Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

archív Karola Kaliského
archív Karola Kaliského Zatvoriť

Rozhovor Karol Kaliský: Stav horských lesov je alarmujúci

Na tohtoročnom Festivale Hory a mesto v Bratislave mala premiéru druhá časť trilógie Tajomné Karpaty s názvom Nesmrteľný les, ktorý je ukrytý pod majestátnym Kriváňom. Jeho vládcami sú stáročné limby a ich večný sprievodca medveď. Filmárom Karolovi Kaliskému, Jozefovi Fialovi a Adamovi Baštekovi sa podarilo nafilmovať autentické zábery zvierat, ktoré slobodne žijú v starom limbovom lese. Práve s Karolom Kaliským sme hovorili o filmovaní, medveďoch, hlucháňovi a o ochrane divočiny.

Karol Kaliský vyrastal v lesnícko–ochranárskej rodine a detstvo prežil spoznávaním nízkotatranskej prírody spolu s otcom a bratom Miroslavom. Po ukončení štúdia lesníctva vo Zvolene sa s manželkou zapojil do projektu na záchranu tatranského kamzíka. Ďalších päť rokov robil na Správe TANAP-u. S fotografovaním začal v roku 1995 a spolu s bratom Miroslavom a bratrancom Tomášom založili stránku www.wildlife.sk, ktorá je venovaná divočine a fotografii. Vydal knihu Rok v divočine, v ktorej môžeme obdivovať nádherné zábery z divokej tatranskej prírody.

1. Čo pre Vás znamená divočina?

Divočina je ľubovoľné miesto na Zemi, kde neplatia zákony človeka, ale prírody. Ide o miesta, kde človek úmyselne nezasahuje, ale zostáva len v role pozorovateľa. Pre mňa je každý takýto kúsok divočiny nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie. Miestom, kde môžem s pokorou sledovať dokonalosť prírodných procesov, ktoré pred stovkami miliónov rokov vytvorili a stále udržujú na Zemi život v jeho celej pestrosti, komplexnosti a kráse. Divočina je pre mňa možnosť prežiť život zmysluplne. Uvedomujem si jej význam pre nás ľudí a snažím sa prispieť k tomu, aby takýchto miest bolo čo najviac a čo najväčších, pretože niektoré životne dôležité procesy v krajine môžu fungovať len na veľkých územiach.

2. Aké pocity zažívate, keď sa prechádzate prastarým lesom? Čo všetko vnímate?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pocity sú vec nestála, to platí pre každého človeka a takisto pre jeho vnímanie toho istého objektu v čase. No predsa existuje jedna vec, ktorá sa nedá zažiť asi nikde inde, je to pocit, aký má človek uprostred takýchto chrámov prírody, pod korunami stáročných stromov. Je to akýsi neopakovateľný duch miesta, pocit, ktorý súvisí s tým, že každý takýto prales si na rozdiel od zvyšku krajiny, ktorú sme už premenili, zachoval svoju históriu. Prales je najlepšia a najbohatšia knižnica. Keď ho zničíme, prichádzame o ďalšiu významnú časť našich vlastných dejín.

3. Aký bol Váš najkrajší zážitok počas filmovania Nesmrteľného lesa?

Film Nesmrteľný les mal svoju premiéru v marci tohto roku na filmovom festivale Hory a mesto. Je to zatiaľ posledný film našej spoločnosti Arolla film. Svoj názov dostal kvôli večne živým procesom, ktoré limbový prales pod Kriváňom udržiavajú a vďaka ktorým sa vo svojej podstate za posledných niekoľko tisíc rokov vôbec nezmenil. Les nie sú len stromy, ale je to zložitá sieť vzťahov medzi tisíckami rozličných organizmov a ich prostredím. A jeho neoddeliteľnou súčasťou sú aj medvede, ktoré sa v tomto lese rodia a zomierajú, nachádzajú tu potravu a sú na ňom úplne závislé.

Môj najsilnejší zážitok z tohto lesa súvisí práve s medveďmi a s obdobím, kedy tohtoročné mláďatá vychádzajú z brlohov. V drsnom tatranskom prostredí s vysokou a dlho pretrvávajúcou snehovou pokrývkou je to väčšinou až v druhej polovici apríla, teda medvedica strávila v brlohu neuveriteľných šesť mesiacov. Podarilo sa mi zachytiť moment, kedy sa obrovská medvedica prebudila a vyšla z bezpečného brlohu v neprístupných skalách. Vtom sa jej medzi nohami objavilo malé, akoby plyšové medvieďatko. Ten kontrast nehy skúsenej matky medvedice, ktorá dávala pozor na každučký jeho krok (medvieďatko kojila, olizovala, nechala ho šplhať sa po jej hlave a dokonca ho zobrala aj do náručia), a drsnej prírody navôkol, to bolo niečo, čo u mňa vyvolalo veľmi silné emócie a ešte väčšiu úctu k tomuto prekrásnemu miestu, dosiaľ neovplyvnenému človekom.

4. Vo filme ma zaujal zaujímavý záber medveďa na limbe, ako si pochutnáva na limbových orieškoch.

Tento záber bol jedným z kľúčových pre dokončenie filmu. S nápadom spraviť film o prastarom limbovom lese a medveďoch, ktoré v ňom žijú, prišiel náš režisér Erik Baláž. To, že sa medvede šplhajú do korún stromov za limbovými orieškami, bolo jeho zistenie spred mnohých rokov, bol to výsledok dlhodobého pozorovania medveďov a objavovania súvislostí v Tichej a Kôprovej doline.

Za to, že sa medvede nakoniec podarilo aj nafilmovať, vďačím najmä skúsenostiam, ktoré sme počas rokov strávených v území získali. A samozrejme trpezlivosti, ktorá sa premenila na vytúžené zábery medveďov oberajúcich šišky či zhadzujúcich celé konáre, ale aj zábery medvieďat šantiacich na mladej limbe, kým sa ich matka pásla na čučoriedkach.

5. Ako môže bežný človek pomôcť ochrane prírody?

Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, najväčšou mierou môžu k ochrane prírody prispieť práve bežní ľudia. Krajina okolo nás je totiž už dnes v rozhodujúcej miere priamym odrazom našich postojov k životnému prostrediu, či už aktívnych alebo pasívnych. Preto najdôležitejšie je nestratiť záujem o tému, sledovať, čo sa okolo nás deje, a potom sa môžeme dostať aj k praktickej pomoci prírode. My v Arolla film sa prostredníctvom našich filmov snažíme nadchnúť ľudí pre myšlienku ochrany divokej prírody. Založili sme nadáciu Aevis, ktorá má za cieľ chrániť a rozširovať územia divočiny a zároveň vytvárať súlad s aktivitami a požiadavkami ľudí v týchto územiach.

6. Ako by malo vyzerať etické fotografovanie divých zvierat?

Etické princípy, na rozdiel od jasných a vymožiteľných legislatívnych rámcov, vždy boli, sú a aj zostanú do veľkej miery subjektívnou záležitosťou. Nedajú sa totiž nijako nanútiť, vymôcť, a ten kto nechce, nemusí sa nimi vôbec riadiť ani ich rešpektovať. Vieme síce zadefinovať akési pravidlá, čo je ešte spoločensky prijateľné správanie a čo už nie, a môžeme ich dať aj na papier, ale zostane len na slobodnom rozhodnutí fotografa, či sa nimi v konkrétnej situácii bude riadiť alebo nie.

Z môjho pohľadu správne a morálne konanie fotografa divej prírody je také, ktoré okrem úlovku v podobe krásneho záberu nič z prírody neodoberá. Pri etickom fotografovaní by nemalo dochádzať k manipulácii so zvieratami ani s prostredím, k zámernému vyrušovaniu, ovplyvňovaniu, upravovaniu alebo inštalovaniu fotografovaných objektov ani k budovaniu trvalých krytov.

7. Čo Vás, ako vyštudovaného lesníka, viedlo k tomu, že ste sa stali ochrancom prírody?

Som z lesníckej rodiny a mal som od malička blízko k prírode, najmä k nízkotatranským horským lesom, kde sme s rodičmi a s bratom chodievali za tetrovmi hlucháňmi. Videl som, ako postupne vplyvom lesníckych zásahov miznú prirodzené horské lesy a s nimi aj hlucháň. Hneď po škole som pracoval na Lesoprojekte a chcel som sa zamestnať ako lesník. No rýchlo som pochopil, že s mojimi „inými“ názormi na lesnícky manažment chránených území to nebude možné. Dva roky som strážil kamzíky a potom som niekoľko rokov pracoval v Tatranskom národnom parku, čo bola profesionálna práca v ochrane prírody. Robil som tam síce lesníka, ale bola to odborná činnosť. Predpokladal som, že v rezorte životného prostredia prevládnu odborné argumenty v prospech ochrany prírody nad hospodárskymi záujmami. Nestalo sa, musel som po piatich rokoch zo Správy TANAP-u odísť a nájsť si vlastnú cestu.

8. Poznáte osvietených lesníkov, ktorým úprimne záleží na prírode?

Samozrejme, takíto ľudia na Slovensku sú a aj sa s mnohými z nich osobne poznám. Stačí sa pozrieť na ich podpisy pod výzvami, adresovanými lesníckej prevádzke k zmene zaužívaných a vo svete dávno prekonaných postupov, ktoré sú v rozpore s medzinárodnými záväzkami.

To podstatné však je, že ani jeden z týchto osvietených ľudí, ktorých poznám, nepracuje v rezorte pôdohospodárstva. Naše lesy, vrátane tých v území národných parkov, však spravujú lesní hospodári a v ich rezorte je stále evidentný a aj logický úplne iný záujem než ochrana prírody.

9. Akým spôsobom by ste chceli nadchnúť ľudí k poznaniu divokej prírody?

Robíme filmy, v ktorých prostredníctvom autentických záberov ukazujeme divokú prírodu tak, ako ju zachytíme. Snažíme sa, aby sa naše filmy dostali k čo najväčšiemu počtu ľudí. Najväčší úspech sme mali zatiaľ s filmom Vlčie hory, ktorý vysiela kanál National Geographic prakticky po celom svete. Uvidíme, ako sa nám bude v zahraničí dariť s novými filmami z Tatier, ktoré práve dokončujeme. V rámci Slovenska navštevujeme rôzne mestá a obce, kde premietania filmov spájame s našou účasťou a ľudia sa nás môžu opýtať na to, čo ich zaujíma. Médií sa téma dotýka, takže máme priestor aj v časopisoch či v rádiách. Koncom minulého roku nám vyšla knižná publikácia Rok v divočine.

10. Mohli by ste nám objasniť súčasný problém ohrozeného hlucháňa, ktorý stráca svoje pôvodné miesta tokanísk a hrozí mu vyhynutie? Čo by sa dalo v tejto veci podniknúť?

Za posledných 40 rokov poklesla populácia hlucháňa o 70 %, a môžeme s istotou povedať, že hlucháň na Slovensku vymiera. Tetrov hlucháň je vták, ktorý má vysoké nároky na kvalitu biotopu. Pre svoje prežitie potrebuje prirodzené horské lesy s dostatkom potravy a úkrytov. V hustých smrekových plantážach alebo na obrovských odlesnených plochách vhodné podmienky nenachádza. Pritom len od roku 1985 bolo v priamej súvislosti s ťažbou starých horských lesov na Slovenku zničených 178 tokanísk, teda miest, kde sa hlucháne rozmnožujú.

Prvým krokom preto musí byť okamžité zastavenie ťažby vo všetkých starých horských lesoch, kde sa hlucháň ešte vyskytuje. K tomu aktuálne smeruje naša kampaň s názvom „Pomôžte nám chrániť miznúci svet hlucháňa“. V kampani je aktívnych viacero organizácií aj jednotlivcov, vytvorili sme nadačný fond Arolla, kde môžu ľudia finančne prispieť na kampaň. Urobili sme video Miznúci svet hlucháňa, kde poukazujeme na alarmujúci stav horských lesov.

11. Aké vlastnosti a schopnosti by mal mať filmár a fotograf divokej prírody?

Nemyslím si, že by na to boli potrebné nejaké špeciálne schopnosti. Najdôležitejšie je divej prírode porozumieť. A nemyslím tým naučiť sa naspamäť latinské názvy všetkých zvierat a rastlín, ktoré sa v divočine nachádzajú. Skôr mám na mysli poznanie, čo divá príroda vo svojej podstate vlastne je. Ak chcem niekoho nadchnúť divou, človekom neovplyvnenou prírodou, tak sa mi to asi ťažko podarí so záberom srnky, zhotoveným z poľovníckeho posedu na okraji oráčiny alebo s fotkou hoci aj najkrajšieho jeleňa uprostred holorubu. Ten, kto dokáže tieto dva svety odlíšiť a má fotoaparát či kameru, žiadnu inú radu nepotrebuje.

12. Na odľahčenie - ako sa stravujete v divočine počas 10 dní?

Ja som to poňal prísne matematicky: na raňajky tri rožky, na obed štyri a na večeru tri a k tomu nátierka, to znamená 100 rožkov na desať dní a 30 nátierok, a nemohol som sa pomýliť.

13. Cítite podporu vo Vašich snahách v ochrane prírody od verejnosti?

Ľudia začínajú veľmi citlivo vnímať oblasť životného prostredia a špeciálne tému ochrany prírody. Sami totiž vidia, že niečo nie je v poriadku, napriek tomu, že štátna moc buď tvrdí opak alebo na témy vôbec nereflektuje. Zničená a vysušená krajina, vyrúbané lesy v chránených územiach aj mimo nich, zoštiepkované remízky a brehové porasty, ťažbou rozbahnené turistické chodníky a cyklotrasy, nezmyselné zákazy vstupu, okrem privilegovaných skupín... To všetko prispieva k zmene v postojoch verejnosti. Aj my sme súčasťou narastajúceho prúdu, preto je ťažké povedať, do akej miery je to naša zásluha. Podpora našich myšlienok verejnosťou však stále rastie. Kým pred rokom 2000 tu napríklad téma ochrany divočiny prakticky neexistovala, našu výzvu za trvalú ochranu Tichej a Kôprovej doliny v roku 2007 podpísalo 25 000 ľudí.

14. Čo by ste odkázali čitateľom Hikingu?

V prvom rade by som sa chcel poďakovať za možnosť prispieť sem a podeliť sa o názory na tak dôležité témy, ktoré sa nás všetkých bytostne dotýkajú. Viem, že čitatelia Hikingu sú všetko ľudia, tráviaci veľa času v prírode, teda ľudia, ktorým je téma dôverne známa a blízka. Presvedčil som sa o tom už veľakrát nielen zo zaujímavých a inšpiratívnych príspevkov z rôznych čarovných kútov celého Slovenska, ale žiaľ až príliš často aj z rozhorčených komentárov, kde práve čitatelia Hikingu poukazovali na ničenie našej prírody. Preto by som im chcel popriať, aby sa s takýmito negatívnymi javmi stretávali čo najmenej, no na druhej strane aby si pred nimi nezačali zakrývať oči a aj naďalej vyjadrovali svoj nesúhlas s devastáciou turisticky navštevovaných oblastí, ktorých rekreačný potenciál spočíva práve v zachovaní ich prírodných krás.

V závere by som chcela poďakovať Karolovi Kaliskému za jeho profesionálny prístup, ochotu k spracovaniu položených otázok a nádherné zábery z divokej prírody, ktoré poskytol k článku. Som presvedčená, že Karol Kaliský môže byť vzorom aj pre rodičov, ktorí majú možnosť výchovu svojich detí ovplyvniť a viesť ich ku skutočným hodnotám v tomto pretechnizovanom svete a preferovaním materiálnych hodnôt.

Zaujímavé odkazy

Fotografie: archív Karola Kaliského

Fotogaléria k článku

Najnovšie