Na chate pod Rovienkami

Boli to skvelé dva týždne v Tatrách! Ubytovali nás do drevenej chatky TANAP-u pod Rovienkami, kde sme prespávali, sami sme si vyvárali a okrem spoločensko–pracovnej časti sme samozrejme i liezli.

Prakticky stále bolo vynikajúce počasie, nepočítajúc asi tri popoludňajšie a nočné búrky. Dodnes mi utkvela v pamäti nezabudnuteľná atmosféra, voňajúci lesný vzduch, hviezdnaté noci, dym zo smrekového dreva, tváre kamarátov, nekonečné partie spoločenských hier, večery s gitarou pri petrolejke, tony uvareného pudingu, diskusie o filozofii, ľadovú vodu v „plavárni pod mostom“, radostný a bezstarostný smiech, pocity voľnosti, pocity strachu o meškajúcich kamarátov, Mliečnu dráhu zo širokej strechy, o ktorú keď sme sa opreli, tak sme mali až pocit, že sa prepadávame do vesmíru. Vydalo by to na menšiu knihu opísať všetko, čo sa udialo za dva letné týždne v najkrajšej tatranskej doline.

Vyzbrojení krompáčmi, lopatami a dlhými pajsrami sme každý deň stúpali do doliny. Najprv sme upravovali úseky nad horolezeckým táboriskom, kde som dva roky predtým zažil táborenie na Jamesáckom týždni. Neskôr sme sa presunuli do vyšších partií doliny, kde sme sa postupne zlepšovali v stavebníckom umení. Z okolia chodníka sme dolovali kamene všetkých veľkostí, na kľúčové schody sme používali možno aj štvrťtonové balvany, každopádne sme boli potom na krásne vydláždený chodník patrične hrdí.

Okoloidúci turisti uznanlivo kývali hlavami, najčastejšie sme počuli komentáre: “Jo, hezky to děláte, kluci.” Často sme používali pozdrav: “Gúten vták” – alebo – “Jó na pod Kriváňom”, len Slovákov tadiaľ chodilo najmenej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokus o prvovýstup na Českú vežu

Dnes by sme použili pomenovanie Ťažká veža, ale za mojich čias sme o takom nechyrovali, tak v článku používam text prebratý z môjho originálneho denníka.

V Puškášovi som nejaký čas obzeral voľný pilier v ľavej časti steny Českej veže, na fotografii odstrašoval, ale zároveň lákal. Nikde som nenašiel akúkoľvek zmienku o tom, že by to niekto preliezol, tak sa o to ideme pokúsiť.

Ráno o tretej vyzváňa budík. S nesmiernou nechuťou vstávame. Kým sa chystáme začína sa brieždiť. Naložíme na plecia všetky haraburdy, bez ktorých by to asi nešlo. Radostné vzrušenie sa strieda s pocitmi napätia. V Českej doline sme v to ráno prví. Bez slov obdivujem fantastický amfiteáter korunovaný Galériou Ganku. Tentoraz však je náš cieľ oproti.

Stúpame dolinou a stále viac sa vynára náš pilier. Snažím sa očami vysledovať možnú lezeckú líniu. Na veľkom balvane pod pätou piliera dohadujeme postup. Naliezam do prvej dĺžky. Po 20 ľahkých metroch začínajú problémy. Kľučkujem pomedzi previsy. Nemám dobré istenie a stojí mi v ceste ďalší typický tatranský previs. Po minútach špekulovania sa prehupnem cez hranu na šikmú platňu.

Traverzujem okolo voľného bloku doľava, aby som sa zaistil. Mám ešte 15 m lana, ale tak drhne, že rozhodnem štandiť. Môj dlhoročný spolulezec Mojo dolieza ku mne, ukazujem mu skobu po predchodcoch. Nebude to teda prvovýstup, ale neprekáža, cesta je zaujímavá. Mojo má na výber – buď strmý tupý kút, alebo previs. Zvolil druhú možnosť a bolo to asi najťažšie miesto cesty (VI-).

