkmi a už nás vyhadzovali, že to tu majú rezervované miestni futbalisti. Cez námestie s peknou, starou radnicou, fontánou a stĺpom hanby, sme opustili Jistebnice.

Jistebnice – Nadějkov - Prčice

Pokračovali sme po zelenej značke lesíkom. Bolo zaujímavé pozorovať ľudí, ktorých sme predbiehali my alebo oni nás. Tak som si všimol, že mladá dievčina nesie v zvláštnom ruksako–taške čivavu. Trčala jej len malá hlavička a Ivana ju vôbec nevedela nájsť očami, keď som na ňu upozornil. Lesná cestička prešla do asfaltky a vyšli sme na lúky. Na mnohých boli elektrické ohradníky a za nimi koníky, ovečky, býky, kravky. Repky olejky sme tento rok videli menej, ako ja minulý rok.

Došli sme do obce Zbelitov, kde miestni hasiči zriadili občerstvenie pred svojim domom. My sme odolali a pokračovali do neďalekého Hodkova a po hlavnej ceste do Nadějkova, kde bola na námestí druhá kontrola. Na trávniku pod májkou, ale aj na lavičkách pri bufete, posedávala kopa ľudí a po prvýkrát som zaznamenal veľké množstvo cyklistov.

Pokračovali sme po žltej značke stromoradím medzi lúkami. Asi sme predbiehali účastníkov kratšej trasy, lebo sme míňali veľa rodín s deťmi, dokonca v kočíkoch či nosičoch. Bolo milé vidieť deti, ako v miniruksačikoch nesú medvedíkov či bábiky. Zdiaľky sa k nám niesli stále hlasnejšie zvuky dychovky a keď sme vyšli z lesíka, uvideli sme na brehu rybníka penzión. Na jeho nádvorí stál veľký párty stan a kto chcel, mohol si ísť zašantiť pri dychovke.

Vyšli sme na asfaltku a tu mnohí vytiahli mapy a riešili kade ďalej. Ani si nepamätám, či tam bolo značenie P-P, ale podľa navigácie som sa rozhodol ísť doľava a po pár metroch žltá pokračovala doprava zase lúkami a lesíkmi. Pri rybníku sa zrazu sprava z lesa začali vynárať ľudia, ktorí sa pôvodne na križovatke rozhodli ísť doprava. Tak sme si ušetrili nejaké metre!

Na samote Pohořelice nás pred jedným domom vítala mladá harmonikárka. Vyhrávala o dušu a dúfala, že jej do tanierika okoloidúci vhodia nejaké peniažky. Kráčali sme lesom a obchádzali celkom slušné močariny. Pár ich bolo počas dňa aj na lúčnych úsekoch. Opäť sme raz vyšli na asfaltku a tu som sa rozhodol ignorovať značenie P-P, idúce doľava a pokračovali sme cez samotu Ounuz. Urobili sme dobre, lebo tu boli krásne zrekonštruované dreveničky, zvonička a neskôr v lese kríž. Moji spolupútnici sa ukľudnili, až keď k nám zľava začali prúdiť turisti. Ocitli sme sa na vrchole zjazdovky Moninec. V diaľke bolo vidno Prčice. Tak sme sa pustili dolu celkom slušne strmým svahom.

Pobavil som sa nad dvojicou ovešanou botičkami. V jednej ruke pivo a v druhej vysielačky a dohovárali sa s ďalšími, kde sa dolu stretnú. Zorganizované to mali ani prieskumná vojenská čata. Na ľavom okraji zjazdovky budovali brigádnici drevené lávky pre cyklistický park, dole bolo lanové centrum. Krížom cez zjazdovku sme museli preskakovať dosť veľa širokých a hlbokých rigolov. Neviem načo tam sú, ale dosť nám to znepríjemňovalo pohyb unavenými nožičkami. Konečne sme sa dostali na asfaltku a mohli si vysypať z topánok hrudky hliny zo zjazdovky.

Keď sa všetci tešili, že odbočia doľava a zbehnú do Prčice, ukázala sa tabuľa a poslala nás na tajnú kontrolu v 500 m vzdialenom hoteli. Veľmi sme sa tomu nepotešili, ba krčmu, do ktorej bolo treba ísť po schodoch hore, skoro všetci ignorovali. Vrátili sme sa na poľnú cestu lúkami a otvoril sa nám pohľad na rovinu okolo Prčice.

Posledná samota Bolešín s tromi rybníkmi a ocitli sme sa na ceste do Prčice. Značenie P – P, ktoré nás z nej odkláňalo na modrú, aby sme nešli po frekventovanej ceste, sme na 90 % odignorovali a pelášili rovno do obce. Ak som si cestou nejaké odpadky nevšimol, tu som zrazu zbadal, že poniektorí nevládzu niesť prázdne poháre od piva a padajú im na zem. Tak som ich začal zdvíhať, dotyčných dobiehať a vracať im ich. Tak som sa vzdialil parťákom a bol som v Sedleci prvý.

Tadeto sme ešte do Prčice nevchádzali a iba protiidúci dav ma uisťoval, že sa blížim k cieľu na námestí v Prčici. Zistil som, že autobusy odvážajú účastníkov aj na iné strany, ako do Heřmaničiek. V zákrute sa mi ukázal pekne zrekonštruovaný kaštieľ v Prčici, a tak som si ho išiel obzrieť. Ako som sa vracal na trasu, stretol som parťákov, a tak sme spoločne došli do cieľa. Dostali sme poslednú pečiatku, Horalku a bledofialovú botičku. Nechcelo sa nám dlhšie sa motať po námestí, kde to vždy vyzerá ako na jarmoku, tak sme pokračovali k pomníku pochodu, dali sa odfotiť a po vystátí si radu na autobus, odviezli sme sa ním do Heřmaničiek. Vlak nám išiel až o 25 minút, a tak sme si zašli na pivo a limonádu do miestnej krčmy. Keby tam nebolo tak nafajčené, možno by sme aj s radosťou pozerali posledných 5 minút zápasu Kanada–Rusko o postup do finále hokejových MS. Takto sme utekali von a nevideli, ako Rusi prešustrovali záver zápasu.

Mimoriadny rýchlik, ktorý vychádzal z Heřmaničiek, nás pobral všetkých. České dráhy mali pod stanom zriadené vonkajšie pokladne, a tak sa každý dostal k lístkom a bez stresu do vlaku. A to bola posledná ukážka, ako sa dá perfektne zorganizovať obrovská akcia, akou bol 52. ročník pochodu Praha – Prčice. Mal 20 824 účastníkov.

Už sa teším na jeho 53. ročník a dúfam, že sa mi podarí ho absolvovať po trase Týnec nad Sázavou – Prčice. Lebo ako spieva Ivan Mládek: Mne láka velice, pochod Praha - Prčice!

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek