Túra

Silvestrovsko–novoročný pochod Stupava – Modra

31.12.17
Prelom rokov drvivá väčšina ľudí strávi niekde v spoločnosti, s alkoholom, zábavou a pohodou. Ja som však minulý Silvester všetky obvyklé silvestrovské radovánky odignoroval a využil tri voľné dni na veľmi netradičnú akciu v pre mňa najvzdialenejšom slovenskom pohorí - v Malých Karpatoch.

Trasa

Stupava – Pajštún, zrúcanina – Dračí hrádok – Bystrické 2 – Biely kríž – Salaš – Tri kamenné kopce – Šenkárka – Lajkova búda – Tri kamenné kopce – Pezinská Baba – Čmeľok – Skalnatá – Čermák – Vápenka – Veľká homoľa – Traja jazdci – Modra

Toto bol až tretí variant trasy. Prvý bol ísť najkratšou trasou zo Stupavy do Modry cez Pajštún. Parťáčka, ktorá sa však nakoniec nepridala, mi vnukla myšlienku ísť na Skalnatú a Veľkú homoľu. Dobrý nápad. Keďže však pri dobrých pochodových podmienkach sme mali mať času nazvyš aj pri tejto verzii, tak som predĺžil trasu ešte cez Dračí hrádok a Biely kríž so Skalnatou a Veľkou homoľou.

Dostopovať sa na západ SR pred Silvestrom som si nemyslel, že bude komplikované. Ale aj tak mi to trvalo skoro 10 hodín. Za ten čas som spoznal troch ľudí. Dvoch pohodových turistov a jedného pánka od stavbárov, ktorý mi porozprával, aké obrovské krádeže sa tam dejú. Teda, niežeby som o tom nevedel... A ešte väčšie sa dejú pri menej známych železničných zákazkách.

Do Stupavy sme sa však s parťáčkou Erikou dostali už vlako-busom a spravili si menšiu obhliadku mesta. Teda zámockého parku a okolo kostola s vynoveným námestím. Keďže som tadiaľ už prechádzal, nebola to pre mňa úplná novinka. Na námestí sme našli smerovník a značky, a tak sa náš silvestrovsko-novoročný pochod Malými Karpatami mohol začať.

Na Pajštún a Dračí hrádok

Úvodné metre sa vyznačovali chôdzou po asfaltke a až pod lesom s x autami, sa to zmenilo na žiadanú normálnu zem. Zároveň sme cestou stretávali húfy turistov, ktorí sa zúčastnili na silvestrovskom výstupe na Pajštún. Niektorí sa ozvali, či nejdeme neskoro a my, že nie, že ideme do Modry, takže ideme akurát. A oni púlili oči. Pred hradom sme ešte odbočili k vyhliadke, no ideálnemu výhľadu bránil opar, ale videli sme dedinku Borinka a Kamzík. Vyšli sme na hrad a tam sa ešte stále zdržiavala kopa ľudí. Nechcem vedieť ako to tam vyzeralo, keď sa tam ešte nachádzal práve zídený húf národa.

Na Pajštún som sa dlho tešil, bol som zvedavý na jeho charakteristické maskaróny, ktoré sa dostali aj na titulku knihy Kamenní strážcovia, ktorá mi nechýba v domácej knižnici. Hrad sme v podstate len prebehli, nejakému meditovaniu nad nesmrteľnosťou chrústa, pardon Pajštúnu, nebolo priestoru, tak sme sa tam ani nenajedli. Každopádne, páčilo sa mi tam.

Keďže sme mali ešte relatívne dosť času do zotmenia a neďaleko sa nachádzal Dračí hrádok, tak sme sa trochu rýchlejším tempom naň vybrali. Pôvodne však nemal byť v rozpise trasy, ale pre pravdepodobne dlhé vyčkávanie v cieli som predĺžil trasu a parťáčka s tým nemala najmenší problém. Ešte spomeniem, že ako sme opustili Pajštún smerom po červenej, tak ako keby uťalo. Ticho, pokoj a nikde nikoho. Teda až na trojicu, ktorá smerovala k hradu.

Cesta k Dračiemu hrádku bola pohodová a v žiari zapadajúceho slnka som si ju vychutnával. Veď na dlhé hodiny to mali byť posledné km za svetla. Došli sme na Dračí hrádok, kde sme našli minimálne zvyšky múrov. Ale to som dobre vedel, takže ma to neprekvapilo a páčilo sa aj tak. Tu sme si konečne oddýchli, najedli sa a v žiari čeloviek sme zbehli k Červenému potoku, kde sa začala naša nočná čelovková časť.

K Bielemu krížu

Odtiaľ boli dva varianty trasy, modrá čiastočne po asfaltke a zeleno-žltá stúpaním na hrebeň a potom po lesnej ceste. Vybrali sme si druhú možnosť a celkom fajn výstupom sme vyšli k smerovníku Bystrické 2. Tento úsek v akejkoľvek inej povrchovej konzistencii by bol dosť problematický, ale keďže mrzlo a bolo sucho, tak sa išlo v pohode. Od rázcestníka sme asi až po Čmeľok nikde “hrôzostrašne” nevystupovali. Tu sme prekvapili, ako aj oni nás, dvoch cyklistov, ktorých sme už za tmy veru nečakali. A ani oni nás. Keďže mierili len do blízkej civilizácie, stále sme boli väčší exoti my.

Biely kríž cez deň vyzerá iste zaujímavo, ale vo všetko zahaľujúcej tme to bola jedna čierna tma. Netradičný bol len hluk z blízkej chaty. Našli sme aj odbočku na Sakrakopec, ale keďže nebol časový údaj, tak sme to nechali plávať.

Nezdržiavali sme sa a pokračovali ďalej, všímajúc si svietiacu vežu pred nami. Nemali sme šajnu čo to je, ale keďže značka to obchádzala, tak sme nezachádzali. Až neskôr sme zistili, že to bol meteorologický radar na Malom Javorníku, ktorý sa nám počas celej noci kedy-tedy ukazoval a tým pádom aj indikoval, ako ďaleko sme. Najlepšie ho a aj s celým prejdeným úsekom bolo vidieť až na ďalší deň na Veľkej homoli.

Ďalší úsek cez Salaš, Kozí chrbát či Somár bol nielen o lese, ale aj o odlesnených úsekoch, ktoré ponúkali aký-taký výhľad do nížin, ale najmä na jasnú oblohu. Samozrejme, nočný výhľad na osvetlené ulice. Bratislavské však bolo len obmedzene vidieť. Ale zase bolo neustále počuť silvestrovský rachot. Zrejme preto sme nestretli žiadnu zver…

Pohodovou cestou s miernymi stúpaniami a klesaniami sme došli na Tri kamenné kopce, kde sme zabočili doprava na Šenkárku a išli hľadať Lajkovu búdu. Podarilo sa nám to asi až na štvrtý raz. Dvakrát sme odbočili priskoro a ocitli sme sa či už pri bývalej horárni Šenkárka alebo pri krásnom starom kruhovom prístrešku, kde nás prekvapil horiaci strom. Áno, o 11-tej v noci sme tam objavili horiaci strom a nikde nikoho. Potom sme po žltej zašli až k chatám osady Kolárske, kde sme odbočili správne, ale následne už nie. Vrátili sme sa naspäť a skúsili ešte raz a až na štvrtý pokus sme došli k Lajkovej búde. Ale, žiaľ, vyzerala otrasne a myslím, že miestni „imbeciles“ to onedlho dokončia úplne. Škoda reči a aj času stráveného tam. Tak sme sa vrátili naspäť a tiež znechutenie nám predlžilo návrat na červenú. Tam sme prišli akurát 5 minút pred polnocou a opäť znechutene sme si povedali, že tohto roku už nikam nejdeme. Samotný prelom rokov sme oslávili pripitím si vodou a džúsom. Pôvodný zámer osláviť aspoň detským šampanským (veľké šampanské by sa mi nechcelo nosiť) sa nestihol zrealizovať a aj na pivo sme v Stupave zabudli.

Novým rokom cez Pezinskú Babu na Skalnatú

Na to, že je Nový rok, nás upozornili vojaci od vedľa krátkou, ale riadnou kanonádou. Zaželali sme si všetko dobré, objali sa a vyrazili k Babe. Po predošlom blúdení a sklamaní zo stavu Lajkovej búdy som začal byť bez nálady, tichý (a to veľa nenakecám) a otupený. Preto a aj kvôli tme, som sa veľmi nesnažil vnímať okolie, ale som sa zameral na značky, keďže väčšinou som išiel v popredí, a na svetlo svojej čelovky, aby som sa niekde nestrepal. Aj keď terén bol po predošlých snehovo-blatových verziách suchý, čiže priechodnosť dobrá, ale niekedy sa chodec pošmykne aj za dňa a nieto v noci.

Došli sme na Babu a boli sme radi, že sme už tu, keďže vyše 30 km sme mali za sebou a pred sebou “len” 20 km. A to bol psychologicky moment, že už toho máme len menej.

No čakal nás relatívne najnáročnejší úsek na Čmeľok a ďalej na Skalnatú. A to terénom, ktorý sme nepoznali, a za noci. No dúfali sme, že to bude v pohode a najmä, že primrznutá pôda či sneh, ktorý sa pri výstupe objavoval rozsiahlejšie, nebude robiť väčšie problémy.

Pred tým sme si oddýchli na Babe (ako to zrejme malokarpatisti skrátené volajú), niečo zajedli a po asfaltke sa dostali ku hlavnej ceste. Tu sme sa nechali viesť chodníkom, ktorý išiel doprava a pritom sme mali isť rovno do lesa. Neprekáža, našli sme sa skoro. Odtiaľ začal pozvoľný stupák, ktorý sa zmenil na riadny, najmä na Čmeľok, ktorým sme sa snažili ísť megaopatrne. Na kopci sme zaznamenali rádiomaják, aký som dovtedy videl len na veľkofatranskej Krížnej a keď značka zabočila doľava, tak sme ju bez odvrávania nasledovali. Zostúpili sme do sedla, kde sme našli smerovník, ale ukazoval len červenú cestu. Ani sme nevedeli, že práve tu sme mali vo variante A odbočiť na žltú k Rybníčku.

Keďže sme odbočku nenašli a len sme nasledovali červenú a boli sme unavení z jednotvárneho pochodu, keď sme videli len pár metrov pred nami a všade naokolo tmu, tak sa úplne začínala prejavovať otupenosť, ktorá aspoň u mňa prerástla do beznádeje, že dôjdeme k nejakému významnému bodu, teda na Skalnatú. Ale predsa sme sa krok po kroku približovali a konečne po dlhom čase sa nám to podarilo, a tak trocha prekvapene, lebo som si najprv myslel, že to je Čmeľok. Pri rádiomajáku som nemal šajnu, čo je to.

Boli sme radi, že sme tu. Sadli sme si a oddychovali. Len sme hádali aké výhľady asi môžu byť. Už sme boli opäť o čosi bližšie a nasledujúci “styčný bod” bola finálna Veľká homoľa. Ale aj k tomu bolo treba ešte čosi zájsť. Problém nastal hneď, keď sme podľa vychodeného chodníčka išli rovno, keďže to bolo na lúčke, tak nebolo veľa možnosti na značku. Teda až na strom, ale sme verili chodníčku. No nemali sme, lebo sme zišli z kopčeka a značky v lese nikde. Tak sme sa vrátili na vrchol a tam zrazu značka ukazovala doľava, resp. doprava od Čmeľka. No tu si asi značkári robili srandu, taký strmý zostup som veru nečakal. Ako keby nebolo inej možnosti, a to iste väčšia sranda je pri blate... Ako tak sme zišli dole a len raz sa mi podarilo strieskať. No batoh mi stlmil pád, ale čelovku mi dorantalo. Strmé klesanie sa čoskoro zmiernilo a už sme napredovali istejšie. Tak sme za pár chvíľ došli na lúku Čermák, kde sme objavili piknikové miesto.

Mikrospánok na Čermáku a výstup na Veľkú homoľu

Po najnáročnejšom úseku sme si potrebovali oddýchnuť a tu bolo pravé miesto. A to doslova, keďže sme si obaja ľahli na lavičky a možno aj minútku pospali. Ale zase som sa bál, aby sme nezaspali a nezamrzli, tak som v polospánku zavelil: “Vstávame!” A išli sme. Aj keď smerovníky jasne ukazovali smer zelenej, nejako sme na lúke nevedeli nájsť zelené pokračovanie. Preto sme sa rozdelili a asi až po 10 minútach ju parťáčka našla a v pohode sme išli až na Veľkú homoľu. Najprv pekným lesom, teda čo sa dalo v tme vidieť, ale potom sme vyšli do krajiny, kde to vyzeralo riadne o ničom. Pásy rúbanísk sa striedali s pásmi zápalkových stromov, ktoré ako keby čakali, kedy sa prirúti trocha silnejší vietor a všetko popadá. Ako megalomanská fabrika na drevo. A to už za relatívnej viditeľnosti, takže milosrdná tma nám nezakryla neradostné scenérie.

Takto to vyzeralo až po Vápenku a až pod Veľkou homoľou sa to znormalizovalo. Tu ale zase nás znenormalizoval stupák na Veľkú homoľu. Aj keď krátky, dal zabrať a tiež musí byť zaujímavé vyjsť hore. Na križovatke sme zbadali, a to už bolo v pohode viditeľné šero, že nebudeme hore sami. Asi o dve minúty nás predbehli nejakí turisti. No na naše prekvapenie, keď sme vychádzali hore, šinul si to dole brehom vojak v maskáčoch s veľkým vakom na spanie. Takže nakoniec ani prví turisti neboli prví a hneď mi napadlo, že sme teda neboli jediní exoti počas noci a že vojak mal asi ešte nezvyčajnejšiu silvestrovsko-novoročnú noc.

Inverzie z Veľkej homole

Na rozhľadňu na Veľkej homoli sa nesmie chodiť, ale... výhľady boli parádne a inverzné. Mňa najviac zaujímalo, akú trasu sme išli. A veru to bola riadna štreka. Cítil som spokojnosť zo seba samého, že som to dal a zároveň všetky obtiaže boli pohľadom v momente zabudnuté. Hore sme teda stretli prvých turistov, mladý párik. Tak sme pokecali, oni boli z toho unesení, že sme išli celú noc, lebo oni si to strihli len od “Zošky”. Ale aj pred nimi klobúk dole, že po krátkej noci nechrápali doma, ale vyšli si na kopčok...

Pofotili sme sa, a keďže ešte k východu slnka čosi chýbalo a fúkalo, tak sme zišli dole. No nečakali sme a rozhodli sme sa ísť do Modry. Predtým sme však zabehli k Trom jazdcom, kde sme stretli ďalšieho týpka, ktorý tam mal rozložený ohník a neviem čo sa chystal robiť. Vyzeral ako lezec. O 7-mej ráno a na Nový rok to ale vyzeralo čudne. A to isté si možno pomyslel aj on o nás. No ale práve také náhodné stretnutia si cením najviac...

Vrátili sme sa naspäť k rozhľadni, rozlúčili s párikom a nás čakal posledný úsek zostupu do Modry. Aj keď cesta nie je ničím výnimočná, pre nás to malo svoj význam, keďže sme dlhé hodiny išli v noci a začínalo mi z nej šibať a aspoň sme mohli opäť troška preciťovať radosť z túry zrakovým zmyslom. Napr. serpentínový chodník k potoku pod Peprovcom bol úplne super. No príchod do Modry bol v znamení hmly a opäť sme si uvedomili aký je kontrast medzi svetom hore a svetom dole. Aj keď dole je hmla, tam hore môže byť úplne ináč, a teda krásne jasno. Mnohí ľudia si to vôbec neuvedomujú. Musím sa priznať, že často ani ja. V Modre sme ešte rýchlo popozerali Štúrovo mestečko a autobusom sme sa odviezli do Trnavy.

Zhrnutie

Pochodom som sledoval niekoľko cieľov. Primárny bol, nebyť doma počas Silvestra. To sa mi splnilo. Chcel som niečo netradičné a tým nočný pochod bol. Trasovanie bolo navrhnuté tak, aby som konečne navštívil Pajštún a zvyšok bol podľa rôznych vplyvov pozmenený. Takže s trasou som tiež spokojný. Tým som sledoval aj to, aký bude mať vplyv dlhý nočný pochod na mňa. Ostrieľaní, vetrom ošľahaní a stovkami km nachodení vandráci a tuláci z Hikingu sa mi síce vysmejú, ale bol to môj prvý nočný pochod. Zistenie je také, že som nočné blúdenie zvládol celkom dobre. Nevyhol som sa síce stavu otupenosti, ale tomu sa asi človek nevyhne, ak nepoužíva nejaké prostriedky. Napriek tomu som bol na ďalší deň úplne čulý.

Summa summarum: aj keď mi príde, že som v Malých Karpatoch ani nebol a Pajštun a Veľká homoľa boli len samostatné výstupy bez vzájomného prepojenia, tak ako skúsenosť s nočným pochodom mi to bola dobrá. Po akcii som sa prvotne chcel vzdať ďalších nočných radovánok, ale s odstupom času by to aspoň z logistických dôvodov nebol zlý nápad.

No a aby to nebolo brané, že mi išlo len o sebecké dôvody, prečo som akciu absolvoval. Som rád najmä, že som Silvestra strávil s fajn parťáčkou Erikou, ktorá ma inšpirovala a ktorá bola rovnako nadšená z akcie.

Diskusia
Silvestrovsko–novoročný pochod Stupava – Modra 01/01/18 18:05 3 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Bývalými významnými mestami Volovských vrchov II. Medzi ďalšie mestá Volovských vrchov, ktoré kedysi vzišli z banskej tradície, určite patria Krompachy a Gelnica. Po úpadku aj novšej priemyselnej výroby im nezostáva nič iné ako vrhnúť sa na turizmus. A obe mesta majú čo ponúknuť. 24/11/18 Henrich Tomáš Volovské vrchy
Túra Pamiatkami Podduklianska III. Memento mori Pred tromi rokmi, keď som bol naposledy pod Duklou, sa mi dva razy nepodarilo zastaviť sa a prezrieť si známy Taran, preto som si už vtedy sľúbil, že sa sem vrátim a snáď do tretice sa mi to podarí. Zároveň som zistil, že po oboch stranách hranice sú rôzne cintoríny z Veľkej vojny, ktoré sú hodné návštevy. Tak som oprášil aj svoj iný - starší plán na prezretie si oblasti. 01/11/18 Henrich Tomáš Nízke Beskydy
Túra Hermanovce – Bachureň – "Várheď" – Jarovnice Hradiská na východnom Slovensku nie sú až také známe ako inde. Preto ma vcelku prekvapilo, keď som v mape objavil jedno v podhorí Bachureň. Keďže najideálnejšie tam bolo zájsť v mimovegetačnom období, tak som musel čakať na jar. Pravý čas nastal v marcovú nedeľu, keď bolo príjemné teplo a po zime som bol hladný po dlhšej túre. 15/10/18 Henrich Tomáš Šariš
Najnovšie články na titulke
 
Túra Na Vápeč cez Baské Strážovské vrchy som naposledy brázdil pred tromi rokmi s parťákmi. Náš pôvodný zámer prejsť trasu z Vrícka do Hornej Poruby nakoniec nevyšiel a skončili sme v Zliechove. Vypadol tak jeden z našich hlavných cieľov – Vápeč. V hlave som ho však držal poctivo ďalej, a keďže nás tohtoročné „leto“ nie a nie opustiť, zosnoval som okolo tejto vápencovej hrudy trasu. Parťák sa tentoraz nenašiel, a tak som vyrazil sám. dnes Radoslav Jurčina Strážovské vrchy
Rozhovor Na behu ma najviac baví sloboda, voľnosť a príroda Lucia Dobrucká je mladá slovenská ultrabežkyňa, ktorá si v posledných sezónach pripísala na účet viacero výborných výsledkov. Lucka je držiteľkou ženského traťového rekordu na Javorníckej stovke z roku 2017, tento rok získala napríklad 2. miesto na Nízkotatranskej stíhačke či 1. miesto na Lazovke. Na prelome augusta a septembra si zabehla najdlhšiu trasu pretekov L´Echappée Belle vo Francúzsku, na ktorej získala 3. miesto vo svojej kategórii a 6. miesto v celkovom poradí medzi ženami. V celoročnej lige Slovak Ultra Trail si vlani vybojovala 3. miesto, tento rok poskočila na 2. priečku. Lucka je členkou ultrabežeckého tímu Slovak Ultra Trail. Na moje otázky o behu a živote okolo neho odpovedala v nasledujúcom rozhovore. včera Júlia Batmendijnová Rozhovory
Túra Ako drobec prešiel z Magurky na útulňu Ďurková Predpoveď počasia hlási posledné teplé dni na horách. Bez úvah o tom, či ide o hoax alebo pravdu, predĺžený víkend je už mesiac naplánovaný, vyrážame na Donovaly. Program za pochodu prispôsobujeme zmene počasia, najmladšiemu členovi balíme od krátkych rukávov až po zimnú vetrovku, skrátka úplne všetko. Pre nedostatok priestoru v kufri auta nám dospelým musí postačiť pár funkčných tričiek s termo mikinou na vrch. V priebehu víkendu teplota klesá z 25 na 10 stupňov. Prognózy počasia nás neodradili, v piatok šliapeme na hrebeň Nízkych Tatier a útulňu Ďurková. včera Karolína Dobiašová Nízke Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Silvestrovsko–novoročný pochod Stupava – Modra 01/01/18 18:05 3 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 709 m n. m.

    • min: 180 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1780 m

    • klesanie: 1780 m

  • Vzdialenosť
    • 50 km

  • Náročnosť
    • 4

  • Ročné obdobie
    • zima

  • Dátum túry
    • 31.12.2016

  • Štart trasy
    • šírka: 48.27332 ° SŠ
      dĺžka: 17.03244 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.33575 ° SŠ
      dĺžka: 17.31113 ° VD
      » Mapa

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Stupava (bus)
      Modra (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1 (0.35)