Na Jelenec z Dolian

Nebáť sa toho, kedy budem trieliť pred brokmi z nejakej brokovnice, nemusieť sa obávať odtlačkov láb poľovníckeho psa v zadných častiach mojej figúry a tak podobne. Teraz už by to malo byť v poriadku. A hlavne som chcel ukázať priateľke pre mňa úplne úžasný vŕšok - kopec Jelenec. Jeho vrcholová lúka a bočné partie sú nádherné a mne sa veľmi páčili aj keď som tam bol toho času v zime. V mojej fantázii bola lúka krásne zelená, staré i novšie stromy – solitéry - sa na lúke vyhrievali v slnečnom svite a jednoducho to malo byť krásne.

V ten deň som príliš nepočítal, že by som sa na Jelenec mohol dostať. Menšie zdravotné problémy s palcom na nohe nepredurčovali moje kroky na drastickejší výstup. Ale čo, veď poďme pozrieť len či sú brány do zverniceotvorené - aspoň z jednej strany. Viem, že od Panských Uhlísk je brána otvorená. Ja som to kvôli nohe chcel pozrieť smerom od dedinky Doľany. A tak sme sa vybrali. Nekládol som si žiadny cieľ – len pozrieť brány. Prefrčali sme cez Doľany a následne som pred vstupom do doliny zaparkoval auto na konci dediny. Čakala nás dlhšia cesta do kopca po asfaltke. Až k horárni Zabité sme to zvládli. Stále sme sa držali žltej turistickej značky, popri potoku sa išlo naozaj príjemne.

Trasa

Doľany – horáreň Zabité – sedlo medzi Geldekom a Jelencom – Jelenec a späť

Za horárňou Zabité sme však po zhruba 300 metroch zišli zo značenej trasy na lesnú cestu. Dali sme sa doľava a cesta nás viedla pekným jarným lesom zhruba 2 km smerom na juhozápad k zelenej turistickej trase. Na ceste bol len jeden zádrheľ - raz sa cesta rozvetvila do štyroch ciest. Našťastie sme stretli domácich a tí nám poradili – správna cesta je druhá zľava. A po chvíli sme boli pri plote zvernice. Na strome som zaregistroval zelenú turistickú značku, ktorú som následne našťastie aj stratil. Išiel som viac-menej podľa mapy v mobile, takže ma to ani netrápilo. Bola tam hneď brána do zvernice, ale tak, ako sme predpokladali, bola zamknutá. Nemyslel som, že všetky brány budú hneď otvorené, takže ma to veľmi netrápilo. Nejako som sa rozchodil, palec na nohe nebolel.

„No čo ideme ďalej?“ pýtam sa priateľky.

Neboli žiadne pripomienky a smerom na západ viedla pekná lesná cesta – vinula sa do kopca po úbočí Geldeku. Tak veď vyskúšame. Bol to výborný nápad aj smer. Aj keď trošku náhodný, stále som čakal, kedy sa objaví zelená značka. Ale zhruba po 200 metroch som ju ani nevyzeral. Bolo mi jasné, že po zelenej trase nejdeme. Cesta sa vlnila do mierneho kopca lesom zhruba 500 metrov a potom sme sa dostali do otvorenej krajiny. Otvárali sa nám krásne výhľady na celý hrebeň Malých Karpát od Vápennej až po Záruby a ešte ďalej. Jednoducho v počasí, v akom sme išli, to bolo niečo nádherné. Stúpali sme vrstevnicovo po boku hory Geldek. Stále v priestore mimo zvernice. Vľavo sa nám objavovali zaujímavé skalné útvary kopca Geldek. Medzi nimi boli vnorené krásne staré stromy. Otočiac hlavy doprava sme sa čím ďalej, tým viac kochali výhľadmi na malokarpatský hrebeň.

Stúpali sme do vrstevnice a čím ďalej viac sa nám objavovala krajšia panoráma. Za nami sa týčili zaujímavé kopce – Egreš vpravo a Sklený vrch vľavo. Medzi nimi sa dalo krásne vidieť do Podunajskej nížiny. Po chvíli sa cesta stočila, ale po kratšom putovaní zarastenou cestou sa objavili krásne výhľady opäť smerom na Vápennú, ktorá ohraničovala pravú stranu, v strede sa majestátne týčil Veľký Petrklín a vpravo nám zavadzal vo výhľadoch na Vysokú vrch Jelenec. Pravá strana cesty vytvárala v skalnom útvare krásne scenérie – bolo to tam parádne. Pritom to vôbec nie je náročné. No teraz sa už snáď nevzdáme a nejaký kopec – v mojej hlave samozrejme Jelenec – vyjdeme. Stále mi ale nebolo jasné, kde je plot zvernice. Stále po ňom nebolo ani stopy. Veď sme ho neprešli, nie som predsa slepý. A tak sme išli ďalej po lesnej ceste, ktorá nám ukazovala stále nové a nové výhľadové miesta.

Na chvíľu sme sa znovu ponorili do lesa a hľa, asi po 200 metroch – plot. Teda zvalený plot – žiadna brána – nič. Proste zvalený, že nebol absolútne žiadny problém prejsť na druhú stranu. Tak sme vkročili. Nechcel som však ísť až na lúčku Holint, to by bola obchádzka. Zhruba 50 metrov za plotom sa dá odbočiť na lúku do kopca. Tak sme sa dali priamo do kopca. Lúka bola parádna, znovu krásne výhľady. Takých 300 metrov stúpania – nie, nie do výšky, ale do diaľky. Chvíľu motania sa medzi lesom a už sme boli v sedle medzi Geldekom a Jelencom. To už nepustím, už musím vyjsť, aj keď som to z tejto strany nepoznával. Neprekáža.

Chodníčkom stále v miernom stúpaní sme sa po 10 minútach dostali na rozľahlú vrcholovú lúku kopca Jelenec. Bola to jarná paráda. Krajšie ako v mojom snení o zelenej lúke na vrchole - veľkolepé. Janka sa vyvalila do trávy a ja som si to štrádoval na západ, kde som vedel, že je krásne výhľadové miesto na skalách, odkiaľ sa dá vidieť vrch Vysoká a takisto aj časti Malých Karpát nad Modrou a Zochovou chatou. Fotoaparát tíško cvakal a mne bolo úžasne, aj keď sme boli len na kratšej trase. Bola to paráda. Postupne som obchádzal vrcholovú lúku na Jelenci, solitérne stromy mi tvorili ďalšie a ďalšie motívy na fotenie. Slnko vôbec nebolo proti, a tak sme prišli na to, že sa z Jelenca vôbec nechceme pohnúť ďalej.

Strávili sme tam peknú polhodinku a následne sme sa pobrali dolu smerom na Doľany. Rovnakou cestou ako sme prišli, vyhovel som svojej spoločníčke, aj keď ja by som asi skôr išiel na lúku Holint. Cesta tam vedie krásnym skalnatým úbočím. Neprekáža, necháme si to nabudúce s tým, že sa dáme k Bielej skale a k sedlu Skalka, a tak spoznáme ďalšie zaujímavé časti sprístupnenej zvernice. Teda dúfam, že to stále platí.

V príjemnej atmosfére sme sa spustili k zelenej značke a cestou sme sa zhodli, že je fajn, že je táto časť Malých Karpát dosiahnuteľná aj pre širokú verejnosť. Fakt je, že trasa ide len minimálne po území zvernice, ale keby sme sa nedostali cez plot, ani by sme netušili, o akú krásnu časť Malých Karpát človek prichádza. Je síce neznačená, ale pri dnešných navigáciách a orientačných schopnostiach skúsených turistov je to pohodovo dosiahnuteľná lokalita.