Trasa

Veľký Meder – Kľúčovec – Číčovské rameno Dunaja – Zátonský les – Číčovské mŕtve rameno – Číčovské rybníky – Číčov (Nový Číčov)

Začínam na železničnej stanici vo Veľkom Mederi, odkiaľ ma bude sprevádzať modrá turistická značka (záver túry vedie mimo značiek). V úvode prechádzam naprieč celým mestečkom, ktoré pred rokom 1990 nieslo názov Čalovo, dnes s necelými 10-tisíc obyvateľmi a známym termálnym kúpaliskom. Kúpanie vo Veľkom Mederi je obľúbené, okolie ponúka vhodné terény na cykloturistiku, ale raj pre pešiu turistiku to určite nie je. Všetko má svoje výhody aj nevýhody, no je mi jasné, že peších turistov sem veľa nechodí a túra bude aj pre mňa pomerne netradičná.

Pozriem si kúpeľný areál, ktorý je nepochybne top v rebríčku navštevovaných miest vo Veľkom Mederi. Dominantou pri vstupe je strom Mateja Korvína, ktorý je symbolom mesta a nachádza sa aj v jeho erbe. Pod stromom je umiestnená štýlová lavička s podobným motívom Mateja Korvína. Za kúpeľným areálom sa na chvíľu ponorím do lužného lesa plného agátov, kde križujem Ižopský kanál. Za lesíkom vychádzam na okraj lúk, odkiaľ pokračujem poľnou cestou otvoreným terénom. Cestu mi skríži srna. Fascinujú ma osamelé vyschnuté stromy stojace ako nemé mohykány uprostred rozľahlých polí. Idem poliami južne od obce Ižop, napokon asi kilometer po asfaltke, až prichádzam k rázcestiu Šajházske pri moste cez kanál Vrbina – Holiare.

V zajatí vodných kanálov

Tu začína subjektívne krajšia časť túry. V ďalšej časti ma bude sprevádzať kanál Vrbina – Holiare. Prechádzka popri kanáli je veľmi príjemná, na jednom mieste stretávam labutiu rodinku plávajúcu pokojnými vodami v kanáli. Povrch je trávnatý, takže sa kráča príjemne. Hoci je koniec mája, teploty sa držia len slabo na úrovni 15 stupňov, horúčava dnes veru nehrozí. Križujem cestu a o chvíľu ma kanál dovedie k obydliu na rázcestí Vrbina. Nachádzam sa na styku štyroch kanálov: Ňárad – Vrbina, Milinovice – Vrbina, Vrbina – Holiare a Vrbina – Medveďov. Poloha priľahlého domu dáva tušiť, že bol postavený zrejme ako dom strážnika, dohliadajúceho na vodný režim v kanáloch. Skutočne zaujímavé miesto. Uvedomujem si zároveň dômyselnosť celej siete vodných kanálov, ako aj ich technické riešenia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Mostíkom prejdem na druhý breh, kde mi robí spoločnosť tentokrát kanál Vrbina – Medveďov, neskôr Lionský kanál. Trasa ja rovnako príjemná aj naďalej. Cesta ubieha rýchlo a po krátkom čase prichádzam do obce Kľúčovec. Obec je známa tým, že je tu najväčší percentuálny podiel (vyše 98 %) maďarskej národnostnej menšiny. Aspoň tak hovorí webová stránka obce. Za pozornosť stojí reformačný kostol postavený v klasicistickom slohu.

Prejdem obcou, ešte raz ponad Lionský kanál, lemovaný úchvatnou topoľovou alejou, a o chvíľku som pri turistickom smerovníku Číčovské rameno Dunaja. Odtiaľto je možné prejsť skratkou východným smerom priamo k Číčovskému mŕtvemu ramenu. Pokračujem o niečo dlhšou trasou, a síce opačným smerom po hrádzi súbežne s bývalým meandrom Dunaja, až k ďalšiemu turistickému rázcestiu s názvom Zátonský les, kde sa k nášmu modro značkovanému chodníku pripája zelená značka z Gabčíkova a Medveďova (medzi Medveďovom a Zátonským lesom vedie v tesnej blízkosti Dunaja, teda nie po hrádzi).

K Číčovskému mŕtvemu ramenu

Nasledujúci úsek až po Číčovské mŕtve rameno ide po hrádzi, ktorou vedie tiež dunajská diaľková cyklotrasa. Po pravej strane je lužný les zaliaty vodou, takže na prechádzku lesom by to rozhodne nebolo. Na opačnej strane registrujem pomníček na mieste, kde sa v júni 1965 pretrhla dunajská hrádza. Povodeň v roku 1965 bola mimoriadne ničivá, hrádza pri obci Číčov sa pretrhla v celkovej dĺžke 86 m, následkom povodne muselo byť evakuovaných 50-tisíc obyvateľov zo 46 obcí na Podunajskej nížine. Odstraňovanie ničivých následkov veľkej vody trvalo ešte niekoľko mesiacov. V roku 1965 však voda vyčíňala aj v iných regiónoch Slovenska, napr. aj na strednom Slovensku.

Za malú chvíľu som pri Číčovskom mŕtvom ramene. Je považované za najväčšie jazero v mŕtvom ramene Dunaja na Slovensku. Za národnú prírodnú rezerváciu bolo vyhlásené ešte v roku 1964. Hĺbka vody v ramene na niektorých miestach dosahuje až 7 m. Okraje ramena sú husto porastené pálkou a trstinou. Tie prechádzajú do krovia so zastúpením svíbu, hlohu a kaliny. Okolie dotvára vŕbovo-topoľový a ďalej jaseňovo-brestový lužný les. Lokalita ako taká pôsobí na mňa veľmi príjemným dojmom, sledujem početné vodné vtáctvo zastúpené volavkou, potápkou či hajou. Skutočná oáza pokoja...

Za vznik Číčovského mŕtveho ramena sa považuje rok 1899, kedy sa pretrhla dunajská hrádza. Následne v rokoch 1900 - 1903 bola ochranná hrádza Dunaja skrátená o 3,5 km, vďaka čomu sa Číčovské rameno „dostalo“ na druhú stranu. Aj keď je rameno dnes izolované od hlavného toku Dunaja, kontakt s materskou riekou ostal zabezpečený podzemnou vodou, a tak je naďalej aspoň čiastočne zásobované vodou z Dunaja. V blízkosti hrádze pozorujem objekt a vedľa neho vysoký tehlový komín, zrejme bývalá parná prečerpávacia stanica, niečo podobné ako známejšia prečerpávacia stanica v obci Virt. V turistickom prístrešku si doprajem chvíľku oddychu a premýšľam nad premenami územia.

Nepokračujem ďalej po hrádzi a cyklotrase (vedie do Komárna), ale sledujem náučný chodník popri mŕtvom ramene. Ak mi to vegetácia umožňuje, odbočujem z chodníka až k samotnému okraju ramena. Veľmi sa mi tieto miesta páčia. Dalo by sa pokračovať popri ramene ďalej až k smerovníku Číčovské rameno Dunaja, kde som bol asi pred dvomi hodinami a okruh by sa tak uzavrel. No odbočím trocha intuitívne úzkym chodníčkom pomerne veľkou húštinou smerom na východ. O chvíľku som na lepšej ceste, ktorá ma spoľahlivo dovedie popri Číčovských rybníkoch až do samotnej obce Číčov. V obci ma zaujme predovšetkým kaštieľ z roku 1776. Pochváliť tiež musím vzorne upravený parčík v centre obce s rôznymi skulptúrami.

Záver

Mám za sebou nenáročnú túru s takmer nulovým prevýšením, zato však s nevšednými krásami krajiny obsahujúcou posledné zvyšky dunajských lužných lesov, ktoré kontrastujú s rozľahlými lúkami či poľnohospodársky využívanými poliami. V Číčove nastupujem na autobus, ktorý ma vezie cez obce, v ktorých som nikdy predtým nebol – Klížska Nemá a Veľké Kosihy, až k železničnej zastávke Okoličná na Ostrove, kde vystupujem. Čakanie na vlak si krátim sedením na peróne. Po krátkom čase prichádza v smere od Komárna žltý vláčik súkromného dopravcu, ktorý ma zavezie späť do Veľkého Medera. Tu sa môj príjemne strávený deň končí.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek