Plánovaná partia 4 ľudí sa zredukovala na tradičnú dvojicu. Auto zostáva v Brezne u kamoša, autobus nás vyvezie na východzí bod, cestou sa rozhodneme, či skončíme v Telgárte, alebo v Slovenskom raji. Odtiaľ, podľa príchodu, vlak alebo autobus do Brezna. Prvý nocľah v sedle Zbojská, druhý na verande chaty Maretkiná, tretí na verande chaty Janka. Ja, voľne ložený batoh 50-ka, Kubo preplnená 30-ka, kde nebolo miesto ani na špáradlo - jedine chytiť zvonka pod popruh. S vodou niečo cez 15 kg.

1. deň - Tlstý javor - sedlo Zbojská

27 km, 7.20 h, 1072 m hore, 1341 m dole

Autobus nám na zastávke Tlstý javor nezastavuje, po zdesení a výzve zastavuje o 300 metrov ďalej. Po pár asfaltových metroch nás v lese okrem smerovníka víta zápach nejakej mrciny, umocnený teplotami atakujúcimi tridsiatku. Prvé kilometre sa nesú v znamení výhľadov na Sihliansku planinu a taktiež na mesiac dozadu prejdenú Poľanu od Detvy do Podbrezovej, vrátane Ľubietovského Vepra. Navigácia napriek riedkemu značeniu nie je problém, ideme takmer stále okrajom lesa. Na odbočenie do osady Kysuca čas nezostáva, ale na výmenu dostávame pohľad na Klenovský Vepor v celej kráse. Mierne stúpanie na Tri chotáre ubieha ľahko, zvážnicou pretekajú potôčiky a idylku len občas narúšajú občasné vyrúbané miesta. Les opäť striedajú svetlejšie pasáže s lúkami po pravej strane. Stretáme skupinku asi šiestich chalanov nabalených "naťažko", resp. ešte ťažšie ako my. Ale my sme v zmysle nedávnej diskusie skôr ultralajtisti, lebo nemáme karimatky z DDR ani peceň chleba. O to viac ťaháme so sebou slaninky, ale nechýbajú ani čarovné lektvary s chia semiačkami a podobná vesmírna strava.

Za Šopiskom si dávame fotopauzu, Kubo rieši manuálne time-lapse, ja fotím kvetenu - a samozrejme aj trochu oddychujeme. Pokračujeme a pomedzi stromy sa ukazuje z profilu "Ľubovoľný Vepor", začína stúpanie na "Ďalší Vepor". Vďaka polomu a bezzásahovej zóne nevidíme ani chodník, ani značku, a keďže zatiaľ každý Vepor bol len strmo hore, ideme tak nejako intuitívne ako kamzíky pomedzi skaly až na vrchol, kde sa pripájame na celkom obstojný chodník. Vrcholová časť (ehm) je podobná ľubovoľnému Vepru, pralesový a bezzásahový charakter tu vytvára krásne zákutia a pocit ozajstnej divočiny. Dôsledne dodržiavame návštevný poriadok a používame len jeden z desiatich vyšliapaných chodníkov... Kúsok za vrcholom obchádzame jeden z množstva spadnutých stromov a triafame nejaký chodník smerujúci nadol (aká to podoba s chodníkom z Hrbu). Keďže značenie tu nejako pokrivkáva, ideme smelo ďalej dolu až nám chodník zrazu mizne pred očami. GPS v mobile (Orux) hovorí, že sme tam, kde ani slnko nechodí. Volíme teda zvážnicu, ktorá sa po pár sto metroch stáča úplne nevhodným smerom, kde ju opúšťame a stúpame len po cestičkách od lesnej zveri čo najmenej únavným spôsobom, trochu šikmo, trochu traverzom. Úspešne sa pripájame na červenú a čochvíľa sme v sedle pod Vartou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na Zbojská je to ešte kus, tak robíme plánovaná zachádzku na útulňu pod Vartou, kde stretáme dvoch chalanov, čo tam plánujú nocovať. Dáme niečo pod zub, zrevidujeme útulňu (parádna!), doplníme vodu z prameňa a pokračujeme s nechuťou ďalej. Toto je zlé na plánoch a ich dodržiavaní. Srdce káže zostaň, plán káže šliap ešte pol dňa... Pred sedlom Machniarka zase raz prechádzame krajom kalamity, cez mladé nálety jarabiny, keď tu zrazu asi 15 metrov pred nami, krásny jeleň aj s laňou! Boli sme asi po vetre, tak veselo chrúmali a stihol som aspoň nepodarené fotky. Kubo nefotil, lebo jeho ťažký kaliber by ich vyplašil. Inak, celý deň sme všade stretali samé páriky, či už tento paroháč, hovniváli, muchy... neskutočné. A k tomu Kubo a ja, ako kolegovia hovorili, že "Skrotená hora". Hladnej svini sa len o kukurici sníva! Zo sprostostí nás preberá strmé klesanie do sedla Bánovo a netešíme sa na rovnaké stúpanie do svahu oproti. Našťastie, my ideme vľavo po červenej. Po pár metroch vľavo je upravená studnička Bánovo s chutnou vodou, naberáme trochu do vodných vakov, lebo na Zbojská je to ešte štreka a veľmi sa nám už nechce.