Podľa predpokladov boli prvé dve dĺžky najťažšie. Potom sme rýchlo „valili“ hranou skloneného piliera hore. Ťažšie dĺžky vychádzajú pravidelne na Moja. Aj hlava piliera s pekným komínom, ktorý vyzeral byť posledným problémom. Potom sme liezli spoločne až na vrchol na plnú dĺžku lana. Bola to pekná cesta väčšinou v pevnej skale s každým druhom lezenia, ale sklamalo ma, že to bolo také ľahké (no nečudo, že to už niekto pred nami vyliezol).

Kurtykova cesta na Malý Mlynár

Ubehlo niekoľko dní práce pri budovaní chodníka už v Litvorovej doline. V Mojovom šuštiacom rádiu začali hlásiť búrky v popludňajších hodinách. Boli sme pozrieť na SV stenu Malého Mlynára na „našu“ cestu. Tam hore sa týčil môj dlhoročný sen. Začalo sa to vlastne tým, že som ešte na začiatku môjho lezenia dostal od otca mojej spolužiačky publikáciu Previsnutá revue, ku ktorej bola príloha s nákresmi ciest. Aj keď išlo o výstupy predchádzajúcej generácie horolezcov, pri listovaní mi udrela do očí poznámka, že cesta patrí k “najvýznamnejším výstupom v Tatrách”. Špičkoví lezci ako Kurczab a Kurtyka v nej strávili najprv dva dni a potom ešte jeden deň, aby ju preliezli. Stislo mi srdce a zatúžil som po jej zdolaní. Teraz po niekoľkých rokoch sme stáli pod stenou a pokúšali sme sa odhadnúť, kadiaľ vedie.

Ľahli sme si skoro spať. O pol jednej ma zobudil rachot a hrmot. Okenice strašne trieskali, tak som ich musel pozatvárať. Nepokojne som sa prehadzoval, až kým o pol tretej nezazvonil budík. Nad ránom vietor ešte zosilnel. Bol som na verande, mraky sa preháňali oblohou a mesiac strašidelne svietil pomedzi stromy. Tie clivo spievali svoju večnú pieseň. Celá dolina spustila akýsi jedinečný chorál o ničotnosti človeka. Vrátil som sa dnu, prestavil budík a ľahol som si. Mojo sa z hornej postele ozval: „Čo ideš robiť?“ „Spať.“ znela moja odpoveď a už sme o tom viac nehovorili. Keď sme sa zobudili, bol utešený deň. Vietor nedul a na oblohe nebolo ani mráčka. Cítil som sa ako hlupák. Všetci ostatní naliezli a tí, čo prišli do piatej, ani nezmokli. Tak som nevedel, či som spravil dobre alebo zle. V sprievodcovi strašilo 16 hodín. Aj keď sa horolezectvo od prvovýstupu posunulo ďalej, stále sa mi javilo, že s desiatimi hodinami môžeme počítať. Relaxovali sme celý deň.

Po búrke nastal krásny večer, skoro sme zaľahli a spali sme nepokojným spánkom. Zaspával som s myšlienkou na to, že sa ráno nesmieme motať pri balení a predstavoval som si, že budeme musieť pri lezení prejaviť kus rozhodnosti. Až do 2.30 h som spal ako zabitý.

V úplnej tme začal nový deň. Chvíľu sme varili, Mojovi sa pri tom v čelovke vypálila žiarovka (kdeže sme vtedy chyrovali o úsporných LED-kách)! Dojedli sme tiež puding od večere. Na cestu nám svietil mesiac a Mojovi po 100 metroch vyhorela žiarovka, dal som mu poslednú náhradnú. V hustom lese mi nedala pokoja myšlienka na medveďa. Potok sme prekonali na počudovanie bez problémov. Privítal nás vybielený žľab. Pri snehovom poli pod prahom sme nechali vibramy a nepotrebné veci v mojom batohu.

Kamzíčou prťou sme obchádzali žľab zľava a nebolo mi všetko jedno. Pri jedinom pošmyknutí lezečky na orosenej tráve, by som letel až do žľabu 100 - 150 metrov. Sklon svahu bol miestami hádam 80 stupňov. Liezli sme po strašných lokroch, že nebol problém umrieť, ale urobili sme všetko možné, aby sme mrzutosť prežili. Možno v živote som sa nepohyboval tak v strehu a rozvážne. Keď sme dosiahli limby pod stenou, ďakoval som Bohu. Boli sme úplne mokrí. Tam som pochopil, že sme sa sekli a zo žľabu vytraverzovali priskoro (podľa popisu), ale možno to bolo rozumnejšie, ako ísť strmým snehovým poľom.

Pod stenou sme sa naviazali a mohol som naliezť. Stál som na nástupe plný odhodlania. Po 10 metroch som založil tutový veľký hex a spadla zo mňa nervozita. Utekal som hore ako sa len dalo. Rozplýval som sa nad prvým V+ miestom v klasickom tatranskom kúte. Trvalo 15 minút, kým aj Mojo bol na prvom štande. Tam som si navešal zvyšný matroš a pozrel do nákresu (ak sa pozriete do obrázkov, uvidíte originálnu stránku, ktorú som mal so sebou v stene, v tom čase boli kopírky v podstate nedostupné). Nasledujúca dĺžka bola to najťažšie, čo som v Tatrách kedy liezol. “Nevýrazných pilierikov” – podľa sprievodcu – bolo nado mnou pol tucta a len jeden mal byť správny. Čakalo ma podľa popisu prvé miesto za VI.

Skontroloval som ešte štand, bol výborný, tak som vyrazil. Išiel som vytrvalo vpravo dohora. 5 metrov nad štandom som zabil skobu, ktorú nazvem „čudná“. Ešte pár metrov vyššie som vychutnával rajbungové lezenie, ale stále viac mi chýbal solídny istiaci bod. Kritické miesto prišlo 15 metrov nad štandom. Ešte stále som nič poriadne nezaložil a už by sa patrilo. Obtiažnosť sa pohybovala okolo VI- až VI a taký kus bez istenia som neliezol ani na pieskoch. Mojo mi nervózne dal zopár dobre mienených, ale nepraktických rád.

Vyšliapal som na dve obliny, ruky boli tiež na niečom podobnom. Pocity som mal z toho zvláštne, jednoducho som urobil ďalší krok a to, čo som dočiahol, ma nijako nepotešilo. Na chvíľu som si spomenul na Monču, ale na toto teraz fakt nebol čas. Rozum mi horúčkovite pracoval. Plynule som sa staval na obliny. Ešte jedno vážne tempo a chytil som ostrú šupinku. Postavil som o trochu lepšie a odfukoval. Keď som pozrel k Mojovi, bol to nepovzbudivý pohľad: „čudná“ skoba a 2 metre nad ňou pofidérny čok. Potom už len niečo vyše 10 metrov lana a na konci ja. Nezostávalo nič iné, len pokojne liezť ďalej. Kontroloval som každý pohyb, lezečky sa prilepili a až do kostí som cítil bláznivý pocit ostražitosti, radosti a vzrušenia. S odstupom by som to miesto hodnotil za VII-, takých miest som na dobre odistených skalkách preliezol veľa, ale tu musím prirátať expozíciu a zlé istenie.

Ako som tam stál, hľadal som, kde sa konečne zaistiť. Skoby nepustila monolitická žula, ale odhrabal som jeden trs machu a do objavenej diery som vpáčil najväčší hexcenter. Držal výborne a odfúkol som od úľavy. Zvyšné metre boli stále V+ až VI-, ale teraz slušne zaistené, tak som to priam prebehol. Prekonaná obtiažnosť mi nešla do hlavy, ale až keď Mojo doliezol ku mne, tak som zistil, že som sa “práskol” a nechtiac urobil napriamujúci variant.

Ďalšie dve dĺžky boli Mojove. Jedna bola ľahká – trávová a druhá bola asi za VI. Mojo sa nasúkal do komína v páse striech a zmizol mi z očí. Vyliezol som čo najrýchlejšie za ním a nasledovali dve moje dĺžky s udávaným kľúčovým miestom. Čas sme mali skvelý, tak som sa uspokojene napil. Vyzliekol som sa do trička, prevzal matroš a išiel som. Čakalo ma na Tatry celkom nezvyčajné lezenie. “Do kopca”, bez špár na skoby a po malých výstupkoch. Prakticky stále bolo čo chytiť, ale pikantné bolo istenie. Veľmi riedke a väčšinou chabé.

Podľa nákresu som mal zaštandiť pri limbe a nedávalo mi to zmysel, kde by sa v takejto strmej stene zobral strom? Ale zrazu sa vo výklenku skutočne objavil najneuveriteľnejší bonsaj, aký som kedy videl. Stromček tam videli už prvovýstupcovia pred sedemnástimi rokmi a uvedomil som si, že polmetrová limba by mohla mať pokojne aj 500 rokov. Zakorenená do úzkej špáry, v strmej stene vo mne vyvolala klasickú otázku: Život, kde si sa tu vzal???

Podľa popisu tu mal byť niekde previs tvaru motýľa, ale nič podobné sme nevideli ani pri použití najväčšej fantázie. Mojo vravel, že sme sa práskli, ale ja som si bol istý, že ideme správne. Ďalej ma konečne čakali dobré skoby. Objavil som „zub“ z popisu a trochu som znervóznel, lebo som si spomenul na slová sprievodcu: „Zo stupňa 4 metre VI+ potom V“. Na stupni som stál a zjavne neboli najbližšie 4 metre med lízať. Nadýchol som sa, ešte raz som si musel vytriasť ruky a potom som hladko prešiel do vhĺbenia. S veľkým uspokojením som si uvedomil, že je to za mnou. Svoju úlohu som splnil do bodky a ďalej bude len päťkový terén. Mojo doliezol ku mne a nejako čudne sme sa na seba pozerali.

Zvyšok cesty nebol problém, pred poludním sme boli na vrchole. Dívali sme sa z výšky na Bielovodskú dolinu a bolo nám nezvyčajne dobre.

Zostup, to bola iná kapitola. Čakali nás tri zlaňáky z konca žľabu, čo padá zo Skorušieho sedla cez kosodrevinu. Posledný sa zasekol a lano sa nedalo stiahnuť. Našťastie sme ešte držali oba konce a vyšplhal som hore, odhalil som chybu a na druhýkrát sa podarilo lano dostať dole. Konečne sme sa mohli prezuť do bagandží a ponáhľali sme sa dolu žľabom. Poháňala nás vidina piva chladiaceho sa v Rovienkovom potoku. Len tak zasyčalo!

Epilóg

Keď nadišiel posledný večer, objal ma smútok. Ešte raz sme si zaspievali obľúbené pesničky, naposledy som počúval nočné oddychovanie kamarátov, všetci boli mĺkvejší, citlivejší a každý si odniesol jedinečné zážitky, ktoré v nás zostávajú dodnes. Bude tomu v lete 30 rokov.

Ráno sme sa pobalili a kráčali najkrajšou dolinou s odľahčenými batohmi. Pozeral som sa hore do steny, z ktorej som si odniesol silné spomienky. Celou cestou som sa otáčal späť. Nechal som tam kamene na chodníku a ešte pár dôležitých, neviditeľných vecí, ktoré všetci ukrývame niekde poriadne hlboko.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek