Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Veterno na Veternom vrchu
Veterno na Veternom vrchu Zatvoriť

Túra Veterný vrch zo Stráňanského sedla

Minuloročná jeseň zasypala naše veľhory riadnou dávkou snehu netradične hneď na začiatku októbra, následne to ale celkom úspešne schovávala pod zamračeným počasím. Keď sa konečne jeden víkend zdalo, že predpoveď bude priať turistike, balíme veci a vyrážame s deťmi na výhľadový kopec. Tlaková výš od severovýchodu favorizovala práve východnú časť krajiny, no predpovedaná možná hmla či nízka oblačnosť diskvalifikovala nižšie položené ciele. Vylučovacou metódou nám nakoniec vyšiel Veterný vrch, najvýchodnejší vrchol Spišskej Magury, ktorý by mal poskytnúť slušné výhľady do krajiny.

Vzdialenosť
12 km
Prevýšenie
+631 m stúpanie, -631 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 2016
Pohoria
Spišská Magura (podcelok Veterný vrch)
Trasa
Doprava
Stará Ľubovňa (vlak, bus) - Stráňanské sedlo (malá odstavná plocha na rázcestí ciest), Kamienka-hospodársky dvor (bus), Stráňany-horný koniec (bus)
SHOCart mapy
» č.1107 Spišská Magura (1:50.000)

Trasa

Stráňanské sedlo – Horbáľová – rázcestie na Poľane – Pripor – Veterný vrch a späť

Ako východiskový bod volíme Stráňanské sedlo, ktoré sa zdá byť dostatočne vysoko, aby bolo ráno nad prípadnou hmlou. Už počas cesty do Starej Ľubovne sa ale začínajú napĺňať obavy z nízkej oblačnosti. Nešli sme totiž v žiadnej hmle rozvaľujúcej sa v údolí, nad ktorú by sme sa v sedle vyhupli. Viditeľnosť na cestu bola naopak veľmi dobrá, no nad nami visela súvislá jednoliata sivá hmota. A príchodom do Stráňanského sedla vchádzame priamo do nej. Vonku je hustá hmla, dva stupne nad nulou a nepríjemný vietor. Presne typ počasia, ktorému sa s deťmi chcete za každú cenu vyhnúť. Tak ale už sme tu, nuž ideme bojovať. Hneď po prvých pár metroch je jasné, že to bude ťažký boj. Po výdatných dažďoch predchádzajucích dní je poľná cesta v úplne žalostnom stave. Mláky vody stojace po jej celej šírke obchádzame po tráve, tá je ale tak neuveriteľne mokrá od hustej vlhkej hmly, že nepremokavosť turistických topánok sa počíta na minúty. Keď k tomu prirátame nepríjemný studený vlhký vietor prevaľujúci sa cez sedlo a takmer nulovú viditeľnosť, v mysli sa začínajú objavovať zajačie úmysly.

Zmena plánu

Podľa mapy by sme sa čoskoro mali z lúk sedla dostať do strmšieho svahu v lese, tam by už vietor nemusel byť problém a aj strmší svah zabezpečí, že na lesnej ceste nebudú mláky vody. Približne po 15-tich minútach sme pod prvými stromami. Je fakt, že vietor tu už tak nefúka. Zato s korún stromov sfúkava kvapky vody v takom množstve, že tu v podstate husto prší! A je fakt, že mláky vody tu už nestoja. Zato lesná cesta je tak premočená, že sa šmýka skoro ako na snehu. Do toho všetkého najmladší člen našej expedície oznámi, že má asi úplne mokré topánky. Následná kontrola potvrdzuje najhoršie obavy, topánky aj ponožky sú celé premočené. Tak a dosť! Je načase odtrúbiť ústup. Toto nie sú podmienky pre rodinnú turistiku. Po krátkom vnútornom boji nakoniec posielam zvyšok rodiny naspäť na náhradný program v suchu a ja sa predsa len rozhodujem nevzdať to a pokračovať ďalej, keď som už tu. Vôbec si nie som istý, či robím dobre, je totiž tak sivo, že aj samotný Veterný vrch môže kľudne ležať v oblačnosti a potom to bude fiasko ako hrom.

Putovanie v hmle

Pokračujem teda sám, zrýchleným tempom, hlava sklonená, aby mi nepršalo do tváre. Logicky po chvíli zisťujem, že stúpanie sa nejako zmiernilo, čo nemalo, a teda že som zišiel zo značky. Naspäť sa mi po blate nechce, tak využívam zarastajúci priesek v lese ako skratku. Teraz presne viem, ako sa cíti auto na umyvárke. Opäť na značke, vychutnávajúc si naplno čaro turistiky stúpam po zablatenej strmej zvážnici, zošmykujúc sa pri každom kroku o 5 cm naspäť. Sebakritika je vraj zdravá, avšak čo som si v duchu naložil, stačilo by to aj na celý parlament. Konečne sa dostávam pod vrch Horbáľová. Je to len asi 100 výškových metrov nižšie, ako vrchol Veterného vrchu a okolo mňa je stále hmla. Síce redšia, viac svetla, smerom hore to má trochu modravý nádych, no na Veternom to bude tesné. Nasleduje kratší zostup a dostávam sa na okraj lúk na Poľane. Ďalších pár sto metrov až po rázcestník je intenzívne využívaných na zvážanie dreva a cesta v tomto úseku je v katastrofálnom stave. Na moje veľké prekvapenie a šťastie je hrozné blato dosť spevnené ranným mrázikom, a tak po ňom prechádzam bez problémov. Na cestu späť radšej nemyslím. Konečne som pri rázcestníku na Poľane, netuším, ako to tu vyzerá, viem len, že by som mal byť na veľkej lúke. Všade okolo mňa hmla, o čo je redšia v porovnaní so Stráňanským sedlom, o to je viac prežiarená slnkom, vidím len riedke biele mlieko.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vynáranie sa z hmly

Poľná cesta, po ktorej odtiaľ vedie žltá značka krížom cez lúku, je samé blato, a tak sa rozhodujem pre zmenu plánu. Využijúc skutočnosť, že som bez detí, idem hľadať alternatívnu hrebeňovú cestu na Veterný vrch, ktorú som si dávnejšie vytipoval zo satelitných snímok a ktorú nájsť som si definitívne dal do plánu podľa rád z Hikingu. Držím sa teda horného okraja lúky a pri dohľadnosti tak 50 metrov jednoducho kráčam popri stromoch. Kvôli hmle mám zvláštny pocit neistoty, či idem správne, no čoskoro som v západnom kúte lúky, kde sa bez pochýb začína dvíhať hrebeň. Vchádzam do lesa a nevšimnúc si úzky chodník dvíhajúci sa strmo do svahu, nechal som sa zlákať širšou lesnou cestou. Už po chvíli je jasné, že síce idem vcelku správnym smerom, ale nie v správnej výške. Tak opäť kolmo doľava do porastu, ak tam nejaký chodník je, musím ho pretnúť. Tak sa aj stáva a o pár minút prudko naberám výšku po peknom lesnom chodníku.

Každým krokom je hmla redšia a pretrhanejšia, obloha je stále viac modrá a adekvátne tomu sa zlepšuje aj moja doteraz mizerná nálada. Na chodníku sa čoraz častejšie objavujú biele políčka prízemného mrázika, neklamná známka jasnej noci a prísľub pekného výhľadu. Ako stúpam, nad hlavou mi preletujú posledné ojedinelé chuchvalce hmly. Pri vrchole Pripor (1084 m) ešte raz zneistiem, keď chodník prudko zabočí doprava a začne strmo klesať, no po pár metroch sa napojí na lesnú cestu, prichádzajúcu odkiaľsi zdola a mieriacu neomylne hore na hrebeň.

Na hrebeni

Hrebeň vedie viac-menej západným smerom a prechádza ním malebná, trávou porastená cestička. Aký to rozdiel oproti rozbahneným zvážniciam, ktorými vedie značka. A ako bonus, takmer celý svah padajúci napravo dole odhaľuje nádherné výhľady na severný obzor. Pri pohľade späť vidím, odkiaľ som prišiel. Nízka oblačnosť, rozvaľujúca sa v celej Ľubovnianskej kotline, sa akurát cez Stráňanské sedlo ako cez lievik prelievala smerom k Pieninám, kde sa postupne rozpadávala. Vysoké skalky ako najvyšší vrch Pienin bol ešte zahalený, no ďalšia časť hrebeňa Malých Pienin až po Tri koruny sa tešila krásnemu slnečnému počasiu. Cestička sa na hrebeni príjemne vlní, zelená ihličnatá mladina spolu s jeseňou vyfarbenými listnáčmi poskytuje nádhernú dekoráciu, kontrast oproti prvej polovici túry sa nedá slovne vyjadriť. Ako na inej planéte. Postupne sa do výhľadu dostáva Babia hora so zasneženou špičkou vrcholu, ktorá je odtiaľ vzdialená cez 76 km. Tomu hovorím slušná viditeľnosť. Už sa teším na výhľady z Veterného vrchu. Ten mám zanedlho pred sebou, no ešte predtým prechod krátkym lesíkom a za ním sa na hrebeň konečne pripája zľava aj značka. Opätovne si blahoželám, že som to riskol s hľadaním. Zakrátko som pri rázcestníku Veterný vrch nachádzajúcom sa priamo pod vrcholom, na ktorý vedie krátka odbočka.

Sám na vrchole

Moju pozornosť nejakú chvíľu zamestnáva nejaký predmet na samotnom vrchole a aké je to prekvapenie, keď po zdolaní posledných metrov vidím pred sebou na vrchole medveďa. A dokonca máva slovenskou vlajkou, akoby sa chystal na majstrovstvá v hokeji. Zostávam v kľude, ide totiž o dreveného medveďa v životnej veľkosti, aj keď trochu pochudnutejšieho. Veď jeho šírka sa musela zmestiť do kmeňa stromu, z ktorého vystúpil na svet. Vôbec som netušil, že Veterný vrch dostal takúto krásnu ozdobu. A to nie je všetko, medveď je súčasťou lavičky, ktorej druhú podperu tvorí ďalší medveď, tentokrát ležiace medvieďa. Neviem, ako dlho toto dielo vydrží všetky nástrahy počasia, tak to celé poriadne zdokumentujem. V každom prípade si s tým ktosi dal poriadnu prácu a to sa naozaj musí oceniť.

Zároveň si všímam aj novú smerovú ružicu, keďže Veterný vrch, ak si odmyslíme jeden strom, poskytuje vlastne kruhový výhľad. A ten dnes naozaj stojí za to. Jednoznačnou dominantou sú Vysoké Tatry na juhozápade. To sa nedá opísať, to treba vidieť. Modrá obloha, vybielené vrcholky hôr a zelené lesy pofrkané jesennou hrdzou pod tým, jednoducho nádhera. Na chvíľku si spomeniem, že som to dnes takmer vzdal! Reťaz pocukrovaných hôr ustupuje do diaľky až po Brestovú v Západných Tatrách, vedľa ktorej sa dajú jasne rozoznať zakázané tisícšesťstovky Bobrovec a Osobitá. Napravo od nich sa mierne dvíha oravská Skorušina, to všetko vo vzdialenosti 50 - 60 km. Na severozápadnom obzore je vidieť naľavo od Babej hory aj Pilsko, čo je slušných takmer 90 km. Na severe ležia Pieniny, tie sú odtiaľ ako na dlani. No a juhovýchod a juh patrí Čergovu a hlavne susedným Levočským vrchom, ktoré sú hneď na druhej strane údolia, v ktorom sa postupne rozpadávajú zvyšky rannej oblačnosti. Oblúkom cez Kráľovu hoľu, ktorú je kvôli oblačnosti a slnku vidieť najmenej, sa výhľadový kruh vracia naspäť k Západným Tatrám. Veterný vrch si svoje meno plne zaslúži, pofukuje tu slušný vietor, ktorý našťastie nie je veľmi studený. Nádherou sa nadchýňam takmer hodinu, napriek tomu, že ma kdesi tam dole čaká zbytok rodiny. Ja viem...

Moto-rendez-vous na vrchole

Už sa zberám za nimi, keď zbadám nejakého chlapíka trieliť nahor len tak v rifliach, ako by si odskočil z vedľajšieho domu. Tak sa na chvíľu dáme do reči a dozvedám sa, že celá ozdoba Veterného vrchu je tu nainštalovaná len dva týždne, takže je to úplná novinka a on je v nej nejako namočený. Žiaľ, nezapamätal som si detaily, komu a odkiaľ za to ďakovať, pobavilo ma ale, keď na púzdro od vrcholovej knihy pripevňoval príslušný oznam, lebo ľudia si ho mýlili s odpadkovým košom. Už s ruksakom na chrbte definitívne odchádzam, keď zrazu začujem v diaľke motorovú pílu, potom druhú, tretiu... To zas pribudne niekde holorub. Lenže ten zvuk sa tak rýchlo približoval, že bolo hneď jasné, to pilčíci nebudú. A ani neboli. O chvíľu sa s veľkým rámusom prihnali na vrchol traja, pričom pekne prevertikutátorovali časť cesty svojimi dvojkolesovými mašinami. A niekto sa sem vláči pešo dve hodiny! Ešteže som bol už na odchode. Cestou dole som sa minul so štvorkolkou. Mali veru chlapci krásny výhľad a celkom bez námahy. Chápem, že sa s kroskami nebudú preháňať po asfaltkách, len mi to po hodinke takmer až meditačného kľudu na vrchole prišlo ako svätokrádež.

Takže trielim dole po rovnakej trase. Ranný mrázik už povolil, oblačnosť je preč, aj Vysoké skalky je vidieť celé, no väčší rozdiel je samozrejme na Poľane. Po rannej hmle ani stopy, a tak až teraz si ju môžem poobzerať. Záverečný zostup do Stráňanského sedla si spestrím obchádzkou zablatenej cesty po lúkach vpravo, odkiaľ je pekný pohľad na krajinu pred vstupom do Pienin, konkrétne údolie Kamienky. No a druhý zlatý klinec dnešného programu sa koná na lúkach nad Stráňanským sedlom. Toto miesto je samo o sebe fotogenické a v teplom svetle klesajúceho slnka a jesenných farieb ma očarilo, obzvlášť v nekonečnom kontraste s ránom.

Zhodnotenie

Veterný vrch sa môže pochváliť jedným z najkrajších výhľadov navôkol, dovolím si tvrdiť. Nespravodlivo, no celkom zákonite je v turistickom tieni neďalekých Tatier a hlavne Pienin, na druhej strane ale ťaží z toho, že leží medzi nimi, a preto ponúka jedinečný pohľad na obe pohoria. Len mať šťastie na dobrú viditeľnosť a zážitok je automatický. Zároveň výstup naň nie je vôbec fyzicky náročný, a preto túru odporúčam (už tradične) aj pre rodinky s deťmi. Nám sa to tentokrát spolu nepodarilo, takže je jasné, že sa sem niekedy opäť vrátime, určite v inom ročnom období a inou trasou. A ak to bude stáť za to, tak sa tu opäť môže objaviť naša reportáž.

Video z túry

Fotogaléria k článku

Najnovšie