Nebudem to naťahovať, značka vedie po zvážnici, tešili sme sa na fajront a jedlo, tak sme prírodu už príliš nevnímali, aj autá bolo počuť, len koniec nie a nie prísť. Naveľa sme prišli na okraj lúky, odkiaľ bolo vidieť Zbojnícky dvor (Salaš Zbojská) a rozhľadňu na lúke. Značka tradične nikde, tak sme potiahli ešte kúsok po zvážnici, kde sme prišli na to, že tade nie, tak vložka cez bažinu, popod rozhľadňu a dolu k hlavnej ceste Brezno - Tisovec. Prostredie parádne, slnko začalo naťahovať tiene, tak sme rovno zapadli na terasu koliby, schladili krky pivečkom a objednali baraninu so strapačkami. Paráda! Obsluha neformálna, ale milá, jedlo výborné, ceny primerané. Baran bol vraj lokálny, česť jeho pamiatke!

Popýtal som sa obsluhy na sľúbený nocľah na povale nad infostánkom, ale vraj to treba so šéfovou riešiť, telefón bol ale nedostupný. Nakoniec sme ale predsa len dostali kľúčik, zhodili veci a išli obzrieť Muránske buchty k susedom Falťanovcom. Buchty boli super, čašník milý, takže aj tu všetko v úplnom poriadku. Tuším okolo desiatej sme zapadli do spacákov, ale o polnoci nás zbuntošil párik, čo mal spať tiež s nami hore. Niekde v Brezne boli, či čo... Niekomu smrdeli nohy, tak sme išli fotiť nočnú oblohu. Ďalší úžas, Mliečna dráha voľným okom, načo sú nám Poloniny. Z pozadia ujúkajúci svadobčania, prítulní čuvači, hotová Amerika. Týmto sme plynulo prešli do druhého dňa, ráno sme pobuntošili my ich a boli sme si fifty-fifty.

2. deň - Zbojská - Maretkiná

27,1 km, 7.50 h, 1481 m hore, 1232 m dole

Po raňajkách sme trochu ešte pomojkali dvojicu čuvačov a skratkou sme sa vybrali smer Kučelach. Teplo už od rána, po šotoline a zvážniciach, a čuvači stále za nami. Sympatické. Na chvíľu nás predbehli, potom zaostali, pobehali po lese a zase pri nás. Poctivo si cestu označkovali a vydržali s nami až po Kučelach. Aj sme ich niekam posielali (hlavne domov), premenovali sme ich od "cúvači" až po "nepočúvači", až sa nakoniec vytratili, dúfam že potrafili späť. Cesta potiaľto viedla tuším na 100 % po zvážniciach, miestami aj dosť rozbabraných. Na smerovníku sme dostali možnosť "slimačej" zelenej na sedlo Burda, trochu serióznejšiu červenú k prameňu Rimavy alebo ultra-červenú Rudnú magistrálu na Tri kopce. Keďže ani pánbožko netuší, kedy sem zase zavítame, volíme výstup na Fabovu hoľu a robíme dobre. Stúpanie nie je likvidačné, len škoda opäť zdecimovaného lesa a vďaka tomu aj horúčave, pred ktorou nebolo úniku. Na druhej strane máme azúrko a iba trochu zahmlené výhľady na široké okolie, tak niečo pofotíme, natočíme.

Na Troch kopcoch sa dohodneme, že ideme aj na Fabovu hoľu, "keď už sme až tu". Zase dobrá voľba, pomedzi stromy vykuknú Vysoké Tatry ponad ich Nízke sestričky. Zase raz paráda. Na Fabovej holi uprostred polomu tlačíme do seba obed (klobásy, slanina, chlieb, oriešky). Cestou dolu cez ďalší polom sa nám v plnej kráse ukazuje veľká časť hrebeňa Kráľovohoľských Tatier, ako aj celé Vysoké Tatry s dymiacim Kriváňom. V honbe za lepším výhľadom padám zo spíleného kmeňa, paličkou takmer Kubovi vypichnem oko, seba doškriabem a obúcham. Dobro došli. Po vyklesaní zopár výškových metrov zatáčame k prameňu Rimavy, lebo sme nevedeli či bude voda v sedle Burda. Prameň je pekne upravený, je tam aj prístrešok s lavicami a stolom a informačný panel. Naberáme vodu, umývame sa, oddychujeme. Terén je odlesnený, takmer úplne južný svah a je tam veľmi teplo, tak sa vraciame na červenú a pokračujeme v strmom zostupe. Po krátkom miernom klesaní pokračuje strmé klesanie po zvážnici s vymytými koľajami. Ak zostúpime do koľaje, s hlavou sme ešte stále pod úrovňou pôvodného terénu okolo, takže dobré 2 metre erózie. Po ešte jednom a ešte strmšom klesaní sa dostávame na poľnú cestu ktorá nás po pár metroch privedie ku Zrubu Burda.

Zrub je krásny, vnútri útulný a hore poskytne miesto na nocľah aj pre 20+ ľudí. Príjemná obsluha a chladené pivko/kofola nás tu zdržia a zase je to miesto, kde by sme mileradi zostali na nocľah. Pani má syna, ktorý žije momentálne v Smoleniciach, takže naše nárečie vie hneď presne zaradiť. U nás mačky robia "mnau" a typická fráza na popísanie nárečia v okolí HC/TT je "pallo myllo vella umyvalla". V Cíferi sú dokonca necítiaci ľudia - "necícácí". O vodu netreba mať obavy, je tam aj veľké napájadlo pre kone, kde si máčame uvarené nohy. Dotankujeme vodné vaky, doplnkové fľaše a s nevôľou nakladáme ťažké batohy a ideme smer Stožky.

Na Randavici sa kocháme krásnymi lúkami i výhľadmi na Fabovu hoľu a po šotolinke klesáme až k horárni Stožky s výhľadom na skaly oboch Stožiek. Cvak-cvak. Pomník generála Šukajeva fotíme tiež. Pokračujeme žltou značkou okolo lesníckej chaty, kde je veselo už cez obed a nejaká neznáma forma energie nás tam priťahuje. Odolali sme, ale aj zle odbočili. Po asi pol kilometri do kopca po asfaltke bez jedinej značky vyťahujeme GPS a zisťujeme, že sme mimo. Využívame hneď relatívne novú zvážnicu, kade sa spúšťa drevo, to nám ale vydrží len kúsok a zvyšok ideme cez nálety po rúbanisku a neskôr v lese cez zvážnicu, ktorá križuje žltú. Prichádzame k smerovníku Pod Skalnou bránou, hlásiacemu Skalnú bránu o 8 výškových metrov vyššie. Skalná a ešte aj brána a iba 8 metrov hore, to musíme vidieť. Neviem, čo za meter použili, ale bolo tu tuším 50 metrov. Brána žiadna. Aspoň o skalách neklamali. Výhľad bol excelentný, na časť Muránskej planiny, Hrdzavú dolinu aj kopce nad Muránskou Zdychavou - Stolica, Lehotská hoľa, Faltenov vrch, Kohút...

Nasleduje strmý výšľap k jedinej oficiálnej útulni na území NP Muránska Planina - Nižná Kľaková, kde plánujeme "lunčner" (lunch+dinner, podľa vzoru "branč" breakfast+lunch). Vodu nemáme, pijeme ako muránske kone. Jednu studničku sme obišli (lebo bomba značenie) a druhá je opačným smerom tiež pod kopcom. Idem teda naľahko nabrať vodu, aby bolo z čoho variť. Prichádza obžerstvo v podobe polievky a nejaký hummus+neviemčo, to je Kubova špecialita. Vesmírna strava, nechutí to, ale má to všetky živiny, čo treba. Asi by pomohol glutaman. Nikde ani nohy, aby som nezabudol povedať. Zase rovnaká situácia, že za normálnych okolností by sme tu zostali, ale nás čaká ešte všemocný PLÁN - takých dobrých 6 - 7 km, našťastie po planine. Vždy som si naivne myslel, že planina je rovná ako pravítko. Nazvime to jednoducho, že je mierne zvlnená. Niekde na úrovni Muránskeho Kľaku (koľko ich máme na Slovensku?) je vpravo vyhliadka, kocháme sa, fotíme. Niekde kúsok ďalej Kuba prepadá nevoľnosť, asi nedostatok sacharidov... alebo vody? Niečím sa nadopuje a pokračujeme smer Studňa. Ide sa príjemným lesom, občas trochu "medveďoidným", tak popiskujeme a pokrikujeme.

Po prejdení zopár lúk (Okrúhla pod Kľakom, Malá a Veľká Maratinova) na planine, prichádzame na Studňu. Príjemné miesto, dolu pod lesom dopĺňame ZASE vodu, obzerám chatu Lesov SR kúsok od prameňa, pofotíme a vyberáme sa na záverečnú časť dňa. Profil terénu nám je naklonený, ideme viac-menej po rovine, alebo mierne klesáme. Máme toho dnes fakt dosť, slnko a batohy nás poriadne vyžmýkali. V tomto úseku nie je nič mimoriadne zaujímavé, ale les sám o sebe je krásny. Celkom rezko teda prichádzame do výraznej ľavotočivej zákruty, za ktorou po pár sto metroch prichádzame k neobývanej horárni Marektiná. Rýchlo obzeráme, kde budeme spať a po prieskume okolia sa rozhodneme pre povalu na horárni, hneď pri smerovníku. Články odporúčajú krytú verandu pri poľovníckej chate kúsok poniže, my sme si to dovolili urobiť takto na partizána. Zamknuté to nebolo, žiadny neporiadok sme neurobili (to je hádam samozrejmosť), všetko zostalo na pôvodnom mieste.

Rýchlo sme sa ešte pobrali na vyhliadku Poludnica a to bol zlatý klinec dňa, úplne bez preháňania. Slnko už výraznejšie klesalo, všetko chytalo kúzelné farby a výhľad do hĺbok doliny bol fantastický. Neviem čím to bolo, či dlhým horúcim dňom, alebo konečne výletom do divočiny, toto miesto ma úplne pohltilo. Urobil som pár fotiek a zvyšok času som len presedel pozeraním do neurčita, s neskutočným pokojom v duši. Rôzne scenérie sú úchvatné, či už Belianske Tatry, Borišovská klasika, Rozsutce, Súľov a desiatky iných, ale toto bolo nejaké iné. Keď si teraz pozerám fotky z Poludnice, pripomenú mi to, ale chýba tam "TO", ten pocit. Ešte raz nádhera. Vraciame sa na Maretkinú, robíme si malý ohníček na ohnisku, večeriame megahyperultra kuskus s klobáskou a fazuľou v rajčinovej omáčke s chilli a rekapitulujeme. Obaja sa zhodujeme, že prvé dva dni sa nadmieru vydarili. Lezieme na povalu, zazipsujeme sa do spacákov a zaspávame zaslúženým spánkom.

Video z túry

Pokračovanie uverejníme o týždeň.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek