Príbeh

Mŕtva ruka

09.06.17
Keď som dostal výzvu na napísanie článku, v ktorom by som oživil dávne spomienky na zážitky z tatranského horolezectva, v prvej chvíli mi nedošlo, že tým môžem odhaliť súčasným čitateľom náhľad na dnes už zaniknutý svet. Keď som tie roky spočítal, zostal som v miernom šoku – veď idem opisovať niečo, čo sa odohralo pred 35 rokmi.

Karma

Asi by som mal dodať jednu vec. Moji rodičia boli dosť bojazliví, napríklad mi až do dvanástich rokov nechceli kúpiť ani len bicykel, aby som sa na ňom niekde nazahlušil. Dosť som tým ako dieťa trpel, ochranárske opatrenia rodičov ťažko skúšali moje dobrodružné sklony. Keď som potom začal prerastať z chlapca na mladíka, začala ma lákať turistika, tramping, jaskyniarstvo a lezenie. Možno je to čosi ako karma, ak ako rodič nedovolíte ani také banálne dobrodružstvo, ako je bicyklovanie, možno sa to napokon vyvinie do vášne pre úplne iný adrenalín – budete vyčkávať na návraty horolezca. Teda – nie že by som to celé robil schválne, to len trochu filozofujem.

A patrilo by sa dodať ešte jeden – pre moderné generácie úplne nepredstaviteľný detail – v tom čase neexistovali mobilné telefóny. Dnes keď nezdvihnete mame tri hodiny telefón, tak už uvažuje o tom, že zalarmuje políciu a všetky záchranné zložky. V roku 1982 som opatrne oznámil, že budem dva týždne v Tatrách a nikto si z tak dlhej odmlky nerobil nejakú drámu. Keďže medzimestské hovory sa považovali za veľmi drahé, určite by mi ako študentovi s obmedzeným vreckovým neprišlo ani vo sne na um, že by som niekde z pošty v Lomnici zavolal domov, že už som bezpečne zišiel do doliny a som v poriadku. Ach áno, ak by som predsa len zavolal, doma by začal doslova cengať ten klasický čierny bakelitový telefón s otočným číselníkom, aký by ste dnes našli už len v múzeu…

Keď sme s kamarátmi začali niekedy v roku 1981 liezť a kúpili sme si prvé lano, akurát na potvoru sa mi podarilo niektorú sobotu zmeškať ešte ako tak rozumný vlak z Pezinka domov a prišiel som až posledným osobákom, zatiaľ čo rodičia doma si už predstavovali text smútočného oznámenia za svojho 16 ročného syna. Nasledoval prísny zákaz lezenia, lano sa dostalo pod zámok a ja som vtedy v záchvate vzdoru vyhlásil, že jazdu autom považujem za nebezpečnejšiu ako lezenie a úspešne som tým niekoľko týždňov bojkotoval akékoľvek rodinné aktivity. Napokon však popustili, lebo rodinný režim bol mojím bojkotom úplne rozvrátený.

Apropo – lano. V tom čase sa nedalo zájsť do obchodu a vybrať si ako dnes z plejády produktov. Ani len obľúbený červený oplet sa väčšinou nedal zohnať, a aj tie obyčajné biele mali len občas, boli to 11 mm československé laná s červenými alebo modrými prúžkami, ktoré sa dosť rýchlo ušmudlali a hlavne používaním dramaticky stvrdli, občas sme si robili žarty, že pri istení sa nesmie prvolezec tlačiť lanom zo zeme, lebo je to nešportové. Až po niekoľkých rokoch som sa zmohol na krásne západniarske lano Edelrid, za ktoré som dal viac peňazí, ako bola mamina mesačná výplata.

Prvýkrát v Tatrách

Po začiatkoch v horolezeckom oddieli, ktorý viedol O. Pochylý, som sa v júli 1982 dostal prvýkrát do Tatier. So samotným lezením nebol zásadný problém, nekonečné tréningy na múre oproti PKO priniesli svoje ovocie, ale inak som bol úplným zelenáčom. Zo šťúpleho chlapca takmer najmenšieho v triede som sa vytiahol na 64 kg 180 cm skade ruka – skade noha, dengľavé čudo. Pri spomienke na moju výbavu ani neviem, či mám plakať, alebo sa smiať. Celotelový úväz som kúpil od chalana, čo na kolene prešíval parašutistickú výbavu na horolezeckú, niekde som zohnal zopár východonemeckých karabín RUPPBERG, jeden rodinný známy z _NSR _sa nado mnou zmiloval a doniesol mi jeden kus šróbovacej karabíny _Stubai _a 1 ks (slovom jeden) hexcenter na drôte veľkosti 3. Mal som už laminátovú horolezeckú helmu, ktorá bola povestná tým, že keď fúkal vietor (a ten fúkal v Tatrách skoro vždy), tak v nej nebolo kvôli vzdušným vírom pri ušiach nič počuť. Lezečky? Mal som až dvoje. Boli to upravené klasické plátené kopačky. Jedny som mal na tréning, tam museli stačiť odrezané štuple a "ostré" lezky mali aj podrážku. Zohnali sme podpultovú cca 7 mm podrážkovú gumu, ktorou sme s chemoprénom podlepili zrezané kopačky a s tým sme zvládali aj prekvapivo ťažké cesty.

Všetko som zbalil do žltej krošne s hliníkovou konštrukciou, pričom zlatý klinec mojej výbavy bol modrý kempingový spacák, ktorý bol napriek heroickým pokusom o zmenšenie objemu obrovský! Pôvodne slúžil na rodinné dovolenky v kempingu na Balatone v najhorúcejšom lete. Na Tatry bol priveľký, priťažký a takmer vôbec nehrial.

Ach áno, kam sme sa vybrali? Nuž, ubytovanie sme si chceli dopriať v bivakoch pod balvanmi medzi Piatimi spišskými plesami pri Téryho chate. Ako gymnazistovi s obmedzenými možnosťami by sa mi ťažko platil nocľah na chate a v partii nás bolo takých viac, tak sme sa vybrali “na divoko” – dajako to patrilo k vtedajšiemu folklóru. V batohu som niesol benzín v sklenenej fľaši (jednoducho som nemal žiadny lepší spôsob uskladnenia), čo bolo palivo do nemeckého primusu značky Juwel 34. To som ešte rozšíril o dve balenia pevného liehu, lebo varič nemal pumpičku a musel sa rozkúriť polovičkou kocky z liehu, ktorú bolo treba zapáliť pod horákom. Dal naštartovať aj čisto s benzínom, ale večne sme to porozlievali a najmä v stane hrozilo, že zhorí aj podlaha.

V dnešnej ére lyofilzovanej stravy je už nepredstaviteľné, že som niesol v batohu ukrutne ťažkú zásobu jedla, ktorej základom boli konzervy typu Trenčiansky párok s fazuľou, plechovice kondenzovaného sladeného mlieka a balíky ovsákov, dva bevity a paštéty Májka, atď.

Keď sme jedného slnečného júlového dňa vystúpili v Smokovci z električky, ani som poriadne nevedel kam ideme. Na Hrebienku som dúfal, že už to nebude ďaleko a pri Zamke som mal dosť. Aj keď som bol v tom čase za akéhosi hajzlového pavúka, nemal som ani tak problémy s nohami, ale utrpenie mi spôsobovala krošňa na chrbte. Ťažká sviňa, zle zbalená, vôbec som nebol na také náklady zvyknutý. Zdalo sa mi, že strašne pomaly napredujem dolinou, naša partia sa rozťahala na chodníku a postupne sme sa blížili k niečomu, čo mi pripomínalo záver údolia, tam som očakával chatu ako vykúpenie. Nad tým záverom doliny sa vypínala dajaká stena a jastril som očami po chate stále s väčším znepokojením. Už tu predsa musí niekde byť!

Tá stena bol samozrejme Veľký hang a keď sme sa dostali bližšie, hrozné tušenie sa stalo skutočnosťou - farebné bodky turistov v strmom svahu ma utvrdili, že tou "stenou" sa vinie náš chodník a tú "sviňu" na chrbte budem musieť vytrepať niekam hore! Ako keby toho všetkého nebolo dosť, samotný prah a plesá boli utopené v mrakoch a kým dolu stačilo na slniečku krátke tričko, hore ma vítala hustá hmla, z ktorej sa začali ozývať hromy a dážď ma donútil dolovať z batoha pršiplášť. Kde tipujete že bol uložený? Správne - úplne na dne.

Aj ja som bol úplne na dne, keď sa tesne pred chatou začal strácať orientáciu (chatu som nezazrel ani na 30 metrov), v hmle som vôbec netušil kde som, našťastie sa vynorili postavy oddielových kolegov a s nimi som v úplne zúboženom stave zamieril k veľkým balvanom, pod ktorými sme sa mali ubytovať.

V mrakoch sa zotmelo, trieskali hromy, dážď zosilnel. Bivak bol ako nora. Nejako som sa tam s bradatým Štefanom pokúšal uložiť, základ spálne s obývačkou tvorila tvrdá karimatka z NDR, spacák som zabalil do trojmiestneho bordového ždiaraku, ktorý mi od otca vysomrovala spolužiačka a bezradne som prekladal mokré veci z batoha z miesta na miesto. Zistil som, že spacák takmer nehreje, musel som sa doň naobliekať. Keď som s čelovkou obzeral naše klaustrofobické obydlie, zarazilo ma, že v špárach žulového balvana sú nastrkané zápalky. Nechápavo som na ne hľadel. Potom som si všimol, že po šikmom strope postupujú škárou kvapky dažďovej vody. Zápalky ich mali odvádzať zo steny preč. Teoreticky! Nebolo to spoľahlivé, voda sa prebíjala ďalej a ďalej. Napokon sa dostala nad moje ležovisko a začala kvapkať na mňa. A ja som zistil, že ždiarak prepúšťa vodu.

Bol som dokonalý obraz biedy a utrpenia!

Zmätený mladík, ktorý s vlastnoručne vyrobenou čelovkou (pamätáte – rozpílená a potom zlepená plastová baterka, krabička na mydlo, 4,5 V batéria s naletovanými drôtikmi, gumené popruhy z galantérie...) obzerá surový svet zatekajúceho bivaku, hromy trieskali, v duši parádny zmätok. Napokon som urobil najlogickejšiu vec na svete - rozložil som varič. Nezameniteľný pach horiacej tablety pevného liehu postupne sprevádzal najprv žltý plameň benzínu, postupne sa horák nahrieval a za velebného zvuku "frrrrrrrr" sa zmenil na modrý plameň pripomínajúci štartujúcu raketu.

Uvaril som za ešus čaju (spomínate si na hliníkovú klasiku s menšou nádobou vo vnútri?) a k tomu čokoládový puding. Svet sa hneď zdal vľúdnejší.

K lezeniu sme sa napokon vôbec nedostali. Pršalo a pršalo, po dvoch nociach sme zatrúbili na ústup. Ale predsa len sa odohrala ešte jedna pamätná udalosť. Spomínate si na môj kempingový spacák? Bola mi v ňom v noci taká zima, že som si musel naobliekať viaceré vrstvy šatstva. Keď je človek ako cibuľa, tak trochu to omína. No a keď som tak ležal na tvrdej karimatke, musela mi v spánku stŕpnuť ľavá ruka. Zobudil som sa dezorientovaný uprostred noci v úplnej tme, našmátral som pravou rukou nejaký neživý podlhovastý predmet. Ešte v polospánku som zrúkol na Štefana, že niečo držím v ruke. Ten vydesený, že som hádam chytil v bivaku zatúlanú zmiju, rozsvietil čelovku a ja som žmurkajúc neveriacky pozeral pred seba. Víťazoslávne som stískal neznámu beštiu a bola to – moja priľahnutím umŕtvená ľavá ruka! V tej chvíli som v ramene pocítil mravenčenie a bolesť, Štefan zízal na môj “úlovok” a údajne až do rána nemohol zaspať, nevedel sa totiž prestať chichúňať. Na dlhé roky mi potom prischla prezývka “Mŕtva ruka”.

Návrat v auguste

Vynesené jedlo sme si uschovali na Térynke a premočení sme utiekli do doliny. Čo bolo zvláštne, že v Bratislave mali celý čas letné slnečné počasie, ani mi nechceli veriť, že sme v Tatrách tak zmokli. Akokoľvek boli zážitky z prvej výpravy šokujúce, nedal som sa odradiť a v auguste som bol opäť v Tatrách. Poučil som sa, požičal som si od kamaráta lepší spacák a tentokrát som už s ľahším batohom omnoho pohodlnejšie vyšiel na miesto určenia.

Naša partia okupovala niekoľko bivakov, po celodennom lezení sme sa postretali medzi balvanmi a spoločne sme varili, rozoberali zážitky a veľa sme sa nasmiali. Spoločnosť nám zvykol robiť kamzík, ktorý sa pásol v našej blízkosti a zvedavo prišiel na pár metrov. Dovtedy som čítal akurát tak články o tom, že to je nesmierne plaché zviera, ktoré človeka obíde veľkým oblúkom, ale skúsenosť som tu získal presne opačnú. Tento jeden kamzík doslova zvedavo nazeral do našej kuchyne (chlieb ale s noblesou odmietol) a na chodníkoch sme často stretli ďalšie kamzíky, ktoré chvíľu na nás pozerali a potom ustúpili pár krokov nabok a nechali nás prejsť.

Neskôr som už pri lezení v Tatrách väčšinou nocoval legálne na chatách, ale musím povedať, že niekoľkokrát som v osemdesiatych rokoch ešte spal v tatranských bivakoch (legendárny je napr. “Autobus” v Mengusovskej doline), prípadne sme pri dobrom počasí zaľahli len tak medzi balvany a celú noc sme si mohli užívať pohľad na hviezdnatú oblohu. Kľúčové slovo je v tomto “sloboda”. To bola hlavná motivácia celého môjho lezenia a chodenia do Tatier. Neviem, či sa takéto ilegálne nocovanie ešte stále praktizuje a ani nechcem, aby tento článok pôsobil, ako výzva porušovať pravidlá, ale chcem dodať, že sme po sebe nezanechávali odpadky, boli sme nenápadní, potichu a takéto výpravy bola súčasť úniku pred vtedajším režimom alebo pred civilizáciou, ak to tak chcete nazvať.

Nemal som vtedy ani dvadsať, no intenzívne som prežíval neslobodu vtedajšej doby a moje prvé leto v Tatrách mi dalo nesmierne silné spomienky, z ktorých čerpám silu dodnes.

Liezli sme vtedy rôzne cesty na Žltú stenu, Strednohrot a Širokú vežu, opisovať ich by vydalo na menšiu knižku. Bol som vtedy v Tatrách úplný začiatočník, ale po skúsenostiach zo skaliek sa mi najprv zdalo, že to tatranské lezenie je náročnosťou nejaké ľahšie, no zároveň mnohodĺžkové cesty vzbudzovali rešpekt, najmä, keď som potom dostal jednu parádnu príučku.

Som trafený

Ktorýsi deň sme sa v trojici vybrali na Cagašíkovu cestu na Prostredný hrot. Lezenie bolo pekné, postupne sme naberali výšku a užívali sme si parádne výhľady do doliny a na protiľahlú Západnú Lomnicu a na obzore sa zrazu začali kopiť oblaky. Už ani neviem z ktorej strany to prišlo, ale pomerne rýchlo sa začali vyvíjať vysokánske veže búrkových mračien sprevádzané vzdialeným hrmením. Kumulonimbus, krásny názov pre impozantný útvar, pred ktorým vám padne sánka, a ktorý vás pri zlej konštelácii ľahučko zabije v zlomku sekundy.

Z vyhliadkovej veže steny _Stredohrotu _sme videli, že sa to okolo nás rýchlo zbiera, snažili sme sa liezť čo najrýchlejšie v nádeji, že zostúpime do bezpečia skôr, ako na nás búrka naozaj zaútočí. Ale tentokrát sme to schytali naplno. Boli sme vari v predposlednej dĺžke cesty, keď búrka udrela. Zaštandovali sme na nejakom odštepe, zalievali nás prúdy vody. Vytiahol som trojmiestny ždiarak a prehodili sme si ho cez hlavy. Frekvencia bleskov dosiahla asi tak jeden za 5 sekúnd a najhoršie boli tie, čo bili okolo Lomničáku – záblesk a pár sekúnd oneskorenie zvuku. Keď to udrelo pri nás, len stislo srdce a človek sa ani nestihol zľaknúť.

Dážď sa zmenil na krupobitie, vodorovné plochy rýchlo naberali bielu farbu a vtedy to prišlo. Boli sme tesne pod vrcholom a s ohlušujúcim rachotom udrelo tesne nad nami. Oslepujúci záblesk, svišťanie, úder, hrom, to všetko v jednom momente. Stál som na veľkom kamennom odštepe a opieral som sa pravou rukou o stenu, ktorou rušal elektrický prúd, vstúpil mi do ruky, prešiel pravou stranou trupu a preletel nohami von. Skrútlo mi všetky dotknuté svaly v prudkom kŕči, ako keby si zo mňa nejaké hromovládne božstvo urobilo bábku. Pod ždiarakom sme sa pozreli na seba, či sú všetci v poriadku. Prúd asi prešiel skôr po mokrom povrchu tiel a skál, tak nenapáchal žiadne škody. Mal som len vybičované zmysly, veď išlo naozaj o život. Najviac mi šponovali nervy vzdialené blesky, pri tých blízkych sme ani nemali čas sa zľaknúť. Uvedomil som si, že ak sa opieram rukou o stenu, tak ju premosťujem s kamenným odštepom, na ktorom stojím a dávam prúdu zbytočne šancu mi ublížiť, tak som ju pripažil k telu.

Neviem koľko sekúnd či minút prešlo, ale opäť nás zalialo jasné svetlo, ako keby sme ani nemali cez seba prehodený ždiarak, s buchotom, ktorý mi pripomenul začiatok vesmíru, do nás udrelo ešte raz. Ruka už nebola vystavené prúdu, ale premočené lano, ktorým som bol uviazaný do štandu do mňa vpustilo poriadnu dávku ampérov a skrútilo ma od pása nadol. Ešte doteraz počujem podivné cinkanie krúp, ktoré padali na látku ždiaraku a skaly okolo nás. Vietor fučal v húľave, boli sme premočení a v tej chvíli v podstate bezmocní. Hlavou mi preletelo, že predsa nemôžem zomrieť na mamine narodeniny a tá náhla istota, že prežijeme, ma vyslovene rozveselila.

Búrka s bleskami, dažďom a krúpami netrvala viac ako nejakých 40 minút. Vybúrila sa a rýchlo odišla. Vyšlo slnko, popadané krúpy sa roztápali. Rozhliadali sme sa okolo seba, Štefan na seba vzal úlohu vyviesť nás von. Bicykloval na mokrej skale, dôsledne istil a pár krát som mal pocit, že hádam spadne. Po nekonečných minútach sa ozvalo – “Štandím, zhoď, doberám.” Lano mizlo za hranou, o chvíľu som už ako posledný z trojice liezol a zbieral materiál. Jednu skobu bolo treba vytĺcť a dosť som sa pri nej natrápil, lebo sa nechcela poddať. Stuhnutý v premočenom odeve som sa lezením zohrieval, až sa zo mňa začalo pariť. Klasické telocvičné tepláky, tielko, flanelka, šušťáková vetrovka, to bola moja vtedajšia výbava, o nejakom goretexe som v tom čase ani nesníval.

Ťažkosti končili po jednej dĺžke, boli sme fakt takmer úplne hore, keď nás prepadla búrka. V čistunkom priezračnom vzduchu sme začali schádzať k Dubkeho lávke a opatrne sme zišli do doliny medzi kamarátov. Čakal nás pokojný večer, variče išli naplno a mali sme si toho veľa čo povedať.

Táto udalosť bola dôležitým krstom a tiež lekciou v mojom horolezeckom živote. Naučilo ma to niečo o význame skorých nástupov na túru, o sile prírody, o jej zákonitostiach, ale tiež o tom, že v kritických situáciách sa človek prejavuje podľa toho, aký naozaj je.

Dalo mi to aj vedomie, že mnohé veci, ktoré dramatizujeme v bežnom živote, sú vlastne malichernosti, pri ktorých sa ani netreba pristavovať a zaoberať sa nimi.

Nikdy som sa nevenoval špičkovému horolezectvu. Od udalostí opísaných v tomto článku som však toho ešte veľa zažil v horách, preliezol aj ťažké cesty, spoznal kamarátstvo, zbabelosť i statočnosť, zažil som smrť aj život vo svojej najintenzívnejšej podobe. To by vydalo skutočne na knihu. Ale dodnes sa rád obzriem späť na svoje úplné tatranské začiatky, lebo na dlhej šnúre koráliek mojich životných zážitkov je toto nefalšovaný šperk.

Diskusia
Mŕtva ruka 12/06/17 23:12 18 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Test Asolo Kongur GV – celokožené turistické topánky Toto je test a recenzia celokožených – nubukových goretexových topánok Asolo Kongur GV, v článku nájdete moje komentáre, hodnotenia, ale aj denníkové záznamy, ktoré som počas niekoľkých mesiacov zapisoval po bezprostrednej skúsenosti s používaním. Na internete som ich našiel v tom čase v cene typicky do 240,- €. Test prebiehal od júna 2017. Komu sa nechce čítať ako sa topánky správali na rôznych terénoch, nech rovno preskočí do sekcie “Hodnotenia”. 18/10/17 Pavol Timko Obutie
Túra Púchov – Vršatec – Dubnica nad Váhom Biele Karpaty sú v mojom prípade z väčšej časti Terra Incognita, no už dlhé roky mi počas ciest Považím nejako zátylkom chodia mravce, kedykoľvek otočím pohľad na Vršatec. Kedysi som tu po okolí liezol, chcelo by to nostalgicko-turistickú výpravu na dávno zabudnuté miesta. Pôvodne som chcel vyraziť z Púchova, prejsť Vršatec a potom zatočiť na Moravu a skončiť pri skalách v Lidečku, ale napokon sme za pochodu zmenili konečný cieľ, však v texte to objasním. Veď improvizácia je moja druhá prirodzenosť. 08/10/17 Pavol Timko Biele Karpaty
Túra Lysec z Jasenskej doliny Prvýkrát som si veľkofatranský Lysec všimol až počas našej hrebeňovky, kedy pritiahol môj zrak z vrcholu Rakytova. Veľkolepá hora s lúčnymi úbočiami, ihneď som začal dolovať mapu a zisťovať jej totožnosť. Ako keď sa mladý nezadaný chlap stretne s neznámou kráskou a začne pátrať po jej telefónnom čísle či adrese. Už vtedy som si zaumienil, že prekrásny vrchol si nenechám ujsť. Ale ubehli bezmála štyri roky, kým sa plán podarilo zrealizovať. Nenašiel som nijaký článok, ktorý by sa venoval výsadne tomuto vrcholu, tak som sa rozhodol podeliť o náš zážitok. 01/09/17 Pavol Timko Veľká Fatra a Choč
Najnovšie články na titulke
 
Túra Polhrebeňovka Javorníkov cez tri Vrchrieky Keď si tak v máji na vandri Volovskými vrchmi sedíme pod strechou a čakáme, kým prestane pršať, padne otázka: „A čo naplánujeme na leto?“ Už po niekoľkýkrát hádžem do pléna na schválenie moje domovské pohorie – Javorníky. Už sme ich mali v pláne niekoľkokrát, ale vždy na jeseň, kedy nám plány zrušil skorý nástup zimy. Návrh je na moje potešenie jednohlasne odsúhlasený, pri pohľade do kalendára hneď navrhujeme dátum a po spomenutí plánov na leto medzi kamarátmi k nám postupne pribúdajú ďalší záujemcovia. Vyzerá to na masovú akciu. Predbežne by nás mohlo byť desať. Uff. dnes Zdeno Vasilišin Javorníky
Túra Ako sme spoznávali Liptov s našimi ratolesťami V článku by som rada priniesla niekoľko tipov, čo navštíviť s malými deťmi na Liptove. Bývali sme pri Liptovskom Mikuláši pod kopcami v dedine Smrečany. Na Liptove sme strávili celkovo dve týždňové letné dovolenky v dvoch rokoch po sebe. Presvedčili nás o tom, že je tu stále čo objavovať. Nájdete tu široké možnosti na turistiku, cyklistiku, ale aj spoznávanie kultúry, historických pamiatok alebo jaskýň. Viete si urobiť program v peknom aj škaredom počasí, ponuka je široká. Naše deti boli vo veku takmer 4 a 6 rokov, resp. o rôčik viac. Na naše obe dovolenky sme brali so sebou bicykle, pre mladšiu dcérku ťažnú tyč na bicykel, starší syn bicykloval samostatne. Program sme prispôsobovali počasiu a únave, aby bol dostatočne pestrý a pre deti zaujímavý. Čo sme navštívili? 20/10/17 Jana Bílešová Nízke Tatry, Západné Tatry, +
Cyklotúra Okolo Vršatca z Pruského V letných horúčavách v poslednom čase nahrádzam turistiku cykloturistikou. Z domácich končín sa občas presúvam do atraktívnejších, horských lokalít, kde mi nejde tak o cyklistický výkon, ale skôr o „zrýchlenú“ turistiku – najmä dolu kopcom. Tentoraz padla voľba na Vršatec - jedinečné zoskupenie brál, vypínajúce sa nad Ilavskou kotlinou. Skaliská boli ešte v časoch dinosaurov súčasťou obrovskej útesovej bariéry, ktorú neskôr tlak vznikajúcich Karpát v dvoch fázach rozdrvil, zároveň však niektoré bralá vytlačil na povrch. 19/10/17 Peter Straka Biele Karpaty

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Mŕtva ruka 12/06/17 23:12 18 príspevkov
Fakty
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1456 ľudí
0.55 (0.09)