Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra V tatranskej obývačke

Prelom jesene a zimy v roku 2015 priniesol do Tatier výnimočnú etapu. Kým veľká časť Slovenska mrzla pod inverznou hmlou, teploty na horách zázračne stúpali. Skromné množstvo októbrového snehu sa postupne roztápalo a na chodníkoch začali znovu prevládať letné podmienky, ibaže s absenciou letných búrok a iných vrtochov počasia. Najvzácnejšie na celej situácii bolo, že nešlo o záležitosť dvoch či troch dní. Jasná obloha sa udržala nepretržite celé dva týždne. Deň za dňom plynul bez jediného mraku a patrila som k šťastlivcom, ktorí si oneskorené tatranské babie leto mohli vychutnať od začiatku až do konca. Za všetky zážitky nech prehovorí spomienka na jednu „údajnú oddychovku“ v Batizovskej doline.

Vzdialenosť
22 km
Prevýšenie
+1542 m stúpanie, -1037 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 03.11.2015
Pohoria
Tatry - Východné Tatry - Vysoké Tatry (Tatranský národný park)
Trasa
Voda
prameň nad Vyšnými Hágmi, Popradské pleso (horský hotel, Majláthova chata)
Doprava
Poprad (vlak bus) - Štôla (bus)
Štrbské Pleso (vlak, zubačka, bus) - Tatranská Štrba (vlak, zubačka, bus)
SHOCart mapy
» č.1097 Vysoké Tatry (1:50.000)

Utorok, 3. november 2015. Je na čase zvoľniť tempo, pretože predošlé dni plné dlhých túr ma skolili a predpoveď počasia stále nesľubuje žiadnu dažďovú „prestávku“. O slovo sa hlási tiež prechladnutie, preto voľba padá na nižšie polohy. Blúdenie prstom po mape v podhorí ma zastavilo v Štôle. Štôlu mám rada, je to pokojné miestočko pod horami, kam noha turistu zablúdi len málokedy. Navyše som z nejakého záhadného dôvodu ešte nikdy nebola pri Batizovskom plese. Žltá značka sa javí ako ideálne riešenie – nenáročná túrička, vďaka ktorej si môžem pripomenúť sympatickú lokalitu a zároveň spoznať niečo nové.

Som práve na pár dní východniar a ráno vyrážam netradične z Košíc. Tma sa pomaly vytráca, ale stále mrzne ako o život a celé Košice sú na rozdiel od Tatier odeté do biela. Aby to bolo ešte zážitkovejšie, vo vlaku sa pokazilo kúrenie a náš rýchlik sa postupne mení na pojazdnú Dobšinskú ľadovú jaskyňu. Liečiť prechladnutie pomocou kryoterapie asi nebude najšťastnejší nápad... Ani teploty na popradskej stanici neprekračujú nulovú hranicu. Začínam sa celkom obávať, ako moja „ozdravná“ prechádzka nakoniec dopadne, ale v Štôle sa situácia výrazne mení. Autobus z Popradu ma doviezol do iného ročného obdobia.

Štôla, Hágy a šelmy

Prvé slnečné lúče nielen zohrievajú, ale aj krásne zvýrazňujú farebný svet v podhorí. Ako som očakávala, všade je úplné ticho. Ranné čaro jesennej Štôly si okrem mňa prišiel vychutnať iba jeden miestny obyvateľ. Milý pánko s ešte milším psom patrí k odhodlancom, ktorí sa na dôchodku rozhodli zdvihnúť kotvy a presťahovať sa pod Tatry natrvalo. Keď mu prezradím, kam mám namierené, hneď mi pohotovo oznamuje: „Ale to viete, že v tom lese žijú divoké šelmy a všetky idú po blondínkach?“ No samozrejme. S úsmevom sa rozlúčime, ujo a jeho štvornohý parťák sa vracajú domov, ja pokračujem strakatým jesenným lesíkom v ústrety Tupej, Končistej a Gerlachovskému štítu.

Štôlske ticho pretrváva aj vo Vyšných Hágoch. Prechádzam okolo tunajšej základnej školy, ktorá sa okrem svojej závideniahodnej polohy môže hrdiť zaujímavým prvenstvom. Je to najvyššie položená škola nielen na Slovensku, ale aj v celom Karpatskom oblúku. Ktovie, akými očami by som sa dívala na Tatry, keby som v lavici sedávala práve tu... Zo zamyslenia ma preberá trojica lesnícky odetých chlapíkov: „A to idete sama? Veď medvede ešte nespia!“ „Čo tu s tými šelmami všetci majú?“ pomyslím si.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Napriek všetkým starostlivým upozorneniam je v lese pokoj. Nestretávam ani nespiace medvede, ani divoké blondínožravce, ani žiadneho iného člena zvieracej či ľudskej ríše. Spoločnosť mi robia iba vlastné myšlienky. Pri čoraz strmšom stúpaní sa snažím rozpamätať sa na pôvod informácie, že žltá k Batizovskému plesu je nenáročná trasa v miernom teréne, na ktorej sa určite príliš nezadýcham. Pravdou ale je, že sa nemám na čo rozpamätávať. Prevýšenia som neskúmala, vystačila som si s vlastným dohadom „veď je to len po magistrálu, tak to bude určite pohoda“.

Prechádzka ročnými obdobiami

Domnelá pohoda a doterajšia radosť zo slnečných lúčov sa mení na seriózne trápenie. Mám pocit, akoby stupne pribúdali s každým výškovým metrom. Terén sa nezmierňuje a najlepšie je, že sa hore driapem v zimných topánkach. Chvíľu vážne rozmýšľam nad tým, že to došliapem naboso, ale kým stihnem zúfalý nápad uskutočniť, konečne sa objavuje rázcestie žltej a červenej. Ak bola cesta z Popradu do Štôly prechodom zo zimy do jesene, úsek z Hágov k Batizovskému plesu ma v čase posúva ešte ďalej. Práve som dokráčala z jesene do leta. Nie babieho, ale ozajstného.

Okrem skutočne letných teplôt prispieva k exotickej atmosfére aj pohľad na obrovskú zelenú vlnu kosodreviny valiacu sa dolu Batizovskou dolinou. Nechce sa mi veriť, že inverzný opar na východe v sebe skrýva mínusové teploty. Keď sa konečne ocitám na obrích kusoch žuly nad Batizovským plesom, môžem zhodiť batoh aj starosti. A hlavne – topánky. Koniec utrpenia! Sláva! Výstup je za mnou, slniečkový deň v prázdnej doline predo mnou. Z balvanov na chvíľu spravím sušiak na prádlo a môžem sa ísť tárať s foťákom po okolí. Posledné, čo by mi pred pár hodinami v zmrznutom vlaku napadlo je, že sa dnes budem prechádzať po Batizovskej doline bosá.

Po krátkej fotoprechádzke sa vedľa svojich rozťahaných vecí uskladním a „presúšam“ aj ja. Na magistrále v smere od Sliezskeho domu sa objavuje bežiaca postavička, ale nezastaví sa, len mi zakýva a fičí niekam preč. Z druhej strany medzitým prišla ďalšia návšteva. Kamzíček na mňa chvíľu zíza svojím typicky kamzíkovským pohľadom, ale potom ho očividne začnem nudiť a rovnako ako bežec mizne medzi skalami. Na dlhú dobu to bol posledný pohyb, ktorý som v doline zaregistrovala.

Obloha je jasnomodrá bez jediného obláčika, je bezvetrie, ani len krkavce sa neozývajú. Všade vládne najtichšie tatranské ticho. Končistá a Gerlachovský štít nehybne trónia na svojom mieste ako obria fatamorgána a Batizovské pleso medzi nimi nenápadne, pomaly, ale isto zamŕza. Zatiaľ neveľká ľadová škrupinka je jediným znakom blížiacej sa zimy. Takmer by som zabudla. Nie je august, ale november.

Chvála lenivosti

Z rozjímania v spoločnosti kamenných mužíkov sa preberám vo chvíli, keď sa medzi nimi zjaví živý mužík v liptovskom širáku. Chystám sa pozdraviť, ale keď zaostrím, vyjde zo mňa iba: „Mišo?“ Dobré. Pri Batizovskom plese sa dnes okrem mňa pristavil jediný človek, a aj ten je môj kamoš. Dozvedám sa, že vyštartoval krátko po mne z Hágov a okrem trasy máme spoločnú aj métu dnešného dňa – veget. On síce nie je chorý ako ja, ale prišiel si sem „zdriemnuť po nočnej a naobedovať sa“. Naobedovať? A Miško naozaj vyťahuje z batoha varič a nejaký instantný rezancový vynález modernej doby. Môže byť. Varič spokojne klokoce, ničnerobenie pokračuje a pocit domova je dokonalý.

Zhodneme sa na tom, že dnes je ideálny deň na výstup na Gerlachovský štít. Alebo na túričku ku Kostolíku. Alebo aspoň prechádzku okolo Batizovského plesa... Lenže to by sa nám, samozrejme, muselo chcieť. Veľkolepé aj skromné plány padajú za obeť domáckej atmosfére batizovských balvanov. Iba Mišo sa nakoniec odhodlá aspoň na špacír k plesu. Ja, pacient-lenivec, sa zatiaľ znovu vyvalím na slnkom vyhriaty žulový gauč a rozmýšľam, či som niekedy v horách zažila (s)pokojnejší deň, ako je tento.

Cestou dolu

Po preváľaných hodinách sa pomaly odhodláme k odchodu. So zostupovou trasou som si hlavu nelámala, je ich tu na výber hneď niekoľko. Mišo má namierené k Ostrve. Ochotne sa pridávam, pretože ešte neviem, že to znamená nastúpať ďalších 300 výškových metrov. Ešte totiž neviem ani to, čo som zistila o pár dní neskôr nad hikeplannerom. Pri výstupe na Ostrvu zo Štôly treba prekonať väčšie prevýšenie ako keď sa ide zo Smokovca na Slavkovský štít. Hlavne, že som si naplánovala oddychovú túričku. Miestami mi nie je všetko jedno, ale keď už som tu, neostáva nič iné, len zatnúť zuby a šliapať. Po 1,5 hodine sebazapierania spestreného občasnými výhľadovými pauzami prichádza zadosťučinenie. Môžem si byť istá, že už budeme len klesať dolu, ale hlavne je tu Ostrva so svojím krásnym výhľadom.

Ostrva sa niekedy ani nepovažuje za vrchol a pohľad na jednotvárne serpentíny zdola určite nepôsobí dvakrát lákavo, ale podľa mňa je to celkom príjemná „aklimatizačná jednohubka“. Stačí hodina rezkej chôdze po komfortnom chodníku od Popradského plesa a hneď je na čo pozerať. Tmavozelenú hĺbku mojej srdcovky - Mengusovskej doliny s hradbami Baštového a Popradského hrebeňa zdobí najmä najcharizmatickejšia tatranská krásavica, Vysoká. Za zmienku stojí aj pohľad na juh k Nízkym Tatrám. Ten býva pozoruhodný hlavne v dňoch, keď je inverzia a v diaľke pláva iba Kráľova hoľa a Ďumbier s Chopkom. Pri dnešnom azúre sa na inverzné divadlo určite čakať neoplatí, a tak sa po krátkej estetickej prestávke rozhodneme rýchlo zbehnúť dolu.

Chyba lávky. Hneď ako sa ponoríme do tieňa, zistíme, že žiadny rýchlozbeh sa nekoná. Na serpentínach v Ostrve sa v tomto období slnečné lúče očividne príliš nezdržiavajú a z chodníčka sa stal „ľadníček“. Môžem ďakovať svojmu zvyku vláčiť do Tatier mačky, aj keby bolo 30 stupňov. Mišovi však zostáva len pomaly a opatrne cupkať dolu. Keď vidím jeho baletný krok, napadá mi kdečo. Debata s nádychom čierneho humoru graduje, od opakovania prvej pomoci a ošetrenia zlomenín sa dostávame až k preferovanej forme pohrebu a výberu štítu, na ktorom by sme nechali rozfúkať svoj popol.

Pri Popradskom plese si môžem vydýchnuť, som rada, že Mišova posledná rozlúčka sa odkladá na neurčito. Teraz, keď už nemusím striehnuť na každý náš krok, si začínam uvedomovať zásadný rozdiel medzi teplotami na slnku a v tieni. V pamäti sa mi vynára ranná cesta z Košíc a tiež to, že som v Batizovskej doline spravila zo svojich dlhých nohavíc kraťasy. Je mi jasné, že rozhodnutím prezliecť sa až na stanici na Štrbskom Plese riskujem kryoterapeutický zážitok č. 2 (a ten sa cestou naozaj dostavil), ale keď si predstavím náš zostup z Ostrvy, len nad tým v duchu mávnem rukou. Dnes radšej bez gatí, ako bez mačiek.

Šťastný koniec

Na Štrbskom Plese sa lúčime. Mišo zbieha po asfaltke k autu, pre mňa stanica znamená konečnú. A konečne opäť teplo. Pri prezliekaní s potešením zisťujem, že ešte nechytám fialovú farbu a musím sa nad celým dneškom usmiať. Prežili sme, hoci v mojom prípade sa nedá povedať, že v zdraví, a sme o zážitok bohatší. Najlepšie scenáre skrátka píše sám život, nedajú sa naplánovať dopredu. Keď sa poobliekam, opriem sa o drevenú lavicu a dívam sa dookola. Vždy, keď je tu prázdno a pusto, prepadajú ma nostalgické nálady. Interiér stanice aj celé Štrbské Pleso vo mne napriek všetkému stále vyvolávajú pocit radosti doznievajúci z detstva. Tu sa pre mňa vždy začínali Tatry. Bolo to miesto najlepších školských výletov a v dobe prázdnin povinná zastávka počas otcových služobiek do Popradu. Jáj, kde sú tie časy. Hádam by sa aj slza dojatia objavila, ale nestihne. Vstávať, došla zubačka.

Fotogaléria k článku

Najnovšie